Utekať a zmeniť minulosť.

IMG_4481Dnes sme sa vybrali na prechádzku. Viac pršať v tej chvíli asi nemohlo. Ale všetci sme mali nepremokavé bundy, ktoré boli v priebehu prvej minúty úplne mokré. Išli sme na ihrisko, na preliezky a jedli cestou čipsy.  Už aj padla otázka, či to tu vydržím ešte dva mesiace. Samozrejme, že nie z mojich úst. Že keď to tu je tak trochu stereotypné. No mne tá prechádzka vôbec neprišla ako niečo, čo by som doma mala na bežnom poriadku. Ale prežili sme a myslím, že vydržím.  Veď už to vlastne ani nie sú dva mesiace. Už je to len jeden mesiac a 29 dní.

Ďakujem všetkým za komentáre na FB, aj za súkromné správy. To sa ma veľmi dotklo, že ich bolo po poslednom blogu tak mnoho. Ak je niečo konkrétne, o čom by ste chceli, aby som napísala tak kľudne mi napíšte, možno si nechám poradiť.

Ani neviem prečo, ale pred chvíľou som klikla na stránku satmárky.sk a začala čítať Knihu živých, konkrétne November. Je to stránka Hospicu, kde zomrel môj tato. Kniha živých je zoznam všetkých tých, ktorí tam zomreli.  Celkom protikladné názvy, ale zároveň priam kruto pravdivé.

Láska, tá nás asi vždy bude stáť zármutok. Nemyslím si, že existuje možnosť zamilovávania sa – pripútavania sa k niekomu bez toho, aby nás to z času na čas bolelo. Niel en konkrétna strata, ale aj zranenia, ktoré si z času na čas navzájom spôsobíme. Čo je úplne prirodzené, lebo sme ľudia. Ale neviem si predstaviť rmútiť bez lásky, alebo milovať bez možnosti zármutku.

Mne stačil jeden klik, vidieť meno svojho tata v Knihe živých a v momente vidieť rozmazane v dôsledku zaplavania očí slzami.   IMG_0156

Takto si Sofinka predstavuje tému “Vidieť srdcom”. Obrázok je starší. Vôbec neviem, čo to znamená. Hladieť srdcom, vidieť srdcom, hlavne v oblasti zármutku. Čítať o niekom mŕtvom v kinhe živých mi príde totálne nefér. Ale učím sa aj na to hľadieť srdcom.

Keď som mala asi 14, tak som mala stráviť celý týždeň v nemocnici na Kramároch. Strávila som tam  asi tri dni. Zavolala som tatovi s plačom, že to tam nezvládnem a on sadol do auta a zobral ma odtiaľ domov. Samozrejme vyšetrenia boli urýchlené a nič mi nebolo. Keď som mala po dvoch rokoch odísť z Dánska domov, tak tato kúpil “plánované” 7miestne auto a prišiel pre mňa. Neviem do akej miery sme potrebovali tak veľké auto, ale viem, že do menšieho by sme sa s Miškou nezmestili.

Tieto príbehy sa mi veľmi pripomenuli pri otázke, či to ešte zvládnem tak dlhý čas. Prvá odpoveď, ktorá mi napadla bola, že keby poviem nie, tak komu zavolám, kto by precestoval 15,000km, aby prišiel pre mňa, alebo preplatil letenku, alebo…?! Viete, ja si nepamätám, že by ma môj tato presviedčal o tom, že to v tej nemocnici zvládnem. Povedala som, že nie a on prišiel.  To je asi mojím najväčším zápasom, ktorý si nosím v srdci. Odovzdať sa. Tak úplne. Jemu. Svojmu Otcovi, ku ktorému sa tu každý deň modlíme. Aby bola Jeho vôľa, aby sa veci diali tak na zemi, ako sa dejú v nebi. To je asi tým mojím najväčším zápasom mojej duše. Veriť, že to bude už len dobré. Mať 25 a stratiť oboch rodičov bolí predovšetkým v tom, že nie ste nikoho prioritou. Nie ste nikoho prvotnou myšlienkou, primárnou záležitosťou. Mať starších súrodencov s ich rodinami je skvelé, najlepšie na svete, naozaj. Ale to, aký m spôsobom rodičia milujú deti, to je iné.  To, akým spôsobom dávajú svoje deti nad všetko ostatné je obdivuhodné, naozaj.

flash Po dlhom čase som si pozrela svojho obľúbeného Barryho Allana alias Flasha. Ale už poslednú časť. Musím si nájsť nový seriál. Barry uteká tak rýchlo, že zachraňuje svet. V poslednej časti začal utekať takou rýchlosťou, že mal možnosť vrátiť sa v čase a mohol zachrániť svoju matku pred tým, aby bola zavraždená. Zmeniť minulosť samozrejme môže úplne zmeniť veci, ktoré sa dejú dnes. A tak išiel. Veľakrát by som to chcela. Vrátiť sa v čase a záchraniť ľudí. Aby to tak nebolo, aby sa nič z toho nestalo, aby boli stále nažive. Aj on sa vrátil v čase. Ale mamu nezachránil, rozlúčil sa s ňou, aby mohol byť hrdinom dnes. Aby sa mohol dávať v každodenných maličkostiach i zložitých prípadoch. A aj ja pri každej mojej vytúženej šanci vrátiť s a si poviem, že nechcem, lebo nič z toho, čo je dnes by nemuselo byť. A tak som tu. So svojou zlomenosťou, či vo svojej zlomenosti.

Lebo Boh sa nielen stal zlomeným pre nás, keď šiel na kríž, ale dnes je zlomený so mnou. Ja už viac nepotrebujem, alebo lepšie povedané, nechcem počuť od Boha prečo a všetky tie vysvetlenia okolo, chcem Ho spoznávať, zažívať, mať hlbšiu a intímnejšiu skúsenosť s Jeho láskou.

Lebo On sa tiež mohol kedykoľvek rozhodnúť neurobiť, čo urobiť, alebo sa vrátiť v čase…ale neurobil tu. A tak je tu so svojou Láskou, či vo svojej Láske.

Môj dávny zázrak menom Charlie.

Hanka povedala, že nemám písať tak často blogy, lebo ich nestíha čítať. A tak píšem zas. Ja len vždy poviem,OLYMPUS DIGITAL CAMERA že bol zase o nej. V podstate neklamem. To je tá úcta k starším. A aj tak to nestíha čítať, tak môžem písať o nej úplne všetko.

Dnes som sedela na gauči a čítala “Denník odvážneho bojka” (prečítala som tú knihu na jeden dych) po anglicky, Hanka čítala niečo na pc a Julka pozerala nejaké to detské vysielanie v TV. Zrazu sa v tej telke objavilo niečo ako “modré z neba pre Ivonku”. Malé blonďavé dievčatko rozprávalo o svojich štyroch psíkoch – mopslíkoch.

Deň predtým som Hanke rozprávala o tom, že som bola na pláži a stretla anglického buldoga. Že pre mňa stretnúť týchto psov bez nosa je ako Boží prejav lásky. Veľa ľudí sa vytešuje, keď objavuje všade srdiečka – zemiaky v tvare srdiečka, kameň, či list v tvare srdca, atď – a berú to tak, že Boh im pripomína  svoju lásku. Pre mňa je to stretúť takéhoto psa. Predovšetkým mopsa.

Inak, 11311896_10153271468288444_586975497_nkeď som to Hanke oznámila, (túto moju radosť z takých psov) tak ma doma na ďalší deň čakal kvetináč buldog s možnosťou zasadiť mu vlasy. Tak sme s Timkom zasadili a vlasy rastú. Prosím Vás, nemyslite si, že Hanka je dokonale dobrá, alebo najviac superská…to vôbec nie. Na priečke dokonalosti je ďaleko podo mnou. (To v prípade, že by to predsa len čítala). Ale je dobrá. To áno.

