Môj dávny zázrak menom Charlie.

Hanka povedala, že nemám písať tak často blogy, lebo ich nestíha čítať. A tak píšem zas. Ja len vždy poviem,OLYMPUS DIGITAL CAMERA že bol zase o nej. V podstate neklamem. To je tá úcta k starším. A aj tak to nestíha čítať, tak môžem písať o nej úplne všetko.

Dnes som sedela na gauči a čítala “Denník odvážneho bojka” (prečítala som tú knihu na jeden dych) po anglicky, Hanka čítala niečo na pc a Julka pozerala nejaké to detské vysielanie v TV. Zrazu sa v tej telke objavilo niečo ako “modré z neba pre Ivonku”. Malé blonďavé dievčatko rozprávalo o svojich štyroch psíkoch – mopslíkoch.

Deň predtým som Hanke rozprávala o tom, že som bola na pláži a stretla anglického buldoga. Že pre mňa stretnúť týchto psov bez nosa je ako Boží prejav lásky. Veľa ľudí sa vytešuje, keď objavuje všade srdiečka – zemiaky v tvare srdiečka, kameň, či list v tvare srdca, atď – a berú to tak, že Boh im pripomína  svoju lásku. Pre mňa je to stretúť takéhoto psa. Predovšetkým mopsa.

Inak, 11311896_10153271468288444_586975497_nkeď som to Hanke oznámila, (túto moju radosť z takých psov) tak ma doma na ďalší deň čakal kvetináč buldog s možnosťou zasadiť mu vlasy. Tak sme s Timkom zasadili a vlasy rastú. Prosím Vás, nemyslite si, že Hanka je dokonale dobrá, alebo najviac superská…to vôbec nie. Na priečke dokonalosti je ďaleko podo mnou. (To v prípade, že by to predsa len čítala). Ale je dobrá. To áno.

Niekedy už radšej nehovorím o tom, čo mám rada, alebo čo sa mi páči, lebo potom sa to zrazu udeje. Zemiaková kaša, špagety, krupicová kaša, kakauko… za chvíľu ma pustí k sebe na noc do postele ako jedno zo svojich detí..  keď som včera  o tom písala Danke a o tom celom mojom prežívaní toho všetkého naokolo, tak povedala, že rozumie, že sa občas cítim ako diabetik v cukrárni.  Uvedomovať si, že to všetko naokolo je naozaj dobré a v skutočnosti vedieť, že to v tej úplnej miere už nikdy nebude moje. Byť dcérou svojim rodičom.

Keď mi to včera takto Danka pomenovala, tak som strávila asi hodinu pri mori.

11120088_10153261478133444_2007514294_n (1)Pustila som si Phila Wickama a jeho najnovší album, ktorý mi Luky kúpil, keď som šla do Austrálie a prechádzala sa s tou hrčou v krku a slzami v očiach. A ďakovala Bohu za možnosť byť tu a mať možnosť prežívať to všetko na okolo.

A preto ma tešia tie chvíle, keď stretnem buldoga, či mopslíka. A ešte krajšie to bolo, keď to dievčatko v telke im priplo krídla na chrbát, alebo dala červené sukničky. Malo asi tak 6rokov. A do toho prišiel jej brat so svojou border-kóliou a povedal, že je šťastný, že ju majú, lebo už doma potrebovali ozajstného psa. Nie takého lenivého, čo len chrčí a chrápe a nevládze. Ale to mne vôbec nevadí.

Každé dieťa nám dáva najavo, že všetko je možné znovu – naša minulosť, náš príbeh, tento svet. Že všetko má možnosť druhej šance. Toto malé dievčatko v ružovom ani len netuší, že ma dojalo jej jednoduchými slovami o každodennom slovami o jej mopslíkoch.

Prečo?!

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Lebo ja som mala mopslíka. Volal sa Charlie. Na Vianoce roku 2002 som sa po večeri šla vycikať a keď som sa vrátila do obývačky za ostatnými, tak tam bol. Štvormesačné, malé šteňa. Už si ten moment skoro vôbec nepamätám, ale som presvedčená, že bol jeden z najlepších na svete. Charlieho mi pod stromček nedoniesol ani Santa, či Mikuláš, Ježiško, či Anjeli, ale môj brat Braňo. Dostala som ho so slovami, že má najradšej mandarínky a čučoriedkový jogurt. To bolo ešte predtým, ako mu dávali jesť moji rodičia. Zrazu spoznal chuť mäsa a na mandarinky a čučoriedkový jogurt zabudol.

