Deň narodenia.

IMG_0305.jpgPoznáte tie smsky typu: Dňa (a je tam nejaký dátum), sa narodil/a nádherný/á (a je tam nejaké meno), o takom a takom čase s takými a onakými mierami. A s radosťou nám to niekto oznamuje. A ich život je úplne iný ako doteraz. Lebo sa niekto narodil. A ich život sa zmenil. Menil sa chvíľami aj predtým, lebo už sa viac nesmelo spať na bruchu. Možno to obľúbené jedlo viac nechutilo a zrazu chutilo úplne všetko ostatné, hoci väčšina z toho končila v záchode. Alebo sa už neodkráčalo toho toľko, koľko sa chcelo. Ani samotný pôrod nebol jahoda-lahoda. A život je zmenený. V noci viac stávajú akoby spali. Bolesti možno úplne ešte nepominuli. Vstávajú, aby bábo hladné nebolo a robia všetko preto, aby hlavne to malé nové stvorenie malo všetko, čo potrebuje. Myslím, že to je neskutočne krásne, tieto momenty, chvíle, okamihy dávajúcej, bezpodmienečnej, obrovskej, rodičovskej lásky.

A teraz si predstav, že dostanem takmer rovnakú sms. Alebo, že ju dostaneš Ty: “Ahoj, narodil som sa, niekedy v júli roku 2006. Chvíle, okamihy, momenty, kedy si sa odhodlával dať pre mňa všetko. Bola to láska na prvý pohľad. Zamiloval si si ma úplne najviac. Nad ničím iným si nepremýšlal, iba nado mnou. Celý Tvoj plán, program, Tvoje všetko sa dialo tak, aby to akoby hlavne vyhovovalo mne. Všetky Tvoje túžby, smerovania, sny, potreby odrazu išli smerom ku mne. A som Ti za to vďačný. Zopakujeme si to niekedy.?! Teraz Ťa povediem ja.”

A tak len stojíš s mobilom v ruke. Premýšlaš, že čo si chce opakovať. Veď som nikdy nehotná nebola. Nikdy som žiaden pôrod nezažila. A ten, čo píše si chce so mnou nejaké tie jemné, krásne, nežné chvíle zopakovať. Asi to bude omyl. “Prepáč, asi si si splietol číslo.”

“Nesplietol. V roku 2006 si mi dovolila narodiť sa v Tvojom srdci. Ježiš.

Do paže. Pomyslím si a spomínam si na Námestovo 2006, keď som Ježišovi naozaj dovolila, aby vstúpil do môjho života.

A možno si to prežil podobne. Niekedy veľmi dávno znelo rezonujúce ÁNO, potrebujem Ťa, milujem Ťa, chcem Ťa,… a počuli sme zvuk okov, reťazov a pút, ktoré nás dovtedy zväzovali, počuli sme ako padali. Zažili sme slobodu. Chvíle, okamihy, momenty obrovskej, dávajúcej sa lásky. Urobím všetko, čo chceš. Pôjdem kamkoľvek povieš. A naše úlohy, zodpovednosti, priority narastali, menili sa. A zrazu jedna sms zmení všetko.

Ako to v tom filme, ktorý som včera pozerala: “Do you believe?/Veríš?” (vďaka Lucka), v ktorom jedna obyčajná otázka o tom, že či veríš v kríž Ježiša Krista zmenila dvanásť životov.

A niečo podobné zasiahlo mňa dnes. Samozrejme, že verím. Sme zachránení, slobodní, očistení, vyvolení. A napriek tomu to zaznelo. “Zopakujeme si to?! Teraz Ťa povediem ja.”

IMG_2640.jpgZajtra je 1. december. Včera bol 29.november. Okrem toho, že 29.november bude už asi navždy spojený so smrťou môjho tatina, tak verím, že viac bude ten dátum znieť ako dátum Kamilkiných narodenín. Nie preto, aby sme zabudli a potlačili bolesť, ale predstierali, že sa nič nestalo. Ale aby sme nikdy nezabudli, čo veľké sa stalo. Áno, pred rokom zomrel náš milovaný otec.
Ale pred 25timi rokmi sa narodil dnes pre môjho brata najviac významný človek. A to je dôvod k oslave. 

