Nie viac postavičky.

Tak sa  mi zdá, že som dlhšie nepísala.

Existujú filmy ako napríklad Truman show, alebo Divergencia/Rezistencia, Labyrint a isto mnoho iných, v ktorých sú hlavní hrdinovia iba súčasťou akéhosi testu. Či prežijú, ako prežijú, ako sa kedy zachovajú, do akej miery budú ochotní bojovať, pri akej príležitosti sa rozhodnú vzdať. Tie chvíle, keď zisťujú, že boli celý ten čas akoby iba otrokmi niekoho, či niečoho iného a dozvedajú sa pravdu o sebe, sú takým kľúčovým momentom celého filmu. Zrazu majú možnosť sa nadýchnuť z niečoho nového, Niečoho, čo bolo celý čas hneď za bránami sveta, ktorý pre nich vymyslel niekto iný.

A teraz otázka: Som hlavným hrdinom takéhoto deju? Vlastne ani nejde o hrdinstvo v takomto deje… tak ešte raz a trochu inak – som hlavnou postavou daného deju?

Minulý týždeň som bola opäť na kurze/seminári/škole Otcovo srdce. Nech už to nazveme akokoľvek – je to podľa mňa týždeň, kedy sa z tých postavičiek stávajú hrdinovia. Ako to môžem povedať?! Som jednou z mnohých hrdinov, ktorí si tým prešli, alebo si prechádzajú… deje sa to nejak takto. Uvediem iba pár príkladov samozrejme, lebo tých hrdinov už nespočítam na rukách. A hlavne v mojich blogoch málokedy rozpoznať, ktorý príbeh je môj a ktorý naopak niekoho iného. Jediné, čo viem zaručiť je, že si nevymýšľam.

Pocity úzkosti zvierajú Tvoje vnútro. Máš pocit, že si nimi presýtený. Že Ťa pohlcujú. Že nikdy už nebude inak. Chceš pred nimi ujsť, ukryť sa alebo úplne zabudnúť, že existuješ.  Zrazu Ťa niekto objíme a povie tú najviac jednoduchú modlitbu na svete – Otec daj, aby moja náruč bola Tvojou náručou. A Ty sa upokojíš. Máš pocit, že si milovaný. Bezpodmienečne milovaný a to práve teraz.

A pokračuje to. Hrdinov je viac. Celý život Ťa niekto zraňoval. Ubližoval Ti. Dotýkal sa ako sa nemal. Hovoril ako nemal. Konal tak ako nemal.   Tváril sa, že Ťa vlastní, že chybným, že nikdy nič nedosiahneš, že si nulou a on všetkým. Dnes si to tam prežil. Že Ťa Otec miluje. Nadovšetko. Stále a večne. Že si Ťa drží a nepúšťa.

Alebo Ti zomrel rodič, možno obaja. Možno Ti ešte len zomierajú. Alebo dieťa. Je nevyliečiteľne choré. Má autizmus. Je slepé, alebo ochrnuté. Možno si to Ty. Možno Ty si ten človek, ktorý potrebuje uzdravenie. Možno si to Ty, kto nosí celé to bremeno toho, že odídeš a viac tu pre nich nebudeš. A zrazu tam sedíš, slzy máš všade, plačeš a všetka tá bolesť steká po Tvojich lícach na plecia toho, kto Ťa drží a modlí sa.  A Ty mu tie slová veríš. Veríš, že si dcérou/synom. Že Otec má v Tebe zaľúbenie. Že sa nad Tebou otvorilo nebo a zaznel odtiaľ Otcov hlas a všetky tie putá strháva.

Závislosti. Je ich toľko, že ich ani neviem vymenovať. Berieme drogy, lieky, pozeráme porno, hráme počítačové hry, nakupujeme, prejedáme sa, držíme diéty, alebo fejsbukujeme… závislosť môže byť dnes úplne na všetkom. Na písaní blogov tiež. Spôsobujú strach a nevieme ako sa z nich dostať. Sme otrokmi. Si na kolenách a niekto kľačí s Tebou. A vyznáva Ti lásku napriek Tvojim vyznaniam o zlyhaniach a pádoch. Prehlasuje nad Tebou, že si napriek všetkému dobrý.  A Tvoje srdce už viac nie je také tvrdé. Roztápa sa.

A takto nejak sa to tam deje. Už viac nie sme postavičky, sme hrdinovia. Lebo sme sa rozhodli vyznať svoju slabosť a Otec ju akoby zázrakom premenil na dobré.

