Držať sa nádeje.

IMG_4846Vždy keď sa tu ráno o 7:30 zobudím, tak si predstavím ten skvelý jet-lag, ktorý ma čaká doma. Budem sa o polnoci budiť na to, že už je ráno. Ak vôbec zaspím. Volala som s Ester a povedala som jej, že tu už máme tmu. A ona kričala na mamu, že do mobilu zapadlo slnko. Má nové tetovanie a sľúbila, že aj mne také urobí, keď prídem domov. Mne sa tetovania veľmi páčia a tieto Esterkine ešte viac.

Dnes som dostala taký super-špeci oblečok na spanie i domáce nosenie. Ak ste na chvíľu prestali veriť tomu, že jednorožce existujú, že sú skutočné, tak na budúce sa odfotím (teraz je už tma a nebola by moc dobrá fotka) a dokážem, že som jedným z nich a naozaj som 🙂 s Kami som volala a vysvetlila jej, že to môžem nosiť celý deň, i noc, i týždeň…že sa tu vlastne už nikdy nemusím prezliecť, ani vyzliecť. Zips na záchod to má. Aj roh na hlavu. Kúpili sme aj deťom, ale o tom nejdem písať, lebo naozaj nechcem, aby mi mojich 500 fanušíkov a čitateľov napísalo, či by som doniesla aj ich deťom. Že len jedno… nie. Sorry. Už teraz neviem ako sa zbalím domov. A už teraz mám teóriu o tom, že domáci chcú, aby som mala veľa vecí, aby bolo pre mňa nemožné potom odísť.

To mi pripomenulo, že aj Naďa má taký – ale tigra, či čo to má za zvieratko.  Naďu som spoznala, keď som bola na gympli, keď ma učila slovenčinu. Už vtedy sa nejak spriaznili naše duše, nielen vďaka písaniu. A od vtedy už prešlo mnoho rokov. A množstvo zážitkov. O tom niekedpoklaty napíšem – ale spomenula som si na jeden mail, ktorý som jej písala minulé leto. Toto je úryvok z neho: ” Včera som si ešte večer z Koláčkova vzala Rút, sopľavú jak vždy a cestou sa jej z nosa zjavila taká riadne zelená hustá sviečka. Ja samozrejme bez vreckoviek. Tak som jej chytila nos, naklonila dopredu a povedala nech smrká. Kedysi to tak babka Anička robievala, dosť nechutné. Akurát, že Rút sa ta sviečka predĺžila asi po kolená a nie a nie padnúť na zem. Okoloidúci si mysleli, že vracia. Pritom len smrkala… tak som hľadala nejaký lístok, že jej to dám dole a ona do toho vraví, že ak jej pobúcham po hlave, tak jej to vyskočí..som sa začala smiať, pobúchala som a nevyskočilo. Tak som jej to utrela lístkom. Sofi mi dala krabiču, ktorú som kedysi dostala od Radky, asi v kvarte a si ju chcela nechať. Teraz vyškrkala celé venovanie a dala mi tam svoje “Ivi je moj največi poklat”. Na FB to mám 🙂 Marta z Bratislavy uznala, že mám nové meno “poklať” 🙂 Takže toľko námetu do knihy…by sme mali písať jak Zuzka s nejakou kamoškou – každá píše kapitolu. U nás by to asi neboli historické romány, ale Ty by si písala o nakupovaní, strašidelných stromoch, ako sa dá zhúliť sa orgovánom, a džudžu samozrejme, o topánkach, knihách a tísic darov (neviem to vyskloňovať) a ja o dojeIMG_4755ní krav, hovnách, sopľoch, zubožrútoch, ktorí sa boja kefky, lebo ich zaháňa do lesa a tam ich vezmú lesnári na smetisko a smetiari z nich robia náhradné zuby (teória Alžbetky, ale verím jej).”   

