Niekto vnútri.

Niekedy by som chcela, aby sa svet mohol celý pozastaviť a mali by sme možnosť stlačiť tie dve šípky smerujúce doľava a vrátiť sa v tom všetkom, čo sa stalo a začať nahrávať svoj život od úplného začiatku. Aby sme sa mohli vyhnúť slovám, ktoré bolia, skutkom, ktoré zraňujú a udalostiam, ktoré premieňajú naše srdcia, duše, telá a to všetko, kým sme. A tak by naše srdcia snáď boli menej krát zlomené a zdrvené tým, že aj samotná láska občas bolí.

Bola som na CampFeste a som veľmi rada, že som bola. (Dôkaz: foto so Sofinkou z CF).  Som vďačná za to množstvo priateľov, ktorých som tam stretla. A vďačná som aj za tých, ktorých som vôbec nepoznala a napriek tomu sa mi prihovorili a ďakovali mi zaIMG_0626 písanie blogu. Páčil sa mi aj kompliment od Jakuba, že konečne niekto, kto píše svojim srdcom a nie hlavou. A priznám sa, že sú momenty, kedy veľmi túžim vypnúť svoje srdce a aspoň na chvíľu skúsiť, aké je to ísť do vecí iba hlavou.  Len tak urobiť niečo a nepremýšľať nad tým, čo to spôsobí, ale iba to rozumom považovať za správne a viac sa nestarať. No nedá sa mi. Boh vo svojom humornom tvorení môjho ja sa asi rozhodol ukryť tlačítko “vypnúť” na mojom srdci pred mojim zrakom. A tak som, aká som.

Ale keby sa to predsa len dalo, vypnúť sa alebo vrátiť sa v čase a robiť svoje rozhodnutia inak, robili by sme ich inak? Vypli by sme svoje srdce, aby sa nezamilovávalo neustále do nesprávnych mužov?  Alebo by to skúšali stále od znovu a znovu a znovu a znovu, aby sme danú vec spravili konečne správne? Alebo by sme sa vrátili až do takého extrému, kedy by sme Bohu rozprávali do toho, ako chceme vyzerať, akú farbu vlasov nám má dáť, či rovné a či kučeravé, či pehy a či nie? Neminuli by sme sa zrovna týmto hľadaniu Božieho kráľovstva a viere, že všetko oIMG_4603statné nám bude dané?! 

Priznám sa, neviem ako to je.  Ani len netuším, či je to možné, alebo nie… chcela by som na svet hľadieť úplne inak, jednoduchšie. Ako Ester, ktorá sa ma dnes pýtala, prečo som si ešte nekúpila manžela. A na moju reakciu, že som nevedela, že manželia sa dajú kúpiť mi s úsmevom  povedala, že nevie presne kde sa kupujú, ale ona manžela má – Ponda (Sofinkinho polročného psa-pudla) a že si mám aj ja kúpiť, že nový manžel stojí iba 37eur. Kde tú cenu nabrala netuším.  Potom zrazu zmenila tému a začala mi hovoriť “Ivi, ja som zadek.” a smiala sa. To všetko sa udialo počas omše, z ktorej sme odišli skôr po jej hlasnom vysvetlovaní mi, že je zadek a že všetko okaká.

A nakoľko som nenašla ani tlačítko na vrátenie sa v čase a ani na vypnutie svojho srdca, tak to všetko okolo občas veľmi bolí a občas sa to všetko naopak veľmi raduje. A tak aj na Campfeste počas chvál a niektorých prednášok  sa v mojom srdci odohrával zápas – vyznávanie toho, že Boh je dobrý aj v čase keď máme pocit čerstvo otvorenej rany na svojom srdci vôbec nie je jednoduché. Chvíľami som mala pocit, že niekto uzamknutý v mojom srdci túži a zároveň má strach vyjsť von a jediné, čo bol schopný kričať bolo, že to bolí a už nechcem viac. Všetko to začalo zdieľaním s jednou blízkou priateľkou, kedy som popísala svoje pocity opustenosti a samoty a strachu do detailov a pokračovalo na druhý deň, kedy som počula z pódia pri jednych chválach ako niekto hovorí o mne. Nepovedala moje meno, ani na mňa nepozerala,  ale ten niekto v mojom vnútri – nazvime ho bolesťou – napoly vonku a napoly vnútri jednoducho vedela, že sa to týka práve jej. A veľmi chcela odísť a zároveň nechcela, lebo spôsob, ako veľmi sme si na seba zvykli a to ako veľmi bola súčasťou môjho života jej v tom bránilo. To je asi najťažšie na tom celom – dovoliť, aby ten kúsok z nás, ktorý vôbec nie sme my odišiel a dôverovať, že sa to potom uľahčí.

