Márnotratná láska.

Dávam do pozornosti pravý stĺpček na mojom (tomto) blogu. Trochu som to tu skrášlila informáciami o mne a kalendárom, aby sa jednoduchšie hľadali staršie blogy, lebo kým som našla ten, ktorý som hľadala ja, tak som to časom nechala tak. Hej, občas si aj ja prečítam svoje blogy. Niektoré dokonca viackrát, aby ma preniklo to, čo som napísala. Aby to neboli len slová pre druhých, ale také, ktoré naozaj prejdú mojou dušou, srdcom i mysľou. A taktiež je tu nová možnosť “Follow” – veľa ľudí si ma pridáva na Facebook, aby vedeli, že je na svete nový blog nie zo zdieľania svojich priateľov, ale priamo odo mňa. Toto tlačítko Follow znamená, že ma budete “nasledovať” a tým pádom Vám na Váš mail príde vždy nový blog. Nie je to kúl? 🙂 Ale samozrejme, vždy sa poteším novým FB priateľom.

Nie, nejdem sa vyjadrovať k najaktuálnejším témam. Asi to vlastne nikdy nerobím a možno stále. Áno, viem, že zomrelo (na nasledujúce sa dá kliknúť) 71 ľudí udusením v dodávke. A priznám sa, že nechcem o tom písať, lebo neviem, či mám prejaviť väčšiu ľútosť  nad mŕtvymi a tým, čo sa stalo, alebo nad ich príbuznými, ktorí sa v týchto dňoch dozvedajú o smrti svojich priateľov, či rodinných príslušníkov. Alebo nad ostatnými, ktorí sa vraj z toho radujú a dopriali by to oveľa väčšiemu počtu ľudí danej krajiny, či národnosti, alebo vierovyznania… ani neviem čoho. Ale je mi to veľmi ľúto. Je to predsa aj moja krajina, ktorá zaviera dvere bezmocným a pre nejaký dôvod som sa tu narodila. A pre nejaký dôvod som Slovenkou. Len niekedy nerozumiem pre aký.

Keď som mala asi 14-15 rokov, tak som vyhrala celoslovenskú literárnu súťaž. V písaní samozrejme. Už ani neviem, čo to bolo za kategóriu, ale predbehla som aj takých, ktorí podla mňa mali (v tom čase) veľký titul pred menom Mgr.2012-07-06_1341603183 Po tejto výhre som prestala písať. Napísala som list svojej vtedy už mŕtvej mame a oni mi za to dali diplom a peniaze. Strašne som bola sklamaná. Nerozumela som tomu, ako som mohla s niečím takým vyhrať. Ako je vôbec možné, že ľudia prejavia obdiv nad ľudským utrpením?! Vôbec neviem. Nevedela som to ani pri tej súťaži a nerozumiem tomu pri tej dodávke. I keď moja súťaž a 71 ľudí je niečo úplne neporovnateľné, veľmi sa mi to spojilo. Namiesto toho písania svojho prežívania som vtedy začala kresliť. Vôbec neviem kresliť. Teda, skoro vôbec. Ale kreslila som stále. A stále to isté. Dala som tomu názov – Čiernobiely svet. Lebo svet bol akoby buď dobrým alebo zlým. Nič medzi tým pre mňa neexistovalo. Niekedy sa v ňom ocitnem – vtedy to vyzerá presne tak, ako som opisovala v poslednom blogu Vzkriesenie pravdy .

Pozerala som jeden seriál, na ktorý teraz nejdem dávať reklamu. Nie všetko, čo robím a pozerám je vhodné pre všetkých 🙂 ale nie. Ale je šiši, tak prejdem k veci. V jednej chvíli tam jednu ženu schmatla druhá žena a donútila ju hladieť na seba do zrkadla a potom jej povedala, že ak sa má niekedy niečoho báť, tak jedine tej ženy v zrkadle. To mi napadlo aj pri prečítaní toho, že niekomu je smrť na smiech a taktiež pri spomienke na svoju súťaž. Vysvetlím prečo. Pretože som zistila, že nie vždy som schopná milovania. Nie vždy je láska mojím základom. Mnohokrát som milovala iba kvôli tomu, že som si nebola istá, že som sa necítila bezpečne, že som bola prázdna. A z mojej lásky sa stávala obyčajná manipulácia. Niečo za niečo. Všetko alebo nič. Raz som čítala taký citát, že keby platilo oko za oko, tak by bol celý svet slepý.  Ale ja mám pocit, že tento svet je tak častokrát slepý. Lebo naše milovanie, v ktorom platí niečo za niečo, naša podmienečná, nestála láska tak veľakrát hľadí len seba a na svoje potreby.  Do kelu, fakt ma zarmucuje, že som schopná mať milióny očakávaní na všetkých na okolo a tak často nie som schopná povedať súvislú vetu o vízii pre svoj život.2014-07-12_1405167254