A zajtra je 1. december. Blíži sa čas Vianoc. V skutočnosti sa Ježiš vraj vôbec nenarodil v decembri, ale Vianoce si vždy spájame, či pripomíname s Jeho narodením.

A tak sa len spýtam? Dovolíme si zopakovať to? Dovolíme, aby 1.december, alebo 13ty, alebo 18ty, alebo 24ty, či 25ty december bol pre nás časom narodenia niečoho veľkého? Viem si predstaviť, že už Ti to išlo hore krkom. Starosť za starosťou, problém za problémom. Tieto pôrodné bolesti a nič a nič z toho. Neustále. Hoci sa snažíme stále viac. Nič sa nedeje.

Teraz nás povedie On. Keď sa rodí Ježiš do našich sŕdc, tak Ho iba necháme. Nič nerobíme. Iba Mu to dovolíme. Lebo bolesť trvala pridlho. Teraz už sa chceme len zamerať na tú nežnú, dávajúcu sa, blízku, intímnu lásku, v ktorej nás chce On sám a bezpodmienečne milovať celých.

Dovoľme si to zopakovať a vstúpiť tak do prvotnej lásky, v ktorej nás On tak či tak miloval vždy prvý, vždy viac a navždy.

 

 

PS: Ja som presvedčená, že tento druh pôrodu nebolí. Prirovnala by som ho k tomu, keď si deti pchajú pod tričko bábiky a zrazu ich vyberú a akože porodili. Aj teraz stačí povedať iba: Už je čas, už príď. A stane sa.

 

 

 

 

Priblížiť sa.

Premýšľal si niekedy nad tým, ako sa priblížiť niekomu inému?! Možno tak trochu z iného sveta v mnohých veciach. Možno tak trochu viac. Napríklad – dajme tomu, že si katolík – ako sa priblížiť protestantom, ktorí sú ešte aj z inej krajiny a hovoria iným jazykom?! Tak niečo takéto sa stalo mne. Mám priateľov-protestantov z Čiech. Rozhodla som sa prelomiť tieto náboženské bariéry, lebo tak či tak – všetci sme Cirkev Kristova. A tak sa stalo, jedno pekné leto v bázene som začala vysvetlovať Zlatke: “Zlatka, vieš, vy protestanti po vode kráčate, zatiaľ čo my katolíci v nej vieme aj plávať, či potápať sa.” Moje slová zobrala úplne vážne, lebo veď ja sa skoro vždy tvárim úplne vážne. A tak som ju voviedla do slobody, že nech si kľudne ďalej pláva.

Alebo iný prípad. Jej meno začína na M. Ale dajme jej krycie meno Sloníča. Je tomu rok, čo sa poznáme. Mám pocit, že sú to desaťročia. Spoznala som ju na jednom zo seminárov Otcovo srdce. Keď som ju zbadala, tak som vedela, že ju chcem za kamošku, akurát, že som nevedela ako sa priblížiť. A tak som začala úplne bežnou vetou: “Waw, Ty si tá hviezda zo superstar.” Ona chúďa zahanbeno pozerala na mňa, či som ju tam naozaj videla a ja na to, že nie, ale Lenka zo Soblahova mi povedala. A tak som prelomila kúsok ľadu. Pozvala som ju na obed, ktorý si už dávno v registrácii zaplatila. Ale vždy to znie sympaticky, keď Ťa niekto pozve na obed. Existujú ľudia, ktorí nevnímajú dvíhanie rúk pri chválach, či modlenie sa v jazykoch, padanie v Duchu, prorokovanie, uzdravovanie, či iné veci za úplne normálne a myslím, že v tom čase bola jednou z nich. A namiesto toho, aby som to empaticky prehliadla, som jej začala vysvetlovať, že Bethel nie je až tak veľká sekta, lebo som tam bola. A že keď nechce stáť na chválach, tak nech kľudne aj sedí, alebo spí, alebo nech nepríde. A na otázku, kde sú najbližšie obchody som jej odpovedala, že ak potrebuje nové čižmy, tak s ňou môžem ísť nejaké vybrať. Povedala som to zo srandy, ale keď som zistila, že naozaj chcela ísť do obuvy na čižmy, tak som jej jednodIMG_1945.jpgucho povedala, že mám dar proroctva, ale nech o tom nikomu nehovorí. Myslím, že sa ma v tej chvíli bála viac ako kedykoľvek predtým, alebo ako kohokoľvek predtým. Ale ľady sa prelomili. A tak sme šli do obchodu spolu. Na druhý deň so mnou hrala i spievala vo chválach. Dnes je z nej úplný miláčik môjho srdca.

