Márnotratná láska.

Dávam do pozornosti pravý stĺpček na mojom (tomto) blogu. Trochu som to tu skrášlila informáciami o mne a kalendárom, aby sa jednoduchšie hľadali staršie blogy, lebo kým som našla ten, ktorý som hľadala ja, tak som to časom nechala tak. Hej, občas si aj ja prečítam svoje blogy. Niektoré dokonca viackrát, aby ma preniklo to, čo som napísala. Aby to neboli len slová pre druhých, ale také, ktoré naozaj prejdú mojou dušou, srdcom i mysľou. A taktiež je tu nová možnosť “Follow” – veľa ľudí si ma pridáva na Facebook, aby vedeli, že je na svete nový blog nie zo zdieľania svojich priateľov, ale priamo odo mňa. Toto tlačítko Follow znamená, že ma budete “nasledovať” a tým pádom Vám na Váš mail príde vždy nový blog. Nie je to kúl? 🙂 Ale samozrejme, vždy sa poteším novým FB priateľom.

Nie, nejdem sa vyjadrovať k najaktuálnejším témam. Asi to vlastne nikdy nerobím a možno stále. Áno, viem, že zomrelo (na nasledujúce sa dá kliknúť) 71 ľudí udusením v dodávke. A priznám sa, že nechcem o tom písať, lebo neviem, či mám prejaviť väčšiu ľútosť  nad mŕtvymi a tým, čo sa stalo, alebo nad ich príbuznými, ktorí sa v týchto dňoch dozvedajú o smrti svojich priateľov, či rodinných príslušníkov. Alebo nad ostatnými, ktorí sa vraj z toho radujú a dopriali by to oveľa väčšiemu počtu ľudí danej krajiny, či národnosti, alebo vierovyznania… ani neviem čoho. Ale je mi to veľmi ľúto. Je to predsa aj moja krajina, ktorá zaviera dvere bezmocným a pre nejaký dôvod som sa tu narodila. A pre nejaký dôvod som Slovenkou. Len niekedy nerozumiem pre aký.

Keď som mala asi 14-15 rokov, tak som vyhrala celoslovenskú literárnu súťaž. V písaní samozrejme. Už ani neviem, čo to bolo za kategóriu, ale predbehla som aj takých, ktorí podla mňa mali (v tom čase) veľký titul pred menom Mgr.2012-07-06_1341603183 Po tejto výhre som prestala písať. Napísala som list svojej vtedy už mŕtvej mame a oni mi za to dali diplom a peniaze. Strašne som bola sklamaná. Nerozumela som tomu, ako som mohla s niečím takým vyhrať. Ako je vôbec možné, že ľudia prejavia obdiv nad ľudským utrpením?! Vôbec neviem. Nevedela som to ani pri tej súťaži a nerozumiem tomu pri tej dodávke. I keď moja súťaž a 71 ľudí je niečo úplne neporovnateľné, veľmi sa mi to spojilo. Namiesto toho písania svojho prežívania som vtedy začala kresliť. Vôbec neviem kresliť. Teda, skoro vôbec. Ale kreslila som stále. A stále to isté. Dala som tomu názov – Čiernobiely svet. Lebo svet bol akoby buď dobrým alebo zlým. Nič medzi tým pre mňa neexistovalo. Niekedy sa v ňom ocitnem – vtedy to vyzerá presne tak, ako som opisovala v poslednom blogu Vzkriesenie pravdy .

Pozerala som jeden seriál, na ktorý teraz nejdem dávať reklamu. Nie všetko, čo robím a pozerám je vhodné pre všetkých 🙂 ale nie. Ale je šiši, tak prejdem k veci. V jednej chvíli tam jednu ženu schmatla druhá žena a donútila ju hladieť na seba do zrkadla a potom jej povedala, že ak sa má niekedy niečoho báť, tak jedine tej ženy v zrkadle. To mi napadlo aj pri prečítaní toho, že niekomu je smrť na smiech a taktiež pri spomienke na svoju súťaž. Vysvetlím prečo. Pretože som zistila, že nie vždy som schopná milovania. Nie vždy je láska mojím základom. Mnohokrát som milovala iba kvôli tomu, že som si nebola istá, že som sa necítila bezpečne, že som bola prázdna. A z mojej lásky sa stávala obyčajná manipulácia. Niečo za niečo. Všetko alebo nič. Raz som čítala taký citát, že keby platilo oko za oko, tak by bol celý svet slepý.  Ale ja mám pocit, že tento svet je tak častokrát slepý. Lebo naše milovanie, v ktorom platí niečo za niečo, naša podmienečná, nestála láska tak veľakrát hľadí len seba a na svoje potreby.  Do kelu, fakt ma zarmucuje, že som schopná mať milióny očakávaní na všetkých na okolo a tak často nie som schopná povedať súvislú vetu o vízii pre svoj život.2014-07-12_1405167254

Alebo miluješ, lebo si milovaný? Skláňam klobúk pred Tebou, ak sa Ťa moje problémy vôbec nedotýkajú a Tvoja láska je čistá. Takto  to bolo plánované, mienené. Lebo iba pravá Láska, iba dokonalá Láska vyháňa všetok strach. Ak sa necháme prenikať Jeho Láskou, tak začneme vidieť. Lebo vo Svetle už nebude tmy.