Niekedy už radšej nehovorím o tom, čo mám rada, alebo čo sa mi páči, lebo potom sa to zrazu udeje. Zemiaková kaša, špagety, krupicová kaša, kakauko… za chvíľu ma pustí k sebe na noc do postele ako jedno zo svojich detí..  keď som včera  o tom písala Danke a o tom celom mojom prežívaní toho všetkého naokolo, tak povedala, že rozumie, že sa občas cítim ako diabetik v cukrárni.  Uvedomovať si, že to všetko naokolo je naozaj dobré a v skutočnosti vedieť, že to v tej úplnej miere už nikdy nebude moje. Byť dcérou svojim rodičom.

Keď mi to včera takto Danka pomenovala, tak som strávila asi hodinu pri mori.

11120088_10153261478133444_2007514294_n (1)Pustila som si Phila Wickama a jeho najnovší album, ktorý mi Luky kúpil, keď som šla do Austrálie a prechádzala sa s tou hrčou v krku a slzami v očiach. A ďakovala Bohu za možnosť byť tu a mať možnosť prežívať to všetko na okolo.

A preto ma tešia tie chvíle, keď stretnem buldoga, či mopslíka. A ešte krajšie to bolo, keď to dievčatko v telke im priplo krídla na chrbát, alebo dala červené sukničky. Malo asi tak 6rokov. A do toho prišiel jej brat so svojou border-kóliou a povedal, že je šťastný, že ju majú, lebo už doma potrebovali ozajstného psa. Nie takého lenivého, čo len chrčí a chrápe a nevládze. Ale to mne vôbec nevadí.

Každé dieťa nám dáva najavo, že všetko je možné znovu – naša minulosť, náš príbeh, tento svet. Že všetko má možnosť druhej šance. Toto malé dievčatko v ružovom ani len netuší, že ma dojalo jej jednoduchými slovami o každodennom slovami o jej mopslíkoch.

Prečo?!

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Lebo ja som mala mopslíka. Volal sa Charlie. Na Vianoce roku 2002 som sa po večeri šla vycikať a keď som sa vrátila do obývačky za ostatnými, tak tam bol. Štvormesačné, malé šteňa. Už si ten moment skoro vôbec nepamätám, ale som presvedčená, že bol jeden z najlepších na svete. Charlieho mi pod stromček nedoniesol ani Santa, či Mikuláš, Ježiško, či Anjeli, ale môj brat Braňo. Dostala som ho so slovami, že má najradšej mandarínky a čučoriedkový jogurt. To bolo ešte predtým, ako mu dávali jesť moji rodičia. Zrazu spoznal chuť mäsa a na mandarinky a čučoriedkový jogurt zabudol.

Charlieho som si prvýkrát zobrala do postele na celú noc v januári 2004, keď mi tato oznámil, že mama zomrela. Charlie sa v mojom náručí v tej chvíli ani len nepohol.  Neviem ako sa tie psie a ľudské roky prerátavajú, ale myslím, že sme boli v podobnom veku. Ja 13 a on asi kúsok menej v tom prepočítaní. Počas tejto noci sa moje srdce stretlo s tým jeho. Doslova. Odvtedy spal so mnou v posteli.

Prešla som s ním strašne veľa kilometrov, bezsenných nocí, prechádzky počas dažďov, letných výpekov, kedy po piatich minútach ľahol a bolo a domov som ho niesla. Nikdy ma nekusol, nikdy úplne nezaspal, kým aj ja nie. Ak chcel spať, tak sa o mňa oprel, aby mal istotu, že som s ním. V posteli sa mi opieral o chrbát, zadok mi dal k hlave a k môjmu si dal svoju hlavu. To mi úplne nedáva zmysel ani dnes, ale strašne zle mi otáčalo, keď som ho nechcela zobudiť. Počas môjho pobytu v Dánsku prežil vďaka môjmu tatovi a súrodencom. Ale vo chvíli, keď som sa vrátila domov, tak na nich akoby zabudol. A znovu som tu bola ja. Iba ja.

Keď zomrela mama, tak Charliemu šli slzy. Mne tiež. Potom sme občas zvykli plakať spolu. Ja plač odporúčam úplne každému. Ľudia plačte. Keď tak nad tým rozmýšľam, ak sú aj slzy aj pot slané, tak v podstate ak nechceme smrdieť, tak radšej plačme…či? Ja by som to prediskutovala s niekým, ale Hanka mi už vysvetlila, že najbližší lekári sú asi hodinu od nás.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

V novembri 2011 Charliemu prestávala fungovať pečeň. Už som bola na x-školách Otcovho srdca. A tam sa zomieranie, bolesť, strata a tieto veci riešia celkom detailne. Vedela som, že ho musím pustiť, aby mohol odísť. Bola to jedna z tých najhorších nocí v mojom živote. Večer som zavolala sestre s plačom, či so mnou ráno pôjde k veterinárovi. Vedela som, že už je čas. Celú noc prevracal. A ja som pri ňom plakala a vyznávala mu, že bol mojim hrdinom a najlepším priateľom. Že tých deväť rokov s ním bolo úplne najlepších vďaka nemu. A zároveň som sa modlila, aby zaspal a už sa viac nezobudil. Aby som nemala pocit, že to ja som ho tam zobrala a celé to ukončila. No ráno sme šli a s Charliem som sa rozlúčila. Asi ešte najbližšie dva týždne som ho počula cupotať za mnou. Myslím, že to všetci “dog-lovers” poznajú.

Občas sa objavíme na mieste vo svojom svete, kde všetko akoby stíchne a jediné, čo je počuť je naše vlastné srdce. Toto sa mi občas stáva. Ocitám sa na tom mieste, keď myslím na všetkých, ktorých som stratila. To, či existuje psie nebo, to som v Biblii nenašla. Neviem. A vlastne nezáleží na tom. Ale to, že existuje Nebo, tak to viem. Ruty má teóriu, že dedko Peťko a babka Jarka venčia v nebi Charlieho. Mňa táto skutočnosť nejakým spôsobom občas zabolí, ale o to viac poteší.

Som presvedčená, že neexistuje miesto, ktoré by bolo na toľko temné, či smutné, aby ho neprežiarila, či neprehlušila Nádej. Neviditeľná nádej, ktorá spôsobuje cestu cez Červené more, kde je to viditeľne nemožné. 

Verím v zázraky, lebo poznám zázrak, aký veľký zázrak sa deje už len vtedy, keď sa premieňa moje vlastné srdce. A kde je Láska, tam sú vždy zázraky. Tam je vždy možnosť konať zázračno. Čas podľa vôbec nelieči. I keď fráza je to pekná. To Láska – tá uzdravuje.

Nikdy sa neudeje noc bez toho, aby bolo jasné, že radosť je na ceste. Na to nikdy nezabudni. Tvoja radosť, Tvoje uzdravenie, Tvoje zázraky…ak sa nedejú, tak sú na ceste!

PS: na všetkých fotkách je Charlie 🙂

OLYMPUS DIGITAL CAMERA


IMG_2722

Úcta vo forme zemiakovej kaše.

IMG_4377Boli sme vo Wildlife park.  Ale to si už asi väčšina na FB všimla, že som kŕmila kengury.  Aké sú? Zpočiatku veľmi milučké. Ale vo chvíli, keď Vám z kočíka berú tašku a vyberajú z nej jedlo a žerú ho aj s papierom, tak sa zdajú byť už menej milučké. Keď vidia, že kráčate so sáčkom granúl pre kengury, tak  Vás začnú prenasledovať. Potom sa pred Vás postavia na zadné, Vy si uvedomíte, že nie sú až také maličké, ako sa zdali byť a keď si nasypete do ruky granúl, tak si Vás labou pritiahnu bližšie a začnú žrať. No strašne milučké. Ale nie, ak kenguru domov, tak určite ženského pohlavia. Muži sú veľkí a na môj vkus priveľmi otravní a hnevliví.