Rút sa približujem objatiami, dobrým jedlom a pozornosťou. Esterke momentálne tým, že tolerujem jej nálady, slovník, nápady a každú jednu vetu začinajúcu sa na: “Ivona je…”. Sofinke napríklad tým, že sa venujem jej Pongovi vždy, keď mi ho donesie. Dávid sa odmalička približuje svojim sestrám v tom, že im dovolí mať ho za bábku a robiť si s ním, čo chcú.

Ľuďom sa môžme približovať neustále. Každému iným spôsobom. Keď som sa snažila jednej osobe niečo vysvetliť, tak ma pri jednej vete zastavila s otázkou: “Smiem sa vás opýtať, čo máte na mysli pod pojmom spoločenstvo?!” A vtedy som si uvedomila tú bariéru, ktorú si vytvárame už len spôsobom ako rozprávame. Nemusíme sa chcene, či vedome oddelovať od druhých, ale robíme to.392565_3494349992115_1491040251_n.jpg

Dnes som tu mala kamošku Ivku so sestrou Luckou. Majú ešte jednu sestru – Barborku, ktorá prísť nemohla, ale mňa úplne fascinuje, že tie sestry sú dvojčatá. A tak som premýšľala, že keby sa môj brat Luky narodil o dva a pol roka skôr a bol trochu tmavší a nemal by bradu, tak by sme boli skvelé dvojčatá. Lebo veď sa nám páčia skoro rovnaké veci. Obaja vieme spievať, či hrať na niečom a máme radi podobné štýly takmer všetkého. On je v tom všetkom kúsok popredu, ale za to môžu tie dva roky a pol. Ale inak sme si podobní dosť, či?!

Ak som si aj myslela, že ešte nemám svoj fanklub, tak myslím, že som dnes po návšteve týchto sestier pochopila, že oficiálne od dnes jeden trojčlenný mám – tak dievčatá, tento blog je oficiálne venovaný vám 🙂 a ďakujem Vám!

IMG_1486A takto nejak sa to deje. S protestantami začneme kráčať po vode. Ľudí, ktorí majú strach z prejavov Ducha svätého jednoducho predstavíme Duchu svätému a pokoju, ktorý by mal byť tým najväčším prejavom Jeho prítomnosti. Začneme používať iný jazyk s neveriacimi, lebo ak nášho Boha nespoznajú po našej láske, skutkoch, tak myslím, že by sme krásne zaobalenými rečami strácali čas.

Lebo aj tak nie je vôbec podstatné priblížiť sa pozlátkom. Nosenie masiek sa nám aj tak časom stane len bremenom. A ešte v horšom prípade – identitou. Zabudneme na to, kým sme boli, pretože sme sa časom stali niekým iným, ale nikdy nebudeme cítiť hodnotu, zmysel, či skutočnú radosť z toho, že sme, lebo vlastne nie sme.

Keď som čítala od jednej ženy, ktorá prežila útok v Paríži ako opisovala svoje prežívanie počas toho, tak som bola veľmi dotknutá. Lebo povedala niečo úplne dôležité – že to, čo tí zomierajúci riešili nebolo to zlo, ktoré sa stalo, ale to dobro, ktoré sa nestihlo. To, ako veľmi niektorých milujú a teraz už nemajú možnosť im to povedať. To ako je neskoro.