Processed with Moldiv

Včera sme boli na koňa. Znie to smiešne. Ale však sme boli iba za jedným.  Tu je reklama: Vendelín – tajne dúfam, že pri nájdení Barborke mnohých ľudí na jazdu ma raz naučí jazdiť zdarma 🙂 tak nezabudnite povedať, že kontakt máte odo mňa.

Jazdila Sofinka aj Ruty. Veľmi sa im páčilo. Najhoršie na týchto konských výletoch je presvedčiť deti, že už ideme domov. Musíte dať deťom 4243 dôvodov, prečo už idete a hlavne 654 iných a lepších nápadov, kam pôjdete, ak odídete a čo budete robiť.  Ester už až tak nenosí so sebou veci ako to mala vo zvyku. Ku koňom si zobrala len malú knižočku – zľavové kupóny do McDonaldu. Neviem, či chcela tým naznačiť niečo mne alebo tým koňom. Minulý týždeň začala chodiť do škôlky. Bola tam každý jeden deň okrem toho včerajšieho, kIMG_0970edy si povedala, že ide radšej za mnou.  V týchto dňoch som pre ňu IVONA. Je schopná celému Tescu vykričať, aby sa všetci pozreli, že som Ivona. Popritom mi občas nejakým spôsobom robí zle, hovorí, že som zadek a pritom ma pusinkuje.  Vďaka Bohu, že nie som jej jediný objekt. Aj z Kami sa občas stáva  Kamila. Najhoršie je, keď to už aj Dávid začne takto kričať. Nerozumiem jej, ani trochu. Ale ľúbim ju stále rovnako. Včera odmietla ísť spratať po Vendovi hovienka, hodila sa na zem a začala plakať. Pritom som to od nej ani nechcela. Tak som povedala Rút nech s ňou počká a ja som šla so Sofi. Keď sme sa vrátili, tak mi vynadala, že som ju hodila do trávy. No neviem, či ma s ňou ešte niekam pustia. 🙂

Tak či tak. Z niektorých slov, skutkov sa vieme proste otriasť a ísť ďalej. Lebo jednoducho tá druhá strana nie vždy vie, čo robí, či hovorí a málokedy to tak aj naozaj myslia. Deti sú deti. A čo sa týka dospelých, tak vždy bude platiť to pravidlo, že zranení ľudia zraňujú. Kým nezačneme hovoriť o svojich zraneniach budeme len postavičkami svojho smútku, bolesti, nenávisti horkosti. Keď sa rozhoIMG_0959dneme hovoriť o tom všetkom, stávajú sa z nás hrdinovia. Lebo naša bolesť, smútok, či horkosť už viac nie je tým istým. Lebo Boh neustále tvorí niečo nové.

Dávida čaká v piatok posledná chemoterapia. V sobotu sa na salaši u Oviec otvára šampanské a Dávid bude v nedeľu prvýkrát rozumieť výrazu cítiť sa ako po opici. Ale nie. To bol vtip. Hahaha 🙂

Sobota a už aj piatok bude dôvod na oslavu. Na oslavu Boha za to, že už je tomu koniec. Že Dávid porazil svojho Goliáša a už viac nebude musieť bojovať. Vlastne si myslím, že je živým dôkazom toho veršu z Biblie, kde sa píše, že “Boh bude za Vás bojovať a Vy sa tomu budete len diviť.” A ja sa naozaj nestíham diviť nad Božou dobrotou v živote nás všetkých.

Ciest do Bratislavy kvôli chemoterapii bolo mnoho. A ešte majú pár pred sebou, nakoľko ich čaká každomesačná kontrola komôrky, ktorá mu v tele ostáva. A tak v prípade, že by ste ešte stále chceli byť finančnou podporou pre Dávida, tak tu je moje číslo účtu  SK1902000000001948107253 a všetky peniaze s názvom Dávid, pôjdu Dávidovi.  Viem, že existujú všelijaké modré z neba, v siedmom nebi, dobrí anjeli, a neviem čo všetko ešte. Ale pre mňa je Dávid jedným z najväčších darov z neba, tajným anjelom, dobyvateľom, víťazom a hrdinom a budem vždy robiť všetko preto, aby aj on sám o tom vedel. Aby nikdy nebol a nemusel byť len ďalšou obyčajnou postavičkou. 

Hýbateľ srdca.