Všade tam lieta všelijaké vtáctvoIMG_4379 . Dokonca môžete prejsť aj takou obrovskou klietkou, kde sú všelijak sfarbení vtáčikovia, rôznej veľkosti… jeden sa zošplhal ku mne na plece a z pleca na hlavu. Ešte som v ten deň mala čiapku. V tomto parku som si uvedomila, že to nie sused Koki vie rozprávať v Austrálii, ale skoro každý druhý vták. Aspoň v tom parku. A tak si idete a počujete “Helou” a chcete odzdraviť a zistíte, že to je len ďalší z papagájov. Ale zlaté je veľmi 🙂

Koaly boli lenivé zliesť, tak ja som bola lenivá odfotiť ja aspoň s jednou z nich. Ale aspoň som jednu odfotila.  Ale bol to krásny deň.

DavidDávidko ďakuje všetkým odvážlivcom a posiela pusinky za 66eur , ktorými sa rozhodli prispieť jemu i celej jeho rodine. Viac info k tomuto je v predošlom blogu.  Som naozaj vďačná, že mi poslali fotky, kde sa konečne aj usmieva 🙂

Dnes som bola opäť raz bez slov. Speechless – po anglicky. Viete,  ja milujem tie momenty, keď ľudia počúvajú. Nie keď počúvajú Vaše slová, ale keď počúvajú to za nimi. A deje sa to v maličkostiach a deje sa to vo veľkých veciach. Úplne jednoduchá situácia: “Čo máš radšej, zemiaky, alebo ryžu?” a ja odpovedám: “Kašu, zemiakovú.”A tak sa zrazu stane, že na večeru miesto plánovej ryže k mäsu, nie je ani ryža, ani zemiaky, ale hneď zemiaková kaša. Napriek tomu, že nie každý môže mlieko a tak “ostane na chlebe”.  Tomuto hovorím úcta. Nie k hosťom, ale k človeku, ktorý Ti je blízky. Ja tu už nie som hosť. Už som aj dostala a dokonca aj bila iných. Už neviem prečo, ale určite si zaslúžili. Ale nie, nikoho nebijem, ani oni mňa. Ale bolo by smiešne, keby to spustilo vlnu záchrannej akcie. Ja občas robím aj hlúposti. Už tu skoro týždeň chodí Scott. Scott je Škót, ktorý tu opravuje strechu. Prvý deň, keď som bola sama doma, tak ma pozdravil a povedal, že je s ockom dohodnutý, že ide opraviť strechu. Tak som sa usmiala a povedala okej. Dnes sa uisťoval v tom, že asi nebudem teda ich dcéra, tak som sa usmiala a povedala, že nie. Hanke som ale povedala inú verziu. Hanke som povedala, že som sa vôbec neusmievala, no povedala, že by ma ako dcéru nikdy nechceli, že som tIMG_4402u otrok a kúpili ma na čiernom trhu. 

Hanke občas hovorím iné verzie vecí, ktoré zažívam. Včera som bola na pláži. A stále ju ukecávam, že nech mi kúpi psa. Lebo venčiť psa na pláži je strašne kúl. A stretla som muža, ktorý venčil hneď troch retrieverov. Tak som jej to nadšene opisovala. Až troch psov mal, si predstav! Večer som jej poslala fotku, ako sme na tej pláži stavali hrad. Ona mi odpísala (z vedľajšej miestností), že jej mám poslať tých psov radšej. Tak som šla na google.com – napísala “zlatí retrieveri na pláži” stiahla fotku a poslala Hanke na mail. Nazvala ma tupkou. Ale vôbec neviem, čo to znamená. Dajme tomu, že sa jej veľmi páčili a bol to prejav radosti a vďačnosti voči mne. Asi.

Ale vráťme sa k tej úcte.  Dnešná zemiaková kaša mi úplne pripomenula tie chvíle, keď môj tato varil kôprovú omáčku. Vždy urobil aj rajčinovú, lebo vedel, že nie všetci tú kôprovú majú radi.  Veľmi často sa mi tu premieta minulosť pred očami. Ani neviem prečo. Byť zrazu súčasťou rodiny, ktorá mi istým spôsobom vôbec nie je rodinou a tak v mnohom som len taký pozorovateľ. Myslím, že Boh mi tu veľmi uzdraví srdce. Nielen v rámci zármutku nad stratou, ale tak celkovo. Občas ten proces uzdravovania bolí viac ako bolesť samotná – ale je potrebný a niet nad to, keď sa deje na bezpečnom mieste.

Viete, to sú tie momenty, keď niečo poviete a potom si uvedomíte – že ale Ivonka, veď z plnosti Tvojho srdca hovoria ústa…naozaj máš toto vo svojom srdci? V tomto je to more skvelé. Prídete na pláž, sadnete na kameň, alebo piesok, hľadíte na vlny a počúvate ten šum všade naokolo a nemyslíte. Len nechávate, aby sa celý ten proces niečo väčšieho nezastavoval, ale pokračoval. Naposledy som napísala do piesku: “Milý Ježiš, keď pôjdeš okolo, tak ja len toľko, že myslím na Teba, Ivonka.”. Myslím, že toto je tá chvíľa, v ktorej sa dá preniesť do úplnej minulosti, kedy Ježiš sám písal do piesku – nik nevie čo, ale hriešnicu vtedy nik neukameňoval a Ježiš neodsúdil. Možno vtedy písal niečo podobné – “Milá Ivonka, keď raz toto budeš čítať, tak som tu navždy s Tebou. Ježiš.”.

Lebo keď sa jedná o úctu, tak som na priečke zlyhaní niekde na vrchu. Spôsob, ako veľmi som si ja dokázala nectiť svojich rodičov v určitých situáciach je až zahanbujúci. A v tom prichádza Ježiš a píše, že je tu a teraz a navždy. A nekameňuje a ani neodsudzuje. Namiesto toho dáva druhú šancu po 94328324krát. Mne. A prejavuje úctu. V tom, že mi dáva novú šancu neustále prejavovať úctu všetkým možným rodičom, starým i mladým, vdovcom, či vdovám, chorým i slabým, i bohatým prejavovať úctu. Pomáhať a starať sa. Prejavuje úctu vo forme zemiakovej kaše.

To, že tou druhou šancou nanovo otvára staré zranenia nie je vždy jednoduché. Ale nikdy ich nenechá otvorené. Jeho Láska hojí.  A ja verím, že moji rodičia mi budú chýbať až do smrti, kým ich znovu nestretnem v nebi.

So let go my soul and trust in Him” sa spieva v tej mojej obľúbenej pesničke It is well. A tak to nechávam plynúť, to všetko v mojej duši a dôverujem Mu.

Veď Hanka mi tú kašu odložila aj na zajtra. 🙂

66 dní, či eur?!

Keď som dnes Hanke oznámila, že idem teda ja už napísať ďalší blog, tak sa zhrozila a povedala, že ma radšej nejak zamestná. A tak sa aj stalo. Zametala som holúbie hovná. Alebo, spisovnejšie povedané, trus. Po jedenástej už zvykne celý dom spať a to znamená, že mám konečne slobodu robiť si, čo chcem. A tak píšem.  Tú slobodu tu mám mimochodom úplne stále. Ale znie to dramatickejšie, keď píšem, že až po desiatej.

O kúsok vedľa od nás žije Koki. Koki vždy slušne pozdraví a pochváli sa, že je dobrý chlapec:

Dnes Samko zahlásil, že som najlepšia návšteva, akú tu kedy mali. Podotýkam – že to je ten istý, čo mi povedal, že smrdím, mám zavrieť zobák a moje topánky sú šrotky. Myslím, že postupne sa tu aj zabývavám. 