No my nestíhame, lebo robíme všetko preto, aby dobro dobre vyzeralo. A zlo sa nám smeje z tváre do tváre. Lebo na miesto toho, aby sme dali jesť hladným, tak si povieme, že snáď sa niekedy niekto nájde, kto bude mať toto na srdci. Ale nerozumiem vôbec tomu, prečo to nie je na našom srdci. Kam sa vytratila naša vášeň po láske, milovaní, pomáhaní, blízkosti, intimite?!

Je intimita dôvodom našich masiek?! Lebo intimacy (into-me-you-see) = dáva možnosť, aby tí druhí videli. Videli do nás. Skrze naše masky. Skrze naše bolesti, prehry, víťazstvá, zúfalstvá, radosti, slzy, plač, … a videli skrze to a videli nás, naše srdcia, duše, vnútro. A videli mňa, akoby nahú, len s obrovským nápisom: Tak toto som naozaj ja.

A čo potom?! Otočia sa, znenávidia, odmietnu, pošliapu, znehodnotia, znečistia, alebo budú milovať ešte viac?!

Neviem. Každý človek je iný, každý reaguje inak. Ale ak sa rozhodneme pre nahotu, intimitu, blízkosť, zraniteľnosť, tak sa stane veľmi jednoduchá vec – prestaneme byť silní. Lebo my vôbec nemusíme byť silní. A ak nás niekto v našej slabosti prestane milovať, tak nás jednoducho nikdy nemiloval.

Priblížme sa k tým, ktorí to neočakávajú. Ktorí sú slabí. Nešliapme viac po tých, ktorí nás nepremôžu. Radšej im pomáhajme premáhať ich nedostatok.

Chceš vstúpiť do zraniteľnosti? Ja si uprostred svojej zraniteľnosti pripomínam, že som milovaná bezpodmienečne, večne, vášnivo a bez prestania. A Ty tiež. A keby si sa aj rozhodol nikdy nebyť slabým – stále budeš na tom rovnako ako ja – milovaný, bezpodmienečne, večne, vášnivo a bez prestania. Možno len Tvoja schopnosť prijať to bude niekde úplne inde, lebo silní si vystačia sami a nepotrebujú, aby jeden vášnivý a žiarlivý Boh vždy stál na ich strane a bojoval za ich najlepšie.

A tak – existuje aspoň jeden človek, ktorý do Teba vidí a dovolil si mu, aby sa Ti priblížil?

 

 

Strata lásky

IMG_4391Rút dala Alžbetke lístok s číslom 106. Myslím, že je úplne jasné, prečo jej včera odovzdala papierik zrovna s týmto číslom. “O 10 dní mám 6 rokov.” pre vysvetlenie tým, ktorí na to neprišli sami.

Ruty je tá, ktorá sa na všetkých fotkách tvári úplne inak, ako sa od nej očakáva, alebo ako sa tvári väčšina. Poviete úsmev a ona vyplazí jazyk. Vyplazíte jazyky a Rút škúli a robí úplne iný ksicht. Je to miláčik, ktorý by sa od rána do večera iba objímal. Ak sa chcete s Rút skamošiť, venujte jej objatie, pohľadenie a čas. Ona by sa túlila a mojkala a proste to je Rút.

