Som doma.

Po asi 25  hoIMG_0557dinovej ceste zo Seafordu (do Adelaide a do Dubai) do Viedne a viac ako hodinovom čakaní na letisku na mojich milovaných  súrodencov som sa večer okolo deviatej ocitla v trúbiacom Galaxy a plnou ulicou neterí kričiacich od radosti, že im prišli darčeky z ďalekej Austrálie. Celé to vyzeralo ako tie americké videá na youtube, kde rodiny a domáci miláčikovia vítajú vojakov, ktorí sa po dlhšom období vracajú z vojenských misií.  Darčekov sa dočkali a  poslušne sedeli vedľa seba v obývačke na gauči a ako počas Vianoc som vyberala, čo komu patrí. A tak sa zo Sofinky stal hroch, z Ruty žirafa, z Bety zebra, z Esterky akýsi medvedík, z Lulu prasiatko a z Dávida príšerák.  Takýto oblek mám aj ja. Dávnejšie spomínaného jednorožca, ktorého som kvôli nadbytočnej šesťkilogramovej váhe musela s veľa ostatnými vecami v Austrálii na letisku nechať. Ale hovorím si, že aspoň Hanka na mňa nezabudne a môže jej byť v noci teplo, ak by sa odhodlala spávať v ňom.

Až na samotné lúčenie na letisku v Adelaide a pár emocionálnych výkyvoch môjho srdca po ňom počas cesty, cesta ubehla dobre. Cestou do Dubai ma v lietadle obsluhovali dve slovenské letušky. No čo mohlo byť milšie. Moji zvedaví spolusediaci nevedeli prísť na jazyk môjho kmeňa po vypočutí si môjho rozhovoru s letuškou a tak som im vysvetlila. Samozrejme, Československo, to poznali. Ale aspoň som mala o spoločnosť postarané. Tri manželské páry okolo 60tky, ktorí sa poznajú od strednej školy sa vybrali z Austrálie na dovolenku do Írska. Potom sme sa rozlúčili a ja som si spravila dvojhodinovú cestu po letisku v Dubai. Cestou som si pozrela film “Woman in gold” ešte z čias vojny, v ktorom bol zakompovaný aj slávny umelec Klimt, potom animovaný film “Home” o mimozemšťanovi menom Oh a ešte “The age of Adaline”. Pustila som si aj najnovšiu Zvonilku, ale celú som prekIMG_0583ecala s mojou spolusediacou babkou. Ale ten posledný bol naozaj krásny. Film o žene, ktorá akýmsi zázrakom už pár desaťročí má 29 rokov. Tento naozaj odporúčam.

Do svojich vlajok navštívených krajín si hrdo pridávam Austráliu (vlajka vpravo dole) a aj vlajku austrálskych aboridžincov (so žltým kruhom uprostred), nakoľko som navštívila ich posvätnú skalu Uluru.

Ten slávny jet-lag, ktorý som tak kruto očakávala akoby ani neprišiel. Zaspala som pred polnocou a ráno o siedmej som sa zobudila a dnes ma čaká asi niečo podobné. No v skutočnosti existujú dva druhy jet-lag. Pri prvom sa pasujete s časovými posunmi a Vaše telo je unavené a zobudené podľa času predošlej krajiny. Druhý typ bojuje s priestorovým posunom v srdci, kedy zápasíte so skutočnosťou, že viac nie ste súčasťou sedem-osem-člennej rodiny a nemáte postarané o program na každý deň, ale zraIMG_0584zu žijete sami v obrovskom dome, nakoľko sú Luky s Kami na dovolenke.  Ale zvíťaziť sa s trochou úsilia dá asi nad obidvoma. Akým spôsobom to už asi otázkou kreativity každého z nás.

Malé Ovce mi sľúbené tetovanie urobili. Sofinka špeciálne “třpitivé” – lienku. Ruty urobila koňa, ktorý vyzerá ako sob a Esterka dve rybky. A podotýkam, že to všetko úplne zadarmo. Ich služby sú stále k dispozícii a na cene sa môžeme samozrejme dohodnúť. S Ester sme boli aj v Tescu, nejak sa nakupovanie predĺžilo a tak sme šli domov po západe slnka, keď zrazu Ester v aute kričí “Aha Ivi, dúha.”