Predvčerom som mala jeden z tých svojich geniálnych nápadov -vyzujem sa a spravím si cool fotky v mori, Hanka ma samozrejme do toho úplne povzbudila a tak som šla…no neviem, či som niekedy v niečom tak ľadovom kráčala. To bolo tak studené, že mi to už smiešne nebolo… ale niekto sa napriek všetkému stále smial. Doteraz neverím slovám, ktoré mi neskôr povedala: “No ja som neverila, že to spravíš.” Ale ja samozrejme, že spravím všetko, do čoho som povzbudená…a tak tie cool fotky:

seagulls IMG_4263Už dlhšie obdobie počúvam pesničku “Wonder” od Bethel music. Spieva sa tam “may we never lose our wonder“. V jednoduchosti preložené, aby sme nikdy nestratili “údiv” 🙂 nech zízame ako deti, užasnuté zo svojho Kráľa.

Je to mojou modlitbou, nech som kdekoľvek, aby som nikdy neprestávala žasnúť nad tým, že Boh je dobrý. Austrália je skvelé miesto na obdiv, špeciálne ak ste len návštevník. Ale čo ma oveľa viac udivuje, tak je ľudské srdce. Pozorovať ľudí a pýtať sa Boha, kto sú v Jeho očiach. A odpoveď je úplne vždy rovnaká-teda, skoro vždy: “Toto je môj syn, ktorého milujem, v ktorom mám zaľúbenie.” V prípade žien je to samozrejme ten druhý prípad: “Toto je moja dcéra, v ktorej mám zaĺúbenie, ktorú milujem.” A keď sa spýtam, čo chce, aby som pre neho robila, tak odpoveď je vždy rovnaká – ” Jednoducho miluj.” A ja si po každé uvedomím, že ešte stále to neviem tak, ako by som chcela. Že ešte stále zaostávam za tým, ktorý stoloval s hriešnikmi, s prostitútkami, klamármi, vrahmi, umýval nohy tým, ktorí občas chceli, aby už išiel, aby mohli zastávať Jeho pozíciu. Že zaostávam za Ježišom, ktorý miloval na toľko, že išiel za mňa na kríž. Že moje milovanie je neporovnateľné s tým Jeho. Lebo tiež mám svoje “ale” za vetami. Že je niečo nemožné, že niečo sa nepodarí, že niečo nie je práve pre mňa, že ….ale ale ale,… a pritom Ježiš je reálne víťaz. A ja s Ním. Nechcem strácať ten údiv nad tým všetkým, čo pre mňa urobil.

A sú chvíle, kedy to ide a sú chvíle kedy to nejde. Veď sme len ľudia. Ale nevzdávajme sa pri 32532páde. Lebo Boh nás dvíha aj po 32533krát a môžeme začať odznovu. Dnes. Teraz.

Viete, mohla by som sa zaseknúť v zábleskoch svojej minulosti. Môj tato nosil flanelové košele a menžestrové nohavice, neustále. Flanelové pyžamá, tie najteplejšie. A mne hlavou toľkokrát prebehlo, že je to trápne, alebo staromódne. Až do chvíle, keď som mu vybalila po dlhšom čase tašku z hospicu a obliekla sa do toho pyžama a spala v ňom celý týždeň. A keď som tu v Austrálii, do mojich chladných nocí dostala od tejto rodinky flanelové pyžamo, tak som si na to úplne spomenula. A moje srdce zovrel smútok zo straty i prázdnoty.

Každý sa môže zaseknúť na mieste bolesti. A bolesť je reálna. Veľmi reálna. Ako vyčerpanosť, únava, samota…ja tomu všetkému verím, že nás to v istom momente akoby dobieha.

IMG_4254-1Môj brat mi včera večer poslal pesničku “Som Tvojou ovečkou” od Lamačanov a povedal, že keď to hral, tak myslel na Dávida. Že on je Božou Ovečkou. A tak som plakala pri počúvaní Ovečky a myslela na Dávida. Viete, ja keď ho vidím cez skype, alebo na fotkách, tak sa modlím a prosím, aby to prestalo. Aby už viac nebol chorý. Aby bolo všetko tak, ako predtým.

A predsa len – oveľa viac si stále viac pýtam to, aby som nikdy neprestala žasnúť nad svojim Kráľom. Aby som Ho nikdy neprestala chváliť. Aby som nikdy neprestala verit, že je oveľa väčší ako smrť, ako rakovina, ako samota, ako bolesť, ako čokoľvek čo by nás chcelo držať pri zemi.

Ľudia – Boh je reálnejší ako naša bolesť. Som niekde ďaleko v Austrálii a žijem sen mnohých, ktorí sem chceli prísť a vidieť to tu. Som vďačná, šťastná z toho a teším sa. No v tom všetkom, chcem vedieť milovať. Každé ráno začať odznovu a povedať Bohu, že ho milujem a že túžim byť naplnená Jeho láskou, aby som bola schopná milovať každého, kto prejde okolo mňa.

Dávajme z ničoho a dostaneme naspäť všetko. Alebo inak povedané – hľadajme najskôr Kráľovstvo nebeské a všetko ostatné nám bude dané.  Ježiš prisľúbil, že nás nezanechá ako siroty, ale že príde Duch Svätý, ktorý nám bude Tešiteľom a Radcom. A ja vo svojom sirotstve na papieri hovorím, že moje srdce nikdy neosirelo, hoci rodičia zomreli. Duch Svätý naozaj prišiel. Dnes je mimochodom aj taký sviatok – hej, už je nedeľa 🙂 –  oni sú v nebi a ja tu. Ale nie ako sirota. AIMG_4265-1le ako dcéra. Nech sa kdekoľvek, v akejkoľvek oblasti cítiš ako sirota – tak dovoľ Duchu svätému, aby dnes vstúpil.  On to spraví, len Ho pozvi.

Väčšina nápadov do blogu mi napadne počas písania. A tak tu je jeden z nich. Ktorý mi napadol práve teraz. Ja mám pred sebou 66 dní v Austrálii ešte. To znamená, že ešte 66 dní nebudem doma s Dávidkom a celou jeho i mojou rodinou. Veľmi mi leží na srdci, aby sa mali dobre a keď som bola doma, tak som robila všetko preto, aby sa dobre mali. Teraz to robím aspoň takto na diaľku – tu je ten nápad: hľadám odvážlivcov (skoro som napísala 66 odvážlivcov, čo by bolo ideálne), ktorí darujú D ávidovi 66 eur. Väčšinou odtiaľto volám len s Rút. Tá mi nepovie, či majú dostatok, alebo ako sa reálne majú s Dávidom. Teda, dnes som volala aj s Ester a Sofi. Všetky chceli vidieť detičky.  Ukazovali korytnačky a Ponga a tešili sa s cudzích tvári. Veď som preč ešte len týždeň. Ale späť k tomu plánu. O ktorom zase nik nevie. Ak prispeješ Dávidkovi a jeho rodine – fakt neviem povedať na čo – 66eurami, tak prispeješ akoby na každý deň, čo tam nebudem 1eurom. To je myslím prijateľné…ak je jednochšie poslať každý deň euro – napr. pre Aničku to určite je jednoduchšie, že? 🙂 Tak to sprav tak. Ale myslím, že toto je jeden zo spôsobov ako sa buduje Božie kráľovstvo. Lebo Dávid je mojim najväčším svedectvom bojovania s bolesťou, aké poznám. Jeho (rodičov) číslo účtu je:  SK5809000000005032784789  

Aj by som dala svoje číslo účtu na toto, ale asi by to vyzeralo, že v Austrálii bývam na ulici, je mi zima a hladujem a chcem ísť domov. Čo je zčasti pravda…ale nechajme to pre teraz tak. (To bol pokus o vtip).

Vďaka ešte raz za všetko.

PS: Ja idem do toho… 

Austrália – čo je dosiaľ to naj!

IMG_4092

IMG_4119 Tak na toto sa musím každý deň pozerať, keď vyjdem na prechádzku s Peťkom. To “musím” vo vete je samozrejme ironické. Nepamätám si, či som niekedy musela čeliť niečomu krajšiemu. Neviem si predstaviť, čo by povedal Dávidko na pieskovisko, na ktorom Peťko chodí s lopatkou a sype si piesok samozrejme na hlavu. Presne ako Dávid.

