Mamutie laby.

IMG_1145Dávid začal chodiť na klavír. Možno si myslíš, že je na to ešte primalý, veď má ešte len rok. Ale veď je to predsa syn učiteľky klavíra a tak už chodí na klavír. Úplne sám. Akurát, že z neho ešte nevie zliesť. Raz ho tam Peťka našla a povedala Rút a Sofi, aby ho tam nevykladali, ale on na ten klavír naozaj vylezie úplne sám. A potom kričí. Najskôr “vidíš”, “sám na kavíli” a potom “dole”…

IMG_1173Myslí si, že je väčší ako naozaj je. A tak či tak, skúste sa ho niekedy spýtať, koľko má rokov. Som presvedčená, že povie dva, ak nie päť, niekedy aj osem. Proste v tom má úplne jasno. Vymenúva vek svojich sestier, ale ten svoj nikdy neprezradí.  A recept na to, ako vyzerať na rok, hoci máte už osem?! Úplne jednoduchý. Dávid sa proste natiera jahodovým jogurtom. Keby mi neustále ľudia netipovali menej ako 18, tak by som sa ešte dnes večer natrela! Myslím si, že jeho správanie, spôsob života, rast, odvaha a všetko to ostatné jednoducho nasvedčuje tomu, že má celú rakovinu v paži. Dávid je kráľ!

FullSizeRender Máme nového člena rodiny! Brat Braňo má nového psa! Sedem týždňový čierny nemecký ovčiak, ktorý je tento týždeň u mňa na prázdninách a volá sa Cilka. Ja ju volám Cecilia (francúzsky Sesil), alebo Ciluška, alebo aj Ciciling (to je tá víla Zvonilka!).

Viete čo je zaujímavé? Narodila sa ako nemecký ovčiak – mne hneď napadne komisár Rex, mimoriadne inteligentný strážny pes, ktorý poslúcha na prvé slovo, zachraňuje celý svet, miluje deti a “housky ze salámem”.  Ale Cilka nie je komisár Rex. Je to sedemtýždňové šteňa, ktoré je pár dní od mamy. Kňučí, keď je sama. Kňučí, keď sa bojí. Niekedy mám pocit, že prekňučí celú prechádzku, lebo raz ide pes, potom auto, potom človek, potom padne list, alebo stupí do kaluže, alebo proste niečo iné život ohrozujúce sa stane.

Dnes som sa k nej sklonila, zobrala som ju na ruky a kým sme kráčali vonku, tak som jej začala vysvetlovať. Vlastne kráčala som iba ja. Ona počúvala a nechala sa niesť. “Cilka, všetko, čoho sa dnes bojíš, tak sa do roka bude báť teba.” Keby si videl, aké má obrovské laby, tak to pochopíš. Podľa mňa to bude Cilka Goliáš! Ale dobrý Goliáš samozrejme. Lebo Dávid jej už chodí na koňa. Tak v tomto smere je už dávno porazená. Jedine, že by to bolo mláďa mamuta.

DadoCilkaSnažim sa jej vysvetliť, že ten jej strach a samota z odlúčenia je nič v porovnaní s tým, kým naozaj je. Že jej identita, to kým naozaj je, že je nemecký ovčiak. Už teraz je nabúchaná svalnáčka. Že to ona je ten obor, ktorý si môže sadnúť na Dávida. A nemusí sa vôbec báť. Väčšinou to síce končí naopak a ona ako inak kňučí pod Dávidom a snaží sa mu naznačiť, že je pes a nie kôň.

