Neutíchajúca túžba.

Dnes bola Pongovi dobrovoľne-nasilu vzatá možnosť byť raz otcom, dedkom. Tak bol sa u mňa vyspať z anestézie, ktorú mu dali a vďaka ktorej bol celý zákrok  akoby úplne dobrovoľnIMG_1059ý, lebo však o ničom nevedel. Tak otec z neho už nebude. Nič to však nemení na fakte, že je Esterkiným manželom, ktorá chodí a smeje sa mu, že je Pondo Pondová. Akoby si myslela, že sa ho jej vysmievanie nejak dotkne.

Ponga sme boli kúpiť v Košiciach so Sofinkou. Mysleli sme si, že kupuje toy pudla. Ale pán doktor veterinár nás dnes poprosil, aby sme ho toy pudlom viac nenazývali. Týmto pozdravujem pani z Košíc, ktorej sme za Ponga – toy pudla – zaplatili. Ale Pongo je superský pes, málokedy ho vidím len tak sedieť a neblázniť sa, takže myslím, že úplne zapadol do bandy sestriných detí.

IMG_1089Večer som strážila Sofiu, Ester a Rút. Sofinka s Ruty pozerali rozprávku a Ester sa samozrejme už pri úvodných titulkách rozhodla, že ju to nebaví, že je to nudné a že chce robiť niečo iné. Chcela sa ísť okúpať. Tak som jej pustila vodu, stále ma posielala po nejaké veci a hračky, tak som behala kade-tade a hľadala, čo sa môže namočiť. Nechávala som jej otvorené dvere, nech počujem ako si spieva. Až som raz stála pred zatvorenými dverami, tak mi bolo jasné, že vo vani už nebude. Našla som ju v sprchovom kúte so všetkými mojimi malovatkami, otvoreným make-upom natretým na nohách, špirálu si akurát nanášala pozorne na uši a ceruzkou si spravila na ruku tetovanie. Tak som jej vysvetlila, že sa na budúce môže opýtať, dala naspäť do vane a zmyla jej umelecké dielo a obliekla. Potom sa rozhodla, že ide do mojej izby. Tak som šla s ňou, nech mi tam niečo nespraví, ale ona tam potrebovala ísť niečo vybaviť sama. Tak som ju nechala. O chIMG_1098víľu na mňa volala, že nedočiahne na svetlo a potom ma zase poslala preč.  Tak som šla. Vrátila sa samozrejme prespejovaná, prevoňavkovaná s rôznymi malými vecičkami, ktoré ani neviem, kde v mojej izbe našla, ale hlavne s obrovským IMG_1047úsmevom.

Sofinka začala chodiť na kone. A myslím, že je úplne zaľúbená. Vytrhla si všetky stránky svojho letné ho denníčka a napísala tam iba toto: “Love! Mám rada, strašne kone milujem kone a najračej Vendelina a, strašne dobre sa mi na ňom jazdí! Love! Vendo! Love!” Akoby jej pár týždňový zážitok jazdenia na koni prekonal všetky ostatné letné. Ale myslím, že jej vášni pre kone rozumiem, keď sa pozriem späť na tú svoju voči psom bez nosa. A vlastne nielen späť, lebo to stále vo mne pretrváva.

Aj ja som si zvykla písať denníky. Ani neviem, kedy naposledy som niečo ručne napísala sama sebe. O tom vlastne denníky sú. Dnes tie staré občas nachádzam dokreslené, dopísané, alebo moje meno preškrtnuté a prepísané na Sofi, či Rút. Ale myslím, že sú zatiaľ len v tom veku, kedy hodnotia, či bolo niečo pekne upravené, alebo správnou farbou pera a vôbec nie obsah.

