Deň narodenia.

IMG_0305.jpgPoznáte tie smsky typu: Dňa (a je tam nejaký dátum), sa narodil/a nádherný/á (a je tam nejaké meno), o takom a takom čase s takými a onakými mierami. A s radosťou nám to niekto oznamuje. A ich život je úplne iný ako doteraz. Lebo sa niekto narodil. A ich život sa zmenil. Menil sa chvíľami aj predtým, lebo už sa viac nesmelo spať na bruchu. Možno to obľúbené jedlo viac nechutilo a zrazu chutilo úplne všetko ostatné, hoci väčšina z toho končila v záchode. Alebo sa už neodkráčalo toho toľko, koľko sa chcelo. Ani samotný pôrod nebol jahoda-lahoda. A život je zmenený. V noci viac stávajú akoby spali. Bolesti možno úplne ešte nepominuli. Vstávajú, aby bábo hladné nebolo a robia všetko preto, aby hlavne to malé nové stvorenie malo všetko, čo potrebuje. Myslím, že to je neskutočne krásne, tieto momenty, chvíle, okamihy dávajúcej, bezpodmienečnej, obrovskej, rodičovskej lásky.

A teraz si predstav, že dostanem takmer rovnakú sms. Alebo, že ju dostaneš Ty: “Ahoj, narodil som sa, niekedy v júli roku 2006. Chvíle, okamihy, momenty, kedy si sa odhodlával dať pre mňa všetko. Bola to láska na prvý pohľad. Zamiloval si si ma úplne najviac. Nad ničím iným si nepremýšlal, iba nado mnou. Celý Tvoj plán, program, Tvoje všetko sa dialo tak, aby to akoby hlavne vyhovovalo mne. Všetky Tvoje túžby, smerovania, sny, potreby odrazu išli smerom ku mne. A som Ti za to vďačný. Zopakujeme si to niekedy.?! Teraz Ťa povediem ja.”

A tak len stojíš s mobilom v ruke. Premýšlaš, že čo si chce opakovať. Veď som nikdy nehotná nebola. Nikdy som žiaden pôrod nezažila. A ten, čo píše si chce so mnou nejaké tie jemné, krásne, nežné chvíle zopakovať. Asi to bude omyl. “Prepáč, asi si si splietol číslo.”

“Nesplietol. V roku 2006 si mi dovolila narodiť sa v Tvojom srdci. Ježiš.

Do paže. Pomyslím si a spomínam si na Námestovo 2006, keď som Ježišovi naozaj dovolila, aby vstúpil do môjho života.

A možno si to prežil podobne. Niekedy veľmi dávno znelo rezonujúce ÁNO, potrebujem Ťa, milujem Ťa, chcem Ťa,… a počuli sme zvuk okov, reťazov a pút, ktoré nás dovtedy zväzovali, počuli sme ako padali. Zažili sme slobodu. Chvíle, okamihy, momenty obrovskej, dávajúcej sa lásky. Urobím všetko, čo chceš. Pôjdem kamkoľvek povieš. A naše úlohy, zodpovednosti, priority narastali, menili sa. A zrazu jedna sms zmení všetko.

Ako to v tom filme, ktorý som včera pozerala: “Do you believe?/Veríš?” (vďaka Lucka), v ktorom jedna obyčajná otázka o tom, že či veríš v kríž Ježiša Krista zmenila dvanásť životov.

A niečo podobné zasiahlo mňa dnes. Samozrejme, že verím. Sme zachránení, slobodní, očistení, vyvolení. A napriek tomu to zaznelo. “Zopakujeme si to?! Teraz Ťa povediem ja.”

IMG_2640.jpgZajtra je 1. december. Včera bol 29.november. Okrem toho, že 29.november bude už asi navždy spojený so smrťou môjho tatina, tak verím, že viac bude ten dátum znieť ako dátum Kamilkiných narodenín. Nie preto, aby sme zabudli a potlačili bolesť, ale predstierali, že sa nič nestalo. Ale aby sme nikdy nezabudli, čo veľké sa stalo. Áno, pred rokom zomrel náš milovaný otec.
Ale pred 25timi rokmi sa narodil dnes pre môjho brata najviac významný človek. A to je dôvod k oslave. 

A zajtra je 1. december. Blíži sa čas Vianoc. V skutočnosti sa Ježiš vraj vôbec nenarodil v decembri, ale Vianoce si vždy spájame, či pripomíname s Jeho narodením.

A tak sa len spýtam? Dovolíme si zopakovať to? Dovolíme, aby 1.december, alebo 13ty, alebo 18ty, alebo 24ty, či 25ty december bol pre nás časom narodenia niečoho veľkého? Viem si predstaviť, že už Ti to išlo hore krkom. Starosť za starosťou, problém za problémom. Tieto pôrodné bolesti a nič a nič z toho. Neustále. Hoci sa snažíme stále viac. Nič sa nedeje.

Teraz nás povedie On. Keď sa rodí Ježiš do našich sŕdc, tak Ho iba necháme. Nič nerobíme. Iba Mu to dovolíme. Lebo bolesť trvala pridlho. Teraz už sa chceme len zamerať na tú nežnú, dávajúcu sa, blízku, intímnu lásku, v ktorej nás chce On sám a bezpodmienečne milovať celých.

Dovoľme si to zopakovať a vstúpiť tak do prvotnej lásky, v ktorej nás On tak či tak miloval vždy prvý, vždy viac a navždy.

 

 

PS: Ja som presvedčená, že tento druh pôrodu nebolí. Prirovnala by som ho k tomu, keď si deti pchajú pod tričko bábiky a zrazu ich vyberú a akože porodili. Aj teraz stačí povedať iba: Už je čas, už príď. A stane sa.

 

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s