66 dní, či eur?!

Keď som dnes Hanke oznámila, že idem teda ja už napísať ďalší blog, tak sa zhrozila a povedala, že ma radšej nejak zamestná. A tak sa aj stalo. Zametala som holúbie hovná. Alebo, spisovnejšie povedané, trus. Po jedenástej už zvykne celý dom spať a to znamená, že mám konečne slobodu robiť si, čo chcem. A tak píšem.  Tú slobodu tu mám mimochodom úplne stále. Ale znie to dramatickejšie, keď píšem, že až po desiatej.

O kúsok vedľa od nás žije Koki. Koki vždy slušne pozdraví a pochváli sa, že je dobrý chlapec:

Dnes Samko zahlásil, že som najlepšia návšteva, akú tu kedy mali. Podotýkam – že to je ten istý, čo mi povedal, že smrdím, mám zavrieť zobák a moje topánky sú šrotky. Myslím, že postupne sa tu aj zabývavám. 

Predvčerom som mala jeden z tých svojich geniálnych nápadov -vyzujem sa a spravím si cool fotky v mori, Hanka ma samozrejme do toho úplne povzbudila a tak som šla…no neviem, či som niekedy v niečom tak ľadovom kráčala. To bolo tak studené, že mi to už smiešne nebolo… ale niekto sa napriek všetkému stále smial. Doteraz neverím slovám, ktoré mi neskôr povedala: “No ja som neverila, že to spravíš.” Ale ja samozrejme, že spravím všetko, do čoho som povzbudená…a tak tie cool fotky:

seagulls IMG_4263Už dlhšie obdobie počúvam pesničku “Wonder” od Bethel music. Spieva sa tam “may we never lose our wonder“. V jednoduchosti preložené, aby sme nikdy nestratili “údiv” 🙂 nech zízame ako deti, užasnuté zo svojho Kráľa.

Je to mojou modlitbou, nech som kdekoľvek, aby som nikdy neprestávala žasnúť nad tým, že Boh je dobrý. Austrália je skvelé miesto na obdiv, špeciálne ak ste len návštevník. Ale čo ma oveľa viac udivuje, tak je ľudské srdce. Pozorovať ľudí a pýtať sa Boha, kto sú v Jeho očiach. A odpoveď je úplne vždy rovnaká-teda, skoro vždy: “Toto je môj syn, ktorého milujem, v ktorom mám zaľúbenie.” V prípade žien je to samozrejme ten druhý prípad: “Toto je moja dcéra, v ktorej mám zaĺúbenie, ktorú milujem.” A keď sa spýtam, čo chce, aby som pre neho robila, tak odpoveď je vždy rovnaká – ” Jednoducho miluj.” A ja si po každé uvedomím, že ešte stále to neviem tak, ako by som chcela. Že ešte stále zaostávam za tým, ktorý stoloval s hriešnikmi, s prostitútkami, klamármi, vrahmi, umýval nohy tým, ktorí občas chceli, aby už išiel, aby mohli zastávať Jeho pozíciu. Že zaostávam za Ježišom, ktorý miloval na toľko, že išiel za mňa na kríž. Že moje milovanie je neporovnateľné s tým Jeho. Lebo tiež mám svoje “ale” za vetami. Že je niečo nemožné, že niečo sa nepodarí, že niečo nie je práve pre mňa, že ….ale ale ale,… a pritom Ježiš je reálne víťaz. A ja s Ním. Nechcem strácať ten údiv nad tým všetkým, čo pre mňa urobil.

A sú chvíle, kedy to ide a sú chvíle kedy to nejde. Veď sme len ľudia. Ale nevzdávajme sa pri 32532páde. Lebo Boh nás dvíha aj po 32533krát a môžeme začať odznovu. Dnes. Teraz.

Viete, mohla by som sa zaseknúť v zábleskoch svojej minulosti. Môj tato nosil flanelové košele a menžestrové nohavice, neustále. Flanelové pyžamá, tie najteplejšie. A mne hlavou toľkokrát prebehlo, že je to trápne, alebo staromódne. Až do chvíle, keď som mu vybalila po dlhšom čase tašku z hospicu a obliekla sa do toho pyžama a spala v ňom celý týždeň. A keď som tu v Austrálii, do mojich chladných nocí dostala od tejto rodinky flanelové pyžamo, tak som si na to úplne spomenula. A moje srdce zovrel smútok zo straty i prázdnoty.

