Pustiť a odpustiť.

IMG_4901Tento víkend bol trošku iný ako tie ostatné, tak by som sa o ňom mala trošku pozdielať. Prvýkrát som nespala vo svojej milovanej vyhrievanej postieľke. Nie, neznamená to to, že bola búrka a spala vo vysnívanej rodičovskej posteli. Bola som pozvaná na “tancovačku” jednou milou rodinkou z Fidži. Spoznali sme sa v kostole a bolo. Veď kto by mi odolal. V sobotu večer som bola vyzdvihnutá a vydali sme sa smerom na didžinu. Myslela som si, že to bude niečo ako diskotéka. Vlastne všetci u nás doma sme si to mysleli. No, mýlila som sa. Ale mýliť sa je ľudské. So svojím mopslíkovským rupsakom, v rifliach, košeli som prišla k nim domov. Chlapci v oblekoch, dievčatá účesy, šaty, vymaľované…a ide sa – na PLES 🙂 Tak som nakoniec išla ako “dozor”. Ale v podstate to nikto okrem mňa neriešil. Ale faktom je, že keby viem, v čom mám v skutočnosti ísť, tak nejdem, lebo všetky šaty mám doma na Slovensku.

IMG_4908Domov sme prišli o niečo po 00:30 v noci a cestou sa dievčatá dohadovali, že okrem mňa tam pôjdu spať ešte ďalšie dve a jeden chlapec. Vďaka Bohu mi ostalo dolné miesto na poschodovej posteli. Hore vyšla Ashley a Sisilina s Laylou spali na matraci na zemi. Síce som si robila z Ashley srandu, lebo celá izba bola plná chlapcov z kapely OneDirection. Paplón, podušky, plagáty, ponožky, tričká, nohavičky…tí chalani boli všade. A vlastne, na jednom paplóne bol Justin Bieber. Ashley sa sťažovala, že nechce spať s Bieberom, lebo je idiot, alebo tak nejak a tak som jej povedala, že s ním kľudne budem spať. Tak sa začali smiať. Po hodinovom rozoberaní chlapcov z plesu sa ma spýtali na môj názor a kto sa mi páčil a neveriacky zasvietili svetlo, keď ma počuli povedať: “Viete, ale ja už by som sa chcela vydávať, tak ja sa nechcem zamilovať na jeden večer.” Potom zasvietili ešte raz, keď zistili, že nie som ich rovesníčka (ich vek bol 12, 13, 14), ale o kúsok staršia kamoška. Celkom vtipné to bolo.

Na dobrú noc mi rozprávali strašidelné príbehy, na konci ktorých som sa vždy nadšením spýtala, či už mám kričať, že sa bojím. No nebolo sa čoho. Zobudila som sa na to, ako Ashley spadla ráno z postele. Ani neviem ako sa to stalo. Ale taká neprebudená sa zdvihla a vyskočila naspäť hore na posteľ a spala akoby sa nič nestalo.IMG_4788

Na druhý deň sme mali Brunch = breakfast and lunch…čiže raňajko-obed. Títo fidžianci mali pocit, že mi asi Hanka dáva málo najesť, ale to, že mi dajú tak veľa jedla ako mi dajú, tak to som nečakala…večer sme ešte hrali a spievali spolu na omši. Bol to naozaj krásny víkend a možno si tu niečo také ešte zopakujem, kým tu budem. Ale musím sa priznať, že zbadať Hanku ako prichádza na omšu, na ktorej som spievala – až mi srdce od radosti podskočilo, že ju vidím a to boli ani nie dva dni bez nej. No dosť bolo romantiky, proste som si už na nich všeTatoLukytkých už veľmi zvykla –  tešíla som sa domov.

Včera bol Deň otcov. Takmer všade – len v Austrálii nie. Ale Facebook bol plný toho, že je Deň otcov. Tak som s vďačnosťou ďakovala svojmu Nebeskému Otcovi za môjho otca a za všetky chvíle, kedy som sa ním cítila byť milovaná a chcená a prijatá. Náš tato bol strašne super. Na fotke je s mojim bratom Lukym. Ak si niekto myslí, že spôsob, akým si rozumiem s deťmi je výnimočný, tak si myslím, že je skôr zdedený. Môj tato nás miloval. Miloval svoje deti, miloval svoje vnúčatá a malých návštevníkov u nás doma vždy niečím obdaroval. Neustále mal pri sebe cukríky, teda až do času, kým Sofia a Rút nevyrástli do veku, kedy začali nachádzať jeho tajné skrýše a brať skôr ako im stihol dať.