Niekedy, keď sa akoby už nič nedeje podľa mojich predstáv, tak sa snažím pozerať na svet inak. Nevidieť ho ako ten čiernobiely, ku ktorému mám svoju diagnózu. Ale ako na Božie kráľovstvo. Nehladieť na to, čo mi je prirodzené podľa tohto sveta. Lebo podľa tohto sveta a mojej diagnózy by som mala byť neustále prázdna. Poviem Ti, nie je nič horšie ako vedieť, že chronický pocit prázdnoty má byť Tvojou súčasťou, lebo to je napísané v knihách. Ak sa na to pozrieš z pohľadu Kráľovstva a otočíš svoj pohľad smerom do nadprirodzena, tak čo môže byť krajšie ako neustála potreba byť milovaná a nikdy nemať dostatok Lásky? Čo už le2012-07-06_1341603220n môže byť normálnejšie ako túžiť po blízkosti, intimite?

Kedysi bol práve tento hlad mojim najväčším bremenom na svete. Myslela som si, že v tom nie som schopná prežiť, nieto ešte žiť. Lebo kedysi bola moja láska smerovaná len na mňa. Dnes si pýtam viac a viac, lebo chcem dávať viac a viac. Čím viac lásky dáš, tým viac Ti zostane, tým viac jej máš. To je logické, nie?!

Veď čo je svetu bláznivé – to si vyvolil Boh. To, čo je slabé, to si vyvolil. A čo že som občas slaboch, alebo blázon. Nie je toto práve to, že máme byť ako deti, aby sme vstúpili do Božieho Kráľovstva?! Že máme hladať v prvom rade Božie Kráľovstvo a všetko ostatné nám bude dané…

Ja už nechcem byť slepá. Chcem vi 2013-04-21_1366552162 dieť. Raz mi Rút vysvetlovala, že vôbec nevidím anjelov. Tak som jej povedala, že má pravdu. Ona mi na to povedala, že ona svojich vidí, má dvoch, sú veľkí ako tatinko a sú v modrom. A vieš čo? Ja jej to verím. Lebo ona slepá nie je. No a čo, že verí, že žaba sa premení na princa a na všelijaké iné veci. Nie je slepá, je dieťa. A Ježiš chce, aby sme maličkých nechali prichádzať k Nemu.

Nechcem si viac budovať múry okolo svojho srdca a preberať si v tom, koho budem a koho nebudem milovať. Alebo ako milovať. Alebo ako dlho… nie. Ak sme ochotní prijímať Otcovu Lásku a piť z Jeho milosti, živej vody, tak sa v nás stane prameňom živej vody. Viac nebudeme smädní a budeme prijímať svojich blížnych s otvorenou náručou, ako keď Milosrdný Otec víta svojho Márnotratného syna už po 43143123krát doma. A po 4324334241raz mu dáva čisté rúcho, aby nik nevidel jeho hriešnosť a hanbu. A prsteň, aby všetci vedeli Komu patrí. A všetko nové… a z  milosrdného Otca sa každý deň stáva márnotratný, lebo občas akoby mrhal svojou láskou, lebo sa rozhoduje milovať mňa, milovať ma každý deň odznovu a znovu a znovu a znovu Láskou, ktorá vôbec nie je podmienená. Ničím. Nikdy. Miluje bezpodmienečne. Stále. Večne. Aj Teba.

Vzkriesenie pravdy.

Ak chováte moriakov, tak ako Danka z Omšenia, tak Ester im rada príde spraviť program aj na hodinu, či celý deň :

https://instagram.com/p/6UwLcQhmlE/

IMG_0643 Strašne sa smiala z toho, že jej rozumejú, odpovedajú a venujú jej 100% pozornosť. V ten istý deň za mnou prišla aj  vážkou na ruke, aby som pozrela “ato jej petne spí”. To, že už tak pekne spala dlhšie, lebo v tom horku asi uschla som s ňou už neriešila. Pekne sme ju dali do tlávičty, aby mohla vo svojom spaní nerušene pokračovať. Ale treba uznať, že takúto foto má málokto 🙂

Dobré fotky sú asi dôležitým základom pri písaní blogov. Vďaka Bohu, že pri deťoch máte dostatok fotiek neustále. Lebo pri deťoch sa stále niečo deje. Cez príbehy so Sudokrémom (podľa mňa je začarovaný, lebo nepoznám dieťa, ktoré by ním neponatieralo seba, stôl, stoličky, súrodencov, či domáce zvieratá), jedeniIMG_0747e špagiet, objavenie nutely, prvé kroky, prvé pády, vystúpenia,…čokoľvek. Snažíme sa to zachytiť, aby sme mali pocit, že rastú pomalšie ako to vyzerá.

