Pustiť a odpustiť.

IMG_4901Tento víkend bol trošku iný ako tie ostatné, tak by som sa o ňom mala trošku pozdielať. Prvýkrát som nespala vo svojej milovanej vyhrievanej postieľke. Nie, neznamená to to, že bola búrka a spala vo vysnívanej rodičovskej posteli. Bola som pozvaná na “tancovačku” jednou milou rodinkou z Fidži. Spoznali sme sa v kostole a bolo. Veď kto by mi odolal. V sobotu večer som bola vyzdvihnutá a vydali sme sa smerom na didžinu. Myslela som si, že to bude niečo ako diskotéka. Vlastne všetci u nás doma sme si to mysleli. No, mýlila som sa. Ale mýliť sa je ľudské. So svojím mopslíkovským rupsakom, v rifliach, košeli som prišla k nim domov. Chlapci v oblekoch, dievčatá účesy, šaty, vymaľované…a ide sa – na PLES 🙂 Tak som nakoniec išla ako “dozor”. Ale v podstate to nikto okrem mňa neriešil. Ale faktom je, že keby viem, v čom mám v skutočnosti ísť, tak nejdem, lebo všetky šaty mám doma na Slovensku.

IMG_4908Domov sme prišli o niečo po 00:30 v noci a cestou sa dievčatá dohadovali, že okrem mňa tam pôjdu spať ešte ďalšie dve a jeden chlapec. Vďaka Bohu mi ostalo dolné miesto na poschodovej posteli. Hore vyšla Ashley a Sisilina s Laylou spali na matraci na zemi. Síce som si robila z Ashley srandu, lebo celá izba bola plná chlapcov z kapely OneDirection. Paplón, podušky, plagáty, ponožky, tričká, nohavičky…tí chalani boli všade. A vlastne, na jednom paplóne bol Justin Bieber. Ashley sa sťažovala, že nechce spať s Bieberom, lebo je idiot, alebo tak nejak a tak som jej povedala, že s ním kľudne budem spať. Tak sa začali smiať. Po hodinovom rozoberaní chlapcov z plesu sa ma spýtali na môj názor a kto sa mi páčil a neveriacky zasvietili svetlo, keď ma počuli povedať: “Viete, ale ja už by som sa chcela vydávať, tak ja sa nechcem zamilovať na jeden večer.” Potom zasvietili ešte raz, keď zistili, že nie som ich rovesníčka (ich vek bol 12, 13, 14), ale o kúsok staršia kamoška. Celkom vtipné to bolo.

Na dobrú noc mi rozprávali strašidelné príbehy, na konci ktorých som sa vždy nadšením spýtala, či už mám kričať, že sa bojím. No nebolo sa čoho. Zobudila som sa na to, ako Ashley spadla ráno z postele. Ani neviem ako sa to stalo. Ale taká neprebudená sa zdvihla a vyskočila naspäť hore na posteľ a spala akoby sa nič nestalo.IMG_4788

Na druhý deň sme mali Brunch = breakfast and lunch…čiže raňajko-obed. Títo fidžianci mali pocit, že mi asi Hanka dáva málo najesť, ale to, že mi dajú tak veľa jedla ako mi dajú, tak to som nečakala…večer sme ešte hrali a spievali spolu na omši. Bol to naozaj krásny víkend a možno si tu niečo také ešte zopakujem, kým tu budem. Ale musím sa priznať, že zbadať Hanku ako prichádza na omšu, na ktorej som spievala – až mi srdce od radosti podskočilo, že ju vidím a to boli ani nie dva dni bez nej. No dosť bolo romantiky, proste som si už na nich všeTatoLukytkých už veľmi zvykla –  tešíla som sa domov.

Včera bol Deň otcov. Takmer všade – len v Austrálii nie. Ale Facebook bol plný toho, že je Deň otcov. Tak som s vďačnosťou ďakovala svojmu Nebeskému Otcovi za môjho otca a za všetky chvíle, kedy som sa ním cítila byť milovaná a chcená a prijatá. Náš tato bol strašne super. Na fotke je s mojim bratom Lukym. Ak si niekto myslí, že spôsob, akým si rozumiem s deťmi je výnimočný, tak si myslím, že je skôr zdedený. Môj tato nás miloval. Miloval svoje deti, miloval svoje vnúčatá a malých návštevníkov u nás doma vždy niečím obdaroval. Neustále mal pri sebe cukríky, teda až do času, kým Sofia a Rút nevyrástli do veku, kedy začali nachádzať jeho tajné skrýše a brať skôr ako im stihol dať.