Alebo miluješ, lebo si milovaný? Skláňam klobúk pred Tebou, ak sa Ťa moje problémy vôbec nedotýkajú a Tvoja láska je čistá. Takto  to bolo plánované, mienené. Lebo iba pravá Láska, iba dokonalá Láska vyháňa všetok strach. Ak sa necháme prenikať Jeho Láskou, tak začneme vidieť. Lebo vo Svetle už nebude tmy.

Niekedy, keď sa akoby už nič nedeje podľa mojich predstáv, tak sa snažím pozerať na svet inak. Nevidieť ho ako ten čiernobiely, ku ktorému mám svoju diagnózu. Ale ako na Božie kráľovstvo. Nehladieť na to, čo mi je prirodzené podľa tohto sveta. Lebo podľa tohto sveta a mojej diagnózy by som mala byť neustále prázdna. Poviem Ti, nie je nič horšie ako vedieť, že chronický pocit prázdnoty má byť Tvojou súčasťou, lebo to je napísané v knihách. Ak sa na to pozrieš z pohľadu Kráľovstva a otočíš svoj pohľad smerom do nadprirodzena, tak čo môže byť krajšie ako neustála potreba byť milovaná a nikdy nemať dostatok Lásky? Čo už le2012-07-06_1341603220n môže byť normálnejšie ako túžiť po blízkosti, intimite?

Kedysi bol práve tento hlad mojim najväčším bremenom na svete. Myslela som si, že v tom nie som schopná prežiť, nieto ešte žiť. Lebo kedysi bola moja láska smerovaná len na mňa. Dnes si pýtam viac a viac, lebo chcem dávať viac a viac. Čím viac lásky dáš, tým viac Ti zostane, tým viac jej máš. To je logické, nie?!

Veď čo je svetu bláznivé – to si vyvolil Boh. To, čo je slabé, to si vyvolil. A čo že som občas slaboch, alebo blázon. Nie je toto práve to, že máme byť ako deti, aby sme vstúpili do Božieho Kráľovstva?! Že máme hladať v prvom rade Božie Kráľovstvo a všetko ostatné nám bude dané…

Ja už nechcem byť slepá. Chcem vi 2013-04-21_1366552162 dieť. Raz mi Rút vysvetlovala, že vôbec nevidím anjelov. Tak som jej povedala, že má pravdu. Ona mi na to povedala, že ona svojich vidí, má dvoch, sú veľkí ako tatinko a sú v modrom. A vieš čo? Ja jej to verím. Lebo ona slepá nie je. No a čo, že verí, že žaba sa premení na princa a na všelijaké iné veci. Nie je slepá, je dieťa. A Ježiš chce, aby sme maličkých nechali prichádzať k Nemu.

Nechcem si viac budovať múry okolo svojho srdca a preberať si v tom, koho budem a koho nebudem milovať. Alebo ako milovať. Alebo ako dlho… nie. Ak sme ochotní prijímať Otcovu Lásku a piť z Jeho milosti, živej vody, tak sa v nás stane prameňom živej vody. Viac nebudeme smädní a budeme prijímať svojich blížnych s otvorenou náručou, ako keď Milosrdný Otec víta svojho Márnotratného syna už po 43143123krát doma. A po 4324334241raz mu dáva čisté rúcho, aby nik nevidel jeho hriešnosť a hanbu. A prsteň, aby všetci vedeli Komu patrí. A všetko nové… a z  milosrdného Otca sa každý deň stáva márnotratný, lebo občas akoby mrhal svojou láskou, lebo sa rozhoduje milovať mňa, milovať ma každý deň odznovu a znovu a znovu a znovu Láskou, ktorá vôbec nie je podmienená. Ničím. Nikdy. Miluje bezpodmienečne. Stále. Večne. Aj Teba.

2 thoughts on “Márnotratná láska.

  1. Vždy si rada prečítam blog od môjho miláčika Yv ako ju Zlatka volá 🙂 Nasmejem sa aj poplačem,a niesom s ňou tak často.že by som ju videla a počula,tak využívam tieto jej vyliatia duše. Sú perfektné,dakijem Yv cmuk Jana Beláková

    Liked by 1 person

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.