Lebo existujú chvíle, keď na ne pozeráte a pýtate sa, kedy stihli vyrásť, že veď ešte len toť  sa narodili. To sú napríklad tie chvíle, keď Dávid sadne do svojho bavoráka a tvári sa ako Steven Seagal vo filme Ťažko ho zabiť. To, že tá kočka, ktorú zbalil vďaka svojmu BMW X6 je jeho o dva roky staršia sestra Ešti, ktorá s ním v aute byť musí, lebo Dado nedočiahne na pedále je už vedľajšie. Vyzerajú úplne seriózne až do chvíle, kedy Ester zastaví pred trampolínou a začne zúriť, že nechce ísť do nej. Zatiaľ nepochopili funkciu volanta. Ale inak sú už skoro dospelí.

Neviem, či ste sa už niekedy ocitli v dni, v ktorom Vás pohltia klamstvá, ale mne sa to občas stane. Niekto by povedal, že sa zobudil zadkom nahor, alebo vykročil do nového dňa ľavou nohou… ja osobne si myslím, že ten, ktorý prišiel, aby zabíjal, ničil a kradol je ozajstný. Občas ma prekvapí,  i keď väčšinu života ho ignorujem. Lebo jeho moc už dávno nie je funkčná. Jediný spôsob, ako ju občas oživí je obyčajné klamstvo.

A toto klamstvo funguje napríklad takto. Ráno sa prebudíš a máš pocit, že nemáš tomuto svetu, čo ponúknuť. Že si úplne stratený v davoch a napriek miestami  preľudnenosti tohto sveta sa cítiš opustený a osamelý. Máš pocit, že každý žije svoj vlastný život a Ty viac nie si ich súčasťou. Niečo vnútri Ti šepká, že si zlyhal na každom fronte. Že si sirotou, vdovcom, slobodnou starou dievkou, či nezamestnaným učiteľom. Že Tvoje dary a talenty nie sú ničím výnimočným, lebo písať blogy vie každý, lebo spievajú všetci, lebo šport, ktorý Ťa tak bavil, tak sú predsa lepší,… a krajší, …a mladší. Čím viac ho počúvaš, tým viac pohlcuje celé Tvoje ja a nasycuje Tvoje vnútro jedným klamstvom za druhým. A to, čo kradne si Ty sám, Tvoja identita, Tvoje ja, Tvoja osobnosť, Tvoja  výnimočnosť. A ničí to všetko a nehodlá prestať, kým to všetko jednoducho nezabije. A ak ho nezastavíš, tak pokračuje. Začne hovoriť o Tvojich duchovných daroch, ktoré už viac nevyužívaš, lebo veď ich nik neodceňuje. Potom Ti pomaly začne pripomínať všetky tie Božie prisľúbenia nad Tvojim životom, tie nenaplnené, s ktorými Boh mešká. Alebo predsa len zabudol?! A potom Tvoja služba, či práca, stávajú sa všednými a Ty si ani nevieš rozpomenúť, akú radosť Ti kedysi prinášala a akú radosť si skrze ňu prinášal Ty. Alebo vzťahy? Ľudia nasľubujú modré z neba a nakoniec sa ani neukážu, nenapíšu. V skutočnosti im za to nestojíš. Nič, len prázdnota, opustenosť, samota. Si nula. Si na dne. A tak len celý deň iba tak si, možno plačeš, zúfaš, alebo nič nerobíš… ale vtedy si uvedomíš, že Ťa dostal úplne celého.

Vtedy je potrebné povedať STOP tomu všetkému. Vlastne nie vtedy. Už dávno predtým, aby sme sa vyhli tomu presvedčeniu, že sme ničím. 

Ak si niekde tam na konci, či uprostred, alebo kdekoľvek – kde by si počul takéto klamstvá na svoju adresu – že nemáš hodnotu, že si tučná, alebo nízky, nevzdelaná, alebo s plešinou, nezamestnaný,..čokoľvek. Tak to daj bokom. Nič z tohto skutočne nehovorí o tom, kým naozaj si. Že si bol predurčený k tomu, aby si miloval a bol milovaným, bola milovanou je pravdou. Všetko ostatné sú len frázy, ktoré si opakujeme, lebo vôbec nevieme zapadnúť do tých krabičiek a nastavení, ktoré nám predkladá tento svet. A pritom to vôbec nie je podstatné.  To, čo teší Tvoje srdce a prináša Ti ozajstný pokoj do Tvojho vnútra, na tom záleží.

Skoro vo všetkých piesňach, ktoré počúvavám sa spieva o tom, aby sme sa zobudili, aby sa prebrala naša duša, naše srdce. Aby sme dovolili tomu, čo v nás drieme, aby to prišlo k životu. Tie sny, ktoré sme už dávno hodili za hlavu, alebo pochovali, aby sme im dovolili znovu ožiť. Podľa mňa toto je jedna z vecí, kvôli ktorej vstal Ježiš z mŕtvych. Kvôli ktorej bol vzkriesený. Aby sme verili. Verili tomu, že aj to, čo v nás už dávno umrelo, čo už dávno ten klamár dokázal zabiť, znovu môže povstať, že vzkriesenie je reálne. Dnes. Vzkries pravdu o sebe. Ak to to nejde, modli sa. Najednoduchšia modlitba na svete, akú poznám a modlím sa je: “Pomoc!” Skús aj Ty 🙂 Práve teraz. A možno to bude už po 4324234-krát, čo oživíš daný sen, ale skús to.