Počas týždňa som dostala jeden z najkrajších “komentov” môjmu blogu od môjho “bratranca” Lukina . Tiež píše blog … oplatí sa čítať 🙂 veľmi ma povzbudil v mojom písaní, zmýšľaní, kráčaní a v tom, že rastiem. Vďaka ešte raz. Čím som tu dlhšie, tak tým menej som v kontakte so svetom na Slovensku. Tak ma veľmi prekvapil tým, že mi napísal. Teda, až na moju sestru a môjho brata, moji verní, takmer každodenní spoločníci, nech som  kdekoľvek. Možno aj toto je súčasťou môjho rastu. Opúšťať a odpúšťať. Keď som bola doma, tak som sa modlila, nech ma už Boh zoberie strašne ďaleko, lebo som si nevedela predstaviť svoje ďalšie fungovanie a do týždňa z ničoho nič prišla ponuka z Austrálie. Keby verím v náhody, tak poviem, že to bola náhoda, ale nakoľko verím, že náhody neexistujú, tak to proste beriem ako Božiu odpoveď. Možnosť opustiť a odpustiť zároveň.  Doma ma často premáhalo zúfalstvo z toho, že som mohla byť lepšou dcérou, že som si takto svoj život nikdy nepredstavovala, že som zlyhala. Že sa hnevám na seba, lebo som nedokončila školu, lebo nič poriadne neviem, že žijem zo dňa na deň a občas moje žitie bolo viac prežití. Občas je to asi potrebné. Vstúpiť do rozhodnutia pustiť to všetko, čo nás zväzuje. Odpustiť sebe samej a nechať si kúsok tej milosti, ktorú sa snažíme dávať dennodenne všetkým naokolo, pre seba samú.

IMG_4938Niekedy je potrebné vstúpiť do tej reality, že niekoho už nikdy viac neuvidíme. Že ho už viac nemusíme držať, ale môžme mu dovoliť odísť. Pustiť ho a odpustiť si. Odpustiť si tie chvíle, keď som sa hanbila za jeho flanelové košele a menžestrové nohavice. Dnes by som jeho košele nosila od rána do večera. Odpustiť si chvíle, keď som schválne nepočula, alebo ignorovala alebo nevedela nájsť spôsoby ako milovať bez podmienok. Odpustiť si chvíle, keď som už viac nechcela čeliť jeho chorobe a zdielať jeho trápenie. Všetko, čo mám by som vymenila za druhú šancu sprevádzania ho v jeho zomieraní. Tak veľa vecí by som robila inak. Nedala by som si tú takmer šesťročnú pauzu v šoférovaní, ale vozila by som ho, aj v čase jeho slabších chvíľ, keď nemohol sadnúť za volant kvôli alkoholu, len preto, aby som mohla byť s ním viac. Neodpovedala by som viac obyčajným “neviem”, ale snažila by som sa rozprávať mu o všetkom, čo som vedela a pýtala sa na všetko, čo som nevedela. Viac času trávila v kuchyni a učila sa jeho šéfkuchárskym dobrotám. Viac by som ho chválila a viac by som ďakovala. Viac by som si vážila jeho domácich jedál a času tráveného s ním a snažila sa viac. Viac by som bola na jeho strane než proti nemu, lebo žil dlhšie ako ja a on by za tej môj život dal ten svoj, kedykoľvek by bolo potrebné.

A keď si odpustíme a pustíme daného človeka, tak zistíme, že on to všetko vedel a už dávno nám odpustil. A je to ako keď som kráčala po pláži a videla som jeden veľký kameň. A hovorím si, že takto nejak to celé vnímam – to všetko, čo som doma zanechala. A v tom som vnímala, že mi Boh hovorí, že tak “choď, zdvihni ho a hoď ho do mora, nech Ti viac nestojí v ceste”. A ja sa som sa vnútri zasmiala, že to by som nikdy nezdvihla, nieto ešte odniesla, či hodila. “V tom prípade Ti to nepatrí.” a pochopila som celý princíp toho, že veci a ľudí musíme púšťať a máme odpúšťať. Ak nie sme schopní to nosiť, tak to nie je od Pána. Veď predsa prisľúbil, že nám nikdy nedá viac, viac nad naše sily, čo by nás zmáhalo a ťažilo, čo by sme neboli schopní uniesť. Jeho bremeno je ľahké.

IMG_4945V skutočnosti je deň otcov a deň matiek každý jeden deň. Lebo každý jeden deň môžeme prísť, za ktorýmkoľvek rodičom a povedať a povedať, mu “(Miri), pre všetky svoje deti si ten najlepší otec na svete.” Alebo mama. A týmto spôsobom vzdať úctu všetkým rodičom, ale predovšetkým Nebeskému Otcovi za to, že nám toto všetko umožnil skrze Lásku k svojmu Synovi a všetkým svojim deťom. A že náš život nemusí byť obyčajným bojom o prežitie zo dňa na deň, ale každodenným prežívaním vzťahov, ktoré nám Boh dáva.

Použila som fotku švagra s Esterkou a preto aj jeho meno.Aspoň zistím, či ma číta… Ale platí to pre všetkých otcov. Aj pre všetky mamy, aj pre moju sestru.

Držať sa nádeje.

IMG_4846Vždy keď sa tu ráno o 7:30 zobudím, tak si predstavím ten skvelý jet-lag, ktorý ma čaká doma. Budem sa o polnoci budiť na to, že už je ráno. Ak vôbec zaspím. Volala som s Ester a povedala som jej, že tu už máme tmu. A ona kričala na mamu, že do mobilu zapadlo slnko. Má nové tetovanie a sľúbila, že aj mne také urobí, keď prídem domov. Mne sa tetovania veľmi páčia a tieto Esterkine ešte viac.