A takto isto občas musím prehovoriť sebe. Že veci okolo mňa vôbec nie sú Goliášom, ktorý ma má ušliapať. Verím pocitom každého, kto hovorí, že jeho život je hodný mašle (akože sa obesiť). Alebo že nevie kam smeruje, nemá to tu zmysel, význam… verím, že mnoho ľudí prechádza oblasťou púšte. Pre niekoho je to len oblasť, pre iných je to celé obdobie. Vyprahnutí, zničení ľudia, vyhorení, sklamaní a smutní kráčajúci bez vody. Mnohokrát ich chcem vziať na ruky ako Cilku a povedať im, že sú väčší ako si myslia. Ako Dávid. Že sa môžu natierať jahodovým jogurtom, že ich rodičia sú nemeckí ovčiaci… alebo že hej! Ty si synom alebo dcérou Kráľa. Ale vieš čo, niekedy úplne rozumiem aj tomu, že tomu vôbec neveria. Keď stav púšte trvá pridlho a Ty už vnímaš všetko dobré ako obyčajnú fatamorgánu, pred ktorú keď predstúpiš ako únik zo svojich sračiek, tak sa Ti jednoducho rozplynie pred očami. A to celé sa len stupňuje, Tvoja bolesť, panika, strach, smútok, hnev,… ešte aj ľudia, ktorí Ti boli kedysi blízkymi sa Ti javia ako obyčajná ilúzia. Lebo v čase, kedy ich najviac potrebuješ, oficiálne odchádzajú.  A v tomto celom sa snažíš vyhrať nad myšlienkami o tom, že Ťa opustil sám Boh.

A v tejto chvíli to chcem spraviť úplne najviac. Zodvihnúť svoju vlastnú hlavu a hľadieť si do očí, tak ako hľadím Cilke. A povedať si: “Ivonka, Ty si dcérou Kráľa. Všetko, čoho sa dnes bojíš sa za chvíľu bude báť Teba.” A takto je to s každým z nás. Veci okolo strácajú moc, keď my uchopíme tú, ktorá nám bola daná.  Keď vstúpime do tej identity, ktorú sme dostali. A čoraz  viac si uvedomujem, že do toho vstupujeme v momente, keď sa pozrieme na svoju vlastnú púšť a všetky chyby a zlyhania a všetky bolesti a to všetko, čo nám spôsobil svet okolo a povieme si: “Vieš čo Ivonka, ja Ťa prijímam takú, aká si. S celou Tvojou púšťou.”

A  ten istý moment akoby vidíme, že aj na našej púšti niečo kvitne. Vidíme ako Boh sám tam naozaj celý čas bol a zalieval to všetko, aby korene boli stále a pevné a my zrazu vidíme ako to rozkvitá.

Preto Ťa chcem len povzbudiť. Nech sa nachádzaš v akomkoľvek štádiu púšte, či nepúšte… nie si v tom sám.  Lebo verím, že keď Cilka rozpozná svoje mamutie laby, tak nielen že sa prestane báť svojich strachov, ale začne nad nimi aj víťaziť. 

A poslednú dôležitú vec chcem povedať. Keď som dnes tak tú Cilku niesla na rukách, tak som jej zrazu povedala: “Vieš čo Cilka, môžeš plakať, môžeš sa báť a ja Ťa kľudne ponesiem až domov.” a tak sa aj stalo.

A tak aj Ty – môžeš nevládať, môžeš plakať, smútiť, môže to bolieť, môžeš sa hnevať a kričať na všetkých okolo i na Boha samotného. Môžeš precítiť svoju púšť tak veľmi ako je suchá…lebo dážď je na ceste. A ani sa nenazdáš a zistíš, že si sa s mamutími nohami narodil…

Amen?!

Neutíchajúca túžba.

Dnes bola Pongovi dobrovoľne-nasilu vzatá možnosť byť raz otcom, dedkom. Tak bol sa u mňa vyspať z anestézie, ktorú mu dali a vďaka ktorej bol celý zákrok  akoby úplne dobrovoľnIMG_1059ý, lebo však o ničom nevedel. Tak otec z neho už nebude. Nič to však nemení na fakte, že je Esterkiným manželom, ktorá chodí a smeje sa mu, že je Pondo Pondová. Akoby si myslela, že sa ho jej vysmievanie nejak dotkne.