Možno Tvoje vzkriesenie bude zpočiatku vyzerať úplne vtipne a nebudeš vedieť, či sa Ti to podarí dotiahnuť do konca. Možno budeš na začiatku potrebovať nejakú pomoc, kým sa pustíš úplne a vykročíš v tom, čo Ti je určené. Ale aj keby si mal začať kráčať za pomoci detského nákupného vozíka, tak ver tomu, že ako Dávid, tak aj Ty to časom dokážeš aj bez neho.

https://instagram.com/p/6yBwRXhmlO/?taken-by=iwonr

Snívať svoje sny.

IMG_0665Dávid mal vystúpenie! Účinkoval v Cirkuse Paciento, ktorý bol na Detskej onkológii v Bratislave v piatok o druhej. Nie, nebol slniečko. Bol levom aj so svojou Mami (tak volá moju sestru). Cez týždeň za nim chodili do nemocnice a naučili ho hádzať loptu cez obruč, vyčarovať v hrnci myš a hrať na takých dutých farebných veciach.

Vždy keď má Dávidko zlé výsledky, tak musí ostať v nemocnici, tentokrát na celý týždeň. Ale vďaka Bohu, už sú doma.

Neviem, či ste niekedy zažili tých doktorov s červenými nosmi, ale skláňam pred nimi klobúk. Nie kvôli tomu, že som sa za jedného z nich počas jedného poobedia na onkológii vydala a ani preto, že mi vždy skrze romantické piesne vyznávajú lásku, hoci to veľmi poteší…ale jednoducho pre to, čo robia.  Strašne sú šiši. Mne stačí päť minút v ich prítomnosti a celé moje vnútro sa akoby pretransformuje na radosť. Keby ich počúvate, alebo pozeráte na nich, tak si hovoríte, že vôbec nerozmýšľajú, že robia totálne hlúposti, nevedia o čom rozprávajú,… a presne to sa mi na nich páči – že vedia. Že rozumejú bolesti, smútku, strate, beznádeji a tomu všetkému sa postavia tvárou-v-tvár a neľutujú, neprosia, nepýtajú sa zbytočné otázky, ale namiesto toho švihnutím čarovného prútika ťuknú do kúzelníckeho klobúka a nič sa nestane. Tak to skúsia znovu a znovu nič. Hoci kúzliť vedia. Ale zrazu sa ocitáte na mieste, kedy klaunov potrebujete potešiť a hovoríte im, že to nevadí. A potom zrazu všetko funguje…a vy sa smejete a uvedomíte si, že celé to ich kúzlenie, či robenie trikov im ide na výbornú, ale nie je ich prioritou. Ich prioritou je potešiť srdce, pohľadiť dušu. A fakt im to ide. IMG_0674Dávid? Stačí keď vstúpi do dverí doktorka (neviem teraz jej klaunské meno) a už kričí “Teta”…asi ju má naozaj rád. Tuto sa o nich dočítate viac: http://cervenynos.sk

Podľa mňa to je superské hľadieť na svet takto inak. Asi v tom vôbec nie sú ružové okuliare, ani skreslené vnímanie toho naokolo nás. Teda, asi určite nie. Myslím, že takto nejak by to malo byť. Lebo veď čo iné, ak nie radosť Pánova môže byť našou silou v časoch krásnych i menej krásnych.

A potom narazím na takúto pieseň na YouTube, ktorá je viacmenej o tom, že či si je Boh toho vedomý, že Ho necítime vo svojom srdci, či to láme Jeho srdce, že slepí nevidia,  alebo deti hladujú, alebo…

IMG_0677A chcem Vám iba povedať, že – áno. Má zlomené srdce z toho všetkého, čo sa udialo a nemalo sa. Na Facebooku som videla taký obrázok, asi karikatúru, kde Ježiš sedel s nejakým človekom a ten sa Ho pýtal, že prečo to všetko dovolil, všetky tie zlé veci a to naokolo, či Ho to baví. A Ježiš mu povedal: “To je zaujímavé, že sa ma na to pýtaš. Zrovna som sa Ťa chcel spýtať to isté.”  A mňa to precitlo. A dnes som poslala smsku svojej kamoške a keď mi napísala, že sa jej to doktlo, tak som to posielala ďalej a ďalej a ďalej…aj mužom. Trošku som to pomenila samozrejme. Ale takto znela: “Veľmi to nesúvisí s kontextom v Biblii a je to trochu viac preparafrázovné… ale veľmi sa ma toto dotklo: “Prečo sa Ty, dcéra Kráľa kráľov, budíš každé ráno v strachu?” 2 Sam 13:4 Kráľ kráľov je Tvoj Otec, už sa viac nemusíš báť. ”

Myslím, že sa nenašla osoba, ktorá by mi napísala, že to nie je pre ňu. Mnohí z nás sa každé ráno budíme v strachu z toho, ako pôjde náš život ďalej. Napriek tomu, že sme Synovia a Dcéri Kráľa kráľov. Napriek tomu, že neexistuje vyššia moc, väčšia svätosť, či niekto kto by bol na vyššej priečke ako Boh, tak my sa bojíme. Neustále sa bojíme. Toho, kde budeme bývať, či budeme mať dostatok, či už v našej chladničke alebo osobnom živote, či si nájdeme zamestnanie, dokončíme školu, vydáme sa, či oženíme sa, atď…nikdy nekončiaci zoznam ľudských strachov.