Každý deň mi príde veľmi veľa správ, či už sms, viber, FB, whatsup, google-talk, mail alebo rôzne hlasové správy s otázkou “ako sa máš” a ja tuším, že nestíham ani odpovedať.

 Deti sú asi všade rovnaké. Aj tu trávim veľmi veľa času s deťmi. Doma mám kopec neterí a Dávidka. A tuto mám kopec chlapcov a iba jedno dievčatko. Ale náš Dávidko ešte nezačal rozprávať, tak moje prípravy na pobyt s chlapcami bol minimálny. A tak som hneď na začiatku môjho príchodu zistila, že moje topánky sú šrotky. Priznávam, že stáli osem eur a boli asi z piatej ruky od Aničky – ale ja  tie topánky zbožňujem. Že moja izba zvykla byť skladom a bola plná krysákov. Akože živých veľkých myší. S chladnou hlavou som som odpovedala, že mi to vôbec nevadí, lebo pokojne môžem spávať s ním v jeho izbe. Zrazu to celé myslel iba tak. Ale stretnúť krysu počas spánku mi príde dosť zlé. Alebo najlepšia výhovorka na svete, ktorú verím, že budem používať už navždy – resp. večne, aj v nebi – je “Lebo som pekný.” No nemôžem, lebo som pekná. Nič lepšie som nepočula. Nemôžem si robiť z chlapcov až tak srandu, lebo som označená za “luhára“. Toto slovo som myslím, že naposledy čítala v Biblii, alebo v iných veľmi starých knihách. Alebo veľa vecí, ľudí, zvierat – občas sa mi zdá, že úplne všetko – smrdí. A najlepšie sú žabky. Ale tomu už vôbec nerozumiem…prečo vždy do všetkého podsúvajú žabky.

Na mobileIMG_4120 mám takú zázračnú appku, ktorá mi píše za koľko dní idem domov. Takže 70 dní. Rutke som dni rozpísala do kalendára po otázke, či v tej Austrálii budem aj v sobotu a v nedeľu. Aby rozumela tomu, že to nebude len jedna sobota a nedeľa, ale hneď viacero.

Dnes sa mi stal neopísateľný zážitok. Dúfam, že ho aspoň trošku budem schopná opísať. Boli sme na plavárni s deťmi. Všetky deti v Austrálii by mali vedieť plávať. A tak sme tam boli. Fotila som deti a robila videá. Už som si začínala hovoriť, že na budúce asi nemusím ísť, lebo však sa tam toho až tak nedeje, keď začali prichádzať dôchodci v plavkách. Vyzerali byť tak 70+ roční. Čo bolo veľmi milé. Hanke som začala hovoriť, že konečne prišli takí, s ktorými by som sa cítila ako ryba vo vode. Tak sa smiala. To stále nie je nič nezvyčajné, ja viem. Hanka šla do sprchy a nechala mi dve deti, “že nech dám pozor”. Pozor som dávala do chvíle, kým neprišiel ON. Mal krátke biele plavky-spodky a výrazne ružové tielko s nápisom state-swimming-trainer, alebo niečo také. Proste tréner plávania. Trochu mi pripomenul niečím toho francúzskeho kaderníka zo seriálu Krok za krokom. Ale tento mal okrem výrazne ružového tielka výrazné celé telo. O ňom nemožno povedať, že bol “nabúchaný”, alebo “kockatý”…on bol proste prebúchaný, prekockatelý…mal dlhšie vlasy a fúzy pod nosom a keď prišla Hanka zo sprchy, tak som sa prebrala do reality. Povedala som jej, že som asi prestala dýchať, keď prišiel, že mi skoro sánka vypadla a na otázku, či som aspoň zavrela ústa, tak som povedala, že asi som zabudla. Ak ho niekedy stretnem, tak sa s ním odfotím.

Neskôr sme sa bavili o mojom zhrbenom chrbáte a Hanka mi odporučila plávanie. Podotýkam, že to bolo po mojom zážitku na plavárni. Ja som jej povedala, že neviem, či by som sa pri takom trénerovi skôr neutopila, než naučila plávať. A to plávať viem.  Ale pekný nebol… ani môj typ. To len to vymakané telo – také som ešte fakt na živo nevidela. No…a on cvičí s babkami.

No, nie som tu ešte ani týždeň. A tak povedať o niečom najlepšom na Austrálii by bolo povrchné za tak krátku chvíľu. Ale môžem napísať, čo je doposiaľ tým najlepším.

Viete, keď som si o 4:38 prečítala na FB správu, ktorá prišla asi o 4:33 o tom, či by som sem nechcela prísť, tak som ju zavrela, šla do sprchy a potom pre Peťku a Dávidka, lebo to bol deň, kedy sme šli na chemoterapiu do Bratislavy. Kým som okolo 5:15 čakala v aute na Peťku a Dávidka, tak som si na ňu spomenula, prečítala, ale opäť som ju zavrela. Keď som to len tak medzi rečou náhodou povedala Peťke, tak povedala, že mám ísť. Celý čas som prežívala obrovský pokoj. Všetkým som hovorila, že ani neviem prečo, ale tam/tu to bude dobré. Deň odletu sa blížil a ľudia sa pýtali na cestovnú horúčku, či som zbalená, či sa bojím a ja som so svojim postojom flegmoša odpovedala, že nie. A naozaj som sa nebála – to, že mám roztrhaný kufor som zistila 15 minút pred odchodom z domu a tak mi Lenka celú batožinu preložila do úplne nového kufra Kamilky a Lukina.

Cesta nebola tým najlepším… to určite nie. Prišla Hanka a vyobjímala ma a tešila sa a v aute mala pre mňa desiatu a vodu a v izbe ustlané a upratané (a žiadne krysy). A mám takú špeciálnu deku, ktorá je elektrická a je pod plachtou a zohrieva. Vraj je to môj boyfriend 🙂 Lebo teplota v noci podľa môjho osobného názoru už nie je sedem stupňov, ale mínus sedem minimálne. A cez deň? Asi plus jeden, ak svieti slnko. Ale nie, cez deň je fajn. Ale som odbočila. Myslím, že ma tu Boh nechcel poslať kvôli tomu nech zažijem, aké je to byť s chlapcami-deťmi. Alebo lebo túžil, aby som bola v Austrálii, lebo tento kontinent som nikdy predtým nenavštívila a on si predsa robí fajočky o tom, kde všade so mnou už bol. To nie. Neviem úplne vlastne prečo.

Ale jedno viem – zatiaľ to najlepšie – podotýkam zatiaľ – je Hanka. To “zatiaľ” píšem predovšetkým preto, lebo po napísaní tohto blogu sa môže všetko rapídne zmeniť. Ale aj moje srdce sa veľmi mení, keď som s ňou. Hanka má najkrajší akcent v angličtine, aký som kedy počula. Vlastne má tak dobrý akcent, že keď počujem jej angličtinu, tak mám pocit, že po anglicky vôbec neviem.  Nepamätám si, či som sa niekedy s niekým 6dní rozprávala a rozprávala a rozprávala…lebo toto s Hankou neustále robím. A ona ma počúva. Aj ja  ju, občas.  A smejeme sa. Na takých blbostiach, že keď si na to spomeniem, tak si uvedomím, že do blogu je to úplne nevhodné a predsa len ju nechcem strápňovať, nakoľko je postaršia a v piatok oslávi svoje tuším 55te narodeniny. Ale keď Hanke poviem “nie”, tak to určite urobí. Poslúcham ju na prvé slovo. Aj kakať prestanem, keď povie. Iba v prípade nosenia šiltovky s ňou najskôr vediem 15minútovú diskusiu o tom, že to sa mi vôbec, ale vôbec nehodí. A potom si ju dám. Ešte stále presne neviem, prečo ma tu chceli mať, pretože ma od prvej chvíle prijali ako člena rodiny. Občas len čakám, čo sa za tou milou tvárou v skutočnosti skrýva. Každý večer pred spaním mi dá krížik na čelo a niekedy ma aj objíme, keď som nebola obzvlášť drzá počas dňa. Neustále ma posiela von, ukazuje mi kde je také a onaké centrum, knižnica, plaváreň. Aby som trochu začala austrálsky žiť – ale zabúda pri tom, že sa z mojej prvej 30 minútovej prechádzky k moru stala viac ako hodinová z dôvodu, žeIMG_4095 som nenašla cestu domov. A keď som už našla, tak som ten domov asi trikrát obišla, lebo som ho nespoznala. Tu si proste nemôžete povedať, že pri p alme doľava,…tu sú palmy všade. A  stále by mi dávala jesť. No proste Hanka je dosiaľ to najlepšie – hneď po tom mužovi vo výrazne ružovom tielku.