Nie všetko vo svojom živote si úplne vieme naplánovať. A keď si aj vieme, tak nie všetko vychádza podľa našich predstáv. Ale naozaj sa mi veľmi nepáči ten bludný citát, že ak chceš rozosmiať Boha, tak Mu povedz o svojich plánoch. Akoby nás to chcelo zmiasť z reality toho, že Boh sám tie sny a plány vo väčšine prípadoch do nás vložil a nikdy ich neprestal snívať.

Predvčerom som napísala blog – ale tentokrát je niekde v medzipriestore u mojej osobnej korektorky Evky, ktorá mi zmaže chyby a spraví ho takmer dokonalým. Moje blogy sú občas aj s chybami, niekedy s veľkými chybami a tak som si ich dala opraviť, lebo tento poputuje do svojho nového domovu cestaplus.sk, logo_cesta_pluskde dvakrát do mesiaca budeš mať možnosť vidieť moju maličkosť 🙂 toľko k samochvále…ale nie, ak ho budete chcieť nájsť, tak budete musieť začať čítať cesta+, kým ho nenájdete 🙂 ale asi až budúci týždeň.

Cez víkend som bola na svadbe, tentokrát v Brne. Vydávala sa Bětuška a Jarda. Bětka je pre mňa skoro sestrou. A v tom “skoro”  sa ukrýva len to, že ňou nie je, lebo ja mám svoj11923319_788642997913790_517894850309524722_oich rodičov a ona svojich a ja svojich súrodencov a ona svojich. No napriek tomu sme rodina. Počas svadby som veľa premýšľala nad tým všetkým. Zrazu sa pozeráte na muža, ktorý je Vám “skoro” otec, ktorý doprevádza k oltáru svoju dcéru, ktorá Vám je “skoro” sestrou a neviete si vybrať medzi bolesťou a radosťou, ktorá sa rozlieha vo Vašom vnútri. V tom “skoro” sa ukrýva len to, že to tak nie je. Ale v skutočnosti to tak je. V hlave sa Vám totiž začal premietať Váš vlastný svadobný deň a predstavy o tom, že Vaši rodičia tam už nebudú. A ostáva prázdno. A v tom si uvedomíte, ako veľmi Boh neustále prikrýva to to všetko tým, že Vám neustále predkladá ľudí, ktorí milujú a dávajú sa Vám neustále… akurát, že nám naše zranenia častokrát veľmi zaslepujú pohľad na to všetko okolo.

DCIM100GOPROGOPR2643.

Keď zomrela mama, tak som sa priam bezhlavo zamilovala najskôr do jednej ženy a potom inej. Nie že by som bola členkou Pride klubov, skôr som bola malým zraneným dievčaťom bez mamy a túžobne som hľadala inú. Čiže moja túžba po láske ženy bola čistá, proste som chcela zažívať lásku mamy. Akurát, že moje zranené srdce potrebovalo byť najskôr uzdravené, aby bolo schopné prijímať. A keďže som neprijímala, neustále som len vyžadovala viac a viac a viac, až sme prišli do momentu, že mi obe povedali, aby som si z nich nerobila modlu. Keď ste zranení, tak nech sa Vám ktokoľvek snaží niečo vysvetliť akokoľvek, Vám sa to jednoducho do srdca nevloží. Je predsa zranené. Z hľadiska bezpečia si vybudovalo múry a nie je možné sa k nemu v plnosti priblížiť. A tak som tomu nerozumela. A namiesto pochopenia som svoje múry zvýšila stonásobne a nechala horkosť a hnev, aby prerástli okolo nich. O pár rokov neskôr sa to útichlo, navzájom sme si odpustili a znovu vybudovali ešte pevnejšie priateľstvá. Ale bolo dôležité prísť k momentu – u mňa konkrétne na seminári Father’s heart – kedy som bola schopná odpustiť a zároveň pustiť dané ženy. Prestať s vyžadovaním vlastniť ich. No aj tak sa môjho srdca stihol za to obdobie zmocniť strach. Predovšetkým z toho, že mám tú najhoršiu vlastnosť na svete – priveľmi milujem a ľudia to nebudú schopní uniesť a opustia ma. Tento strach samozrejme súvisí aj s tým, že tí najviac dôležití už odišli. A veľa sa zmenilo aj potom ako zomrel tato. Znovu sa do mňa nabúral strach z toho, že ľudia odídu.  Najľahším spôsobom ako sa vyhnúť odídeniu niekoho je odísť skôr ako oni. Ale takto to predsa nemá byť. Ak je môj vzťah medzi mnou a Tebou, alebo kýmkoľvek iným položený na pravej Láske, na Bohu, tak tam strach nemá mať priestor. No napriek tomu to robím neustále. Pravidelne prerušujem kontakty, pravidelne sa strácam z dohľadu tých, ktorí ma milujú najviac, pravidelne nedvíham telefóny, či neodpisujem na smsky a emaily len aby nenastala prílišná blízkosť. Niečo, po čom túžim najviac na svete a niečo, čoho sa zároveň veľmi bojím. Viete, čo sa stane, keď sa po dlhom čase niekomu ozvem? Je šťastný, prijíma ma, teší sa z toho… moji priatelia ma naozaj milujú. Vytrvalí v láske, očakávajú, kedy sa posuniem v živote o krok vpred a nadviažem vo vzťahu s nimi na tom mieste, kde sme zastali. Ale tentokrát pevnejšie na Božej láske.

