Niekde medzi dvoma rokmi.

Takmer každý deň u sestry počítam do 13. IMG_1624.jpgS Esterkou hráme schovku a tá vie narátať len do 13. A tak stačí, keď počítam do 13 i ja. Lebo ona sa schová vždy do nejakej skrine a keď zakričím “Ideeeem”, tak v momente z nej akoby vystrelí a spraví “waaaaaa”. Akurát, že nie vždy tam už som. Keď ste deťmi, musíte vedieť ako dokonale zahrať naľakanie sa. Lebo keď to “waaaaa” počujete už tretíkrát z nejakej izby a ešte stále tam nie ste, tak je vysoko  pravdepodobné, že vás to proste vôbec nevystraší. No len najväčšou Esterkinou radosťou je, že vás vystraší. A tak to asi ani nie je schovka.

IMG_1658Keď ste dieťaťom, tak všetko, úplne všetko sa dá žiť úplne, ale naozaj úplne inak. Plačete priemerne každú hodinu – niekedy viac, niekedy menej. Niekedy dokonca aj celú hodinu. Predovšetkým, keď máte súrodencov. Vtedy je plač úplnou súčasťou Vášho ja. Lebo súrodenec je ten najhorší a najlepší človek, akého Vám kedy rodičia vyrobili. Ale aspoň sa máte s kým hrať. A niekedy sa zase kvôli nim nemáte vôbec s kým alebo s čím hrať, lebo Vám berú hračky a preberajú priateľov. Keď ste dieťaťom, tak svet je každú chvíľu iný. Lebo buď ho milujete alebo nenávidite. Lebo buď je podľa Vašich predstáv, alebo je nočná mora, z ktorej sa čochvíľa prebudíte a znovu bude fajn. Keď ste dieťaťom, tak je život krásny, lebo všetko a všetci sa točia okolo Vás. Akékoľvek iné geografické vedomosti o točení sa nášho sveta strácajú na význame, keď sa narodí dieťa. Keď ste dieťaťom uveríte všetkému, čo Vám dospelí natárajú. Som toho dôkazom! Hanka mi z Austrálie poslala ešte pár vecí, čo mi tam ostali a medzi nimi som našla aj cukríky. Neteriam som povedala, že sú to kengurie hovienka. Samozrejme zo srandy. No len Ester na druhý deň prišla za mnou, že jej tie hovienka až tak nechutili. Tak som jej povedala, že ich jesť samozrejme nemusí.

Počas týchto dní som videla Sám doma jedna a dva, či dokonca aj tie novšie verzie s úplne inými hercami (ale tak, povedzme si pravdu, Kevin je len jeden) asi už aj odpredu i odzadu, lebo všade to furt bežalo, alebo som to na telke púšťala iným. Ale niekedy je nápomocné pozerať film na viacero krát, lebo vždy môžete určitú časť prespať. A tak som to videla vlastne iba raz.

Toto je moja rodina:

KAM01332

Úplne normálna rodinka. Akurát, že tak vôbec nevyzerá. Všetkým súrodencom som kúpila pod strom tričko z obchodu bastard. Tak to tam majú všetci napísané, ale iba na visačke. Kami sa mi smiala, že im dávam také tričká, či sú pre mňa bastardi, tak som povedala, že hej, ale to ešte nevedela, že tričko odtiaľ dostane aj ona. Tak ako hovorím, úplne normálna rodinka. Ale bastardmi pre mňa samozrejme nie sú – ale tričká sú tam fakt šiši.

O chvíľu tu máme koniec roka a prichádza na rad ďalší. Myslím, že sa v človeku niečo deje, keď si uvedomuje, že sa niečo končí a niečo nové začína. I keď, keby mám zhrnúť tento rok, tak bol dosť na houby. I keď v mnohých veciach má svoje pozitíva, svoje požehnania a dary a istoty a radosti a lásky a úsmevy. A už len kvôli nim nie je možné povedať, že tých smútkov, bolestí, trápení, strát, sĺz by bolo oveľa viac. Bolo by to nefér. Ale celý rok bol úplne nefér. A myslím, že každý si nájde mnoho neférovosti v tom svojom roku.

Môj rok 2015 začal niekedy v novembri 2014, keď som sa po týždňovom Father’s heart v Dolnom Kubíne vybrala do bratislavskej nemocnice pozrieť tatina a na stotinu som si myslela, že som si splietla izbu, lebo to už nebol viac ten silný muž, môj tato, spokojný pozerajúci Šláger TV, či Rosamunde Pilcher, ale bolo z neho niečo menšie, chudšie, nevinné, tiché, mlčacie. A vtedy začal môj rok 2015. Lebo nie je možné po niečom takom očakávať, že ďalší mesiac sa všetko napraví a moja pamäť sa vymaže a v Januári sa akoby nič nestalo.

IMG_1650.jpgNie, stalo sa. Stalo sa to najviac neférové na svete. Preskočilo to môj priečinok polosirota a automaticky sa tatova smrť presunula na najhoršiu, najbolestivšiu a najneférovejšiu skúsenosť môjho života. Neskôr sa to na chvíľu prelínalo s Dávidovou rakovinou. Viete, keď ste niekde na začiatku svojho zármutku a udeje sa niečo obrovsky hrozné, nedokážete reálne a normálne uvažovať. Emócie sa splietajú s myšlienkami a vy myslíte na najhoršie, čo neustále vo viere nazývate obyčajným Goliášom a biblický Dávid predsa Goliáša zdolal. A stalo sa tak aj tu u nás. Dávid zvíťazil. Momentálne vďaka novému vianočnému škriatkovskému tričku od Kami verí, že je viac očarujúci než kedykoľvek predtým a tak chodí a všade sa predvádza so slovami “tadaaaaa”.

Verím, že každý si niečo v živote označí slovami neférovosti – a to som ešte slušná, veľmi slušná. Niekedy by som to celé nazvala úplne inak. Ale ešte nie je po desiatej.