A takto nejak začali moje dni na Slovensku.  O tom všetkom ostatnom napíšem, keď nebudem takto šialene unavená a budem vedieť o čom písať ďalej…. 🙂 ale na známosť sa dáva, že som doma.

Máme dostatok – a nielen to, hojnosť.

Neviem ako napísať taký ten prelomový blog, po ktorom desiatky ľudí stláča “zdielať” na sociálnych sieťach a jeho čítateľnosť dosahuje takmer tisícku, hoci sa mi to už párkrát podarilo… ale pokiaľ ide o zdieľanie srdca, tak na tom asi vôbec nezáleží.

O desať dní cestujem domov…aaaaaaaaaaaaaaaaaaa… a sú dni, kedy to “aaaaaaaaaaa” je plné radosti a nadšenia z toho, čo všetko ma čaká – a ešte lepšie povedané z toho, kto všetko na mňa čaká –  a sú dni, kedy to “aaaaaaaaaaa” je tak trochu povzdychom z toho, koho tu zanechávam. Lukinovi som včera napísala, že to bude ťažké, lebo som si zvykla a on mi napísal, že zvyknúť sa dá na všetko. Ale v skutočnosti nám nie úplne všetko z toho, na čo si zvykneme aj prirastie k srdcu a stane sa to našou súčasťou rovnako ako my sa staneme súčasťou toho niečoho. A tak nejak sa to udialo aj tu.

IMG_0078Vždy keď volám s Ester, tak sa ma spýta: “Ivtá, a plečo si tu tuto?!”. A nech je kdekoľvek, tak sa jej snažím vysvetliť prečo. Ale asi nerozumie. Esterka je u babty a vidí ma v telefóne a znovu sa opýta: “Ivta a plečo si tuto u babty?!“. To je jedno, že ste 15,000km od nej – istým  spôsobom sme si blízko.  Ester je dieťa, na ktoré by som sa vedela pozerať od rána do večera a iba tak ju pozorovať. Od jej ranného zobúdzania a hlasným premýšľaním nad šušňami v nose. To, ako otvorí štyri druhy jogurtov na raňajky, do každého dá inú umelú lyžičku a nakoniec zje suchý rožok. To, ako najradšej skáča holá na trampolíne s čiapkou na hlave, aby jej nebolo zima. To, ako si pokreslí celé nohy čarbanicami a tvári sa, že má tetovania. Tú jej úprimnosť úplne vo všetkom. Že mám vylážky, vlasky pod pazuchami, keď sa nesplchujem, alebo že ja a jej mama sme sme sestly, ale ja vôbec nemám manžela (nehovoriac o odlišnosti určitých partií tela mojej sestry a mňa, ktoré si tiež všimla)….alebo že vôbec nie som jej maminta. Vtedy všetky prosby, príkazy, rozkazy strácaju na váhe a moja maličkosť sa stáva neviditeľnou. Ester sa aj v 35stupňovom lete vyberie k babke na prázdniny so zimnou čapicou na hlave, s kroksami naopak, no hlavne že má všetky svoje “jeci” (veci). Má tri roky, za manžela ma Sofinkinho pudla Ponga, ktorému pravidelne kontroluje, či má stále pipíka na tom istom mieste ako včera. Spieva si, kedy chce, tancuje ako chce a málokedy je poriadne oblečená. Má svoj svet a ten svet ma vždy fascinoval. Biblická Ester zachránila svoj národ. Myslím, že Ester Ovečková má pred sebou tiež obrovské víťazstvá a dopriala by som všetkým trojročným, ktorí vyrastú, aby ju raz mali za priateľku. A zo všetkého najradšej mám čas, keď zaspáva, lebo rozprávku odo mňa O troch prasiatkach počula asi stovky krát a tak zaspí, lebo tá vždy predsa skončí rovnako.