Inak – takéto západy tu musím chodiť fotiť… vraj najkrajšie, aké môžem som kedy videla… 🙂

Mám taký tajný pocit, že to jej srdce sa stretlo s tým mojim – možno už v Novembri na FH. Ale teraz už tak viac. Ale to jej nehovorte.

IMG_4075

PS: V tomto celom aj tak najväčšiu časť môjho srdca, mysle a všetkého zaberá Dávidko. Nič nie je pre moje srdce bolestivejšie ako vedieť, že má teploty, alebo je chorý, alebo smutný, alebo plače. Preto Vás chcem opäť poprosiť o modlitby za Dávidka i jeho sestry a rodičov. Aby mu nielen zaberala liečba, ale aby bol aj šťastný a spokojný a radostný.

Vďaka za pozornosť… 🙂 idem spať. Je polnoc. A na prstoch mám omrzliny prvého stupňa, minimálne. Tak si idem ľahnúť k môjmu frajerovi – elektrickej deke 🙂

Hrdina z budúcnosti.

IMG_4797.JPGJetLag. Jednoducho povedané: 03:00 ráno, nedeľa, všetci spia. Ale v Austrálii. Doma nie. Doma je o sedem a pol hodiny menej. Aspoň si mám s kým písať. S Dankou, ktorá stráži svojho nového psa Charlieho. Na toto meno naozaj nemám slov. Lepšie meno pre psa ako Charlie nepoznám – a vôbec nie som ovplyvnená skutočnosťou, že som Charlieho 9rokov mala aj ja.  A píšem si aj s Jankou, ktorá sa chystá na Lady’s night. Vlastne si tým pádom už ani nemám s kým písať a tak píšem Vám.

Vedela som, že tu bude zima…ale takáto? Sedem stupňov. Všade tma 🙂 tak vlastne žiadne fotky, ani ďalšie iné informácie nemám a nedám.

Ale na letisko ma viezol Luky s Kami. IMG_4794Vyrazili sme o desiatej ráno. Takže nech bol časový posun akýkoľvek, v Austrálii som sa ocitla cca o 26 hodín neskôr. Z asi 17 hodín v lietadle som asi 10 spala…takže skvelé! Pozrela som si – 102 dalmatíncov, mysliac na moje netere. Potom Taken3 – na odporúčanie Kami, nakoľko som cestovala do neznáma a vo filme hlavnú hrdinku pri cestovaní unesú. Potom Tučniaci z Madagaskaru a myslela som na moje netere. A nakoniec Unbroken – vojnový film, ale odporúčam veľmi.

Rozplakala som sa z toho, že odchádzam iba raz. A to v Bratislave. Ešte deň pred mojím odchodom, keď som pastiera Dávida a Peťku odviezla do nemocnice a išla domov. IMG_3790Lebo Dávid – ten je do mňa a ja do neho… 🙂 Dávid má rád Ponga. Keď obeduje, tak po ňom hádže jedlo. Pongo to má všade, nakoľko nie všetko padne na zem a je to schopný hneď zjesť. Naposledy mal vo svojich kučerách špagety. Potom sa Dávid vyberie štvornožky von. Pongo mu olizuje špagety z trička a ide s ním. Do piesku. Dávid sype piesok Pongovi na hlavu a potom aj sebe. Sú to kamoši.

Cez týždeň bola u nás Katka. Katku som si tak veľmi obľúbila, že predstava, že ju tak veľa dní neuvidím – hm. Naučte niekto Katku ako si stiahne Viber do tabletu, aby si so mnou mohla aspoň smsky zadarmo posielať, nakoľko FB nie je jej druhým domovom. Katke sa Ruty smiala, že nevie povedať “R”. Najskôr sa Rút len urazila, ale keď sa to zopakovalo a mala Katku vo svojej výškovej úrovni, tak jej strelila facku. Nastalo hrobové ticho. Lebo na jednej strane si to Katka zaslúžila, no na druhej, 5ročná Rút nemá čo fackať moje kamošky. A tak sa obe museli ospravedlniť. Katka musela tento čin odplatiť cukríkovým náramkom. Keď ho kúpila a rozdala všetkým Ovciam na salaši, tak Rút na Katku názor zmenila. A večer spolu tancovali na “hopadandastajl”.

Katka doniesla okrem cukríkových náramkov a lízatiek (samozrejme len pre deti) aj vajcia a klobásy pre Ovce staršie – Peťku a Mira. Kráľovná Elza Arendelská, čiže pani Pondová, Ester sa im veľmi potešila. Tým vajciam. Začala ich vykladať na stôl a radovať sa. Jedno hladkala a čosi mu pošepkala a potom ho s úsmevom na tvári ťukla o stôl a ešte s väčším úsmevom na tvári pozrela na mňa a povedala: “Ivta, uš sa mi asi liahne.” Peťka prišla, zobrala vajíčko, otočila naopak a všetky dala do chladničky.

IMG_3800Inak – ďakujem všetkým, čo prispeli Mirke na tablet. Tablet i peniaze som Mirke odovzdala na pumpe cez týždeň, nakoľko sme sa neustále obchádzali. Bola veľmi štastná 🙂 verím, že sme urobili naozaj dobrý skutok lásky.

Keď vymyslím ďalší, určite sa Vám ozvem.

Cez týždeň som sa ešte raz bola rozlučiť s Dankou. Prišla Ľubka a tak sme sa spolu za ňou vybrali. Danka mi predtým ako sa jej vybil mobil stihla napísať: “Pracujem dnes do večera.” Ale už bolo pred ôsmou večer, keď sme šli za ňou. Tak sme šli rovno k nej domov, keď bol mobil vypnutý. No doma nebola. Boli tam jej rodičia, brat, švagriná, babka, susedia, i susedove pávy, ale Danky nikde. Danka pracuje na obecnom úrade, tak sme šli tam. Svietilo sa, no všade zamknuté. Ľubka má veľmi praktické nápady – nájdeme si číslo k nej do kancelárie. No nik nedvíhal. Tak ešte praktickejší nápad – zavolali sme starostovi. Ten nám oznámil, že daná magistra Dana odišla o štvrtej z práce.  Ľubka povedala, že bude nakoniec v krčme alebo na fare. Že ju prekvapíme. Ja som povedala, že aby ona o pár mesiacov neprekvapila nás o svojom druhom stave. Druhý stav nenastal – Danka je sympatická, mladá žena, za ktorú by som sa hneď vydala, keby nie som v Austrálii. No naozaj. Muži, kde ste? Nakoniec sme ju našli v práci – síce v inej, ale našli. Ona je naozaj žena do voza i do koča. Cez deň v klopkách v kancelárii a večer na družstve…no muži, kde ste?