Všetko bolo tak, akoby to Boh nedomyslel. Akoby zabudol, prestával existovať, vytrácal sa, zanechal ma. Bolo to ťažké, bolestivé a nepekné.

Zhrnula by som to celé touto piesňou (kliknite na to “piesňou”)… speváčke klobúk dole za ňu. Týmto Ťa zdravím 🙂

Keby to celé bolo len o nejakom sociálnom statuse siroty, ktorý sa mi niekde dopísal, tak nepoviem. Ale smrť znamená oveľa viac ako strata človeka. Lebo vždy keď som ráno zišla do obývačky, tak som sa rozplakala, lebo tu nebol. Vždy keď sa mi preplo na to pre mňa fakt blbé Šláger tv, tak som plakala. Lebo vždy keď už nebola plná chladnička jogurtov a všetkého možného jedla, tak mi srdce napĺňalo zúfalstvo. Pri každej neschopnosti normálne zaparkovať ma chytá úzkosť z toho, že ma to už nenaučí. Lebo vždy keď vidím seba, tak vidím kúsok z nich, lebo však som ich.

Ak si stratil, tak to poznáš. Ak si nestratil, vďaka Bohu. Ale asi poznáš iné veci. Stratil si rodičov IMG_1637.jpgrozvodom, alebo Ti boli vzaté deti sociálkou, či rozvodom. Nemáš strechu nad hlavou, alebo dostatok peňazí. Možno máš úplne všetko, ale neznestiteľnú prázdnotu. Tak či tak, v každom z nás sa nachádza kúsok neférovosti. Mám 25, ďalší rok mi prinesie snáď diplom a asi aj nenavrátne vyletenie z hniezda, lebo sa nebudem mať kam k rodičom vrátiť. (Dadova fotka je tu len tak, lebo však ja krajšieho chlapca nepoznám!)

Stratou človeka však strácame omnoho viac. Lebo tí, čo nestratili nikdy našu stratu neuchopia takým spôsobom, ako sme ju zakúsili. Aj preto som vďačná za mojich teraz už priateľov z hospicu. Lebo stratili a tak sme sa v stretávaní sa akoby stretli uprostred našej bolesti a smútku.

A tak bol tento rok plný všetkého možného. Obrovskej radosti a víťazstva, lebo Dávid je zdravý. Na to nikdy nechcem zabudnúť, že je to zázrak. Lebo Boh si ho formuje už dnes a vyrastie z neho naozaj veľký muž.

Tento rok bol plný všetkého a nových vecí – veď som predsa začala písať tento blog. Spoznala som vďaka nemu nových výnimočných ľudí – ešte raz, vďaka, že ma čítate. Naozaj si vážim Vašich správ a komentov a všetkého od všetkých. Aj od tých, ktorých vôbec nepoznám…je to veľmi vzácne vedieť, že to niekomu pomáha, že to uteší, poteší, rozradostní, roplače, či rozosmeje. Dôležitou bodkou v mojich blogoch je verím, že vždy nádej v tom, že Boh v tom všetkom prítomný je a že nikdy neprestal byť dobrý. A zatiaľ to s blogovaním nechystám skončiť…tak ďakujem ešte raz, za všetko zdieľanie i komentovanie… 🙂

Všetko, čo sa stalo rozšírilo priestor môjho srdca. Či už to bola bolesť, nenaplnené očakávania, zlyhanie v zázrakoch a nefungujúce modlitby, alebo láska, radosť, smiech, túžby, sny… či to prinieslo viac sily alebo poškodenia, naozaj neviem. Dôležité je, že dnes ešte vždy chceme dať priestor novému roku, aby prišiel a upokojil búrku. Aby nastal a nasýtil aspoň kúsok náš hlad. Aby sa to udialo, že naše slzy budú zotreté a čo sme siali v slzách, začneme aspoň po kúskoch v radosti žať.

Rok 2016, niekde tam si a žehnám mne i Vám všetkým, aby nám dobrý Boh priniesol dobro, pokoj a lásku do ďalších dní.

Vďaka za všetko!

S láskou iwon.

 

PS: takýto originálny darček ma čakal po stromom! Ak ľúbite nutelu, tak dojdite, je to fakt veľké balenie, dáme si s rožkom.

PS2: Doneste rožky.

IMG_1638 (1)

 

 

Svetlo vo tmách svieti.

Blížia sa Vianoce! Ale to je asi každému jasné vďaka bohato vyzdobeným obchodným centrám už od augusta. Niekedy premýšľam, že na čo sa to vôbec dáva1488255_10152039040758444_958879326_n dole, keď aj tak to každý rok rýchlo naspäť dajú.

Raz som mala taký plán, že Sofinke kúpim korytnačku. Tú vodnú, lebo sú lacnejšie. A veru som aj kúpila. Minuloročné Vianoce. Malú vodnú korytnačku. Kúpila som jej akvárium, žrádlo a ešte aj nejakú palmu a hovorím si, že všetko potrebné už má.  Nakoľko boli do Vianoc ešte tri dni, tak som ju mala doma. Starala som sa o ňu najlepšie ako som vedela. Zasvietila som jej lampu, dala nažrať, púšťala Ninja korytnačky (vpravo dole na obrázku je ona!), aby spoznala svoj potenciál už v tak mladom veku a proste som sa jej venovala. Nastal deň V – Vianoce! Veľmi som sa tešila, čo Sofi povie. Ráno som zbadala ako sa korytnačka plaví na vode – neplávala. Chytila som ju a hlava jej visela z panciera. Ups! Ja milovník všetkého živého som sa rozplakala, že do paže, veď je mŕtva. Tak som zavolala sestre, ktorá o všetkom vedela. Dohodli sme sa, že jej dám celé vybavenie a poviem, že korytnačka prechladla, tak je u doktora. Sestra zobrala mŕtvu korytnačku do zápalkovej krabičky, ktorú jej, dorote mojej sestre, Sofi s Rút samozrejme našli a vďaka Bohu uverili, že je umelá, ale presne takú teda chceli! Keď už znovu fungovali obchody, šli sme do Maxu a predavačke sme sa predstavili ako tvsetky-20120113-090717ie, ktoré tam teda nechali chorú korytnačku, či je už zdravá. A predstavte si, bola! Predavačka celkom rýchlo pochopila, že sa z nej v okamihu stala veterinárka a svoju úlohu zahrala bravúrne!  Dnes má Sofi už korytnačky dve! Tieto Vianoce chce suchozemskú… ak by ste niekto chceli darovať toto pôsobivé, tiché, nudné zvieratko, tak mi napíšte a dohodneme sa! Lebo suchozemskú sa jej kupovať nechystám.