Charlieho som si prvýkrát zobrala do postele na celú noc v januári 2004, keď mi tato oznámil, že mama zomrela. Charlie sa v mojom náručí v tej chvíli ani len nepohol.  Neviem ako sa tie psie a ľudské roky prerátavajú, ale myslím, že sme boli v podobnom veku. Ja 13 a on asi kúsok menej v tom prepočítaní. Počas tejto noci sa moje srdce stretlo s tým jeho. Doslova. Odvtedy spal so mnou v posteli.

Prešla som s ním strašne veľa kilometrov, bezsenných nocí, prechádzky počas dažďov, letných výpekov, kedy po piatich minútach ľahol a bolo a domov som ho niesla. Nikdy ma nekusol, nikdy úplne nezaspal, kým aj ja nie. Ak chcel spať, tak sa o mňa oprel, aby mal istotu, že som s ním. V posteli sa mi opieral o chrbát, zadok mi dal k hlave a k môjmu si dal svoju hlavu. To mi úplne nedáva zmysel ani dnes, ale strašne zle mi otáčalo, keď som ho nechcela zobudiť. Počas môjho pobytu v Dánsku prežil vďaka môjmu tatovi a súrodencom. Ale vo chvíli, keď som sa vrátila domov, tak na nich akoby zabudol. A znovu som tu bola ja. Iba ja.

Keď zomrela mama, tak Charliemu šli slzy. Mne tiež. Potom sme občas zvykli plakať spolu. Ja plač odporúčam úplne každému. Ľudia plačte. Keď tak nad tým rozmýšľam, ak sú aj slzy aj pot slané, tak v podstate ak nechceme smrdieť, tak radšej plačme…či? Ja by som to prediskutovala s niekým, ale Hanka mi už vysvetlila, že najbližší lekári sú asi hodinu od nás.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

V novembri 2011 Charliemu prestávala fungovať pečeň. Už som bola na x-školách Otcovho srdca. A tam sa zomieranie, bolesť, strata a tieto veci riešia celkom detailne. Vedela som, že ho musím pustiť, aby mohol odísť. Bola to jedna z tých najhorších nocí v mojom živote. Večer som zavolala sestre s plačom, či so mnou ráno pôjde k veterinárovi. Vedela som, že už je čas. Celú noc prevracal. A ja som pri ňom plakala a vyznávala mu, že bol mojim hrdinom a najlepším priateľom. Že tých deväť rokov s ním bolo úplne najlepších vďaka nemu. A zároveň som sa modlila, aby zaspal a už sa viac nezobudil. Aby som nemala pocit, že to ja som ho tam zobrala a celé to ukončila. No ráno sme šli a s Charliem som sa rozlúčila. Asi ešte najbližšie dva týždne som ho počula cupotať za mnou. Myslím, že to všetci “dog-lovers” poznajú.

Občas sa objavíme na mieste vo svojom svete, kde všetko akoby stíchne a jediné, čo je počuť je naše vlastné srdce. Toto sa mi občas stáva. Ocitám sa na tom mieste, keď myslím na všetkých, ktorých som stratila. To, či existuje psie nebo, to som v Biblii nenašla. Neviem. A vlastne nezáleží na tom. Ale to, že existuje Nebo, tak to viem. Ruty má teóriu, že dedko Peťko a babka Jarka venčia v nebi Charlieho. Mňa táto skutočnosť nejakým spôsobom občas zabolí, ale o to viac poteší.

Som presvedčená, že neexistuje miesto, ktoré by bolo na toľko temné, či smutné, aby ho neprežiarila, či neprehlušila Nádej. Neviditeľná nádej, ktorá spôsobuje cestu cez Červené more, kde je to viditeľne nemožné. 

Verím v zázraky, lebo poznám zázrak, aký veľký zázrak sa deje už len vtedy, keď sa premieňa moje vlastné srdce. A kde je Láska, tam sú vždy zázraky. Tam je vždy možnosť konať zázračno. Čas podľa vôbec nelieči. I keď fráza je to pekná. To Láska – tá uzdravuje.

Nikdy sa neudeje noc bez toho, aby bolo jasné, že radosť je na ceste. Na to nikdy nezabudni. Tvoja radosť, Tvoje uzdravenie, Tvoje zázraky…ak sa nedejú, tak sú na ceste!

PS: na všetkých fotkách je Charlie 🙂

OLYMPUS DIGITAL CAMERA


IMG_2722

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s