Dnes som dostala taký super-špeci oblečok na spanie i domáce nosenie. Ak ste na chvíľu prestali veriť tomu, že jednorožce existujú, že sú skutočné, tak na budúce sa odfotím (teraz je už tma a nebola by moc dobrá fotka) a dokážem, že som jedným z nich a naozaj som 🙂 s Kami som volala a vysvetlila jej, že to môžem nosiť celý deň, i noc, i týždeň…že sa tu vlastne už nikdy nemusím prezliecť, ani vyzliecť. Zips na záchod to má. Aj roh na hlavu. Kúpili sme aj deťom, ale o tom nejdem písať, lebo naozaj nechcem, aby mi mojich 500 fanušíkov a čitateľov napísalo, či by som doniesla aj ich deťom. Že len jedno… nie. Sorry. Už teraz neviem ako sa zbalím domov. A už teraz mám teóriu o tom, že domáci chcú, aby som mala veľa vecí, aby bolo pre mňa nemožné potom odísť.

To mi pripomenulo, že aj Naďa má taký – ale tigra, či čo to má za zvieratko.  Naďu som spoznala, keď som bola na gympli, keď ma učila slovenčinu. Už vtedy sa nejak spriaznili naše duše, nielen vďaka písaniu. A od vtedy už prešlo mnoho rokov. A množstvo zážitkov. O tom niekedpoklaty napíšem – ale spomenula som si na jeden mail, ktorý som jej písala minulé leto. Toto je úryvok z neho: ” Včera som si ešte večer z Koláčkova vzala Rút, sopľavú jak vždy a cestou sa jej z nosa zjavila taká riadne zelená hustá sviečka. Ja samozrejme bez vreckoviek. Tak som jej chytila nos, naklonila dopredu a povedala nech smrká. Kedysi to tak babka Anička robievala, dosť nechutné. Akurát, že Rút sa ta sviečka predĺžila asi po kolená a nie a nie padnúť na zem. Okoloidúci si mysleli, že vracia. Pritom len smrkala… tak som hľadala nejaký lístok, že jej to dám dole a ona do toho vraví, že ak jej pobúcham po hlave, tak jej to vyskočí..som sa začala smiať, pobúchala som a nevyskočilo. Tak som jej to utrela lístkom. Sofi mi dala krabiču, ktorú som kedysi dostala od Radky, asi v kvarte a si ju chcela nechať. Teraz vyškrkala celé venovanie a dala mi tam svoje “Ivi je moj največi poklat”. Na FB to mám 🙂 Marta z Bratislavy uznala, že mám nové meno “poklať” 🙂 Takže toľko námetu do knihy…by sme mali písať jak Zuzka s nejakou kamoškou – každá píše kapitolu. U nás by to asi neboli historické romány, ale Ty by si písala o nakupovaní, strašidelných stromoch, ako sa dá zhúliť sa orgovánom, a džudžu samozrejme, o topánkach, knihách a tísic darov (neviem to vyskloňovať) a ja o dojeIMG_4755ní krav, hovnách, sopľoch, zubožrútoch, ktorí sa boja kefky, lebo ich zaháňa do lesa a tam ich vezmú lesnári na smetisko a smetiari z nich robia náhradné zuby (teória Alžbetky, ale verím jej).”   

Po minulom blogu mám fotiek a fotiek s celou touto mojou austrálskou  rodinou dokonca. Ale nakoľko mi Luky napísal, že som dlho nedala jeho fotku na môj blog – tak uprednostním jeho samozrejme 🙂   Lebo aj tak mu stále hovorím, že od kedy som preč, tak opeknel – no posúďte sami. Na fotke je s jeho milovanou manželkou Kami 🙂

Kultúra úcty ma vždy veľmi fascinovala. Samotná úcta je niečo, čomu sa neustále učím, čo by som chcela poznať a dávať ďalej. Ale tu sa to všetko akoby tak rozmnožovalo. Kráčate po ulici a niekto, kto Vás vidí prvýkrát, tak Vám povie niečo po anglicky. Pardon, po austrálsky. Vy si uvedomíte, že ste zachytili iba poslednú vetu – respektíve otázku, či by som chcela. Nechápavo prikyvujem a vysvetľujem, že to povedal moc rýchlo. Hovorí, že mám počkať. Tak čakám a príde s plnou igelitkou mandaríniek, vraj ich má plnú záhradu. Tak si berieIMG_4844m mandarínky, poďakujem a ideme s Peťkom domov. A to bolo zrovna v deň, kedy Hanka povedala, že mandarinky v obchode sú vypredané.

Alebo si hovoríte – ja si pravdupovediac často niečo hovorím, ale beriem to ako čas modlitby – že už by ste chceli niečo nájsť. A v tom nájdete na ceste počas dažďa kúlovú šiltovku presne na Vašu hlavu – my máme totižto fakt veľké hlavy doma..myslím, že najmenšiu má Braňo, potom ja, Peťka a Luky. Ale to len svedčí o tom, akí sme múdri. No ale veľmi som sa tešila. Marta sa mi smiala, že vyzerám smiešne. Ale náhodou. Okuliare mi kúpila Hanka. Podľa mňa by ma prijala aj s vrecom na hlave a povedala mi, že som pekná.

Niekedy akoby vôbec nezáležalo na tom, že ste niekde inde, s niekým iným. Svet beží rovnako, funguje aj bez Vás. Udržiavať ho aspoň trochu a byť jeho súčasťou ešte v rámci časového posunu môže byť občas až nemožné. Z diaľky sa dozvedáte dobré a aj zlé správy a uvedomujete si svoju neschopnosť hýbať sa v tom rovnakým spôsobom akoby ste boli doma.