Tento rok som už vianočné nákupy robila úplne neplánovane, tak mi nič nezdochlo. A hlavne nič živé som nekúpila.

Chýba mi sneh, lebo všetko vonku vyzerá tak, ako to vyzerá úplne v iné dni a ešte horšie vlastne, ale keby bolo všetko biele, tak je to lepšie, alebo aspoň krajšie. A krása predsa len spôsobuje niečo s človekom. Kedysi to tak bývalo v tieto dni. A kedysi bolo úplne všetko inak. V týchto dňoch nám už dávno dom rozvoniaval vianočnými medovníkmi a inými koláčmi. Svetielka boli na stromčeku i oknách a vianočná výzdoba kade-tade po dome. Teraz sa v našej kuchyni nepieklo vôbec nič, stromček je stále zabalený niekde v špajzi, vianočné ozdoby ani neviem, kde hľadať.

Páči sa mi veľmi, keď ľudia robia zo svojich domov domovy Vianoc. Je to nádherné. Prechádzať sa večer a vidieť ako to svieti kade-tade a cítiť vôňu úplne všetkého, čo vychádza od ostatných. Píliť stromy, stretať vianočné prasiatka a pozerať Sám doma! Aj toho som si včera zapla v telke, ale viac so ho nevedela pozerať, akoby som pozerala. Lebo pozerať Sám doma sama doma je o ničom. Je to jeden z mojich najoblúbenejších filmov a k Vianociam patrí! Ľudia, pozerajte Sám doma 🙂 je to jeden úžasný film, pri ktorom sa upokojí srdce, utíši hluk navôkol a ešte sa aj moc unnamedzasmejete 🙂

Za tie najkrajšie Vianoce budem asi navždy považovať tie v roku 2002, keď som pod stromčekom našla 4mesačné šteňa mopslíka Charlieho, ktorý mal najradšej mandarínky a čučoriedkový jogurt. Bol to môj najviac obľúbený tvor na celej zemi a neviem, či niekedy sa to ešte stane, že budem mať tak obrovský vzťah s nejakým zvieratkom, ako s ním.

Dnes by som už pokojne toto ročné obdobie vynechala a keby som bola sama, tak sa tvárim, že nie je. Predsa len, Charlie i môj tato zomreli koncom novembra. Mama tesne po Vianociach. Vianoce mi teda asi vždy budú pripomienkou tých najväčších strát. Asi v sebe vždy ponesú prebudenie smútku a bolesti. Uprostred nich zažívam všetky druhy emócií striedajúce sa tak rýchlo, že im nestíham. Najradšej by som sa zamkla, prespala všetko a všetkých a zobudila sa s prvými snežienkami. Nemám rada akékoľvek pomenovania vianočné, previanočné, povianočné, či už nákupy, večierky, párty, stretávky, upratovania. Keby sa dalo, tak to odpracem zo svojich diárov a tvárim sa, že nie som. Vypnem si na začiatku Decembra mobil a zapnem na konci Januára.Všetko a všetci sa ponáhlajú, aby bolo všetko a všetci dokonalé – ale to sa nám nikdy nepodarí, či chceme, alebo nechceme. A rodina aj tak stratí na svojom čare, ak ste dieťa bez rodičov a väčšinu voľného času trávite v prázdnom rodičovskom dome plného spomienok.

Nechcem vôbec znieť negatívne – vždy sa snažím písať veci tak ako sú… mám svojich súrodencov, mám ich deti a psov a teda aj dve korytnačký a tetu Janku s jej dcérou Zuzkou. A pre nich sa snažím DSC_6190.jpgz Vianoc nerobiť moje katastrofálne dni plné depresie. A tak som spravila potrebné vianočné nákupy a kúpila som úplne všetkým niečo. Vlastne som nakupovala viac ako kedykoľvek predtým. Keď niekto prichádza, tak ponúkam vianočné koláče od Kamilky, či tety Janky, zúčastnila som sa vianočného fotografovania, už som aj povysávala, hoci vianočné upratovanie to vôbec nebolo. A stromček snáď do štvrtku rozbalím. A tak Vianoce viac nie sú pre mňa tým, čo to bolo s mamou a tatom. Ale robím všetko preto, aby som nestratila kontrolu nad tým všetkým. A stále robím všetko preto, aby Vianoce boli Vianocami pre mojich najbližích. Chodím do tých najoblúbenejších obchodov, nakupujem veci, ktoré sa im verím budú páčiť a neustále premýšľam nad tým, čo ešte viac pre nich môžem urobiť.

