Máme dostatok – a nielen to, hojnosť.

Neviem ako napísať taký ten prelomový blog, po ktorom desiatky ľudí stláča “zdielať” na sociálnych sieťach a jeho čítateľnosť dosahuje takmer tisícku, hoci sa mi to už párkrát podarilo… ale pokiaľ ide o zdieľanie srdca, tak na tom asi vôbec nezáleží.

O desať dní cestujem domov…aaaaaaaaaaaaaaaaaaa… a sú dni, kedy to “aaaaaaaaaaa” je plné radosti a nadšenia z toho, čo všetko ma čaká – a ešte lepšie povedané z toho, kto všetko na mňa čaká –  a sú dni, kedy to “aaaaaaaaaaa” je tak trochu povzdychom z toho, koho tu zanechávam. Lukinovi som včera napísala, že to bude ťažké, lebo som si zvykla a on mi napísal, že zvyknúť sa dá na všetko. Ale v skutočnosti nám nie úplne všetko z toho, na čo si zvykneme aj prirastie k srdcu a stane sa to našou súčasťou rovnako ako my sa staneme súčasťou toho niečoho. A tak nejak sa to udialo aj tu.

IMG_0078Vždy keď volám s Ester, tak sa ma spýta: “Ivtá, a plečo si tu tuto?!”. A nech je kdekoľvek, tak sa jej snažím vysvetliť prečo. Ale asi nerozumie. Esterka je u babty a vidí ma v telefóne a znovu sa opýta: “Ivta a plečo si tuto u babty?!“. To je jedno, že ste 15,000km od nej – istým  spôsobom sme si blízko.  Ester je dieťa, na ktoré by som sa vedela pozerať od rána do večera a iba tak ju pozorovať. Od jej ranného zobúdzania a hlasným premýšľaním nad šušňami v nose. To, ako otvorí štyri druhy jogurtov na raňajky, do každého dá inú umelú lyžičku a nakoniec zje suchý rožok. To, ako najradšej skáča holá na trampolíne s čiapkou na hlave, aby jej nebolo zima. To, ako si pokreslí celé nohy čarbanicami a tvári sa, že má tetovania. Tú jej úprimnosť úplne vo všetkom. Že mám vylážky, vlasky pod pazuchami, keď sa nesplchujem, alebo že ja a jej mama sme sme sestly, ale ja vôbec nemám manžela (nehovoriac o odlišnosti určitých partií tela mojej sestry a mňa, ktoré si tiež všimla)….alebo že vôbec nie som jej maminta. Vtedy všetky prosby, príkazy, rozkazy strácaju na váhe a moja maličkosť sa stáva neviditeľnou. Ester sa aj v 35stupňovom lete vyberie k babke na prázdniny so zimnou čapicou na hlave, s kroksami naopak, no hlavne že má všetky svoje “jeci” (veci). Má tri roky, za manžela ma Sofinkinho pudla Ponga, ktorému pravidelne kontroluje, či má stále pipíka na tom istom mieste ako včera. Spieva si, kedy chce, tancuje ako chce a málokedy je poriadne oblečená. Má svoj svet a ten svet ma vždy fascinoval. Biblická Ester zachránila svoj národ. Myslím, že Ester Ovečková má pred sebou tiež obrovské víťazstvá a dopriala by som všetkým trojročným, ktorí vyrastú, aby ju raz mali za priateľku. A zo všetkého najradšej mám čas, keď zaspáva, lebo rozprávku odo mňa O troch prasiatkach počula asi stovky krát a tak zaspí, lebo tá vždy predsa skončí rovnako.

Celý Esterkin svet ma fascinuje najviac v tom, že je sama sebou. Nekopíruje Ruty v jej labužníctve a ani Sofinku v jej zmysle pre krásu a obliekanie (no veď posúďte sami). Je sama sebou. Ja mám 25 rokov a neustále sa chcem na niekoho podobať a snažím sa byť niekým iným. Chcela by som hrať na klavíri ako môj brat, alebo na gitare ako Domino Gabriel, alebo spievať ako Evka Hrešková, prorocky tancovať ako Lenka zo Soblahova, objímať ako Zlatka, variť ako teta Janka, šoférovať ako môj tato, byť mamou ako moja sestra, či mať postavu ako Kami…. a ten zoznam toho, aké by to bolo by pokračoval do nekonečna, keby nebol Boh a neprehlásil nad mojím hraním, spievaním, tancovaním, objímaním, varením, šoférovaním, či celou mnou, že je to veľmi dobré. Že ešte pred stvorením sveta si mňa i Teba zamiloval a toto moje ja bolo súčasťou Jeho lásky.