Tento týždeň sme pozerali film Shaun the Sheep. Súčasťou filmu bola aj jedna pieseň. Neviem, či poznáte ten pocit, keď zrazu začujete vetu a pred očami Vám začne ísť Váš vlastný film bez ohľadu na to, čo zrovna robíte. Jedna veta, ktorá moju pohodu premenila na zlomenosť. “Wish I were with you, I couldn’t stay.” (Prial by som si byť s Tebou, ale nemohol som zostať). Film skončil a všetci sme sa pobrali do svojich izieb spať. Bolo ešte skoro a tak som sa tešila, že budem dlhšie spať. No v skutočnosti som zaspala neskôr ako zvyčajne. Lebo tá zlomenosť. Tá zlomenosť, ktorá mi premietala celý ten film pred očami. Lebo som presvedčená, že moji rodičia si viac priali ostať so mnou ako zomierať a odísť. A občas to funguje ako Domino. Jedno za druhým sa rúca. Ak zažívate zlomenosť a veci sa pred očami rúcajú, tak to bolí. Ak niečo bolí, tak plačete. A plakala som. Hoci je všetko v najlepšom poriadku. Hoci sa tu mám nadpriemerne dobre. Hoci mám neustále dostatok všetkého. Neviem, čím to je. Ale zrazu to máte všetko pred očami. To, že zomieranie a smrť prcihádza, keď nemá. To, že choroby nie sú nikdy pozvané. To, že zrazu strácate pojem domova, toho kam sa máte vrátiť, čo máte robiť, ako to zvládnete a postávite sa po 43244324krát a rozhodnete sa bojovať o svoj život odznovu. Stojí to za to? V momentoch zlomenosti sa učím držať sa nádeje. Nádeje v uzdravenie. Nádeje novej šance. Nádeje lásky. Nádeje, ktorá zotrváva, keď to najmenej očakávame a činí niečo nové. Ja tajne verím v to, že kým ja som tu, tak tam doma je Boh, ktorý činí niečo nové a robí moje nemožnosti možnými. Že nie je možné, aby ma nepočul, alebo aby sa nestaral. A to platí aj pre Teba. Drž sa svojej nádeje. Boh odmeňuje vernosť svojich najmenších nadštandartne. Som toho dôkazom.

Miesto strácania a nachádzania sa.

Včera som okúpala najmenšieho člena rodiny Peťka a potom si ho jeho tato Janko zobral so slovami, že ho oblečie on, lebo Peťko strávil celý deň so ženami a chýba mu mužská spoločnosť. Tak som sa usmiala na Hanku a potichu som jej povedala “aj mne“. Tá sa začala smiať. Ale že to spôsobí to, že mi zoberie mobil, otvorí si môj fejsbuk a napíše prvému chalanovi, čo nájde medzi mojimi správami, že mi chýba, tak to som nečakala. Poznám asi iba jedného človeka, ktorý by niečo takéto svojej kamoške spravil – seba samú. Nik iný mi neprichádza na myseľ. Teda, až do včerajšieho večera. Keby do tej správy neodfotila svojho manžela, tak to asi nechám tak… ale takto som jej identitu musela prezradiť.

Keď som cez týždeň volala s Rút, tak sa ma pýtala, že v ktorý deň prídem. Ja som jej povedala, že 30teho. Ale ona, že aký je to deň. Tak som jej povedala, že nech sa pozrie do kalendára, že ja som jej to tam rozpísala. Tak hovorí, že vo štvrtok. Potom, že aký je dnes deň, tak som povedala, že pondelok. Tak ona si začala rátať, že sa už len 4krát vyspí a som doma.

S Dankou si píšem pomenej, lebo mi celú moju Austráliu HNUSNE závidí. Ale vraj, keď sa vrátim, tak si vezme voľno, aby mohla byť so mnou. Predtým ako som odišla, tak som jej celú jej skriňu pokreslila číslicami, že nech si škrtá, že kedy už prídem. Ale či si to na tej skrini nechala, poc hybujem, sama som z toho chytala depresívne stavy.

Processed with Moldiv

Vôbec neviem, aké fotky mám dávať do svojich blogoch, nakoľko sa so mnou nikto nechce fotiť. A fotky z pláže, vždy z iného uhlu fotiť more, či zapadajúce Slnko. Neviem, či by mi tým neklesla čítateľnosť blogov.  A keď Vám chýbajú priatelia, tak si vytvoríte takých tých imaginárnych, ktorí sú niekedy reálnejší ako tí skutoční. Tak som teda poprosila svojich austrálskych imaginárnych priateľov o zviditeľnenie sa na “selfie” alebo slovensky “svojku” a tak to pre mňa spravili.

Ich povolaním je strašiť. Ten horný je strašidlom, ktoré straší za dverami. Od kedy som tu, tak Hanke hovorím, že neustále niekto zažína a zhasína svetlo na chodbe. Počula som zvuk, ale nevidela nič. Akoby len niekto  štikol vypínačom. Nakoniec sa z tohto môjho strašidla stalo niečo ako “airwick”, či ako sa volá to, čo Vám v určitých časoch vypúšťa vôňu a vždy to štikne. A ten druhý je strašidlo, čo straší pod posteľou. Ale ten ma ešte nevystrašil.