Rozposlala som asi aj 200 smsiek s vianočným vinšom, aby sa zrodila nádej. Svetlo, ktoré svietí v tmách a ktoré žiadna tma nikdy nepohltí. A myslela som to najúprimnejšie ako sa len dá. Lebo niečo také vo mne svieti. Viem o tom. Že žiadna tma nikdy nebude tak priveľká na to, aby sme vyhasli. I keď Vianoce sú pre nás, ktorí stratili časom vyhorenia, či krízy, alebo niečoho takého… že sa až zdá, že vôbec nič nevsvieti. Ale svieti, i keď to vy nevidíte a my necítime. Existuje niečo oveľa väčšie, nadprirodzenejšie ako sme my. Boh, ktorý presahuje každú našu emóciu, pocit, spomienku, ktorý je nad tým všetkýma napriek všetkému stále svieti svojim svetlom do našej duše, či srdca.

Je to niečo, čo žehnám, či prajem i Tebe. Aby si dovolil svetlu, aby svietilo. Nechal ho svietiť aj tam, kde sú Vianoce pre Teba vo všetkom úplne dokonalé, bezchybné, milujúce a radostné – aby si práve tam nezabudol, že keby sa Ježiš nenarodil, tak by sa nikdy nenarodila čistá, bezpodmienečná láska. A aby si mu dovolil svietiť a v stave a čase Tvojho najväčieho smútku a bolesti. Aby si mu dovolil objať Ťa uprostred Tvojej samoty a nikdy nezabudol na to, že neexistuje tma, ktorá by ho mohla pohltiť. Lebo taký je náš Boh.

Ak miluješ Vianoce, tak ich miluj a uži si ich plnými dúškami! Posielaj vianočné smsky, rozdávaj vianočné pohľadnice – najviac absurdné a zároveň najmilšie je, že som dostala až jednu a to do schránky od Kamilky a Lukina, s ktorými bývam v rovnakom dome 🙂 miluj svojich blízkych, dávaj obrovské darčeky, dávaj mnoho všetkého, ako sa na správne Vianoce patrí! Ak by si na Vianoce najradšej zabudol, tak si vyber aspoň jedného človeka, ktorého nechceš pripraviť o Vianoce svojim smútkom, ale chceš, aby ich mal – viete si predstaviť, že poviem svojim neteriam, aby na Vianoce neprišli, lebo som nič nekúpila, žiadne darčeky nebudú a namiesto prijatia ich sa zamknem a budem predstierať, že ani nie som?! Tie by mi dali! Raz Vám odfotím ako vyzerá taká Ester, keď sa hnevá. A tak tento nápad ani neskúšam…

Ďakujem, že ma čítate a prajem Vám požehnané prežitie vianočných sviatkov!

S láskou Ivonka! 🙂

 

 

PS: pozri si video o tom, čo tento pán Palo hovorí o Vianociach, mne sa to veľmi páči. Video a všetky videá Creathink sú z dieľne môjho brata Lukáša, pozrite si aj ostatné a budete vo väčšom úžase ako z mojich blogov. Toto konkrétne urobil jeho naj-kamoš a aj môj kamoš Branko! 🙂

 

 

 

 

Čas Via(no)c.

Bola som v Dánsku. Bolo to v roku 2008, keď som šla prvýkrát na dlhšie z domu do neznáma. Z neistého “vyskúšania si” sa stali dva roky. Naučila som sa po anglicky – jesť, piť, ukazovať i trochu rozprávať. Dva roky, počas ktorých som si dvakrát zaletela do Afriky. Misia, výlet, prázdniny, nech už nazveme môj pobyt v Afrike akokoľvek, tak bolo to niečo veľké. Veď Afrika! Tanzánia a Nigéra.

Dlho som na Slovensku ne1234120_10200544650568122_465765877_n.jpgostala. Lebo však, keď nie sú peniaze, tak aj kravy v Nórsku sú dobré. Tak Nórsko. A tak som jedno leto, vlastne dve letá, dojila kravy v Nórsku. Popri kravách sme trhali burinu, obrovské množstvá buriny, pestovali zeleninu, ktorú sme neskôr predávali na super-ekologických farmárskych jarmokoch. Spoznala som reholu trapistiek, amerických sestier,  od ktorých mi ešte dnes sestra predstavená napíše zaujímé kázanie Františka z Ríma.

Niekde medzi som spoznala ten seminár Father’s heart, ktorý sa mi časom stal mojim druhým domovom. A tak tento seminár, či ľudia z neho ma zaviali ďalej. Severné Írsko, Holandsko, Wales, Fínsko. Ak už nič iné zaujímavé, tak mená vždy! Tuja, Ona, Taina, Kaisa, Juha, Juka a mnoho ďalších, ktoré ani len netušíš ako vyskloňovať a nie to ešte o nich písať.

Nehovoriac o našich susedných krajinách, kde som bola tiež. Ale najďalej, ani neviem, či spomenúť Kaliforniu a slávny Bethel church v Reddingu, alebo Adelaide v Austrálii, či Ayers Rock a Uluru tam niekde uprostred. Keby píšem cestopisy, tak už to mám na stovku strán. Možno.

Ale ja píšem srdcopisy. Či?!

Keby mám teraz niekoho citovať, tak citujem U2 a poviem, že napriek všetkému som tam nenašla to, čo som hľadala.

A vôbec, dá sa to nájsť?!

Tie moje cestopisy sú niekde v minulom čase. Udiali sa. A som rada, že sa udiali. Ale teraz je teraz. Teraz moje srdce nerieši, či je vo vemeno dostatočne vydojené, alebo ako čo pretlmočím, alebo ako sa správať, lebo iná krajina. Nie, teraz som doma. Je 16.december a to znamená, že o osem dní sú Vianoce. 

Dnes sme mali v hospici poslednú oficiálnu skupinku pre smútiacich. A pozerali film s názvom Dar. Pozri si, mne sa veľmi páčil. Ale uprostred všetkého tohto vianočného zhonu naokolo, uprostred ľudí pečúcich medovníky a iné koláče, kupújich vianočné darčeky, vyzdobujúcich seba, okolie a všetko do zlato-červena, uprostred všetkého tohto rýchleho som sa zastavila. Zastavila a uvedomila si, aké je to celé strašné.