A rastieme, áno – a čím sme starší, tak by sme mohli viac milovať to, kým sme a namiesto toho častokrát tie otázniky “prečo toto a tamto???” sa stalo, musí byť takto, či hentak…prevyšujú všetko to podstDavidatné. Dnešné kázanie bolo o tom, že keď Boh je mojim pastierom, tak nebudem mať nedostatku, tak mi nič nechýba. A možno je to len chyba v mojom systéme fungovania, či nefungovania v tomto svete, ale však mne neustále niečo chýba. Tie pocity, ako mi niekedy vedia chýbať rodičia sú úplným šialenstvom. Najradšej by som sa schúlila do objatia a plakala a plakala. Lebo nerozumiem, ako je možné, že odišli. A že odišli obaja.  Napriek tomu, že viem, že to nebolo ich rozhodnutie a že sa už nič nedalo robiť, tak to zviera moje srdce v úzkosti z toho, že viac nemám pevnú rodičovskú pôdu pod nohami.  A vždy keď Bohu hovorím, že Mu vzdám chválu nech sa deje čokoľvek, že sa pred iným nebudem skláňať, tak si uvedomujem, že častokrát dávam vyššie priečky svojim strachom ako Všemohúcemu Bohu.

Veď Boh zázračne previedol Izraelitov cez Červené more, dával im chlieb z neba, vodu zo skaly….púšť sa pre nich stávala miestom dostatku. A nevedeli a nevideli ďaleko pred seba. A Boh ich sprevádzal. Tak ako sprevádza Dávida na jeho ceste za úplným víťazstvom.

Tak prečo sa to ešte vždy objavuje? Tá bolesť, ktorú priniesli straty? Sú to spomienky, ktoré spôsobujú, že nie je možné úplne zabudnúť? A chceli by sme vôbec zabudnúť?! Ja osobne nechcem nikdy zabudnúť na to, čo bolo…lebo aj ak to nie vždy bolo dobré, tak som tu…to všetko ma istým spôsobom formovalo do toho, kým som dnes. To, že tato pil a veľakrát konal v hneve, čo vo mne spôsobovalo strach je dnes ničím s porovnaní s tým, ako miloval, ako sa staral. To, že to občas zabolí aj dnes je ničím s porovnaní s tým, ako som bola jeho princeznou. Ale to všetko som sa naučila, až keď odišiel… tak ako pri mame a jej kriku z mojej neupratanej izby, alebo nesplnených domácich prác – to všetko, čo bolelo a občas zabolí sa stáva ničím pri spomienkach na to, ako som len tak bola v jej náruči pri pozeraní telky…

Posúvame sa z miesta na miesto…možno míľovými krokmi a možno takými malými, že to ani nevidno. No nie sme tí istí… nech sa deje čokoľvek, tak kráčame a nič nám nechýba, lebo Pán je naším Pastierom…a čo viac Jeho víťazstvo na kríži spôsobilo, že môžeme žiť v hojnosti. A ako mi napísala moja kamoška Veronica z Bethelu: To, že Ty si Ty – to je to najlepšie, čo môžeš robiť…

A toto som ja… moje slová, vety, blogy sú len útržkom toho, kým som….viac o mne a všetkom ostatnom v budúcom blogu 🙂

One thought on “Máme dostatok – a nielen to, hojnosť.

  1. Milá Iwon!
    Veľmi Ti ďakujem za Tvoj blog! Priniesol do môjho života veľa požehnania. Máš užasný Dar milosti vyjadrovať veci tak, aby sa dotýkali ľudských sŕdc. Páči sa mi Tvoja rodina 🙂 a ako človek máš čo dať, lebo si veľa prijala. Keby si bývala bližšie, chcela by som takú priateľku 🙂
    Nech ťa Hospodin mocne požehná a robí zázraky v Tvojom živote, aby cez Teba mohol každý deň sprostredkovať svoju Lásku!
    anna

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.