Nakoľko nik nevie u koho to vlastne bývam, tak prikladám obrázokIMG_4744 celej rodiny. Aby to bolo teda jasné. Sama som ich nakreslila. Keď už sa teda so mnou nefotia. Ale Samkovi som zabudla na ruky. Už som mu ich dokresila a obrázok nalepila na stenu pekne na výstavku pod obrázky ostatných detí tejto rodiny.

Zajtra je sviatok aj Nepoškvreného srdca Márie a ešte aj sv. Antona. Moc sa v tomto nevyznám. Ale už sa nám tu stalo, že sme dlho nevedeli nájsť kľúče od auta. A tak som povedala Hanke, že nech sa na to spýta Antona, že on je patrón stratených vecí a ona je v modlitbách vernejšia ako ja. A kľúč sa našiel. V ten istý deň sa mi v izbe objavila čokoľáda. Myslím, že keď Tonči došiel doniesť Hanke kľúč, tak sa stavil v mojej izbe a doniesol mi čokoľádu – za to, že som ho vôbec spomenula. Hanka mi moju teóriu potvrdila. Od vtedy prišiel ešte raz. Ale čokoľády jesť nestíham.

IMG_4603Kedysi dávno, keď som ešte bola doma, dala moja sestra Esterke takú malú čiernu vecičku do ručičky, že nech mi ju donesie. Prišli sme akurát z Bratislavy, boli sme s Dávidkom na chemoterapii. Esterka nadšená išla, ale nie za mnou. Vôbec neviem kam. Ale keď som asi o 10 minút neskôr prišla za mojou  sestrou, že kde mám kľúč od auta a povedala, že mi ho Ester niesla, tak som v priebehu 2 sekúnd prešla všetkými emóciami od hnevu, cez smútok, žiaľ, bolesť až kdesi po nádej, že možno predsa len… a išla za Ester. “Ja som sa šla húpať a položila som si ho tuto do trávičky.” Tam v trávičke nebol…a od vtedy “niekde je”. Musím Esterku zoznámiť s Tonkom a povedať jej aj o bonuse v podobe čokoľád, keď sa vrátim. Možno to zaberie pri spomínaní si.

Sranda je, že keď som sem šla, tak som mala v srdci neuveriteľný pokoj v tom, že to bude dobré. Nevedela som si to celé úplne predstaviť, len som mala pokoj. Už som tu vlastne mesiac a ten pokoj neodišiel. V podstate asi preto, že sa aj toto miesto na okamih stalo mojim domovom. To som tak veľmi prežila vo chvíli, keď som si niečo písala na počítači a uvedomila si, že všetky deti sú v mojej izbe. Izbe, ktorá je podľa mňa tak trochu najchladnejšia a najtmavšia, čiže možno nie alebo možno tým je veľmi atraktívna, často už aj neuprataná a predsa boli tu. Timko povedal, že “tu majú aspoň spoločnosť”. Niežeby som sa im venovala. Oni si drtili na svoje hry a ja svoje. Ale takto nejak sa to dialo doma. V podstate si moje netere niekedy vôbec nevypýtali moju pozornosť, stačilo že boli v mojej izbe.

Uvedomila som si, že odchádzanie mnohokrát spôsobuje aj strácanie. Strácanie nás núti do nachádzania nového. Do hľadania a novej odvahy, do vykročenia… ako šip, ktorý musí ísť najskôr smerom vzad, aby sa mohol vyrútiť smerom vpred. Odchod spôsobuje aj oddelenie sa, oddelenie sa spôsobuje bolesť a v bolesti najčastejšie rastieme. Návrat nikdy nie je rovnaký ako bol odchod. 

A žiaden odchod nie je rovnaký. Iné je, keď niekto odchádza do večnosti, do neba a iné, keď niekto odchádza do Austrálie. Pohľad môjho tatina v čase, keď zomieral mám častokrát pred očami, keď zaspávam. A pritom sa snažím predstaviť si, že tým pohľadom na mňa teraz hľadia aj s mamou z neba a tak to musí byť dobré. Ale občas sa to jednoducho nedá. Občas ten pohľad prenikne priamo do Vášho vnútra a Vy neviete ako uhnúť pohľadom. Chcete veľmi zabudnúť a radšej si pamätať niečo veselšie a zároveň vôbec nechcete, lebo práve v ňom bolo povedané všetko. A napriek tomu aj ten pohľad z lietadla na zmenšujúcu sa zem Vám stiskne srdce a viete, že tak na chvíľu bude všetko úplne inak.

Keď zomrel tato, tak som si uvedomila, že musím bojovať so svojou neschopnosťou udržiavať vzťah. Či už so svojimi priateľmi, alebo sama so sebou. Jeho odchod spôsobil, že som mnoho ľudí pustila a postupne, akoby som sama odchádzala. Nevedela som sa sústrediť na zdieľanie, rozhovory, na vážnosť, či humor, školu. Zrazu bolo všetko inak. Jediný svet, ktorý sa mi zdal úplne normálny, bol ten detský.