Nie, Vianoce nie sú strašné. Veď je to obrovský deň. Pripomíname si Narodenie Ježiša, Mesiáša, Spasiteľa. A taktiež sú to dni radosti, lásky, štedrosti.

A čo je potom strašné?! Že aj dnes bol hospic plný zomierajúcich ľudí. Že aj okolo nás je neustále obrovská kopa ľudí, ktorí niekoho stratili. Že práve počas týchto nádherných sviatkov Lásky sa moje, či ich, či Tvoje srdce akoby dostávalo do kritického stavu, lebo cíti bolesť. Lebo cíti smútok. Lebo akoby sa nevedelo nadýchnuť slobodne, dobrovoľne a tak ako predtým, keď všetko bolo v poriadku a naši milovaní, či blízki sedeli za štedrovečerným stolom spolu s nami.

Na jednej strane ma obrovsky teší, že nie každý si vie predstaviť, pochopiť, vnímať, cítiť tú atmosféru prázdnoty práve počas týchto dní. No na druhej by som najradšej niekedy zakričala nech sa preberú zo svojho snívania o dokonalom dni. Lebo prečo práve 24. december sa nám stal dňom lásky a rozdávania. Prečo to nie je 17. december, alebo 31.september, či 12.marec, alebo ktorýkoľvek iný deň. Prečo sa zrazu obchoďáky idú rozdrapiť, niet miest na parkovanie, zrazu všade akože zľavy, alebo výzdoby všetkého druhu. Veď zdobiť si môžme celý rok.

Ja vôbec neviem. Keď sa nevieme milovať a všímať si jeden druhého vo všedný deň, tak si myslím, že aj naše Vianoce zovšednejú…

A čo teda robiť, či nerobiť počas Vianoc? Neviem. Robme počas Vianoc to, čo by sme mali každý deň – dávajme Lásku po kúskoch tam, kde jej niet, alebo tam kde chceme aby prekypovala. A nerobme počas Vianoc to, čo nechceme, aby robili druhí nám. Nechcime, aby Vianoce druhých boli také ako tie naše, keď sme nikdy “nekráčali v ich topánkach”. Ak chce mať niekto pečené prasa, či plnenú hus, tak nech majú. Ak niekto ostáva plávať s kaprom vo vani, tak nech je tak. Ak niekto pôjde na polnočnú sláviť narodenie Ježiša, tak nech ide. A tí, čo nejdú, tak nech spia. Viete, toto naozaj nie je naša starosť. Ak chce niekto aj počas týchto sviatkov radosti smútiť a plakať, tak ich nechajme. No a čo, že sú Vianoce. Keď sme si ich nevšimli vo všedný deň uprostred ukrutnej depresie, prečo ich chceme zachrániť zrazu na jeden deň Vianoc.

Mojou starosťou je moje srdce. Tvojou starosťou zase to Tvoje. Zbožňujem nakupovanie darčekov, robenie radosti druhým, rozdávanie lásky, dostávanie darčekov a toto všetko…ale ak som tieto veci schopná robiť iba počas Vianoc, tak by ma asi ani Santa Claus nezobral do svojho tímu vianočných škriatkov. Veď prečo by mal, keď nie som schopná lásky vo všedný deň…

A tak, dávajme už dnes. Dávajme stále. Samozrejme – je to možné len, ak sme prijali. Ak sme neprijali, tak si pýtajme, nech máme dostatok – a pri Bohu bude i nadbytok.

Vianoce sú predsa Viac ako len noc 🙂 čas via(no)c je každý deň.

Zamaskovanie sa.

V poslednom blogu som sa verejne priznala k tomu, že sommamista, alebo že som sommamista (?!). To je jedno. Moje druhé verejné prIMG_1524.jpgiznanie znie – somdoglavrista – akože som-dog-lover (milovník psov, pre anglicky nehovoriacich). Spojenie našej krásnej ľúbozvučnej slovenčiny so sympatickou angličtinou nastalo z jednoduchého dôvodu: viem si úplne predstaviť, ako väčšina detí slovo psíčkar nevyslovuje tak, ako má, ale vzniká z neho úplne iné slovo, nepekne iné. A
tak som dog lover!

Po krátkej pauze bez Cilky mám nového prázdninára doma. Sofinkinho Ponga. Meno Pongo sa dá z angličtiny preložiť a znamená to “africký ľudoop, alebo orangután”. Ale tí, čo ho volajú Pongy – tak toto slovo znamená “smradľavý”. Mne skôr jeho meno v súvislosti s jeho povahou pripomína ping-pong. Lebo keby ste videli spôsob ako sa odráža od zeme a ako vysoko vyskočí, tak pochopíte. Inak, si myslím, že všetky tie auto-moto programy sa aj so svojimi rýchlymi autami s neviem akým zrýchlením za 3 sekundy môžu schovať pred Pongom. Lebo Pongo, ten keď sa zľakne, tak ho zrazu niet. Akurát, že tú brzdnú dráhu na našej plávajúcej podlahe nemá žiadnu. A tak sa stalo, že pri bežaní za loptou jednoducho nabúral do steny. No myslím si, že veľkosť hlavy prudko súvisí s veľkosťou mozgu, či rozumu a poviem Ti, Pongo má fakt malú hlavu.

A tak ako Cilka neustále kňučala, tak Pongo sa vkuse teší. Vôbec neviem prečo. Asi bol v minulom živote niečím úplne chabým a tak sa teší z toho, že môže byť aspoň psom. To bol vtip. Ale ako som už povedala niekedy predtým, Pongo je toy pudel, ale označovanie ho slovom toy pudel máme od veterinára oficiálne zakázané, nakoľko vyrástol.