Myslím, že to je v Betheli (v takom americkom zbore), kde povedali, že v momente, keď si prestal snívať, tak si začal zomierať. Ak nemáme sny, tak za čím vlastne kráčame? Akým smerom sa vyberieme, pokiaľ nevidíme svoju cieľovú destináciu? Neviem, naozaj neviem.

Začni snívať. Vybojuj si svoje sny naspäť. Či to je sen o tom, že raz budeš mať opäť psa bez nosa (ako som ja mala svojho mopsa Charlieho), alebo chceš mať vlastný dom, alebo si túžiš kúpiť kravu a predávať mlieko, alebo sa chceš naučiť hrať na gitare, alebo vedieť aspoň päť cudzích jazykov, alebo chceš nájsť svoju pravú lásku, alebo byť nájdenou…nezáleží na tom, aký veľký, či malý Tvoj sen bol. Chcem Ti povedať, že ak raz bol v Tvojom srdci, tak tam nebol náhodou. A Ty si hodný a Ty si hodná plniť si sny. Nech sú akékoľvek.

A viem, že to niekedy bolí. Že mať tajne vysnívané ho chlapca dlhé roky bez toho, aby o tom vedel, lebo muži sú tí, čo robia prvé kroky predsa…alebo nevedieť ako dievčaťu vyznať lásku, alebo stratiť niekoho, kto dával zmysel Tvojmu životu, alebo ťažko ochorieť a nevidieť budúcnosť a to, ako to bude pokračovať…strachov a sklamaní je viac než sa dá uniesť – pokiaľ ich nesieme osamote.  Ale my sme vôbec neboli stvorení pre samotu. V skutočnosti tak nejak si predstavujem peklo – miesto úplnej samoty. My sme boli stvorení jeden pre druhého. Aby sme mali spoločenstvo. Aby sme sa navzájom milovali. Navzájom si pomáhali. Usmievali sa kvôli radosti a plakali spolu, keď to nie je jednoduché…spoločne.

A veľa vecí ani mňa nebaví a nerozumiem prečo tak musia byť. Veľa vecí akoby nemalo zmysel. Teraz si prajem, aby som s tatom mohla pozerať tie jeho romantické filmy tipu Rosamunde-Pilcher… ale aj samotné pozeranie telky stratilo zmysel, ak ju mám každý večer pozerať sama. Alebo variť pre seba. Som tu mala kamošov z Ameriky a povedali mi, že s prázdnejšou chladničkou sa nikdy nestretli. A ja som im na to povedala, že zrovna dnes som bola kvôli nim nakúpiť. Takže bola plnšia než obvykle. Naozaj sme boli stvorení pre niekoho… niekedy je super byť sám, ale nenechaj sa pohltiť osamelosťou.

Tak čo, ideme snívať o nových a lepších veciach? Prebudíme tie staré a spiace sny?

Niekto vnútri.

Niekedy by som chcela, aby sa svet mohol celý pozastaviť a mali by sme možnosť stlačiť tie dve šípky smerujúce doľava a vrátiť sa v tom všetkom, čo sa stalo a začať nahrávať svoj život od úplného začiatku. Aby sme sa mohli vyhnúť slovám, ktoré bolia, skutkom, ktoré zraňujú a udalostiam, ktoré premieňajú naše srdcia, duše, telá a to všetko, kým sme. A tak by naše srdcia snáď boli menej krát zlomené a zdrvené tým, že aj samotná láska občas bolí.

Bola som na CampFeste a som veľmi rada, že som bola. (Dôkaz: foto so Sofinkou z CF).  Som vďačná za to množstvo priateľov, ktorých som tam stretla. A vďačná som aj za tých, ktorých som vôbec nepoznala a napriek tomu sa mi prihovorili a ďakovali mi zaIMG_0626 písanie blogu. Páčil sa mi aj kompliment od Jakuba, že konečne niekto, kto píše svojim srdcom a nie hlavou. A priznám sa, že sú momenty, kedy veľmi túžim vypnúť svoje srdce a aspoň na chvíľu skúsiť, aké je to ísť do vecí iba hlavou.  Len tak urobiť niečo a nepremýšľať nad tým, čo to spôsobí, ale iba to rozumom považovať za správne a viac sa nestarať. No nedá sa mi. Boh vo svojom humornom tvorení môjho ja sa asi rozhodol ukryť tlačítko “vypnúť” na mojom srdci pred mojim zrakom. A tak som, aká som.

