Miesto strácania a nachádzania sa.

Včera som okúpala najmenšieho člena rodiny Peťka a potom si ho jeho tato Janko zobral so slovami, že ho oblečie on, lebo Peťko strávil celý deň so ženami a chýba mu mužská spoločnosť. Tak som sa usmiala na Hanku a potichu som jej povedala “aj mne“. Tá sa začala smiať. Ale že to spôsobí to, že mi zoberie mobil, otvorí si môj fejsbuk a napíše prvému chalanovi, čo nájde medzi mojimi správami, že mi chýba, tak to som nečakala. Poznám asi iba jedného človeka, ktorý by niečo takéto svojej kamoške spravil – seba samú. Nik iný mi neprichádza na myseľ. Teda, až do včerajšieho večera. Keby do tej správy neodfotila svojho manžela, tak to asi nechám tak… ale takto som jej identitu musela prezradiť.

Keď som cez týždeň volala s Rút, tak sa ma pýtala, že v ktorý deň prídem. Ja som jej povedala, že 30teho. Ale ona, že aký je to deň. Tak som jej povedala, že nech sa pozrie do kalendára, že ja som jej to tam rozpísala. Tak hovorí, že vo štvrtok. Potom, že aký je dnes deň, tak som povedala, že pondelok. Tak ona si začala rátať, že sa už len 4krát vyspí a som doma.

S Dankou si píšem pomenej, lebo mi celú moju Austráliu HNUSNE závidí. Ale vraj, keď sa vrátim, tak si vezme voľno, aby mohla byť so mnou. Predtým ako som odišla, tak som jej celú jej skriňu pokreslila číslicami, že nech si škrtá, že kedy už prídem. Ale či si to na tej skrini nechala, poc hybujem, sama som z toho chytala depresívne stavy.

Processed with Moldiv

Vôbec neviem, aké fotky mám dávať do svojich blogoch, nakoľko sa so mnou nikto nechce fotiť. A fotky z pláže, vždy z iného uhlu fotiť more, či zapadajúce Slnko. Neviem, či by mi tým neklesla čítateľnosť blogov.  A keď Vám chýbajú priatelia, tak si vytvoríte takých tých imaginárnych, ktorí sú niekedy reálnejší ako tí skutoční. Tak som teda poprosila svojich austrálskych imaginárnych priateľov o zviditeľnenie sa na “selfie” alebo slovensky “svojku” a tak to pre mňa spravili.

Ich povolaním je strašiť. Ten horný je strašidlom, ktoré straší za dverami. Od kedy som tu, tak Hanke hovorím, že neustále niekto zažína a zhasína svetlo na chodbe. Počula som zvuk, ale nevidela nič. Akoby len niekto  štikol vypínačom. Nakoniec sa z tohto môjho strašidla stalo niečo ako “airwick”, či ako sa volá to, čo Vám v určitých časoch vypúšťa vôňu a vždy to štikne. A ten druhý je strašidlo, čo straší pod posteľou. Ale ten ma ešte nevystrašil.

Nakoľko nik nevie u koho to vlastne bývam, tak prikladám obrázokIMG_4744 celej rodiny. Aby to bolo teda jasné. Sama som ich nakreslila. Keď už sa teda so mnou nefotia. Ale Samkovi som zabudla na ruky. Už som mu ich dokresila a obrázok nalepila na stenu pekne na výstavku pod obrázky ostatných detí tejto rodiny.

Zajtra je sviatok aj Nepoškvreného srdca Márie a ešte aj sv. Antona. Moc sa v tomto nevyznám. Ale už sa nám tu stalo, že sme dlho nevedeli nájsť kľúče od auta. A tak som povedala Hanke, že nech sa na to spýta Antona, že on je patrón stratených vecí a ona je v modlitbách vernejšia ako ja. A kľúč sa našiel. V ten istý deň sa mi v izbe objavila čokoľáda. Myslím, že keď Tonči došiel doniesť Hanke kľúč, tak sa stavil v mojej izbe a doniesol mi čokoľádu – za to, že som ho vôbec spomenula. Hanka mi moju teóriu potvrdila. Od vtedy prišiel ešte raz. Ale čokoľády jesť nestíham.

IMG_4603Kedysi dávno, keď som ešte bola doma, dala moja sestra Esterke takú malú čiernu vecičku do ručičky, že nech mi ju donesie. Prišli sme akurát z Bratislavy, boli sme s Dávidkom na chemoterapii. Esterka nadšená išla, ale nie za mnou. Vôbec neviem kam. Ale keď som asi o 10 minút neskôr prišla za mojou  sestrou, že kde mám kľúč od auta a povedala, že mi ho Ester niesla, tak som v priebehu 2 sekúnd prešla všetkými emóciami od hnevu, cez smútok, žiaľ, bolesť až kdesi po nádej, že možno predsa len… a išla za Ester. “Ja som sa šla húpať a položila som si ho tuto do trávičky.” Tam v trávičke nebol…a od vtedy “niekde je”. Musím Esterku zoznámiť s Tonkom a povedať jej aj o bonuse v podobe čokoľád, keď sa vrátim. Možno to zaberie pri spomínaní si.