No to je na dnes asi aj všetko. Ďakujem všetkým, že ma čítate 🙂 keď začnem byť v Austrálii hore v čase, keď bude svetlo, tak občas aj nejakú fotku pridám. Ale mám sa tu naozaj týchto asi šesť hodín, čo som tu, dobre. Keď som stretla Hanku na letisku, tak som si opäť uvedomila, že Boh je dobrý. Neustále. Ono je to strašne jednoduché zabudnúť. Že Biblia – že to je naozaj Jeho slovo pre nás, o nás. Že keď povedal, že Jeho milosť a láska sa obnovujú každé ráno pre nás, tak to tak naozaj je. Myslel to vážne. Môžme zažívať Milosť za Milosťou. Ak chcete – tak Mu o tom povedzte, že tú Jeho milosť potrebujete a chcete zažívať…On je dobrý, neobíde Vás. Sľubujem.

PS: Vlastne dôležitá infoška – nakoľko som o 7:30 hodiny vpred – resp. v budúcnosti, tak ak by som vedela, že niečo na Slovensku hrozí, alebo čítala o niekom konkrétnom o sedem a pol hodiny skôr, urobím všetko preto, aby ste na to boli pripravení! Teraz som Vašim hrdinom z budúcnosti! Lebo ja píšem v nedeľu, čo vy čítate v sobotu 😀

Deň matiek je dnes.

FullSizeRenderDnes som dostala krásny od Rút naozaj krásny obraz. Vystrihla ho namieru a potom aj zarámovala do ošarpaného, pokazaného, starého vianočného rámčeku so snehuliakom a vianočným stromčekom a povedala mi, že si ho mám zobrať tam, kam idem. Asi myslela Austráliu. Nakoľko tam končí jeseň a začína zima, tak vianočný motív padol úplne vhod. Nakreslila mňa a Charlieho. Úsmev sedí. Aj okuliare. Jedna strana vlasov dlhšia ako druhá tiež. Som to ja. Premýšľam, či mám minišaty, alebo som si zabudla dať nohavice. Topánky ako Zvonilka, čo znamená, že ma asi považuje za vílu. A z môjho čistokrvného mopslíka Charlieho sa stal nejaký pouličný ušatý bastard (tajne dúfam, že to slovo je spisovné a nie nadávka). Mopslíci totižto akoby nemali nos. Majú naozaj malé uši a zatočený prasiatkovský chvostík. Nuž možno to je nejaký budúci Charlie.

Keď sme pri tej Austrálii, tak Ester plače, že aj ona chce ísť tam, kam idem. Chce ísť za klokanmi. Austrália je asi ťažké slovo pre malé deti, nakoľko to vždy skončí pri tom “tam, tam ide Ivta“. A tak keď odídem zrejme navštívia slovenskú, či českú ZOO s nádejou, že Ester uverí, že to je ako v Austrálii. Ester nevie povedať “k” a tak hovorí “t”. A nevie povedať “f” a tak hovorí “ch”…nedávno hľadala chén, aby sme mohli Ponda ochénovať, lebo bol motlý. Sofi by tiež chcela ísť so mnou,8417665802_092dd5f0e5_z že však ju môžem zobrať iba na dva dni a potom pre ňu rodičia prídu. Rozmýšľa prakticky, to musím uznať. Včera sme prišli na to, že Esterka je veľmi citlivá. Boli sme na neďalekom ranči, kde majú okrem koňov, kráv, oviec a kôz aj psov. Konkrétne bulmastifov. Tieto psy majú niekedy naozaj veľmi smutný výraz tváre. A tak keď ho Ester videla, ešte k tomu za mrežami, tak začala plakať. Plakala, lebo je smutný. Plakala, lebo je sám. Plakala, lebo ho musíme pustiť. Plakala, lebo ho nikto nemá rád. Plakala, lebo ho potrebovala zachrániť. Plakala, lebo je opustený. Plakala a toto všetko hovorila. Ester je vskutku veľmi citlivý malý človek. Tak som jej povedala, že raz takého psíka kúpime a bude šťastný. A tak si utrela slzy a utekala sa pozrieť na kravy.

Dnes sme boli u Danky. Another family trip/ďalší rodinný výlet. Ja, Peťka, Dávidko, Sofi, Ruty a manželia Pondoví – Ester a Pongo. Danka vymyslela tvorivé dieľne. Sofinka vytvorila nádherný obraz servítkovou technikou – s koníkmi. Ruty maľovala snehuliakov na tráve. Niečo na tých snehuliakoch bude. Určite to nekreslí iba tak. Ester maľovala cestu, na ceste boby (akože hovienka) a slnko. Potom sme tam nalepili korunku s takými farebnými guličkami, aby sme nadhodnotili cenu. Raz urobíme dražbu. FullSizeRender-1

Dnes je deň matiek. Ester mi pravideľne povie vetu: “A Ty vôbec nemáš mamu.” a to takmer vždy keď sa stretneme. Občas k tomu pridá to, že nemám vôbec tata, alebo psa. Dnes všetci dávajú na steny svojich FB profilov fotky seba s mamou, alebo iba mamy, alebo píšu statusy vďačnosti za svoje mamy. Tá moja by dnes mala 54 rokov. Takto vyzerala, keď bola asi v mojom veku, možno menej, možno viac. Vlastne ani neviem, koho sa na to opýtať. Priznávam, nikdy sme sa nedostali do vzťahu, aký mali Ženy z rodu Gilmorovcov. A možno sa v minulosti nekládol až tak taký dôraz na vzťahovú väzbu medzi bábätkom a mamou. Neviem. No tak, či tak – byť v niekoho brušku počas deviatich mesiacov vytvára puto. Neskôr samotný pôrod, prvé pohľady, dotyky, zrazu počuť hlas o čosi zreteľnejšie ako kedykoľvek predtým. Aspoň si to takto nejak pamätám. Nie, vôbec si to nepamätám. Ale myslím, že sa to takto nejak odohrávalo: Že svet sa na okamih zastavil, lebo nastal svätý moment. Počuť jasot anjelov. Tí mladší sa pretláčali vpred, aby lepšie videli. A Boh prichádza, na tvári má výraz “veľmi dobré”, ešte raz sa mi s Nimi stretne pohľad, vnímam tú dokalú jednotu – Boh Otec, Syn a Duch Svätý – dokonalá Láska a Bezpečie hovorí, že už je čas a že to bude dobré. A dáva ma do náručia mamy. A nič lepšie nepoznám. Určite to tak bolo. Som o tom na 100% presvedčená.

Boh miluje mamy. Aj ja milujem mamy. Moja mama bola najlepšia na svete, lebo bola moja. Veľmi ma bolelo, že musela odísť. Ale myslím, že ju to bolelo viac, lebo ja som si nevedela predstaviť, čo všetko to bude znamenať, dospievať bez mamy. Ona nechcela odísť. Nestihli sme sa rozlúčiť, ale o to krajšie bude naše stretnutie v nebi. Verím tomu. Dala mi život. Vďaka nej som mala toho najlepšieho tata. Lebo môj tato bol môj. A iba vďaka nim mám svojich troch najlepších súrodencov. Lebo moji súrodenci sú moji.

Myslím, že jednou z najväčších milostí, dobrých vecí a darov, ktoré mi Boh kedy do života dal bola práve moja mama. Vytvorila vo mne tak veľkú potrebu mať mamu, že doteraz nevyhasla. Mám taký tajný pocit, že ma istým spôsobom vychovávala tak, aby som bola priam magnetom priťahujúcim Lásku. A aby ma ako dcéru milovali všetky mamy. Aby ma milovala teta Janka, ktorá tu nebola pre mňa len kvôli môjmu tatovi, ale ktorá tu stále pre mňa je, kvôli mne. A aby ma milovala Naďa momentálne z USA, Zlatka a Libuška z Čiech, Veronica z Kalifornie, Patti z Texasu, Susi z Anglicka, Hanka z Austrálie, Torunn z Nórska, Helia z Dánska, Katka, Mary, Ľubka zo Žiliny, Paťka z Prievidze, Janka a veľa žien Nitrianskeho Pravna, alebo 3434 ďalších žien, ktoré keď ma stretli, tak ma milovali. (A spomenula by som aj moje švagriné, ale nezapadajú do vekovej kategórie mojich mám, tak o nich na budúce v niečom inom). A ja by som chcela najviac na svete, aby vedeli, že sú potrebné, že som vďačná a že každá jedna premenila moje srdce v okamihu, keď sa stretlo s ich srdcom a ich materinskou láskou. Toto je milosť, ktorú mi Boh dal a dedičstvo od mojej mamy. Že som dcérou navždy. 