Ale keby sa to predsa len dalo, vypnúť sa alebo vrátiť sa v čase a robiť svoje rozhodnutia inak, robili by sme ich inak? Vypli by sme svoje srdce, aby sa nezamilovávalo neustále do nesprávnych mužov?  Alebo by to skúšali stále od znovu a znovu a znovu a znovu, aby sme danú vec spravili konečne správne? Alebo by sme sa vrátili až do takého extrému, kedy by sme Bohu rozprávali do toho, ako chceme vyzerať, akú farbu vlasov nám má dáť, či rovné a či kučeravé, či pehy a či nie? Neminuli by sme sa zrovna týmto hľadaniu Božieho kráľovstva a viere, že všetko oIMG_4603statné nám bude dané?! 

Priznám sa, neviem ako to je.  Ani len netuším, či je to možné, alebo nie… chcela by som na svet hľadieť úplne inak, jednoduchšie. Ako Ester, ktorá sa ma dnes pýtala, prečo som si ešte nekúpila manžela. A na moju reakciu, že som nevedela, že manželia sa dajú kúpiť mi s úsmevom  povedala, že nevie presne kde sa kupujú, ale ona manžela má – Ponda (Sofinkinho polročného psa-pudla) a že si mám aj ja kúpiť, že nový manžel stojí iba 37eur. Kde tú cenu nabrala netuším.  Potom zrazu zmenila tému a začala mi hovoriť “Ivi, ja som zadek.” a smiala sa. To všetko sa udialo počas omše, z ktorej sme odišli skôr po jej hlasnom vysvetlovaní mi, že je zadek a že všetko okaká.

A nakoľko som nenašla ani tlačítko na vrátenie sa v čase a ani na vypnutie svojho srdca, tak to všetko okolo občas veľmi bolí a občas sa to všetko naopak veľmi raduje. A tak aj na Campfeste počas chvál a niektorých prednášok  sa v mojom srdci odohrával zápas – vyznávanie toho, že Boh je dobrý aj v čase keď máme pocit čerstvo otvorenej rany na svojom srdci vôbec nie je jednoduché. Chvíľami som mala pocit, že niekto uzamknutý v mojom srdci túži a zároveň má strach vyjsť von a jediné, čo bol schopný kričať bolo, že to bolí a už nechcem viac. Všetko to začalo zdieľaním s jednou blízkou priateľkou, kedy som popísala svoje pocity opustenosti a samoty a strachu do detailov a pokračovalo na druhý deň, kedy som počula z pódia pri jednych chválach ako niekto hovorí o mne. Nepovedala moje meno, ani na mňa nepozerala,  ale ten niekto v mojom vnútri – nazvime ho bolesťou – napoly vonku a napoly vnútri jednoducho vedela, že sa to týka práve jej. A veľmi chcela odísť a zároveň nechcela, lebo spôsob, ako veľmi sme si na seba zvykli a to ako veľmi bola súčasťou môjho života jej v tom bránilo. To je asi najťažšie na tom celom – dovoliť, aby ten kúsok z nás, ktorý vôbec nie sme my odišiel a dôverovať, že sa to potom uľahčí.

Lebo mnohokrát akoby sme si mysleli, že odovzdať sa Bohu znamená, že už viac nebudeme tými istými a nič už nebude také, ako bolo. No Boh vždy berie iba to, čo Mu my sami dovolíme vziať. Nič viac, nič menej. Nespôsobuje choroby, zomieranie, smrť, odchody, či smútok… ale je schopný to všetko vziať z našich pliec do takej miery, do akej Mu dovolíme.

A tak keď som Mu dovolila kúsok vziať, tak po zbytok dňa som pociťovala to všetko, čo ostalo. Ani neviem, kedy som tak veľa plakala pred niekým ako včera. Strašne ma to bolelo. Vyznávanie svojich smútkov, zlyhaní, bolestí, strachov,… mala som pocit, že čím viac toho poviem, tým viac sa sa bolesť stupňuje až to v istých momentoch nebolo vôbec znesiteľné. Ak to niekedy chcete skúsiť, nerobte to osamote. Hovorte s nieký m, o kom viete, že všetko, čo dávate von, tak bude nad Vami prehlasovať víťazstvo a zaplňovať Vašu prázdnotu, samotu a všetko, čo ostávalo ako diery na mojom srdci Božou prítomnosťou a žehnaním iba dobrého do Vášho života.

To, že život pôjde inak ako doteraz týmto nezaručujem. Neviem, či sa okolnosti a veci navôkol budú meniť – podstatné je, že sa mení niečo v nás. Že búrka na chvíľu utíchne a my sme schopní vykročiť z loďky na vodu, lebo prichádza Knieža pokoja a volá nás do niečoho nového.

Veľa z toho, o čom píšem sa deje vždy na Školách Otcovho srdca. Tieto školy premenili moje srdce najviac zo všetkého a ja by som si priala, aby všetci zakúsili Otcovo srdce. To, aký naozaj je. Ak by ste mali túžbu prihlásiť sa, tak napíšte na mail skola.otcovho.srdca@gmail.com a príďte, kedy sa Vám bude dať. Lebo ja úplne rozumiem, že púšťanie, odpúšťanie a odovzdávanie bolí niekedy viac ako samotný skutok zranenia, ale naozaj to prináša slobodu, ktorú nám Ježiš už tIMG_0591ak dávno vydobil na kríži.