Sranda je, že keď som sem šla, tak som mala v srdci neuveriteľný pokoj v tom, že to bude dobré. Nevedela som si to celé úplne predstaviť, len som mala pokoj. Už som tu vlastne mesiac a ten pokoj neodišiel. V podstate asi preto, že sa aj toto miesto na okamih stalo mojim domovom. To som tak veľmi prežila vo chvíli, keď som si niečo písala na počítači a uvedomila si, že všetky deti sú v mojej izbe. Izbe, ktorá je podľa mňa tak trochu najchladnejšia a najtmavšia, čiže možno nie alebo možno tým je veľmi atraktívna, často už aj neuprataná a predsa boli tu. Timko povedal, že “tu majú aspoň spoločnosť”. Niežeby som sa im venovala. Oni si drtili na svoje hry a ja svoje. Ale takto nejak sa to dialo doma. V podstate si moje netere niekedy vôbec nevypýtali moju pozornosť, stačilo že boli v mojej izbe.

Uvedomila som si, že odchádzanie mnohokrát spôsobuje aj strácanie. Strácanie nás núti do nachádzania nového. Do hľadania a novej odvahy, do vykročenia… ako šip, ktorý musí ísť najskôr smerom vzad, aby sa mohol vyrútiť smerom vpred. Odchod spôsobuje aj oddelenie sa, oddelenie sa spôsobuje bolesť a v bolesti najčastejšie rastieme. Návrat nikdy nie je rovnaký ako bol odchod. 

A žiaden odchod nie je rovnaký. Iné je, keď niekto odchádza do večnosti, do neba a iné, keď niekto odchádza do Austrálie. Pohľad môjho tatina v čase, keď zomieral mám častokrát pred očami, keď zaspávam. A pritom sa snažím predstaviť si, že tým pohľadom na mňa teraz hľadia aj s mamou z neba a tak to musí byť dobré. Ale občas sa to jednoducho nedá. Občas ten pohľad prenikne priamo do Vášho vnútra a Vy neviete ako uhnúť pohľadom. Chcete veľmi zabudnúť a radšej si pamätať niečo veselšie a zároveň vôbec nechcete, lebo práve v ňom bolo povedané všetko. A napriek tomu aj ten pohľad z lietadla na zmenšujúcu sa zem Vám stiskne srdce a viete, že tak na chvíľu bude všetko úplne inak.

Keď zomrel tato, tak som si uvedomila, že musím bojovať so svojou neschopnosťou udržiavať vzťah. Či už so svojimi priateľmi, alebo sama so sebou. Jeho odchod spôsobil, že som mnoho ľudí pustila a postupne, akoby som sama odchádzala. Nevedela som sa sústrediť na zdieľanie, rozhovory, na vážnosť, či humor, školu. Zrazu bolo všetko inak. Jediný svet, ktorý sa mi zdal úplne normálny, bol ten detský.

To proste viete. Ak ste to ešte nezažili, tak je to veľmi čudný pocit. Ale ak už hej, tak viete, o čom hovorím. Proste viete, že musíte všetko zanechať a odísť. Lebo keby ste ostali, tak dolomíte nalomené, dorazíte pokazené a neunesiete váhu vlastných myšlienok. Potrebujete to zanechať, svoju zlomenosť, bolesť, platonické lásky, svoje “ja”…aby ste dali priestor na to, že Boh má niečo oveľa lepšie. Možno to je miesto niekde uprostred lesa a potrvá to 15 minút a môžete ísť domov. Alebo to je miesto, kde budete tri mesiace a bude 15,000km od Vášho domova. Miesto strácania a nachádzania sa. Nehovorím, že to “najlepšie” si žijem tu. Ale určite Boh vo mne vytvára priestor na lepšie veci, premieňa moje vnútro, moje priania a túžby, moje plány a dôležitosti.

Ten mesiac tu ubehol podľa mňa dosť rýchlo. A predtým ako si pôjdem ľahnúť, tak Ťa pozývam do toho, aby si aj dnes prijal to, že Boh je dobrý. Nemusíš to prežiť. Ale prijmi to, že ak Mu naozaj veríš, tak v konečnom dôsledku všetko slúži na dobré. Aj zlato musí prejsť ohňom, aby bolo čisté….aj my občas akoby sme museli prejsť tým ťažkým a boľavým – ale to nie je našou destináciou…naším cieľom, či našim koncom. Boh je dobrý – naozaj. Dnes sme sa rozprávali zrovna o tom prežívaní a prijatí a o tom, aký je v tom rozdiel. Neprežívam, že Boh je dobrý, keď má Dávid rakovinu, Ester mi stratí kľúč od auta, Ruty je za mnou smutno, chýbajú mi priatelia, nie vždy viem zaspať….vtedy prežívam všeličo iné… ale prijímam to, že Boh je dobrý neustále. Je to presvedčenie a vyznanie môjho srdca, že Ho budem a chcem chváliť, či je dobre alebo zle. Poď aj Ty so mnou…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s