Včera večer som z vlaku napísala Veronike, či chce ísť so mnou  do Omšenia “hrať chvály”. V úvodzovkach, lebo hrám iba ja. Ale niet nad to, keď Vám niekto robí na cestách spoločnosť. Zistila som, že keby ju mám vziať z domu, tak budem dosť meškať do Omšenia. A tak sadla na bicykel a prišla pred môj dom a šli sme tam. Veronika je v niečom ako moje duchovné dieťa. Aspoň to tak občas vnímam. Do ničoho ju neťahám, nenútim, len sa snažím, aby vedela, že nech sa deje čokoľvek, tak som tu a vo všetkom ju vždy prijímem. Kedysi sme spolu trávili oveľa viac času, lebo chodila na Novú do školy. Snažila som sa ju naučiť, že keď o nej prehlasujem Božie pravdy a dobré veci, tak má povedať “Amen”…že nech sa tak stane, nech sa to stane jej súčasťou, že je milovaná, Božia, krásna a tak. A tak sa to aj naučila. No netušila som, že toto moje vyučovanie bude tak účinné, že v krčme po otázke barmanky, či chce dve vodky bude hovoriť namiesto “áno” “amen….učí sa rýchlo, naozaj 🙂 v Omšení bolo veľmi dobre. Danka tam má stretko. Ak chcete spoznať Danku z Poruby, príďte do Omšenia zažiť ako sa modlí – vtedy spoznáte jej ozajstnú identitu – Božieho dieťaťa túžiaceho po svojom Otcovi.

Včera som mala v škole zápis a tak som sa stretla s mojou novou spolužiačkou Peťkou, ktorá je aj moja spolutlmočníčka na Father’s heartoch, tak sa veľmi teším, že nám to takto vyšlo v škole. Stretli sme sa pred bankou a išli zaplatiť zápisné. Ako sme už stáli pred okienkom, Peťke som zbadala oveľa vyššiu sumu než tú, čo som mala v peňaženke. V tom som si uvedomila, že nemám dostatok. Potrebovala som viac ako dvojnásobok toho, s čím som počítala, že budem potrebovať. Šla som k bankomatu a vybrala toľko, koľko mi dovolil. Stále som nemala dostatok. ZIMG_0905avolala bratovi, povedala sumu, ktorú potrebujem a on mi poslal. Akurát, že neviem, odkiaľ som tú sumu nabrala a tak mi poslal menej ako som potrebovala, lebo som si tak pýtala… no nič netušiac som opäť stála pred okienkom a teta mi povedala, že nemám dostatok. Tak som mu volala znovu. Poslal znovu a ja som znovu vybrala a na tretíkrát som zaplatila  svoje zápisné a školné. So slzami v očiach a na hranici plakania som sa pozrela na Peťku a tá mi len povedala, že už je dobre, že je to za nami. Na to som jej povedala, že ale do kelu, ja som sa dnes plánovala aj naspäť domov vlakom dostať. No nebolo mi všetko jedno. A znovu nastal ten moment – toto by sa mi nikdy nestalo, keby tato žil. Toto by sa nikdy nestalo, lebo by spravil všetko preto, aby mi nikdy nič nechýbalo. Aby som vždy mala dostatok. Nehovoriac o tom, že by to nikdy nenastalo, keby žili obaja (na fotke sú rodičia). Akým spôsobom sa prekusnem cez tú realitu sirotstva je akoby stále neuchopiteľné.