Keď ho venčím, tak skáče pod autá. Ale teší sa z toho. Ale tí šoféri asi až tak nie. Veď byť šoférom nie je vôbec také jednoduché ako byť psom. Kamilka zvykne na FB písať o tom, aby jej nevytrubovali alebo nevyblikávali, keď ide pomalšie, ako by čakali. A vieš čo, aj mňa to irituje – lebo však som žena a nie fena, aby mi niekto pomaly zadok očuchával počas môjho šoferóvania druhým autom. A keď som raz utekala na vlak a volala s Máriou, ktorá šoférovala Bratislavou a pri tom šoférovaní a jedení hranoliek ešte aj volala so mnou, tak som sa sama seba spýtala, či predsa len nie je najvyšší čas vrátiť sa k označeniu Z=začiatočník.

A najlepšie sú prechádzky so psom a stretanie druhých psov. Jemine, úplne chápem to, ako Perdita a Pongo zo 101 Dalmatíncov (áno, podľa neho má dnešný pudel toto meno) zamotali svojich majiteľov do vodítok na toľko, že nemali na výber, iba sa zamilovať. A najradšej mám tých psov za plotom, ktorí Ťa sledujú v tichosti a v momente, keď uveríš tomu, že štekať nezačne, tak začne priam bliakať, jak zmyslov zbavený. A ak sa aj dovtedy nachádzal ten tlčúci orgán niekde v hrudi, tak zrazu, jak keby Ti ušami chcel vybehnúť, tak tlčie. Najhoršie na týchto psoch je to, že oni vôbec nerozlišujú, či sa ich toto udatné konanie udeje za svetla, či za tmy. Ale prisámvačku, že keď sa Ti to udeje za tmy, tak klobúk dole, ak si necvrkneš!

Ale však ja mám naozaj rada psov! A presne tak isto ako môžem byť sommamista bez toho, aby som bola mamou a mala deti, tak somdoglavrista bez toho, aby som mala svojho psa!

A čo si Ty?! Alebo kým si Ty?!

Dnes sme s Kami sedeli viac ako hodinu na káve a rozprávali sa o tom, aké by to bolo, keby sme vedeli byť tými, kým naozaj sme a byť v tom všetkom ešte aj prijatí. Veď to je priam neuveriteľné. No sorry, ale fakt sa tomu ťažko dá uveriť. Nielen tomu, že prestaneme nosiť masky, ale aj tomu, že budeme prijatí aj bez nich.

A prečo to takto je? Lebo niekde vnútri sme akoby naprogramovaní k tomu, čo sa smie a čo nie, kto je dobrý a kto zlý, s kým sa stretať a s kým nie, aký jazyk používať a akému sa vyhýbať. Si predstav, že zrazu prestaneš chodiť niekam, kde sa očakáva, že budeš chodiť dajme tomu stále. Alebo že sa začneš správať nejak úplne inak. Vieš si predstaviť, že by Ťa Boh miloval, aj keby si vo svojom hovorenom slovníku mal jedno pejoratívne slovo za druhým?! Ja nie vždy. Teraz hovorím o sebe, nie Tebe. Nie vždy si viem predstaviť, uchopiť, porozumieť tejto Jeho obrovskej bezhraničnej bezpodmienečnej láske.  Že ma miluje, miloval ma a vždy bude milovať. Za každých okolností, podmienok, následkov, hriešnosti,… a preto veľakrát skončím skôr pri knihe ako Som mama, než by som čítala o ďalšom 213tom návode o tom, ako sa páčiť Bohu, alebo napredovať v líderstve, alebo viesť druhých ľudí, ubrániť sa hriechu,..lebo si už asi po 43243krát hovorím, že keď neuchopím tento obyčajný základ toho, že Boh je láska a miluje ma práve teraz, tak sú mi všetky tie návody akurát tak na dve veci. Keď vo svojom srdci nebudem veriť tomu, že môj Otec je Láska a ja som Jeho milovanou dcérou, tak kam ďalej chcem ísť. A keď sa to stále nedeje, že by ma druhí po láske spoznali, ak ma neprežiaruje to, že môj Boh láska ma miluje teraz a Ty Jeho lásku môžeš zakúšať, iba preto, lebo si mnou, alebo lebo čítaš moje blogy, tak čo viac môžem o Ňom vyučovať.

Je to úplne jednoduché. Boh láska túži vstúpiť do nášho života a ja Ho prijímam bez toho, aby som si sňala masku z tváre. A je super, že je živý, že som Jeho chrám – ale kvôli maske neprežiari Jeho svätosť, majestátnosť, dobrota, milosť, láskavosť skrze mňa tak veľakrát.

Samozrejme, že si svoje masky teraz všetci naraz dole asi nedáme. To by bolo. Vyzeralo by to asi tak, že Pongo by sa asi o polovicu zmenšil a bol by z neho konečne toy pudel. Ale nakoľko v domácnosti so štyrmi deťmi musíte byť silní a veľkí, aby ste prežili, tak je veľký. To bol len príklad. Čo by sa stalo s mojim životom? Neviem. Možno by som plakala od rána do večera kvôli osamelosti, smútku, hnevu, nespravodlivosti, alebo práve naopak – možno by som jasala nad tým, aké je to, keď Boh preniká srdcom v plnosti, preteká mojím srdcom a konečne žila v plnosti. Ktovie. Alebo čo by sa stalo Tebe? Tiež neviem. Tak či tak, isté pozostatky masiek, štítov, múrov má predsa každý z nás, lebo inak by sme boli sídliskom zranených, zničených, alebo milovaných a prijímaných?!

Čo  teda s tými maskami? Možno by stačilo na začiatok dať dole len jednu a hovoriť o tom, že veci vôbec nie sú v pohode, i keď by sme chceli. Alebo je naozaj celý svet v pohode a podľa našich predstáv?

Neviem, ale aj dnes môžme, hoci aj s 3132druhov masiek na tvári povedať Bohu svoje áno a viem Ti zaručiť, že On Ti ani jednu nestrhne. Len Ti ukáže, že v Jeho prítomnosti môžeš byť sám sebou.