Každý sa môže zaseknúť na mieste bolesti. A bolesť je reálna. Veľmi reálna. Ako vyčerpanosť, únava, samota…ja tomu všetkému verím, že nás to v istom momente akoby dobieha.

IMG_4254-1Môj brat mi včera večer poslal pesničku “Som Tvojou ovečkou” od Lamačanov a povedal, že keď to hral, tak myslel na Dávida. Že on je Božou Ovečkou. A tak som plakala pri počúvaní Ovečky a myslela na Dávida. Viete, ja keď ho vidím cez skype, alebo na fotkách, tak sa modlím a prosím, aby to prestalo. Aby už viac nebol chorý. Aby bolo všetko tak, ako predtým.

A predsa len – oveľa viac si stále viac pýtam to, aby som nikdy neprestala žasnúť nad svojim Kráľom. Aby som Ho nikdy neprestala chváliť. Aby som nikdy neprestala verit, že je oveľa väčší ako smrť, ako rakovina, ako samota, ako bolesť, ako čokoľvek čo by nás chcelo držať pri zemi.

Ľudia – Boh je reálnejší ako naša bolesť. Som niekde ďaleko v Austrálii a žijem sen mnohých, ktorí sem chceli prísť a vidieť to tu. Som vďačná, šťastná z toho a teším sa. No v tom všetkom, chcem vedieť milovať. Každé ráno začať odznovu a povedať Bohu, že ho milujem a že túžim byť naplnená Jeho láskou, aby som bola schopná milovať každého, kto prejde okolo mňa.

Dávajme z ničoho a dostaneme naspäť všetko. Alebo inak povedané – hľadajme najskôr Kráľovstvo nebeské a všetko ostatné nám bude dané.  Ježiš prisľúbil, že nás nezanechá ako siroty, ale že príde Duch Svätý, ktorý nám bude Tešiteľom a Radcom. A ja vo svojom sirotstve na papieri hovorím, že moje srdce nikdy neosirelo, hoci rodičia zomreli. Duch Svätý naozaj prišiel. Dnes je mimochodom aj taký sviatok – hej, už je nedeľa 🙂 –  oni sú v nebi a ja tu. Ale nie ako sirota. AIMG_4265-1le ako dcéra. Nech sa kdekoľvek, v akejkoľvek oblasti cítiš ako sirota – tak dovoľ Duchu svätému, aby dnes vstúpil.  On to spraví, len Ho pozvi.

Väčšina nápadov do blogu mi napadne počas písania. A tak tu je jeden z nich. Ktorý mi napadol práve teraz. Ja mám pred sebou 66 dní v Austrálii ešte. To znamená, že ešte 66 dní nebudem doma s Dávidkom a celou jeho i mojou rodinou. Veľmi mi leží na srdci, aby sa mali dobre a keď som bola doma, tak som robila všetko preto, aby sa dobre mali. Teraz to robím aspoň takto na diaľku – tu je ten nápad: hľadám odvážlivcov (skoro som napísala 66 odvážlivcov, čo by bolo ideálne), ktorí darujú D ávidovi 66 eur. Väčšinou odtiaľto volám len s Rút. Tá mi nepovie, či majú dostatok, alebo ako sa reálne majú s Dávidom. Teda, dnes som volala aj s Ester a Sofi. Všetky chceli vidieť detičky.  Ukazovali korytnačky a Ponga a tešili sa s cudzích tvári. Veď som preč ešte len týždeň. Ale späť k tomu plánu. O ktorom zase nik nevie. Ak prispeješ Dávidkovi a jeho rodine – fakt neviem povedať na čo – 66eurami, tak prispeješ akoby na každý deň, čo tam nebudem 1eurom. To je myslím prijateľné…ak je jednochšie poslať každý deň euro – napr. pre Aničku to určite je jednoduchšie, že? 🙂 Tak to sprav tak. Ale myslím, že toto je jeden zo spôsobov ako sa buduje Božie kráľovstvo. Lebo Dávid je mojim najväčším svedectvom bojovania s bolesťou, aké poznám. Jeho (rodičov) číslo účtu je:  SK5809000000005032784789  

Aj by som dala svoje číslo účtu na toto, ale asi by to vyzeralo, že v Austrálii bývam na ulici, je mi zima a hladujem a chcem ísť domov. Čo je zčasti pravda…ale nechajme to pre teraz tak. (To bol pokus o vtip).

Vďaka ešte raz za všetko.

PS: Ja idem do toho… 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.