To proste viete. Ak ste to ešte nezažili, tak je to veľmi čudný pocit. Ale ak už hej, tak viete, o čom hovorím. Proste viete, že musíte všetko zanechať a odísť. Lebo keby ste ostali, tak dolomíte nalomené, dorazíte pokazené a neunesiete váhu vlastných myšlienok. Potrebujete to zanechať, svoju zlomenosť, bolesť, platonické lásky, svoje “ja”…aby ste dali priestor na to, že Boh má niečo oveľa lepšie. Možno to je miesto niekde uprostred lesa a potrvá to 15 minút a môžete ísť domov. Alebo to je miesto, kde budete tri mesiace a bude 15,000km od Vášho domova. Miesto strácania a nachádzania sa. Nehovorím, že to “najlepšie” si žijem tu. Ale určite Boh vo mne vytvára priestor na lepšie veci, premieňa moje vnútro, moje priania a túžby, moje plány a dôležitosti.

Ten mesiac tu ubehol podľa mňa dosť rýchlo. A predtým ako si pôjdem ľahnúť, tak Ťa pozývam do toho, aby si aj dnes prijal to, že Boh je dobrý. Nemusíš to prežiť. Ale prijmi to, že ak Mu naozaj veríš, tak v konečnom dôsledku všetko slúži na dobré. Aj zlato musí prejsť ohňom, aby bolo čisté….aj my občas akoby sme museli prejsť tým ťažkým a boľavým – ale to nie je našou destináciou…naším cieľom, či našim koncom. Boh je dobrý – naozaj. Dnes sme sa rozprávali zrovna o tom prežívaní a prijatí a o tom, aký je v tom rozdiel. Neprežívam, že Boh je dobrý, keď má Dávid rakovinu, Ester mi stratí kľúč od auta, Ruty je za mnou smutno, chýbajú mi priatelia, nie vždy viem zaspať….vtedy prežívam všeličo iné… ale prijímam to, že Boh je dobrý neustále. Je to presvedčenie a vyznanie môjho srdca, že Ho budem a chcem chváliť, či je dobre alebo zle. Poď aj Ty so mnou…

Moje nudné blogovanie.

Bolo mi povedané, že moje blogy sú menej vtipné ako zvykli byť. Nádejám sa, že to neznamená, že sa stali nudnými ako môj život v Austrálii, ale že som len trochu povyrástla a zvážnela. Veď som tu už tak veľa dní.

Počas jedného večera v kostole prišlo za mnou jedno dievča s nadšením, že konečne tam chodí aj niekto v jej veku. Potom začala rozprávať o tom, že v ten spoločenský večer, na ktorom sme práve boli môžme spolu hrať na gitare a spievať, že či viem hrať akordy G, C, D, e …odhliadnuc od toho, že to boli moje prvé a najviac hrané akordy, tak som jej s milou tvárou povedala, že hej. Bola nadšená. V tom jej nadšení som sa jej teda opýtala na jej vek. Mala 14. S nadšením som jej povedala, že mám 25 a zrazu jej nebolo. O polhodinu neskôr som ju videla stáť so svojimi bratmi pred všetkými ľuďmi, s gitarou v ruke ako spieva “See you again” – moju najviac obľúbenú pieseň z filmu  Fast and Furious 7  – stačí kliknúť na link a sa pustí ako podmaz k môjmu super zábavnému blogu.

IMG_3704Mi to pripomenulo udalosť, keď som prvýkrát išla do optiky. Okuliare nosím asi dva roky, vlastne, už to bude viac. Lebo sa mi zdá, že už dlhšie ako dva roky tvrdím, že je tomu dva roky. Ale proste ich nenosím od narodenia.  Sestre som sa už dlhšie sťažovala, že ma bolieva hlava. A tak raz keď sme nakupovali v nákupnom centre, tak sme sa zhodli na tom, že si môžem ísť dáť zmerať zrak. Keď šla dať ešte Ester mliečko, tak som jej povedala, že sa idem aspoň spýtať, že koľko to stojí. Tak som vošla dnu, slušne pozdravila a rozhovor išiel nejak takto:

“Dobrý deň, chcela by som sa opýtať, koľko u vás stojí meranie zraku?”

“Stojí to osem eur, ale musíš mať viac ako 18, inak to musíš byť s rodičom.”

Tak som sa usmiala, vôbec mi nedoplo, čo mi práve povedala a tak som jej pekne odpovedala, že sa spýtam sestry na to a vrátim sa.  Sestra sedela na lavičke, tak som jej povedala, že osem eur, že či to mám skúsiť. Povedala, že môžem. Tak som sa vrátila.

“Dobrý deň, tak ja by som si chcela teda dať zmerať ten zrak.”

“A si tu s niekým?”

“Hej, so sestrou.”

“A tá je dospelá?”

Nechápavo som pokračovala v tomto trápnom diálogu.

“Hej, na chodbe kojí bábätko.” (čo mi práve pripomenulo, že to bola Ester, tak okuliare nosím max 3 roky).

“A príde sem?”

A v tom som to pochopila.

Potrebujete vidieť môj občiansky?”

Teta skoro okoktavela, keď sa ma hneď na to spýtala, či už mám občiansky. Začala mi vykať a správať sa ku mne ako k dospelej. Sestra prišla a mala strašnú srandu z toho, ako hovorím úplne iné písmenká, ako ona videla. Zrak mi zmerali a zistili sme, že okuliare potrebujem. Síce by sa mi zrak podľa doktora veľmi zhoršil, keby dám na rady ich stroja, ale on mi predpísal verím, že správne. A odvtedy nosím okuliare.