Po minulom blogu mám fotiek a fotiek s celou touto mojou austrálskou  rodinou dokonca. Ale nakoľko mi Luky napísal, že som dlho nedala jeho fotku na môj blog – tak uprednostním jeho samozrejme 🙂   Lebo aj tak mu stále hovorím, že od kedy som preč, tak opeknel – no posúďte sami. Na fotke je s jeho milovanou manželkou Kami 🙂

Kultúra úcty ma vždy veľmi fascinovala. Samotná úcta je niečo, čomu sa neustále učím, čo by som chcela poznať a dávať ďalej. Ale tu sa to všetko akoby tak rozmnožovalo. Kráčate po ulici a niekto, kto Vás vidí prvýkrát, tak Vám povie niečo po anglicky. Pardon, po austrálsky. Vy si uvedomíte, že ste zachytili iba poslednú vetu – respektíve otázku, či by som chcela. Nechápavo prikyvujem a vysvetľujem, že to povedal moc rýchlo. Hovorí, že mám počkať. Tak čakám a príde s plnou igelitkou mandaríniek, vraj ich má plnú záhradu. Tak si berieIMG_4844m mandarínky, poďakujem a ideme s Peťkom domov. A to bolo zrovna v deň, kedy Hanka povedala, že mandarinky v obchode sú vypredané.

Alebo si hovoríte – ja si pravdupovediac často niečo hovorím, ale beriem to ako čas modlitby – že už by ste chceli niečo nájsť. A v tom nájdete na ceste počas dažďa kúlovú šiltovku presne na Vašu hlavu – my máme totižto fakt veľké hlavy doma..myslím, že najmenšiu má Braňo, potom ja, Peťka a Luky. Ale to len svedčí o tom, akí sme múdri. No ale veľmi som sa tešila. Marta sa mi smiala, že vyzerám smiešne. Ale náhodou. Okuliare mi kúpila Hanka. Podľa mňa by ma prijala aj s vrecom na hlave a povedala mi, že som pekná.

Niekedy akoby vôbec nezáležalo na tom, že ste niekde inde, s niekým iným. Svet beží rovnako, funguje aj bez Vás. Udržiavať ho aspoň trochu a byť jeho súčasťou ešte v rámci časového posunu môže byť občas až nemožné. Z diaľky sa dozvedáte dobré a aj zlé správy a uvedomujete si svoju neschopnosť hýbať sa v tom rovnakým spôsobom akoby ste boli doma.

Tento týždeň sme pozerali film Shaun the Sheep. Súčasťou filmu bola aj jedna pieseň. Neviem, či poznáte ten pocit, keď zrazu začujete vetu a pred očami Vám začne ísť Váš vlastný film bez ohľadu na to, čo zrovna robíte. Jedna veta, ktorá moju pohodu premenila na zlomenosť. “Wish I were with you, I couldn’t stay.” (Prial by som si byť s Tebou, ale nemohol som zostať). Film skončil a všetci sme sa pobrali do svojich izieb spať. Bolo ešte skoro a tak som sa tešila, že budem dlhšie spať. No v skutočnosti som zaspala neskôr ako zvyčajne. Lebo tá zlomenosť. Tá zlomenosť, ktorá mi premietala celý ten film pred očami. Lebo som presvedčená, že moji rodičia si viac priali ostať so mnou ako zomierať a odísť. A občas to funguje ako Domino. Jedno za druhým sa rúca. Ak zažívate zlomenosť a veci sa pred očami rúcajú, tak to bolí. Ak niečo bolí, tak plačete. A plakala som. Hoci je všetko v najlepšom poriadku. Hoci sa tu mám nadpriemerne dobre. Hoci mám neustále dostatok všetkého. Neviem, čím to je. Ale zrazu to máte všetko pred očami. To, že zomieranie a smrť prcihádza, keď nemá. To, že choroby nie sú nikdy pozvané. To, že zrazu strácate pojem domova, toho kam sa máte vrátiť, čo máte robiť, ako to zvládnete a postávite sa po 43244324krát a rozhodnete sa bojovať o svoj život odznovu. Stojí to za to? V momentoch zlomenosti sa učím držať sa nádeje. Nádeje v uzdravenie. Nádeje novej šance. Nádeje lásky. Nádeje, ktorá zotrváva, keď to najmenej očakávame a činí niečo nové. Ja tajne verím v to, že kým ja som tu, tak tam doma je Boh, ktorý činí niečo nové a robí moje nemožnosti možnými. Že nie je možné, aby ma nepočul, alebo aby sa nestaral. A to platí aj pre Teba. Drž sa svojej nádeje. Boh odmeňuje vernosť svojich najmenších nadštandartne. Som toho dôkazom.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s