Bola so mnou u zubárky. Veľmi intímna záležitosť. Ja si tam už sedo-ležím v kresle a Rút sedí na stoličke v tej istej ambulancii. Hrá tam rádio. Ruty zrazu spoznala pesničku. Aspoň si myslela, že ju pozná. Začala totižto spievať niečo úplne iné – aspoň podľa tóniny. Ja ako tak hudobný sluch mám, u Rút by som povedala, že je to niekde v procese. No ona si bola čoraz viac istá tým, že je to tá, ktorú spieva a tak spievala hlasnejšie. V tejto ambulancii sú tuším tri kreslá, čiže traja zubári, traja pacienti a tri sestry. A Rút. Myslím, že sa v tej chvíli už všetci usmievali. Pieseň dávno dohrala, keď Ruty končila. Potom sa zdvihla, prišla ku mne a začala ma hladkať po vlasoch. “Jej, Ivi, aj Ty máš lupiIMG_2821ny? Aj ja ich občas mávam, ale neboj, ja Ti ich vyberiem.” Kým sa zúbarka sústredila na vŕtanie mojej hornej sedmičky, Rút veľmi opatrne vyberala lupiny z mojich vlasov. Keď skončila, začala sa zubárky pýtať úplne na všetko, môj jazyk, moje zuby, sliny, proste všetko. Ako vravím, naozaj veľmi intímna záležitosť.

Dnes bola so mnou a tetou Jankou u Kami na horúcu čokoľádu so šlahačkou. Šlahačku zjedla, trubičky tiež a tak si šla po šlahačkovú duplu. Je veľmi zodpovedná a vždy, keď chce, aby som jej niečo kúpila, tak z vačku vytiahne eurá. Vlastne, centovky. Ale vždy si pekne za všetko zaplatí. Dlho som nevedela, kde na tie peniaze chodí, až som si neskôr uvedomila, že vždy jej svoje centovky rozdám.

Cilka už býva u seba doma. U brata na záhrade. Keď som ju po týždni bola brať z jej starého domova, kde bola sama v koterci, tak veľmi pršalo. Všade bolo blato. A ja som si cestu uľahčila autom. Keď ma zbadala, tak začala strašne kňučať, zavýjať, štekať a mala som pocit, že si beriem domov iného psa. Už to nebola Cilka-bojko. Už to bola Cilka-mamut. Celé auto mi zašpinila. Tak sa tešíla, že som ju nevedela polhodiny utíšiť. Po polhodine prišli netere a všetko sa začalo odznovu.

Ale vlastne, akoby sme sa správali my, keby niekoho, koho sme si zamilovali, uvidíme po týždni. Ten človek otvorí dvere nášho koterca/väzenia a vezme nás domov. Podľa mňa, aj keby nám po dlhom čase väznenia otvoril niekto, kto nás tam vložil, tak v srdci aspoň na moment zajasáme. Alebo budeme ako zmyslov zbavení. Ako Cilka.IMG_1321

Neviem sa vyjadriť k témam teroristov, Paríža, pádov lietadiel, hrôzy a nešťastia, ktoré sa neustále dejú vo svete. Je mi to ľúto, naozaj a veľmi. Plačem, keď čítam slová tých, ktorí prežili. Plačem, keď čítam o tých, ktorí neprežili. A napriek tomu som voči týmto témam úplne bez slov.

Viem však písať o iných veciach. V trenčianskom hospici začali podpornú skupinku pre smútiacich a tak som sa stala jej členom. Dostala som osobné pozvanie. Nejdem písať o tom, čo tam robíme, ani o čom sa zdieľame, ani kto sme, alebo koľko nás je. Som tam ja. A stále viac rozumiem tomu, ako veľmi strácame, keď strácame lásku. Lásku, ktorú sme zvykli prijímať. Lásku, ktorú sme zvykli dávať. A zrazu lásky niet. Lebo láska zomrela. Odišla niekam inam a my musíme veriť tomu, že na lepšie miesto.