Celý Esterkin svet ma fascinuje najviac v tom, že je sama sebou. Nekopíruje Ruty v jej labužníctve a ani Sofinku v jej zmysle pre krásu a obliekanie (no veď posúďte sami). Je sama sebou. Ja mám 25 rokov a neustále sa chcem na niekoho podobať a snažím sa byť niekým iným. Chcela by som hrať na klavíri ako môj brat, alebo na gitare ako Domino Gabriel, alebo spievať ako Evka Hrešková, prorocky tancovať ako Lenka zo Soblahova, objímať ako Zlatka, variť ako teta Janka, šoférovať ako môj tato, byť mamou ako moja sestra, či mať postavu ako Kami…. a ten zoznam toho, aké by to bolo by pokračoval do nekonečna, keby nebol Boh a neprehlásil nad mojím hraním, spievaním, tancovaním, objímaním, varením, šoférovaním, či celou mnou, že je to veľmi dobré. Že ešte pred stvorením sveta si mňa i Teba zamiloval a toto moje ja bolo súčasťou Jeho lásky.

A rastieme, áno – a čím sme starší, tak by sme mohli viac milovať to, kým sme a namiesto toho častokrát tie otázniky “prečo toto a tamto???” sa stalo, musí byť takto, či hentak…prevyšujú všetko to podstDavidatné. Dnešné kázanie bolo o tom, že keď Boh je mojim pastierom, tak nebudem mať nedostatku, tak mi nič nechýba. A možno je to len chyba v mojom systéme fungovania, či nefungovania v tomto svete, ale však mne neustále niečo chýba. Tie pocity, ako mi niekedy vedia chýbať rodičia sú úplným šialenstvom. Najradšej by som sa schúlila do objatia a plakala a plakala. Lebo nerozumiem, ako je možné, že odišli. A že odišli obaja.  Napriek tomu, že viem, že to nebolo ich rozhodnutie a že sa už nič nedalo robiť, tak to zviera moje srdce v úzkosti z toho, že viac nemám pevnú rodičovskú pôdu pod nohami.  A vždy keď Bohu hovorím, že Mu vzdám chválu nech sa deje čokoľvek, že sa pred iným nebudem skláňať, tak si uvedomujem, že častokrát dávam vyššie priečky svojim strachom ako Všemohúcemu Bohu.

Veď Boh zázračne previedol Izraelitov cez Červené more, dával im chlieb z neba, vodu zo skaly….púšť sa pre nich stávala miestom dostatku. A nevedeli a nevideli ďaleko pred seba. A Boh ich sprevádzal. Tak ako sprevádza Dávida na jeho ceste za úplným víťazstvom.

Tak prečo sa to ešte vždy objavuje? Tá bolesť, ktorú priniesli straty? Sú to spomienky, ktoré spôsobujú, že nie je možné úplne zabudnúť? A chceli by sme vôbec zabudnúť?! Ja osobne nechcem nikdy zabudnúť na to, čo bolo…lebo aj ak to nie vždy bolo dobré, tak som tu…to všetko ma istým spôsobom formovalo do toho, kým som dnes. To, že tato pil a veľakrát konal v hneve, čo vo mne spôsobovalo strach je dnes ničím s porovnaní s tým, ako miloval, ako sa staral. To, že to občas zabolí aj dnes je ničím s porovnaní s tým, ako som bola jeho princeznou. Ale to všetko som sa naučila, až keď odišiel… tak ako pri mame a jej kriku z mojej neupratanej izby, alebo nesplnených domácich prác – to všetko, čo bolelo a občas zabolí sa stáva ničím pri spomienkach na to, ako som len tak bola v jej náruči pri pozeraní telky…

Posúvame sa z miesta na miesto…možno míľovými krokmi a možno takými malými, že to ani nevidno. No nie sme tí istí… nech sa deje čokoľvek, tak kráčame a nič nám nechýba, lebo Pán je naším Pastierom…a čo viac Jeho víťazstvo na kríži spôsobilo, že môžeme žiť v hojnosti. A ako mi napísala moja kamoška Veronica z Bethelu: To, že Ty si Ty – to je to najlepšie, čo môžeš robiť…

A toto som ja… moje slová, vety, blogy sú len útržkom toho, kým som….viac o mne a všetkom ostatnom v budúcom blogu 🙂

Hrdinovia?!