Ponga sme boli kúpiť v Košiciach so Sofinkou. Mysleli sme si, že kupuje toy pudla. Ale pán doktor veterinár nás dnes poprosil, aby sme ho toy pudlom viac nenazývali. Týmto pozdravujem pani z Košíc, ktorej sme za Ponga – toy pudla – zaplatili. Ale Pongo je superský pes, málokedy ho vidím len tak sedieť a neblázniť sa, takže myslím, že úplne zapadol do bandy sestriných detí.

IMG_1089Večer som strážila Sofiu, Ester a Rút. Sofinka s Ruty pozerali rozprávku a Ester sa samozrejme už pri úvodných titulkách rozhodla, že ju to nebaví, že je to nudné a že chce robiť niečo iné. Chcela sa ísť okúpať. Tak som jej pustila vodu, stále ma posielala po nejaké veci a hračky, tak som behala kade-tade a hľadala, čo sa môže namočiť. Nechávala som jej otvorené dvere, nech počujem ako si spieva. Až som raz stála pred zatvorenými dverami, tak mi bolo jasné, že vo vani už nebude. Našla som ju v sprchovom kúte so všetkými mojimi malovatkami, otvoreným make-upom natretým na nohách, špirálu si akurát nanášala pozorne na uši a ceruzkou si spravila na ruku tetovanie. Tak som jej vysvetlila, že sa na budúce môže opýtať, dala naspäť do vane a zmyla jej umelecké dielo a obliekla. Potom sa rozhodla, že ide do mojej izby. Tak som šla s ňou, nech mi tam niečo nespraví, ale ona tam potrebovala ísť niečo vybaviť sama. Tak som ju nechala. O chIMG_1098víľu na mňa volala, že nedočiahne na svetlo a potom ma zase poslala preč.  Tak som šla. Vrátila sa samozrejme prespejovaná, prevoňavkovaná s rôznymi malými vecičkami, ktoré ani neviem, kde v mojej izbe našla, ale hlavne s obrovským IMG_1047úsmevom.

Sofinka začala chodiť na kone. A myslím, že je úplne zaľúbená. Vytrhla si všetky stránky svojho letné ho denníčka a napísala tam iba toto: “Love! Mám rada, strašne kone milujem kone a najračej Vendelina a, strašne dobre sa mi na ňom jazdí! Love! Vendo! Love!” Akoby jej pár týždňový zážitok jazdenia na koni prekonal všetky ostatné letné. Ale myslím, že jej vášni pre kone rozumiem, keď sa pozriem späť na tú svoju voči psom bez nosa. A vlastne nielen späť, lebo to stále vo mne pretrváva.

Aj ja som si zvykla písať denníky. Ani neviem, kedy naposledy som niečo ručne napísala sama sebe. O tom vlastne denníky sú. Dnes tie staré občas nachádzam dokreslené, dopísané, alebo moje meno preškrtnuté a prepísané na Sofi, či Rút. Ale myslím, že sú zatiaľ len v tom veku, kedy hodnotia, či bolo niečo pekne upravené, alebo správnou farbou pera a vôbec nie obsah.

Za najromantickejší denník na svete považujem Bibliu. Je to ako ľúbostný list, ktorého takmer každá veta sa dá čítať znovu a znovu a vždy v nej nájsť niečo úplne nové a dávajúce. Lebo taký je náš Boh – dávajúci. Milujem, keď môžem preniknúť do niektorého z Jeho príbehov a premýšľať nad tým všetkým. Ako Boh konal. Ako konali ľudia, keď konal Boh. Ako hľadeli a nevideli, počúvali a nepočuli a tvrdili, že milujú, ale ich srdcia boli zatvrdené. Ako sa cítili apoštoli, keď ich Ježiš zavolal a prečo všetko zanechali a nasledovali ho. Čo prežívali farizeji, či zákonníci, keď sa s nimi Ježiš nepúšťal do hádok. Čo si Boh myslel, keď Dávid tancoval nahý a chválil Ho, alebo keď Eliáš po najväčších víťaztvách sa zo strachu ukrýval. Alebo ako veľmi musel diabol  pokúšať Adama a Evu, keď sa rozhodli skúsiť niečo zakázené. Akou láskou milovala hriešnica, ktorá Ježišovi slzami umývala nohy, alebo cudzoložnica, ktorá počula na zem dopadajúce kamene. Aké mocné odpustenie musel Peter zažiť, keď sa Ježiš po zapretí naňho zahľadel láskou.