Mojou láskou bola moja mama. Hoci sa v spomienkach na ňu niekde strácam a úplne všetko rozpovedať neviem, tak viem, že ma milovala. Teraz si tak viac uvedomujem lásku mamy k svojmu dieťaťu, keď počúvam o tom, aké je to dieťa stratiť. Asi obrovskejšia bolesť neexistuje. A som presvedčená o tom, že nechcela odísť. Že by ma tu nikdy ako 13ročné dieťa nechcela zanechať. Mojou láskou bol aj môj tato. Dával sa mi, rozdával sa neustále, ako najviac sa len dalo. A ja som si to skoro vôbec neuvedomovala. Väčšinu času som si to možno ani nechcela priznať. Neustále robia nové filmy s témou o tom, čo by sa stalo, keby svoj mozog používame na 100%. Končia trochu zle. Ľudia takto fungujúci sú akoby lační po spravodlivosti. Mám nový scénar – ale nie filmu – života. Predstav si, že by si začal svoje srdce používať na 100%. Keby to bol môj prípad, tak by som si lásku a dávanie sa svojho tatina všímala neustále. Neustále by som mala potrebu opätovať ju. Ale toto vôbec nebol môj prípad. A stále nie je.

Nemôžem vlastne ani písať o 100% láske medzi kresťanmi. To vôbec nie. Myslím, že väčšinou sa doráňame najviac ako bratia a sestry v Kristovi. Súdime sa, porovnávame, pretekáme sa a vlastne aj my neustále lačníme po spravodlivosti a po tom, že tak či tak, pravdu som mala ja a oni by mali prosiť o odpustenie mňa a z druhej strany sa deje presne to isté. Snažíme sa súcitiť s celým svetom, ale nemáme dostatok súcitu k svojim najbližším. Študujeme Bibliu, počúvame kázne, čítame kresťanské knihy, píšeme si poznámky, nahrávame svoje myšlienky, vedieme chvály a presviedčame o ľudí o tom, že majú chváliť tiež, modlíme sa za seba navzájom používaním takých slov, že tí, ktorí sú medzi nami prvýkrát sa radšej ani nepridajú, lebo na našu svätosť proste nemajú. Ale do akej miery možno hovoriť o svätosti, keď nevieme zaklopať na dvere svojich bratov a sestier a len tak prísť, vyznať lásku a objať pre krajší deň. Akoby to bolo nepodstatné.

Zlyhávam i ja, neustále. Kvôli svojmu chabému, možno 45% používaniu svojho srdca, ak nie aj menej. Namiesto pomoci tak častokrát zavieram i ja dvere pred nosom. Tým, ktorí potrebujú, ktorí si to pýtajú.

A viete čo?! Mám na to právo. A Ty tiež. Máš právo neotvoriť dvere, nedvíhať telefóny, plakať i smútiť, nezúčastňovať sa narodeninových osláv, či všetkých možných kresťanských, či nekresťanských akcií. A teraz tomu rozumiem viac. Že strata lásky bolí. A tí, čo ju nestratili, tak nerozumejú – ale majú plné právo na to, aby nerozumeli. Kiež by to nikdy nemuseli pochopiť a tak nikdy nestratiť.

Lebo tí, ktorí nestratili, tak asi naozaj nevedia ako byť s tými, ktorí stratili. Namiesto vytrvania, odchádzame. Namiesto smútenia s Tebou, sa chceme radovať, hoci aj bez Teba. Namiesto podpory, Ťa pred všetkými odsúdime a zhodíme. Namiesto budovanie vzťahu, si radšej nájdeme nový. Namiesto milovania Ťa v Tvojej samoty, Ťa opustíme a viac sa neozveme. Sme ľudia. A naše srdce nefunguje na 100%. 

O Bohu toto napísať nemôžem. Jeho láska je 100%. Jeho láska túži po Tebe viac ako ktokoľvek. Lebo on Lásku stratil. Stratil, aby našiel Teba. Dal všetko, aby získal všetko. Si Jeho všetkým. Viem, že na mňa ešte vo väčšine prípadov neplatí “po láske ma spoznajú” – ale napriek tomu Ťa pozývam do toho, aby si spoznal Toho, ktorý je známy ako Láska samotná.