A možno to je niekedy to najbolestivejšie zo všetkého, ale nikdy nechcem prestať vyznávať a hovoriť Vám o tom, že naozaj všetko slúži na dobré tým, ktorí veria…a tak to je aj so mnou a tak je to aj s Vami. A tak je to aj s Dávidkom, ktorý je pre zlé výsledky opäť v nemocnici. A o to viac je niekedy ťažké vyznávať, že Boh to má pod kontrolou a chváliť Ho a hovoriť, že je dobrý. Ale nechcem, aby tomu niekedy bolo inak. Ale Dávid je víťaz a nič preto nemusí. On je zachránený už dávno.  A musí sa vrátiť domov, lebo predsa kto iný mi tak dobre a s láskou kedy navarí ako práve Dávidko 🙂

Dovoľte aj Vy, aby ten niekto z Vášho vnútra odišiel, ak prišiel jeho čas. Nehovorím, že odišlo všetko. To by bolo superské, ale viem, že ešte nie. Ale určite sa ľahšie dýcha. Lebo viem, že existuje aj pre Teba chvíľa, kedy ten niekto Ti už naozaj nepatrí a napriek tomu sa ho držíme, lebo si už viac nevieme predstaviť, že môžeme žiť bez neho…ale my naozaj môžeme!

PS: Žehnajte Dávidovi uzdravenie, ak môžete. Boh neodolá Vašim modlitbám…

Odstráň svoje Lebo.

Aj Tebe sa niekedy nepáči tá veta, že “všetko je tak, ako má byť“?! Niekedy sa mi zdá, že ľudia popisujú svoj život tak, že nejak bolo a nejak bude. Nerozumejú prečo prešli z kaluže do blata a potom naspäť do kaluže, no napriek všetkému sa aj na to dá zvyknúť a tváriť sa, že asi mi to takto je “súdené”.

Mne sa tá veta veľmi nepáči.  Lebo nie všetko z toho, čo sa nám udialo alebo sa deje možno vkladať pod nadpis – Bôžia vôľa.  Alebo áno?! A nie o  všetkom z toho, čo prežívame alebo kde sa nachádzame môžeme povedať, že je to tak, lebo to tak Boh chcel. Ak by to tak bolo, tak by sme boli len obyčajnými bábkami, ktoré nemajú slobodnú vôľu. Hoci o tom práve takto nejak napísal Gabriel Garcia Marquéz vo veľmi peknej úvahe “Namiesto vianočného vinšu”, ktorá sa mi veľmi páči, hoci začína práve vetou “Keby Boh na chvíľu zabudol, že som bábka a daroval mi trocha života, využil by som ten čas najlepšie ako viem…” – ak to nepoznáte, tak si to prečítajte. (Dá sa to vygoogliť, je to veľmi pekné.) Lebo Boh nemusí zabúdať – to my musíme zabudnúť na svoje bábko-herectvo. Kedy sa tvárime, že už nič nebude tak ako predtým, lebo…

Lebo nemám vhodné vzdelanie a tak moja platová trieda nikdy nedosiahne dostatok na naplnenie mojich snov. Lebo mám veľa detí a nedostatok času na budovanie kvalitných vzťahov s priateľkami. Lebo nemám žiadne deti a chcem mať, ale starnem. Lebo moje dieťa má rakovinu a ja mám z toho niekedy nočné mory. Lebo mi zomrelo bábätko ešte v brušku a mám strach, že sa to udeje znovu. Lebo má môj manžel týra. Lebo moje dieťa je iné ako ostatné. Lebo mám nočné mory z toho, že ja zomieram na rakovinu. Lebo nie som blondína s modrými očami a 50timi kilami. Lebo môj stav je – vdovec/slobdná/rozvedený/vydatá a môj život už nikdy nebude taký, aký som chcel.

A každý má svoje “leboIMG_0528“. Aj ja mám svoje “lebo” alebo “ale”.  Aj táto fotka bola jedným z mojich “lebo” – môj posledný večer v Austrálii, lebo zajtra musím ísť domov.   Aj moje lúčenie s Hankou malo svoje “lebo”. Ale o tom písať nemôžem, lebo bolo len prednedávnom… A existujú desiatky iných ďalších. Lebo by som vedela rozprávať o tom, čo nastane vo Vašom vnútri, ak Vám niekto povie Vašu diagnózu – a čo ešte, ak ten niekto bol psychiater, keď je naša spoločnosť tak úzko spätá s nálepkovaním práve týchto zvyčajne najnormálneších ľudí – lebo väčšinou sme to práve my,  odvážni, ktorí uznáme svoj problém, svoju bolesť.

Tak sa mi nepáči, ak nechávame svoj život plynúť len tak, lebo to tak asi má byť. Ak v tom nie si spokojný, tak to tak asi nemá byť. Áno, ako v každej rozprávke, všetko zlé sa na dobré obráti – ale nechcel by si to dobré zažívať už dnes?! Možno okolnosťami nepohneme. A možno ani tými nálepkami, ktoré nám okolnosti prilepili na srdce. Ja už asi vždy budem sirotou na tejto zemi, lebo sa stalo, že rodičia sú v nebi.