Za najromantickejší denník na svete považujem Bibliu. Je to ako ľúbostný list, ktorého takmer každá veta sa dá čítať znovu a znovu a vždy v nej nájsť niečo úplne nové a dávajúce. Lebo taký je náš Boh – dávajúci. Milujem, keď môžem preniknúť do niektorého z Jeho príbehov a premýšľať nad tým všetkým. Ako Boh konal. Ako konali ľudia, keď konal Boh. Ako hľadeli a nevideli, počúvali a nepočuli a tvrdili, že milujú, ale ich srdcia boli zatvrdené. Ako sa cítili apoštoli, keď ich Ježiš zavolal a prečo všetko zanechali a nasledovali ho. Čo prežívali farizeji, či zákonníci, keď sa s nimi Ježiš nepúšťal do hádok. Čo si Boh myslel, keď Dávid tancoval nahý a chválil Ho, alebo keď Eliáš po najväčších víťaztvách sa zo strachu ukrýval. Alebo ako veľmi musel diabol  pokúšať Adama a Evu, keď sa rozhodli skúsiť niečo zakázené. Akou láskou milovala hriešnica, ktorá Ježišovi slzami umývala nohy, alebo cudzoložnica, ktorá počula na zem dopadajúce kamene. Aké mocné odpustenie musel Peter zažiť, keď sa Ježiš po zapretí naňho zahľadel láskou.

Boh je dávajúci, odpúšťajúci, milujúci, nemenný. A my napriek tomu sa skrývame vo svojej hriešnosti. Opúšťame druhých kvôli bolesti, žijeme v klamstve viny a hanby. Si predstav, aké by to bolo – zavrieť si oči potom, ako sa stalo niečo neuveriteľne zlé a ťažké a objaviť sa na úplne inom mieste. Predstav si, že sekundu na to, ako si spáchal nejaký hriech, alebo Ti bolo veľmi ublížené, tak sa objavíš niekde inde. Na nejakom poli, vidíš ako robotníci pracujú, v diaľke vidieť dom, na terase ktorého sa prechádza akýsi pán. Z druhej strany vidíš prichádzať mladíka, možno v Tvojom veku. Máš pocit, že ste si veľmi podobný. Zrejme hľadá prácu a istý čas nejedol. Má roztrhané a špinavé šaty. Je bosý. Ako sa blíži, tak cítiš, že asi prichádza z nejakého strašne smradľavého miesta. Ale vnímaš jeho smútok, bolesť, hanbu. Veď sa nachádzaš v podobnej. Na okamih sa stretnete pohľadom, ale kráča ďalej. V tom si všimneš, ako ten pán z terasy uteká, všade okolo neho je rozvírený prach. Asi ho chce vyhnať zo svojho pozemku, vravíš si. Zrejme tu ten mladík nemá, čo robiť. Asi by si sa aj Ty mal radšej vzdialiť. Ako sa otočíš, tak počuješ silný nárek. Máš pocit, že je plný radosti, ale nejde Ti to dokopy s tým, čo si práve videl. Chlapec padá na kolená a jeho pán tiež. A v tom Ti to dopne. To je jeho otec. Víta svojho márnotratného syna. Je plný lásky a súcitu a teší sa, že je naspäť. Nepočúva nič z jeho pripravenej reči o hriešnosti, namiesto toho mu dáva nové rúcho, sandále, prsteň a idú oslavovať. Mladík sa na Teba otočí a s láskou naznačí, že takýto je Tvoj Otec. Otvoríš oči a zistíš, že Tvoje predstavy o hriechu a vine a hanbe sú prikryté dokonalou láskou.

A takáto je Biblia. Každý jej príbeh – najmä tie novozákonné – hovorí o Božej neutíchajúcej túžbe milovať Ťa. Práve teraz. Dovolíš Mu to?

Božia neutíchajúca túžba plná lásky dať sa nám každý deň.

“Sme ako hlúpučké dieťa z chudobnej štvrte, ktorému niekto ponúkol prázdniny pri mori, ale ono chce radšej vyrábať koláčiky z blata pred svojou chatrčou, pretože vôbec nevie, čo si má pod tou ponukou predstaviť.” C. S. Lewis. A takto nejak to vyzerá aj so mnou. Boh uteká za mnou ešte skôr ako ja za Ním a ponúka mi nové šaty, prsteň, topánky a ja namiesto toho, aby som prijala, poviem, že však tie staré sú mi ešte dobré…

Ale Jeho túžba po nás naozaj nikdy neutíchne. Nechajme sa Ním odeť, očisiť, premeniť a naplniť. Lebo Láska nikdy nezanikne.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s