Boh je dávajúci, odpúšťajúci, milujúci, nemenný. A my napriek tomu sa skrývame vo svojej hriešnosti. Opúšťame druhých kvôli bolesti, žijeme v klamstve viny a hanby. Si predstav, aké by to bolo – zavrieť si oči potom, ako sa stalo niečo neuveriteľne zlé a ťažké a objaviť sa na úplne inom mieste. Predstav si, že sekundu na to, ako si spáchal nejaký hriech, alebo Ti bolo veľmi ublížené, tak sa objavíš niekde inde. Na nejakom poli, vidíš ako robotníci pracujú, v diaľke vidieť dom, na terase ktorého sa prechádza akýsi pán. Z druhej strany vidíš prichádzať mladíka, možno v Tvojom veku. Máš pocit, že ste si veľmi podobný. Zrejme hľadá prácu a istý čas nejedol. Má roztrhané a špinavé šaty. Je bosý. Ako sa blíži, tak cítiš, že asi prichádza z nejakého strašne smradľavého miesta. Ale vnímaš jeho smútok, bolesť, hanbu. Veď sa nachádzaš v podobnej. Na okamih sa stretnete pohľadom, ale kráča ďalej. V tom si všimneš, ako ten pán z terasy uteká, všade okolo neho je rozvírený prach. Asi ho chce vyhnať zo svojho pozemku, vravíš si. Zrejme tu ten mladík nemá, čo robiť. Asi by si sa aj Ty mal radšej vzdialiť. Ako sa otočíš, tak počuješ silný nárek. Máš pocit, že je plný radosti, ale nejde Ti to dokopy s tým, čo si práve videl. Chlapec padá na kolená a jeho pán tiež. A v tom Ti to dopne. To je jeho otec. Víta svojho márnotratného syna. Je plný lásky a súcitu a teší sa, že je naspäť. Nepočúva nič z jeho pripravenej reči o hriešnosti, namiesto toho mu dáva nové rúcho, sandále, prsteň a idú oslavovať. Mladík sa na Teba otočí a s láskou naznačí, že takýto je Tvoj Otec. Otvoríš oči a zistíš, že Tvoje predstavy o hriechu a vine a hanbe sú prikryté dokonalou láskou.

A takáto je Biblia. Každý jej príbeh – najmä tie novozákonné – hovorí o Božej neutíchajúcej túžbe milovať Ťa. Práve teraz. Dovolíš Mu to?

Božia neutíchajúca túžba plná lásky dať sa nám každý deň.

“Sme ako hlúpučké dieťa z chudobnej štvrte, ktorému niekto ponúkol prázdniny pri mori, ale ono chce radšej vyrábať koláčiky z blata pred svojou chatrčou, pretože vôbec nevie, čo si má pod tou ponukou predstaviť.” C. S. Lewis. A takto nejak to vyzerá aj so mnou. Boh uteká za mnou ešte skôr ako ja za Ním a ponúka mi nové šaty, prsteň, topánky a ja namiesto toho, aby som prijala, poviem, že však tie staré sú mi ešte dobré…

Ale Jeho túžba po nás naozaj nikdy neutíchne. Nechajme sa Ním odeť, očisiť, premeniť a naplniť. Lebo Láska nikdy nezanikne.