A teraz asi očakávaš, že Ti dám návod na to dobré… jasné, prezradím Ti to tajomstvo – ja ten návod nepoznám. Vôbec neviem, či nejaký existuje. Nepoznám tých päť správnych pravidiel pre správny začiatok dňa. Ani desať krokov k šťastnému životu. Dokonca ani sedem ľahkých tipov ako mať pozitívne myslenie…a také knihy väčšinou nečítam… nula bodov. Toto fakt nie je moja šálka kávy. Poviem Ti len jeden dvojvetový príbeh – moja kamarátka Katka nerozumie tomu, ako ju môžem ľúbiť a prijímať takú, aká je…ako?! Jednoducho som odstránila “lebo” / “ale” medzi mnou a ňou. To je moja jediná rada v tomto blogu – odstráň svoje lebo / ale.  Možné je všetko – lebo vIMG_0586o chvíli, keď sa vzdáme myšlienky, že niečo je pre nás nemožné, tak dávame priestor Tomu, ktorému je možné úplne všetko.

Dávid chodí! Aj by som tu dala video s jeho prvými krokmi 🙂 no Ruty sa na túto príležitosť dostatočne nepripravila a hoci robila len kulisy, zabudla sa obliecť. Ale som šťastná, že s tým počkal na mňa. A musím povedať, že je naozaj do mňa…nič iné od neho nepočúvam ako “Ivi, Ivi, Ivi…” 🙂 Nuž doma je doma. Ester mi dnes volala (bývame asi 5minút od seba autom) a pýtala sa, či som doma, alebo v Austrálii. A keď som povedala, že už doma, tak nasledovalo jej “a plečo si doma? “. Akoby jej tie darčeky nestačili. Alžbetka si dáva do košíka vajíčka, prikryje ich poduškou a sedí na nich, lebo je sliepka. Dnes mi padli také ozdoby z trička a ona ich našla na zemi a bola presvedčená, že sú to diamanty, ktoré tam nechala kráľovná Elza z Ľadového kráľovstva, aby sa mohla premeniť na kráľovnú. Deti veria, že premeniť sa je možné. Ako keď som Julku v Austrálii namaľovala a vyžehlila jej kučeravé vlasy a po párminutovom pozeraní sa na seba v zrkadle vybehla za Jankom a povedala: “Tato pozri ako ma Ivonka premenila.” A ja predsa premieňať viem a to vie každý – o mne. Preto ma majú deti tak radi predsa. Dnes plakali všetky, že chcú byť so mnou doma. Ale som im vysvetlila, že veď aj zajtra je deň… 🙂 že nemusíme byť spolu vkuse. Čomu samozrejme nerozumeli, ale ešteže deti rýchlo zabudnú, čo chceli, keď im ponúkneš niečo iné… Hanka sa mi smiala, že si toľko pri deťoch vymýšľam, že keď sa chcela niekedy Ester rozplakať, tak som jednoducho zvolala: “Aha, medveď.” a ona ho v úžase začala hľadať a popritom zabudla na to, že chcela plakať. Ale ja neklamem – ja si len tak trochu vymýšľam len pre ich dobro a pre dobro svoje a svojich uší… ako keď som doniesla domov z Austrálie veľa čokoľádok naplnených arašidovým maslom a im som dala obyčajné mliečne, ale mali záujem o tie druhé, tak som im povedala, že sa mohli pri výrobe pomýliť a čo ak je v niektorých rum. Tak im nakoniec stačili aj tie obyčajné mliečne.

IMG_0385Odstrániť svoje “lebo” aspoň v jednej z našich situácii, ktorým musíme dnes čeliť prinesie istú premenu do nášho srdca. A časom okúsime, že to, čo vyzeralo dosť zvláštne na stole v kuchyni môže byť dobré a tak sa vyšplháme a dáme pokus otvorenej nutele na stole a zistíme, že nič sladšie sme v živote nejedli a tak si začneme brať najviac ako sa len dá. Tak nejak to bolo s Dávidkom. Nutela je samozrejme len metafora – sú oveľa lepšie veci – túto vetu preskoč Luky 🙂

Odstránim svoje “lebo” a zrazu môžem povedať, že sa volám Ivona, mám 25 rokov, som slobodná, nemám rodičov, ani dokončené vzdelanie, ani prácu a neviem si úplne predstaviť, čo prinesie zajtrajší deň a nič z tohto nemusí spôsobovať, že nikdy to už nebude dobré. Lebo Ten, v ktorého verím spôsobuje, že mi všetko slúži na dobré. A takto isto je to aj s Tebou – lebo žiadna z Tvojich okolností nie je silnejšia ako fakt, že sme bezpodmienečne milovaní Bohom. Nachádzanie toho dobrého je tou nutelou, či už v Boha veríš, alebo vôbec nie – nič to nemení na fakte, že ja verím tomu, že sme Ním všetci milovaní…