2013-10-23_1382547389Moja vtedy asi 5ročná neter Sofinka sa rozplakala, keď ma videla v okuliaroch. Hej, v tých, čo stále nosím. Sofinka si veľmi zakladá na kráse, od kedy sa narodila. Povedala mi, že som škaredá a nech k nim už nechodím. Ešte asi tri dni sa uisťovala, keď som mala ísť k ním, že neprídem s okuliarmi. A asi po týždni ma mala opäť rada.

Keby sa mi to stávalo len pri mojej sestre, tak si myslím, že je to kvôli tomu vekovému rozdielu medzi nami, že si ľudia nemyslia, že sme sestry. Ale keď sa mi to deje samej, tak je to samozrejme iba veľký kompliment.

Moja sestra sa vždy rada zasmeje, keď sa mi deje niečo pre mňa nie smiešne – jak čítanie tých písmenok v optike. Doteraz si pamätám, ako ma v Anglicku osr-pardon, okakal holub a sestra sa nevedela dosmiať. Vďaka Bohu za Andrejku a jej materinské ruky, ktoré mi ten trus začali hneď utierať z hlavy a bundy.

IMG_4291Keď som šla minulú nedeľu na omšu a chcela som si obliecť svoju kresťanskú mikinku Jesus is forever lifted high, tak som bola zhrozená. Dosť veľký flak na chrbte. Ale fakt, že dosť. Hovorím si, že tak to boli asi deti, alebo nejaký krémik. No keď som ju otočila, tak to bolo už farebnejšie. Tak som šla do kuchyne za Hankou s otázkou: “Je možné, že ma tie vtáky v tom wildlife parku tak moc osrali?” Tentokrát som si nedala servítku pred ústa, lebo som sa jej to naozaj spýtala. A čo myslíte? Materinský súcit Andrejky alebo škodoradosť mojej sestry? Začala sa smiať, samozrejme, smiala sa mi. A ešte viac sa smiala, keď som sa jej spýtala, či som v tom chodila celý deň…vraj si to nevšimla. No ja neviem, či tu niekomu môžem veriť. Myslím, že tak skoro nedovolím žiadnemu vtákovi sadať mi na hlavu.

2012-06-30_1341082791Keď bola Ester ešte bábätko, tak som ju neústale nosila v hentej veci na fotke. Esterka mi v tom zaspávala, chodila som s ňou do lesa na prechádzky a proste sme tak boli veľa spolu. Myslím, že to medzi nami vytvorilo veľké puto, lebo “Ivta je moja láska” hovorí Esterka. Snáď jej to ostane, kým sa vrátim.  Raz som s ňou bola v Žiline. Teda, s mojou sestrou a aj Esterkou. Bolo teplo a tak som sestre povedala, že však sa s ňou budem prechádzať. A tak sa aj stalo. Prechádzali sme sa. Sestra mala nejaké školenie. Keď sa trochu zamračilo a začalo fúkať. Ja som si uvedomila, že Ester nemá ani ponožky, ani čiapku, že sme to asi nechali v aute. Tak som si povedala, že jej kúpim. Keď sme prišli do obchodu, tak som začala hľadať čiapky, keď sa mi zrazu asi 3 tety začali naraz venovať, či mi môžu pomôcť. Tak som začala vysvetlovať, že je vonku zima a nemáme čiapku, tak som prišla nejakú kúpiť aj s ponožkami. Veľmi rýchlo mi jednu podali, Esterke vyskúšali, povedali, že jej je akurát, že mi dajú polovičnú zľavu a ponožky k tomu zadarmo. Myslela som  si, že Boh je v ten deň veľmi milostivý. Keď som tak rýchlo nakúpila, ešte aj s takou obrovskou zľavou. Esterka mala aj čiapku aj ponožky. Asi o 5 minút neskôr som sa pozrela do výkladu, že ako vyzeráme. A vtedy som pochopila, že Boh je milostivý stále. Ale tentokrát mal fakt dobrú náladu a fakt zmysel pre humor. Ester bola brutálne povracaná. Nosič, Ester a aj ja, moje topánky tiež. Tety predavačky si zrejme mysleli, že sme z ulice a prišli sme do ich drahého detského obchodu bez peňazí… nuž ale ušetrili sme.

Môj nudný život v Austrálii spočíva v chodení po výletoch, prechádzkach po pláži, čítaní kníh, pozerania filmov a seriálov, jedenia fantastických jedál a koláčov a trávením času s fantastickou rodinou.

To som preháňala, samozrejme. Aj v tej nude a v tom ostatnom tiež.

Dnes sme boli na výlete! Na ostrove Granite Island 🙂

Verím, že tento blog je dôkazom toho, že mi je tu dobre. Lebo naozaj je. Aby to nebolo všetko úplne vždy iba vážne, tak na dnes stačí. Idem do postele. Zajtra má Kráľovná narodeniny a tak tu máme štátny sviatok… ale aj tak mám pocit, že každý deň má nejaký člen kráľovskej rodiny narodeniny, lebo radujem sa tu každý deň 🙂 
IMAG0193
 IMAG0196

Neočakávané búrky.