 

PS: ospravedlňujem sa, úplne som zabudla na fotky – na budúce 🙂

Najpodstatnejší je príbeh.

Dnes som začala čítať Kamilkinu knihu Som mama. Strašne som sa smiala. Pri niektorých riadkoch som si hovorila, že presne. A potom som si uvedomila, že však – Ja nie som mama. Ale Kristína nazýva svojich čitateľov sommamistami, tak potom asi predsa len som aspoň ten sommamista. A vlastne deti mojej sestry v tom zohrávajú asi menšiu rolu. Tak či tak – na posledy keď moja sestra šla do Prahy a jej manžel mal nočnú, tak som k nim šla spať.Peťka odchádzala až v noci, tak som zaspala v obývačke a potom sa presunula do postele k Dávidovi a Ester. Ešte som si len ľahla medzi nich a už boli obaja pritúlení na mňa. Keď som si konečne zvykla na zaseknutú polohu niekde presne v strede medzi dvomi deťmi, dvomi matracami a dvomi poduškami, tak zrazu z oboch strán mi pod tričko vliezli dve malé ruky, Esterkina i Dávidkova. Áno, šli priamo na prsia – podotýkam pod tričko. A keď už to tamProcessed with Moldiv tak mali, tak sa ozýva spiaca Ester: “To si ty, Ivi?” Tak som sa teda ozvala naspäť, že áno. “Maminta už asi šla,..” A spala ďalej. To, že spoznala, kto pri nej leží na základe dotyku ma rozosmial.

Alebo sommamista aj preto, že Sofinkina, či Rutkina skoro každá veta začína: “Mamiii, teda, Iviii,…” alebo už mám skúsenosť aj z toho, keď som troch z nich strážila a dvoch preháňalo, zatiaľ čo tretia vracIMG_1499ala – v obývačke na koberec.  Ja všetkým pripadám ako veľký flegmoš, ale poviem ti, vtedy som slovo flegmatik ani len vysloviť nevedela. Takže prebaľovania, umývania, kúpania, hladkania, mojkania, túlenia, ukecávania, prehovárania, vymyšľánia si, behania, naháňania, schovávačiek, či iných vecí mám už za sebou naozaj mnoho. Život s deťmi je obrovským dobrodružstvom, či už Vaše sú, alebo nie, ale je potrebné byť s nimi často. Potom si vždy pomyslím, že keď toto na mňa vymysleli deti mojej sestry, tak čo potom budem robiť s vlastnými. Bratova Alžbetka ma nazýva zemiakovou cuketou, dnes mi rozprávala o tom, ako Ester kradne hračky a klame a mne hlavou chodilo, aký scénar a kde všade rozpráva napríklad o mne – teda, samozrejme okrem toho, že vyzerám jak zemiaková cuketa.

Mám pocit, že už týždeň zápasím s nádchou. Občas som mala pocit, že sa stávam mužom. Lebo to, že najhoršia mužská choroba je IMG_1531.jpgna šesť = S-O-P-L-Í-K som počula už toľkokrát a smiala som sa na tom. Ale tentokrát to už aj mne občas robilo problémy. Ale teta Janka ma ubezpečila, že sa nemám čoho báť, že liečená nádcha trvá len sedem dní, zatiaľ, čo neliečená celý týždeň. Nechápavo som na ňu hľadela a premýšľala, či mi zasoplilo už aj zdravý rozum. Ale tak, mal to byť vtip. Tak som sa teda potom zasmiala. Dnes sme boli venčiť Cilku. Už sa z nej stáva veľký vlčiak. Radšej sa k nej neskláňať, lebo Vám skočí do úsmevu. A keď krúti chvostom, tak blato od nej odskakuje len taká radosť. Teta ma aj odfotila, ale akosi zabudla zaostriť. Ale fotila som i ja tetu. Ja fotiť viem, kúsok lepšie. Je to zaostrené.

Bola som aj v mojej podpornej hospicovej skupinke. Už bola štvrtýkrát, až mi je zvláštne, že nám ostávajú len ďalšie dve. Nejakým spôsobom, keď sa nám stretnú príbehy, stretnú sa i srdcia. A vtedy je naozaj jedno, či si s človekom vykáš alebo tykáš, či sa poznáte dlho alebo krátko, či veríte v rovnaké veci, alebo iné, či máte rovnaké sny a túžby, alebo vôbec žiadne. Jednoducho sa dva príbehy stretli a na chvíľu sa stali jedným. A vy sa tešíte, že ich znovu uvidíte, znovu budete počuť, budete sa môcť dotknúť, alebo len tak proste byť. Ani to neviem vysvetliť, asi. Akoby tá bolesť, ten smútok, ten zármutok, tie slzy – lebo však hospic a lebo strata človeka bolí najviac na svete. A je tak veľa druhov strát. A je tak veľa druhov smútku a hnevu. Že by som o tom vedela písať od rána do večera – a to žijem len 25 rokov a ešte som sa ani zďaleka so všetkým nestretla.

Ale vďaka tým seminárom Otcovo srdce som spoznala už stovky príbehov. A to nie je na knihu. Lebo mená nezdieľam, pokiaľ sa nespýtam. Až na moju rodinu, to je iné. To je tá modrá krv, či jak sa tomu vraví. Tam znesieme viac ako kdekoľvek inde. A preto viete, že sestra Peťka a bratia Lukáš a Braňo a teta Janka a kopec detí, že sú mojou rodinou. A preto viete, že Cilka a Pongo a všetko o nich- lebo však tá modrá krv. No a Lenka zo Soblahova, Katka z Hlohovca, Danka z Poruby, či Mária a Evka z Bratislavy, – alebo iní, ktorí boli spomínaní -tie by skúsili mať niečo proti. Však ja vždy o nich len to najlepšie. Slobodné, krásne, múdre, šikovné, keby som muž, tak hneď im dvorím, od rána do večera, čo niekedy aj robím, ale tak trochu inak. No, ale keby nemám vybitý mobil, tak tu aj čísla hneď píšem, len z pamäti ešte neviem. Týmto Vás zdravím dievčence 🙂

A tak príbehy. Stovky príbehov premielajúcich sa mojou hlavou. A keď niekoho po dlhom čase stretnem, tak sa snažím spojiť príbeh s tvárou…ale väčšinou si poviem, že ten príbeh je minulý, teraz je tu ten človek predo mnou, možno s úplne inými potrebami, túžbami, snami, ako keď sme sa stretli úplne prvýkrát.