Rozumiem, ak nevládzeš. Jedno zomieranie za druhým. Jedna choroba za ďalšou. Jedna katastrofa za druhou. Zatekanie do domu, plesne v izbách, deravá strecha, choré deti, nedostatok peňazí, pokazené auto, neschopnosť odpustiť, či dať novú šancu, nedostatok viery a dôvery, nedostatok času,… nedostatok schopnosti počuť o ďalšom nedostatku. Ak by mal byť život ako na húsenkovej dráhe, tak máš pocit, že už dlho je o ničom, strašidelne rýchlo ide smerom dole, je Ti zle a bojíš sa…nevzdaj to teraz. Len vyznaj, že nevládzeš, že túžiš sa vznášať na krídlach orlích a že potrebuješ aspoň na okamih vidieť veci zhora, aby si vedel, že to má aspoň trochu zmysel. Ak si myslíš, že si nik už v Tvojom živote nezaslúži druhú šancu, tak ju daj Bohu, hoci si presvedčený, že za to všetko môže On. Nie je to tak. Daj Mu šancu, aby Ťa presvedčil o opaku.

Ježiš vs. Boh

Ak by sa náhodou stalo, že jahodový jogurt by nemal na Tvoje starnutie dosah, DáviIMG_1232dko prichádza s novou receptúrou – rajčinkovou polievočkou. Na ochutnanie si zoberte veľkú lyžicu, ale potom ju už pokojne dajte bokom. Rajčinková polievočka sa podľa Dávida je jedine rukami. Ak by Ti niektoré písmenká nevyhovovali, kľudne ich daj na bok taniera, poprípade, ak máš doma aj Ty všejediaceho Ponga, tak on je, čo sa týka jedenia, vždy v pohotosti a Dávidkovou pravou rukou.

Podľa Rút táto polievka chutila trochu inak ako tie, ktoré jej maminka, moja sestra, väčšinou varieva. Tak sa nenápadne opýtala: “A mami, kto vlastne varil túto polievku?”. Keď moja sestra videla jej výraz na tvári, tak neváhavo odpovedala, že susedka Julka a teda zatajila, že ju varila ona. No Ruty na to povedala: “Mami, ale Ty vážne robíš lepšiu.” a tak ma Ruty na obed zavolala na rajčinovú polievku od susedky, lebo jej až tak nechutí. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, že to naozaj varila moja sestra, len jej niečo chýbalo a tak to zvalila na susedku. Lebo zlyhať pri Rút vo varení je ako skočiť do prázdneho bazéna = bolestivé.

IMG_1337Pongo je toy pudel stredného vzrastu. Nedáva to logiku, ale jednoducho vyrástol. Myslím, že to Boh myslel s jeho výškou dobre. Keby bol menší, tak by už nebol. Aspoň si myslím. Teraz keď sú všetky Dávidove sestry dopoludnia preč, tak Pongo je jeho kamoš. Buď narobí bordel Pongo alebo Dávid. Niekedy obaja. Naposledy zakúsili ľahodnú chuť Granka a tak bolo Granko všade. Lebo však, keď chutí Dávidovi, prečo by nechutilo aj Pongovi, stenám, podlahe, skrinkám, poličkám a všetkému, čo predtým čisté bolo.

IMG_1216Esterka mi prestala nadávať do zadkov. Celkom ma potešilo, že prestala na mňa používať takéto slovo, ale trvalo to iba chvíľu, kým nepoužila iné. “Ivona je hovno.” Skoro mi  tým dych vyrazila. Čo som sa naučila je, že netreba veľmi dávať najavo, že to slovo je zakázané, alebo zlé, lebo o to viac ho bude používať. Ale asi to moje prekvapenie na tvári zbadala, lebo ako sme jedli krupicovú kIMG_1285ašu, tak Esterka akoby objavila novú formu východnej meditácie a spolu s nádychom opakovala slovo “hovno” a pri výdychu “zadek”. Vďaka Bohu to trvalo len počas večernej krupicovej kaše a už som ju viac pri takomto plnohodnotom monológu nezastihla. 

Na druhý deň som ju zobrala na prechádzku aj s Cilkou, zobrala svoje veci do rupsaka, dáždnik, keby náhodou v ten nádherný slnečný deň počas našej 20minútovej prechádzky začalo pršať a išli sme. Keď som sa jej spýtala, prečo má topánky naopak, tak som sa dozvedela, že inak by jej nebolo vidieť mačičku. Tak sme ich ani neprehodili, mačičku predsa musí vidieť, keď venčí psíčka. 

