Utekať a zmeniť minulosť.

IMG_4481Dnes sme sa vybrali na prechádzku. Viac pršať v tej chvíli asi nemohlo. Ale všetci sme mali nepremokavé bundy, ktoré boli v priebehu prvej minúty úplne mokré. Išli sme na ihrisko, na preliezky a jedli cestou čipsy.  Už aj padla otázka, či to tu vydržím ešte dva mesiace. Samozrejme, že nie z mojich úst. Že keď to tu je tak trochu stereotypné. No mne tá prechádzka vôbec neprišla ako niečo, čo by som doma mala na bežnom poriadku. Ale prežili sme a myslím, že vydržím.  Veď už to vlastne ani nie sú dva mesiace. Už je to len jeden mesiac a 29 dní.

Ďakujem všetkým za komentáre na FB, aj za súkromné správy. To sa ma veľmi dotklo, že ich bolo po poslednom blogu tak mnoho. Ak je niečo konkrétne, o čom by ste chceli, aby som napísala tak kľudne mi napíšte, možno si nechám poradiť.

Ani neviem prečo, ale pred chvíľou som klikla na stránku satmárky.sk a začala čítať Knihu živých, konkrétne November. Je to stránka Hospicu, kde zomrel môj tato. Kniha živých je zoznam všetkých tých, ktorí tam zomreli.  Celkom protikladné názvy, ale zároveň priam kruto pravdivé.

Láska, tá nás asi vždy bude stáť zármutok. Nemyslím si, že existuje možnosť zamilovávania sa – pripútavania sa k niekomu bez toho, aby nás to z času na čas bolelo. Niel en konkrétna strata, ale aj zranenia, ktoré si z času na čas navzájom spôsobíme. Čo je úplne prirodzené, lebo sme ľudia. Ale neviem si predstaviť rmútiť bez lásky, alebo milovať bez možnosti zármutku.

Mne stačil jeden klik, vidieť meno svojho tata v Knihe živých a v momente vidieť rozmazane v dôsledku zaplavania očí slzami.   IMG_0156

Takto si Sofinka predstavuje tému “Vidieť srdcom”. Obrázok je starší. Vôbec neviem, čo to znamená. Hladieť srdcom, vidieť srdcom, hlavne v oblasti zármutku. Čítať o niekom mŕtvom v kinhe živých mi príde totálne nefér. Ale učím sa aj na to hľadieť srdcom.

Keď som mala asi 14, tak som mala stráviť celý týždeň v nemocnici na Kramároch. Strávila som tam  asi tri dni. Zavolala som tatovi s plačom, že to tam nezvládnem a on sadol do auta a zobral ma odtiaľ domov. Samozrejme vyšetrenia boli urýchlené a nič mi nebolo. Keď som mala po dvoch rokoch odísť z Dánska domov, tak tato kúpil “plánované” 7miestne auto a prišiel pre mňa. Neviem do akej miery sme potrebovali tak veľké auto, ale viem, že do menšieho by sme sa s Miškou nezmestili.

Tieto príbehy sa mi veľmi pripomenuli pri otázke, či to ešte zvládnem tak dlhý čas. Prvá odpoveď, ktorá mi napadla bola, že keby poviem nie, tak komu zavolám, kto by precestoval 15,000km, aby prišiel pre mňa, alebo preplatil letenku, alebo…?! Viete, ja si nepamätám, že by ma môj tato presviedčal o tom, že to v tej nemocnici zvládnem. Povedala som, že nie a on prišiel.  To je asi mojím najväčším zápasom, ktorý si nosím v srdci. Odovzdať sa. Tak úplne. Jemu. Svojmu Otcovi, ku ktorému sa tu každý deň modlíme. Aby bola Jeho vôľa, aby sa veci diali tak na zemi, ako sa dejú v nebi. To je asi tým mojím najväčším zápasom mojej duše. Veriť, že to bude už len dobré. Mať 25 a stratiť oboch rodičov bolí predovšetkým v tom, že nie ste nikoho prioritou. Nie ste nikoho prvotnou myšlienkou, primárnou záležitosťou. Mať starších súrodencov s ich rodinami je skvelé, najlepšie na svete, naozaj. Ale to, aký m spôsobom rodičia milujú deti, to je iné.  To, akým spôsobom dávajú svoje deti nad všetko ostatné je obdivuhodné, naozaj.

flash Po dlhom čase som si pozrela svojho obľúbeného Barryho Allana alias Flasha. Ale už poslednú časť. Musím si nájsť nový seriál. Barry uteká tak rýchlo, že zachraňuje svet. V poslednej časti začal utekať takou rýchlosťou, že mal možnosť vrátiť sa v čase a mohol zachrániť svoju matku pred tým, aby bola zavraždená. Zmeniť minulosť samozrejme môže úplne zmeniť veci, ktoré sa dejú dnes. A tak išiel. Veľakrát by som to chcela. Vrátiť sa v čase a záchraniť ľudí. Aby to tak nebolo, aby sa nič z toho nestalo, aby boli stále nažive. Aj on sa vrátil v čase. Ale mamu nezachránil, rozlúčil sa s ňou, aby mohol byť hrdinom dnes. Aby sa mohol dávať v každodenných maličkostiach i zložitých prípadoch. A aj ja pri každej mojej vytúženej šanci vrátiť s a si poviem, že nechcem, lebo nič z toho, čo je dnes by nemuselo byť. A tak som tu. So svojou zlomenosťou, či vo svojej zlomenosti.

Lebo Boh sa nielen stal zlomeným pre nás, keď šiel na kríž, ale dnes je zlomený so mnou. Ja už viac nepotrebujem, alebo lepšie povedané, nechcem počuť od Boha prečo a všetky tie vysvetlenia okolo, chcem Ho spoznávať, zažívať, mať hlbšiu a intímnejšiu skúsenosť s Jeho láskou.

Lebo On sa tiež mohol kedykoľvek rozhodnúť neurobiť, čo urobiť, alebo sa vrátiť v čase…ale neurobil tu. A tak je tu so svojou Láskou, či vo svojej Láske.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s