Zdieľanie je podľa mňa jednou z najpodstatnejších vecí, ktoré môžeme urobiť pre svoje dobro. Lebo sme vypočutí a zároveň sa počúvame. Ani si neviete predstaviť, akú to má niekedy moc – počúvať sám seba. Lebo však v Biblii je napísané, že z plnosti srdca hovoria ústa. A tak sa niekedy úplne pozastavím nad tým, čo mi práve vyšlo z mojich úst, čo mám niekde v hĺbke srdca. A ak zo srdca pramení život a slová, ktoré hovorím majú byť mojim životom, tak niekedy si uvedomím obrovský zmysel mlčania.

A tak, zdieľajme sa. S niektorými možno viac, s inými vôbec, s jedným asi najviac a s niektorými menej, asi že čo sme mali na obed. A s tým, čo najviac, to môže byť úplne všetko, ale je potrebná dôvera. Je potrebná láska, lebo tá odsúva strach bokom. A vtedy je to slobodné, ozajstné a nahlas. Ja sa teraz najviac asi zdieľam s jednou osobou, ktorá je neveriaca. Vôbec to nie je výzva. Ani pokus o to, aby uverila. Skôr samotné vysvetlovanie Boha, môjho prežívania, viery a pojmov ako je spoločenstvo, Cirkev, chvály…to už je o niečom inom. Lebo zrazu sa počúvam a tak veľakrát som sa už prichytila pri tom, že vôbec neviem, o čom vlastne hovorím. Alebo čo tým myslím. Alebo kam vo svojich slovách smerujem. Ale zbožňujem ten čas, lebo to hľadí moje srdce – lebo som vypočutá a počúvam sa.

Skús sa niekedy počúvať. Alebo si niekedy rozpovedz svoj vlastný príbeh. Čím by si začal?! Čo by boli najpodstatnejšie momenty?! Koho by si menoval, ako tých najbližších Tvojmu srdcu?! Ja viem, že mnohí by tam dali Cilku, či Ponga, Charlieho, či Toma, či iných psíkov alebo mačičky. Začal by si hovoriť o Bohu?! Som veriaca, alebo som znovuzrodený kresťan, alebo som hľadajúci, alebo snažím sa neustále o dobro v mojom živote. Proste, čo je Tvojim príbehom, ako by si ho opísal. Skús si predstaviť, že to, čo si prežil, si nikdy sám sebe nepovedal. Keď budeš sám, tak si to rozpovedz. Je to ako byť na terapii bez terapeuta.

Ja by som počúvala príbehy neustále. Či už vtipné a veselé ako z knihy Som mama, alebo tie najviac smutné ako kniha Na vine sú hviezdy. Aj keď pozerám seriály, tak uvažujem, aký príbeh asi zažil ten človek. Aké to je pre toho lekára/vedca, ktorý sa pri hneve mení na zelenú príšeru menom Hulk. Alebo keď sa z kapitána Ameriky stal ten svalnáč, čo asi naozaj išlo jeho hlavou. Že prečo je hlavnou myšlienkou Dva a pol chlapa vždy iba sex. Prečo si vždy vieme pozrieť Simpsonovcov, alebo Priateľov, či Krok za krokom. Alebo ako je možné, že tak veľký odborník ako doktor House Vám svojím správaním občas ide hore krkom. Alebo samotné reality show ako Farma alebo Farmár hľadá ženu, či Superstar a Československo má talent. Proste, ich príbehy, môj príbeh, Tvoj príbeh… každý človek je v podstate nositeľom nejakého príbehu.

Vieš čo sa mi na tom páči najviac?! Tá slobodná vôľa. Že my sa rozhodujeme, či pôjdeme do ľava alebo prava, takú či onakú školu, s kým strávime svoj život, či v Boha veriť budeme alebo nie.  Lebo potom sa ma mnohí pýtajú, že keď je teda môj Boh taký dobrý, že prečo toľko zlých vecí sa udialo tam a tam. A vždy poviem, že neviem prečo. Ale s istotou môžem povedať, že ich nespôsobil. Že to pôsobíme my ľudia. My zranení zraňujeme. My sklamaní sklamávame. My zradení zradíme. My zahanbení zahanbujeme. My nahnevaní hneváme. Proste sme len ľudia. Keby Boh zastavil neviem koho v tom, aby nezastrelil niekoho iného, tak by mu vzal slobodnú vôľu, ktorú dal nám všetkým. Jednoducho nezasiahne do našich rozhodnutí. A prichádza len na pozvanie. Len vtedy, keď my naozaj chceme a dovolíme. A keď povieme, že nech robí On, vtedy robí On. Kým Mu zase nevstúpime do cesty.

A tu svoj dnešný príbeh končím, lebo keď pozerám na to, ako to tu počíta moje slová, tak to je asi jeden z tých dlhších blogov. Ale ak by si si mohol zapamätať aspoň jednu vec, tak nech je to to, že Tvoj príbeh je podstatný. Že je dôležité, aby si niekomu hovoril o svojich bolestiach, starostiach, radostiach, smútkoch, smiechoch, hneve, skúsenostiach, záľubách, hocičom… ale hlavne nebuď sám! 🙂