IMG_0362Svet je plný superhrdinov, ktorí zanechávajú stopu na našich srdciach. Superhrdinské činy začínajú niekde úplne na začiatku života. Väčšinou sme si ich vôbec neni vedomí a kráčame tak, akoby naše superhrdinovstvo bolo len úplne bežnou súčasťou života a normálnou realitou všetkých. No nie je to tak.

Dávid Ovečka pochopí svoj zápas s rakovinou možno až o 18 rokov neskôr, keď spraví skúšky na autoškole, alebo práve zmaturuje, alebo keď si bude vyberať svoju vysokú školu. Alebo keď sa časom vráti k svojim fotkám z detstva, kde mu chýbali vlasy, či obočie, alebo kde nosil tričko Avengerov od Kamilky. Alebo keď sa prvýkrát zaľúbi, alebo keď sa mu narodí prvé dieťa. Žije víťazný život bez toho, aby si uvedomoval, že vôbec bojuje. Dávid je mojim hrdinom, lebo žije biblickú pravdu, ktorú stále neviem úplne aplikovať ja sama do svojho života. Že keď náš Boh je za nás, tak kto by stál proti nám. ŽeIMG_4947 keď je Boh s nami, tak nemôže vládnuť strach.

Lukáš Ronec je môj brat. Podľa príbehov z úst mojej sestry sedával vonku na obrubníku vždy, keď sa doktor Pavlík prišiel pozrieť na môj zdravotný stav, lebo sa ho bál. Väčšinou vraj jeho návštevu u nás preplakal. A to mu susedka vždy predpovedala, že bude lekárom. Môj brat, ktorý kričal za smetiarskym autom “kamaláti moji, počkajte ma” a so susedkou sa naburál na šlapacom traktore, alebo si rozbil bradu pri jazde na bicykli.  Aj Luky sa narodil preto, aby bol superhrdinom. Jeho superschopnosti nespočívajú len v tom, že je fotograf (stačí kliknúť a uvidíte jeho fotky), ani v tom, že robí super-kúl reklamné videá  so svojim super-kamošom Bobim  (opäť stačí kliknúť).  Luky je tak trochu všeumělka. Niekedy mám pocit, že tak ako Obelix padol do hrnca s tým čarovným nápojom, tak nejak sa vykúpal môj brat v Božej milosti tesne predtým ako sa narodil pre tento svet. A Boh ho obdaroval s viac talentami a darmi ako by daktorí dokázali uniesť. Nielenže zahrá na každý hudobný nástroj a v hrách ako napríklad “Hádaj na čo myslím” myslí na ozónovú dieru a podobné veci a tak vždy vyhrá, ale má aj super auto – Gilberta, ktoré som mu pomenovala ja, keď som si po Charliem chcela kúpiť druhého psa bez nosa. Ale aj to bude. Podľa mňa ani nevedel ako a vybojoval si to všetko. Tak ako Dávid nevie, že bojuje a víťazí. Tak môj brat v mnohom zvíťazil, keď som mu mnohokrát vošla do detskej izby a on si ráno čítal Bibliu, alebo kľačal na kolenách pred svojim Bohom. Ak by som mala povedať meno ozajstného “meniča atmosféry”, tak by to bolo meno môjho brata. A to je jedna z jeho najviac mnou najobdivovanejších schopností, ktorú má – počas chvál Vás totižto naozaj zavedie priamo pred tvár Otca a Vy nič nerobíte, iba sa strácate v tom, že ste milovaní. Mohla by som písať o všetkom, čo dokázal. Ako sa oženil za Kamilku a koľkokrát ma vytrhol z finančnej, či inej biedy… ako nech sa dialo čokoľvek, tak miera dobra a milosti, ktorú zažíval on vo svojom živote, tak robil všetko preto, aby som ju mala tiež. Či už sa jedná o spoločné uctievanie, alebo rovnaké technické vybavenie ako má on.., O tom, ako sa z maléhIMG_2714o sna o smetiarovi stal muž, ktorý premieňa smeti tohto sveta na poklady neba.

Moja rodina je tak trochu šiši. A možno trochu viac. Možno celé to šišiovstvo spočíva v tom, že napriek horám, ktoré sa nám stavali do cesty, tak sme si zachovali vieru horčičného zrnka, ktorá tieto hory presúva.