Prečo nepíšem každý deň? Mám k tomu jednoduché vysvetlenie: 

IMG_4554  Nakoľko píšem vo večerných hodinách v dome bez radiatorov, tak mi je oveľa viac atraktívna špeciálne vyhrievaná posteľ ako modré končeky prstov…

Včera som si písala s Dankou a vysvetlila som jej to úplne jednoducho – viď obIMG_4553rázok:

Ale dnes je teplejšia noc, tak tú polhodinu za počítačom zvládnem…ach, niekedy keď si pomyslím na svoj starý notebook ASUS, ktorý mi kúpil tato k 17narodeninám a ktorý sa mi prehrieval a hučal a viac nefungoval ako fungoval – ale za to nohy som mala vždy v teplučku.  Toto hliníkové jablko je väčšinou studenšie ako ja.

Keď som bola  v Dánsku, tak som mala so sebou ASUS a Miška ACER… nič proti tým značkám, dnes sú to isto nadupané mašiny. Ale vtedy sa mi v hlave zrodil sen – raz si kúpim Macbook. Prečo? Lebo vždy keď začala hodina, tak všetci vytiahli svoje Macbooky a začali si písať poznámky. My s Miškou sme buchli na stôl svojimi 43kilovými notebookmi a zapli ich. A čakali sme. A čakali sme, kým ostatní začali písať už druhú stranu. Volali sme ich Lietadlá. Na začiatku vzlietli – a hučali celú hodinu. Hučali, kým sme ich nevypli.

Ešte sme tu nemali búrku. Tajne dúfam, že ma ani žiadna búrka nestihne. Nie som zrovna milovníčka búrok. V skutočnosti v ten deň asi využijem príležitosť napchať sa do tej rodičovskej postele a tváriť sa, že ma niečo bolí.

Búrky sú veľmi fascinujúce. Ale najhoršie sú tie, ktoré neočakávame. Keď sa všetko zdá byť okej a zrazu to príde – dieťa v Tvojom brušku nedýcha, Tvoj rodič zomiera, priateľ má rakovinu, nájdeš si hrčku na prsníku, nespravíš skúšku, opakuješ ročník, alebo jednoducho niečo, čo by si nikdy nechcel, aby bolo Tvojou súčasťou sa Ti zrazu stáva realitou.

 Dnes sa z mojich spolužiakov stali Magistri. Alebo sa práve stávajú. Samozrejme – všetkým Vám gratulujem 🙂 Dnes som aj ja mala mať pred menom titul Mgr. Ale nemám. Stále mám len to chabé dvojpísmenkové Bc. Jedna z tých neočakávaných búrok vtrhla aj do môjho života a jednoducho som nezaťala zuby a nebojovala do konca.  Až teraz to tak na mňa doľahlo, že či to predsa len nebolo hlúpe, zanechať to a celé si to zopakovať.

Niekedy by bolo skvelé dostať možnosť napísať si pred svoje meno to, čo píšeme na krabice, keď ich posielame poštou. Alebo čo napísali na moju gitaru, keď som letela sem – FRAGILE = krehké. Že “hej! ty búrka, dnes nepríď, dnes nie som pripravená čeliť tvojmu spustošeniu.” Ale takto to nefunguje.

Mgr. pred menom sa verím s Božou pomocou pred mojim menom objaví v júni toho ďalšieho roka.

Boh je schopný utíšiť búrku, ktorá je v nás, alebo okolo nás. Ale oveľa viac si pýtam, aby utešoval mňa a utišoval mňa uprostred búrok.

Vieš, lebo niekde tam, vysoko, vysoko, vysoko nad oblakmi – svetlo nikdy neprestalo svietiť. Slnko tam stále je. Jeho láska nikdy nekončí, nikdy sa neminie, nikdy nezlyhá…vždy pripravená svietiť!   Niekedy akoby nás chcela búrka priam roztrhať, ale v skutočnosti len prenecháva miesto na niečo oveľa väčšie – Jeho Milosť. Keď začneme naozaj žiť v Jeho milosti a z Jeho milosti, tak sa búrok prestaneme báť. Pochopíme, že Boh je naším majákom a tak v skutočnosti nikdy nenastane chvíľa, aby sme boli osamelí, sklamaní, stratení….

Nevzdávajme to, ani v časoch dobrých, ani v časoch zlých…žiť život bez búrok by nás stálo to, že nikdy viac neuvidíme dúhu. A ja dúhy milujem – lebo každá prináša prisľúbenie, že už to nikdy nebude tak ako to je teraz. Že veci budú dobré a lepšie. A toho sa pevne držím.

To, že mám pred sebou hordu nesplených snov a nenaplnených potrieb, či túžob neznamená, že Boh na mňa zabudol, alebo nie je dobrý. To vôbec nie. Všetko má svoj čas. A môj čas teraz je byť tu. 15 000km ďaleko od ľudí, ktorých ľúbim. Svojej rodiny a priateľov. Aby som mohla pochopiť, že Boh nikdy neprestal byť Láskou. Že sa stará a toto je súčasťou Jeho starostlivosti. Lebo Jeho neha a jemnosť prebýva v každom dieťati, v každej mame i otcovi..

A aj môj čas modrých prstov nastáva, tak idem spať… 🙂 lebo macbook nehučí, nehreje, ale za to funguje najlepšie ako sa len dá… 🙂