Počas týždňa som dostala jeden z najkrajších “komentov” môjmu blogu od môjho “bratranca” Lukina . Tiež píše blog … oplatí sa čítať 🙂 veľmi ma povzbudil v mojom písaní, zmýšľaní, kráčaní a v tom, že rastiem. Vďaka ešte raz. Čím som tu dlhšie, tak tým menej som v kontakte so svetom na Slovensku. Tak ma veľmi prekvapil tým, že mi napísal. Teda, až na moju sestru a môjho brata, moji verní, takmer každodenní spoločníci, nech som  kdekoľvek. Možno aj toto je súčasťou môjho rastu. Opúšťať a odpúšťať. Keď som bola doma, tak som sa modlila, nech ma už Boh zoberie strašne ďaleko, lebo som si nevedela predstaviť svoje ďalšie fungovanie a do týždňa z ničoho nič prišla ponuka z Austrálie. Keby verím v náhody, tak poviem, že to bola náhoda, ale nakoľko verím, že náhody neexistujú, tak to proste beriem ako Božiu odpoveď. Možnosť opustiť a odpustiť zároveň.  Doma ma často premáhalo zúfalstvo z toho, že som mohla byť lepšou dcérou, že som si takto svoj život nikdy nepredstavovala, že som zlyhala. Že sa hnevám na seba, lebo som nedokončila školu, lebo nič poriadne neviem, že žijem zo dňa na deň a občas moje žitie bolo viac prežití. Občas je to asi potrebné. Vstúpiť do rozhodnutia pustiť to všetko, čo nás zväzuje. Odpustiť sebe samej a nechať si kúsok tej milosti, ktorú sa snažíme dávať dennodenne všetkým naokolo, pre seba samú.

IMG_4938Niekedy je potrebné vstúpiť do tej reality, že niekoho už nikdy viac neuvidíme. Že ho už viac nemusíme držať, ale môžme mu dovoliť odísť. Pustiť ho a odpustiť si. Odpustiť si tie chvíle, keď som sa hanbila za jeho flanelové košele a menžestrové nohavice. Dnes by som jeho košele nosila od rána do večera. Odpustiť si chvíle, keď som schválne nepočula, alebo ignorovala alebo nevedela nájsť spôsoby ako milovať bez podmienok. Odpustiť si chvíle, keď som už viac nechcela čeliť jeho chorobe a zdielať jeho trápenie. Všetko, čo mám by som vymenila za druhú šancu sprevádzania ho v jeho zomieraní. Tak veľa vecí by som robila inak. Nedala by som si tú takmer šesťročnú pauzu v šoférovaní, ale vozila by som ho, aj v čase jeho slabších chvíľ, keď nemohol sadnúť za volant kvôli alkoholu, len preto, aby som mohla byť s ním viac. Neodpovedala by som viac obyčajným “neviem”, ale snažila by som sa rozprávať mu o všetkom, čo som vedela a pýtala sa na všetko, čo som nevedela. Viac času trávila v kuchyni a učila sa jeho šéfkuchárskym dobrotám. Viac by som ho chválila a viac by som ďakovala. Viac by som si vážila jeho domácich jedál a času tráveného s ním a snažila sa viac. Viac by som bola na jeho strane než proti nemu, lebo žil dlhšie ako ja a on by za tej môj život dal ten svoj, kedykoľvek by bolo potrebné.

A keď si odpustíme a pustíme daného človeka, tak zistíme, že on to všetko vedel a už dávno nám odpustil. A je to ako keď som kráčala po pláži a videla som jeden veľký kameň. A hovorím si, že takto nejak to celé vnímam – to všetko, čo som doma zanechala. A v tom som vnímala, že mi Boh hovorí, že tak “choď, zdvihni ho a hoď ho do mora, nech Ti viac nestojí v ceste”. A ja sa som sa vnútri zasmiala, že to by som nikdy nezdvihla, nieto ešte odniesla, či hodila. “V tom prípade Ti to nepatrí.” a pochopila som celý princíp toho, že veci a ľudí musíme púšťať a máme odpúšťať. Ak nie sme schopní to nosiť, tak to nie je od Pána. Veď predsa prisľúbil, že nám nikdy nedá viac, viac nad naše sily, čo by nás zmáhalo a ťažilo, čo by sme neboli schopní uniesť. Jeho bremeno je ľahké.

IMG_4945V skutočnosti je deň otcov a deň matiek každý jeden deň. Lebo každý jeden deň môžeme prísť, za ktorýmkoľvek rodičom a povedať a povedať, mu “(Miri), pre všetky svoje deti si ten najlepší otec na svete.” Alebo mama. A týmto spôsobom vzdať úctu všetkým rodičom, ale predovšetkým Nebeskému Otcovi za to, že nám toto všetko umožnil skrze Lásku k svojmu Synovi a všetkým svojim deťom. A že náš život nemusí byť obyčajným bojom o prežitie zo dňa na deň, ale každodenným prežívaním vzťahov, ktoré nám Boh dáva.

Použila som fotku švagra s Esterkou a preto aj jeho meno.Aspoň zistím, či ma číta… Ale platí to pre všetkých otcov. Aj pre všetky mamy, aj pre moju sestru.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s