Viera v to, že Boh je dobrý a tým, ktorí v Neho veria a ktorí milujú, tak všetko slúži na dobre. A možno dnes nevidím úplne celý obraz všetkého dobrého, ale to dobré sa deje každý deň.

To dobré sa deje, keď sa ráno zobudím 15,000km od domova a nájdem si správu od svojej najmilovanejšej (samozrejme aj jedinej) sestry o tom, že už tretíkrát ostrihala ich pudlíka Ponga a má dostatok praxe na to, aby ma po mojom príchode domov ostrihala tiež. Srdce mi poskočilo od vďačnosti za Hanku, ktorá ma pred asi tromi týždňami vzala ku kaderníčke a tak nový strih potrebovať nebudem. A niet nad novodubnickú kaderníčku Petku a jej kaderníctvo na námestí. (A tým nemyslím moju sestru). Ale v tom všetkom smiem prežiť to, že mojej sestre už predsa len chýbam a už sa teší na môj príchod domov.

Viete, nech sa deje čokoľvek, tak za svojich troch súrodencov som ochotná bojovať či už do posledného centu, dychu, alebo premodlených nocí na kolenách prosiac, aby bolo všetko tak ako má byť.

A potom zistíme, že superhrdinami sme úplne všetci. Lebo každý jeden z nás sa od znovu každý jeden deň rozhoduje, aké skutky vykoná a či bude na svojej ceste večnosti dôverovať Bohu úplne. Pre mňa sú superhrdinami ľudia, ktorí zápasili alebo stále zápasia s depresiami, závilosťami, alebo chudobou, či samotou. Pre mňa je hrdinom mama, ktorá sa budí každé ráno prvá, aby spravila raňajky pre celú rodinu. Alebo otec, ktorý veľa času trávi v prácí, aby rodina mala dostatok. Alebo deti, ktoré sa odhodlajú upratať, či pomôcť. Superhrdinom je naozaj každý. Možno len na chvíľu. Ale sme.

Mojou hrdinkou je aj Lenka zo Soblahova alebo Danka z Omšenia, ktoré napriek sláve, ktorú im prinášam skrze tieto blogy mi raz-za-čas aj napíšu, že im chýbam – hej, baby to je výzva pre Vás konečne mi odpísať na mail. Nehovoriac o tom ako Lenka zo Soblahova a Evka z Obýc zvládli týždeň intimity so mnou na izbe počas Father heart, kde súčasťou izby bola sprcha v rohu izby – aj to sú hrdinky 🙂

O 17 dní som doma a verím, že Boh konal doma počas môjho pobytu tu a zároveň aj tu. On je všade ten istý, nech sme kdekoľvek. Neustále dobrý, nech sa deje čokoľvek. A kým tu budem ešte verím stihnem pár blogov napísať 🙂

Ak ste ešte neni úplne rozhodnutí, či sa oplatí ísť na Campfest, tak ku koncu ešte reklama – a napriek tomu, že tam bude známy Martin Smith alebo Jeremy Riddle, tak Vás pozývam na prežitie času s kapelou Christallinus, na ktorý sa už teraz veľmi teším.  Hlavná speváčka tejto kapely je mojou obrovskou hrdinkou (nehovoriac o ostatných hrdinoch kapely), lebo ma svojimi modlitbami už veľakrát sprevádzala temnými údoliami…ale o tom niekedy inokedy.  Ale určite si ich vypočujte:

Opis cesty.

Tento blog bude viac cestopisný, hoci vôbec neviem písať cestopisné blogy. No tento môj nedostatok som sa rozhodla zakryť dostatkom celkom kvalitných fotiek 🙂  CestujemeTak takto sme cestovali do stredu Austrálie.  Podľa Mr. Google sme precestovali 1630km. Nakoľko naša posádka bola veľká a rôznych vekových kategórií, tak sme si cestou urobili dve zastavenia. Najskôr v meste Woomera, ktoré kedysi slúžilo armáde na testovanie rakiet. Prespali sme jednu noc v bývalých vojenských domoch a na druhý deň išli ďalej. Žiadnej z týchto vystavených hračiek sme sa nedotýkali, ako možno vidieť na fotkách. Vo Woomere sa mi páčilo. Človek by povedal, že sa tam zastavil čas. V hoteli pre mnoho-mnoho osôb sme boli ubytovaní my. A iba my. V celom meste hrala akási folková hudba z rozhlasu, či rádií, no ľudia žiadni. Obchody pozatvárané, ak by chcel byť človek sám, tak nech tam určite zajde. Delo Rakety