A takto nejIMG_1273ak prebiehajú dni, aj keď nemáš ešte vlastné deti. Už sa teším na tie svoje vlastné.

S Cilkou som sa dnes po úspešných troch týždňoch nášho priateľstva rozlúčila a jej život už bude pokračovať v novom dome a v novej rodine. Priniesla mi toho mnoho – začala som mať rada psov s nosom. A taktiež mi priniesla mnoho škrabancov, kusancov a neporiadku kade tade. Keď som jej zobrala jednu topánku, vrátila sa s druhou. No, treba uznať, že objavila v sebe veľkú odvahu, začala štekať a dokonca i vrčať. Myslím, že to až tak dlho netrvalo.

A čo Ty? Už kúšeš, alebo aspoň štekáš? To ako som v minulom blogu písala, že Cilka musí objaviť svoje mamutie laby, aby zistila kým naozaj je, tak to je aj so mnou i s Tebou. Musíme jednoducho objaviť, kým naozaj sme.

Možno tiež pochádzaš z nejakého tmavého miesta, alebo práve teraz si za mrežami niečoho neprekonateľného. Možno sa aj Tebe smiali za Tvoje mamutie laby, tučné prsty, veľké ruky, či nos, alebo čokoľvek. Možno neustále hľadáš zmysel toho, prečo tu naozaj si. Možno si myslíš, že smútok, ktorý zažívaš je nepremožiteľný. Že sa s ním len treba naučiť žiť. Chcem Ti povedať, že to tak nie je.

Mnohokrát ma vie vytočiť, keď si ľudia myslia, že sú chorí, lebo neboli poslušní, lebo niečo nerobili dobre, lebo sa nemodlili dostatočne veľa. Lebo Boh im chce dať ponaučenie, aby sa začali správať. Lebo Boh je ten prísny muž s dlhou bielou bradou a Ježiš stojí s vystrašeným pohľadom pred Ním a prosí, aby nás ušetril. Veď Ježiš nikdy neprišiel, aby nás zachránil od hnevu svojho Otca, ale aby obnovil vzťah, ktorý nám bol vzatý. Keby to tak nebolo, tak by celá Biblia bola úplným výmyslom. Keby to tak nebolo, tak prečo by Boh povedal, že už nás požehnal všetkým nebeským požehnaním. Že neexistuje nič, čo by nás oddelilo od Jeho lásky?!

Vieš, ak si myslíš, že smrť, utrpenie, či bolesť je nejakou hrozbou, či trestom od Tvojho Boha, tak si myslím, že veríme v úplne iného Boha. Ten môj je milujúci Otec. A keď ja raz budem milujúcou mamou, tak som presvedčená, že keby malo byť moje dieťa choré, tak sa zaň postavím a budem zaň bojovať tak veľmi ako sa len dá. V noci nebudem spať, lebo budem hľadieť, či dýcha. A ráno sa skorej budiť, aby som mu pripravila lieky, či raňajky. A robiť celý jeho deň tak šťastným, ako len bude možné. Lebo verím, že takto sa správa milujúci rodič. Ak je Tvoj pohľad na Boha iný, tak Mu povedz, aby sa Ti zjavil ako milujúci Otec.

A som presvedčená, že môžme pred Neho predstúpiť a byť od uší až po palce na nohách od rajčinovej polievky, jahodového jogurtu, granka, či nutely,… môžme prísť pred Neho a hovoriť Mu o o svojich hnevoch a bolestiach, o strachu a samote, o hovne a zadkoch,…jednoducho o čomkoľvek. Som si istá, že ani v týchto chvíľach nás neodmietne a ani v týchto chvíľach nie je Bohom trestov a sklamania, ale Lásky a Zázrakov.

Akému Bohu si teda uveril Ty?!