Lebo mnohokrát akoby sme si mysleli, že odovzdať sa Bohu znamená, že už viac nebudeme tými istými a nič už nebude také, ako bolo. No Boh vždy berie iba to, čo Mu my sami dovolíme vziať. Nič viac, nič menej. Nespôsobuje choroby, zomieranie, smrť, odchody, či smútok… ale je schopný to všetko vziať z našich pliec do takej miery, do akej Mu dovolíme.

A tak keď som Mu dovolila kúsok vziať, tak po zbytok dňa som pociťovala to všetko, čo ostalo. Ani neviem, kedy som tak veľa plakala pred niekým ako včera. Strašne ma to bolelo. Vyznávanie svojich smútkov, zlyhaní, bolestí, strachov,… mala som pocit, že čím viac toho poviem, tým viac sa sa bolesť stupňuje až to v istých momentoch nebolo vôbec znesiteľné. Ak to niekedy chcete skúsiť, nerobte to osamote. Hovorte s nieký m, o kom viete, že všetko, čo dávate von, tak bude nad Vami prehlasovať víťazstvo a zaplňovať Vašu prázdnotu, samotu a všetko, čo ostávalo ako diery na mojom srdci Božou prítomnosťou a žehnaním iba dobrého do Vášho života.

To, že život pôjde inak ako doteraz týmto nezaručujem. Neviem, či sa okolnosti a veci navôkol budú meniť – podstatné je, že sa mení niečo v nás. Že búrka na chvíľu utíchne a my sme schopní vykročiť z loďky na vodu, lebo prichádza Knieža pokoja a volá nás do niečoho nového.

Veľa z toho, o čom píšem sa deje vždy na Školách Otcovho srdca. Tieto školy premenili moje srdce najviac zo všetkého a ja by som si priala, aby všetci zakúsili Otcovo srdce. To, aký naozaj je. Ak by ste mali túžbu prihlásiť sa, tak napíšte na mail skola.otcovho.srdca@gmail.com a príďte, kedy sa Vám bude dať. Lebo ja úplne rozumiem, že púšťanie, odpúšťanie a odovzdávanie bolí niekedy viac ako samotný skutok zranenia, ale naozaj to prináša slobodu, ktorú nám Ježiš už tIMG_0591ak dávno vydobil na kríži.

A možno to je niekedy to najbolestivejšie zo všetkého, ale nikdy nechcem prestať vyznávať a hovoriť Vám o tom, že naozaj všetko slúži na dobré tým, ktorí veria…a tak to je aj so mnou a tak je to aj s Vami. A tak je to aj s Dávidkom, ktorý je pre zlé výsledky opäť v nemocnici. A o to viac je niekedy ťažké vyznávať, že Boh to má pod kontrolou a chváliť Ho a hovoriť, že je dobrý. Ale nechcem, aby tomu niekedy bolo inak. Ale Dávid je víťaz a nič preto nemusí. On je zachránený už dávno.  A musí sa vrátiť domov, lebo predsa kto iný mi tak dobre a s láskou kedy navarí ako práve Dávidko 🙂

Dovoľte aj Vy, aby ten niekto z Vášho vnútra odišiel, ak prišiel jeho čas. Nehovorím, že odišlo všetko. To by bolo superské, ale viem, že ešte nie. Ale určite sa ľahšie dýcha. Lebo viem, že existuje aj pre Teba chvíľa, kedy ten niekto Ti už naozaj nepatrí a napriek tomu sa ho držíme, lebo si už viac nevieme predstaviť, že môžeme žiť bez neho…ale my naozaj môžeme!

PS: Žehnajte Dávidovi uzdravenie, ak môžete. Boh neodolá Vašim modlitbám…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.