Processed with Moldiv

Náš výlet pokračoval do opálového mesta Coober Pedy (čítaj Kupa Piti). V ňom sme boli päť dní. Žili sme v hoteli pod zemou ako správni Kupapitičania.  Tam som videla aj prvých aboridžincov (aboriginals people), alebo inak povedané domorodcov, ktorým patrila Austrália ešte pred príchodom Britov. Google je plný fotiek týchto ľudí, stačí to dať vyhľadať. Ja som si ich nefotila, nakoľko sme ich najčastejšie stretali až na večer, keď vychádzali do mesta. Majú fakt veľké nosy, sú čierni a vlasy majú niekedy až do blonďava.
Počas týchto piatich dní sme videli podzemné kostoly – katolícke i protestantské, starú baňu, múzeum, obrovský vysávač na kamene a vo voľnom čase sme nazbierali veľa opálov, ktoré si samozrejme donesiem aj domov.

Kúsok od Kupa Piti bolo aj nádherný výhľad na Breakways Reserve a dokonca sme išli aj okolo najdlhšieho plotu na svete – Dingo plotu, ktorý slúži na to, aby pes Dingo neprešiel z jednej strany na druhú. Je dlhý 5614km. Ale psov nikde.

 FullSizeRender

Naše cestovanie bolo zakončené v slávnom Uluru, ktoré naozaj mení farby podľa toho, z akej strany naň svieti slnko.

Processed with Moldiv

Processed with Moldiv

V Uluru je veľmi veľa turistických atrakcií. Môžete tam stráviť celé dní prechádzkami – samotná prechádzka okolo Uluru zaberie okolo 4hodín, keby ste sa rozhodli všetko pozorne čítať a započúvali sa do toho ticha, ktoré Uluru prináša. Kata-Tutja sú tie ďalšie skaly, kúsok odtiaľ a okolo nich sa dá tiež krásne prejsť. Piesok, či hlina, či zemina, alebo čokoľvek to je, po čom sa tam kráča, je naozaj veľmi červená. Veľa ľudí mi písalo, že či to tak je – a áno, mali sme to všade. Všetky šaty, ponožky, gate, tričká, všetko bolo od toho. Neustále sme boli zaprášení a červení 🙂

Zašli sme aj na ťaviu farmu a k svojmu zážitku z Wildlife parku, kedy ma ďobol papagáj do prsta si pripisujem nový z ťavej farmy, kedy ma baby camel (akože bábätko ťava väčšie odo mňa) kuslo do brucha. Mala som na sebe nové tričko s kengurou, tak je možné, že chcela kusnúť ju a nie mňa. Ale bejby-nebejby, už ma viac nezaujímala.

Uluru samozrejme vôbec nie je také veľké, ako si všetci myslia – mám dôkaz 🙂
IMG_0355

Celú dovolenku som zdieľala na hoteloch izbu s Julkou a jej bratmi, ale k detailom o tom, aké je to bývať s chlapcami nepôjdem. Ale zvykli sme si na seba celkom rýchlo. Asi som zabudla, aké to bolo mať izbu so svojim bratom 🙂

IMG_0326 Mám pred sebou posledné tri týždne, presnejšie 19dní v Austrálii. Takto nejak som sa tvárila v Uluru, keď som zistila, že čas ide naozaj rýchlo. Určite sa teším domov – musím sa stihnúť opáliť, predtým ako sa mi Danka bude smiať, že mám nohy jak z vápenky. Tak ale veď je tu zima, ktorí mi aj tak všetci na Slovensku momentálne iba závidia.  Tí, ktorí by ste ma chceli vidieť, určite sa chystám na Campfest a už teraz sa teším na všetkých, ktorých tam stretnem.

Na tie vážnejšie a vtipnejšie témy budem písať až v tom ďalšom blogu 🙂 len veľa ľudí chcelo vidieť fotky, tak verím, že som uspokojila ich potreby aspoň trošku.