A v tom všetkom naozaj vchádza a vstupuje Boh. Amanda Cook za chvíľu vydá svoj nový album – neuveriteľné ako to povedala – You don’t give your heart in pieces – stačí kliknúť a otvorí sa pieseň na youtube. Boh nedáva svoje srdce po kúskoch. Dal sa celý, hneď na začiatku vzťahu. To my ľudia si z Neho berieme po kúskoch. Dúfajúc, že ešte niekedy zažijeme takú prítomnosť a blízkosť. Dáva sa nám celý. A namiesto toho vyhľadávame neustále niečo nové. Včerajšok ma naozaj zasiahol. Zpočiatku tak, že keď som si tak trochu zahanbene od Evky, ktorá ma pozvala aj na obed, pýtala na cestu domov, tak som jej vysvetlovala, že si musím vygumovať to, čo sa mi práve stalo. A ona mi do toho žehnala. Namiesto rúcha smútku, rúcho pokoja a radosti – myslím, že tie večerné chvály boli toho dôkazom. Boh je tu stále prítomný. To, že občas zažijeme moment púšte, ktorý Mojžišovi trval 40 rokov, tak to neznamená, že to je všetko na mašlu, či ako sa tomu hovorí dnes. Púšť je niečím, v čom rastieme. Keby môžem, tak sem dám číslo účtu a budem si pýtať sa každý jeden klik po eure. Ale nemôžem. Nielenže neviem ako sa to robí, ale zároveň viem, že peniaze nie sú to, čo má kedy hýbať mojim svetom. Boh je jediným hýbateľom, ktorý rozdelil more, na púštiach dáva dážď a všetko, naozaj všetko tvorí nové. Keby boli peniaze hýbateľom, tak už dávno sa v nich topím a zabúdam na pravé hodnoty. Ale takto môžem snívať – že raz moja kamoška Katka, ktorá je už dlho v nemocnici dostane trebárs i kľúče od úplne nového bytu, aby mohla začať žiť život odznovu, že Danke zazvoní v Porube princ na bielom koni a donesie jej stratenú črievičku, že Lenka naučí prorocky tancovať polku Slovenska a neskôr i druhú,  že raz môj brat bude mať svoje vlastné hudobné štúdio, moja sestra bude mať svoju škôlku a plný dvor detí, že v októbri otvoríme šampanské, lebo Dávid bude mať po chemoterapiách a rako vine dá naveky zbohom, že ja sa vydám a budem mať svoje deti, že budem mať svoje vlastné CD, … keď hýbe našim srdcom Boh, tak vieme, že môžeme mať veľké sny. Keď nami hýbe niečo iné, prestávame snívať a začíname zomierať.

Ľudia, Bohu nič nie je nemožné, ak Mu dáme priestor na konanie Nemožného. Keď sa stane jediným hybateľom. Odovzdať sa Mu, každý jeden deň nanovo, každý jeden deň nanovo vyznať, že Ťa budem chváliť – nehľadiac nato, či som dnes zažila úplne prázdno na účte, nehľadiac na to, že som dnes bola u psychiatra a som na liekoch, nehľadiac na to, že som dnes naburála svoje drahé auto, nehľadiac na to, že je môj syn, či dcéra chorá, nehľadiac na to, že som na púšti, nehľadIMG_0758iac na to, že neviem ako ďalej, že si neviem predstaviť zajtrajšok, nehľadiac na to, že neviem, kde budem bývať, či sa niekedy vydám, či bude Dávid úplne navždy zdravý, či to alebo to alebo to… ja sa každý deň nanovo rozhodujem, že budem chváliť Boha, lebo je svätý, lebo všetko nám slúži na dobré…ak klamem a nič sa nestane, tak sa nič nestane, ale ak mám pravdu – tak Tvoj život nemôže byť ten istý, ako bol včera. Ja som včera ráno prežívala zúfalstvo a večer som zažívala Jeho dobrotu, lebo som sa rozhodla chváliť Ho. Niekto mi povedal pred pár dňami, že fajn nebude, ale treba ísť ďalej. No ja hovorím, že fajn bude a kým nebude, tak sa nepohnem. Biblicky povedané – neodídem, kým ma nepožehnáš…

Tak kto je teda Hýbateľom Tvojho srdca?!

PS: Predávame dom  /stačí kliknúť na dom/ …ale viac info u môjho brata Lukáša.