Processed with Moldiv To ako, alebo kde som ktorú kedy spoznala by bolo na 12 kníh…tak o tom niekedy inokedy a postupne. Ale aj tak mi nedá nenapísať, že najdôležitejšou mamou hneď po tej mojej bude pre mňa už navždy moja o 10 rokov staršia sestra. Tá, ktorá ma volala pištiguma, lebo som plakala pre každú blbosť, keď som bola malá. Tá, ktorá nechcela všade chodiť so svojím príveskom (čiže so mnou). Tá, s ktorou sme pocítili potrebu spolu byť až keď sa odsťahovala a až odvtedy sa vidíme, či počujeme takmer každý deň. Moja sestra, ktorá mi bola na stužkovej, povzbudzovala ma pri vodičáku, s ktorou chodím nakupovať, balila ma do Dánska, vyslala ma do Afriky, zaujímala sa o každú jednu skúšku a pri každom “Ačku” sa spýtala, či to bolo až také ľahké (jak keby mi neverila). Sestra, s ktorou som si kúpila asi aj prvú podprsenku a odjakživa nakupujem hygienické potreby. Moja sestra, ktorej takmer nič nehovorím a aj tak vždy všetko vie. Sestra, ktorá mi kecá do šoférovania (ale to aj svojmu manželovi) a zaspí, keď mi povie, že mi za chvíľu zavolá. Tá, ktorá pretelefonuje niekedy 3/4 času, keď je so mnou. Ale už sa v tom lepší. Sestra, s ktorou zomieranie mojich rodičov bolo aj vtipné. Naozaj. Sestra, ktorá ma ako 5ročnú dala ostrihať na hríbik a tak ma tato v škôlke nespoznal a kým ma čakal a sedel na lavičke, tak som sedela pri ňom, kým sa pani učiteľky nespýtal, či ma už zavolala a ona ukázala na jeho ostrihané malé dievčatko. Keď som s mojou sestrou v obchode, tak si všetci myslia, že je mojou mamou. Naposledy jej povedali, že sa jej tie dcéry vôbec nepodobajú. Mysleli mňa a Sofi. Keď som predavačke povedala, že mám 25 a Sofi 8, tak skoro okoktavela z toho, že moja sestra vôbec nevyzerá na 50…

Moja sestra má štyri deti na zemi, jedno v nebi, jedného manžela a jedného psa a dve korytnačky a  jednu mňa. Najviac dôležité je, že práve moja sestra ma zobrala na ten festival, kde som spoznala Boha osobne. Vďaka mojej sestre kráčam s Bohom už deväť rokov. A hoci nemajú najlepšiu finančnú situáciu, majú tri krásne dcéry a odvážneho Dávida, (a aj malého Ponga), tak na moju otázku, že ako mám odpísať na tú Austráliu mi povedala: “Určite choď.” A tak idem.

Deň matiek je dnes. Ale ja mám moju sestru už 25 rokov – ďakujte za svoje mamy viac ako len dnes. Ja som za svoju sestru vďačná každým dňom stále viac.

PS: S Mirkou som sa obišla na ceste do BA – ale verím, že štvrtok už bude mať tablet pri sebe. Vďaka ešte raz.

O ovciach a pastierovi.

IMG_3625Včera som poobede zaspala s Ester v mojej izbe a zobudila sa až na to, ako mi hovorí, že moja posteľ “je tlochu moklá a teplá“. Mne prišla tak trochu ocikaná, nielen mokrá a teplá. Toto začínajúce bezplienkové obdobie má tak trochu aj svoje nevýhody. Ale inak jej v tom veľmi fandím. Nie je nad záchody.

Keď sme už pri tých záchodoch – moji priatelia tvrdia, že som tak trochu veľmi slobodná v týchto témach a vlastne asi úplne vo všetkých. Tieto Vianoce mi prišiel poštou asi ten najkrajší darček, aký mi kedy prišiel poštou. Ani neviem, či mi niekedy niekto iný poslal poštou darček k Vianociam. Ale Marta sa úplne rožšupla. A bola to krabica plná mini-darčekov. Medzi nimi aj kniha Havinkovo hovienko. Prečítala som ju na jeden šup so zatajeným dychom. Je doslova o havinkovom hovienku. Určite iba odporúčam.

Ja mám veľmi veľa priateľov. Hlavným dôvodom je určite to, že som už asi 20krát absolvovala seminár Father’s heart. Nakoľko tam vždy príde aspoň 30 ľudí, tak je priam nemožné, aby sa niekto z nich nestal mojim priateľom. Aj Martu poznám odtiaľ – prvé dni som si ju vôbec nevšimla, až keď prišla za mnou a vyhrážala mi, že ak nebudem spievať ešte jedno ráno, tak mi dá po zadku. Tuto všetky výhovorky končia, spievať som musela.

Aby som nezabudla – ďakujem všetkým, ktorí poslali peniaze Mirke na tablet – vyzbieralo sa 50eur. Anička mala dnes taký bláznivý nápad, že keby každý, kto číta môj blog poslal len euro, tak sa to zaplatí. A vlastne mala pravdu. Ale už to nechám tak. Tablet snáď príde zajtra a Mirku pôjdem pozrieť 🙂

Anička má bláznivé nápady neustále. Raz okolo nás v Mlynskej doline prešli Mormoni. Mormoni sú takmer vždy dvaja mladí, sympatický, pohľadní muži v oblekoch, ktorí sa snažia zvestovať niečo z ich vlastnej biblie. Väčšinou sú veľmi zlatí a hovoria lámavou slovenčinou. S Aničkou sme si vymysleli, že pôjdeme za nimi a povieme, že sme mormonská inšpekcia a budeme zisťovať, či sú tu legálne.

IMG_3213Keď raz bola u nás Danka a nevedela veľmi, čo bude ďalej v jej živote nasledovať. Tak prišla moja neter Sofi a dala jej obrázok Macka Pu a Prasátka, ktorý sama nakreslila. K tomu jej dala do ruky úplne mini-ruličku, previazanú gumičkou, z ktorej sa dnes robia tie náramky. Danka si to otvorila a ja neviem presne tú vetu odcitovať, ale myslím, že tam stálo, že “keď ovce poznajú pastiera, nemusia vedieť kam idú“. Sofinka, ktorá dostala v škole poznámku za to, že hádzala na spolužiačku dážďovku pochopila úplný základ o pastierovi a ovciach. Sofinka, ktorá mi tvrdila, že aj spolužiak dostal poznámku za to, že ju držal. Ja som si myslela, že aj on držal dážďovku, ale v tomto prípade držal spolužiačku, na ktorú Sofinka hádzala dážďovku. Ale táto Sofinka rozumie tomu, že ak spozná svojho Pastiera, tak sa nemusí obávať toho, čo s ňou bude a ktorým smerom sa vyberie. Danku to veľmi povzbudilo a myslím, že mňa ešte viac.

Veľakrát som sa ocitla – vlastne mám pocit, že väčšinu svojho života som prežila na mieste, kde som nemala ani len tušenia o tom, kam sa vyberiem. Neviem prečo. Patrila som k tým menej obľúbeným počas svojich školských rokov. Časom sa to zmenilo, ale pozíciu som si istým spôsobom musela vydobiť. Keď zomrie mama dievčaťu v mladom veku, tak istým spôsobom zomiera aj časť ženskosti a takej tej istoty. IMG_3615Hoci som sa takto chcene-nechcene jednoducho vyhla tej úplne rebelskej puberte, ale žiadnu inú výhodu v tom nenachádzam. Vždy sa jednoducho veci len tak zrazu vyskytli. Či už štúdium v Dánsku, misie v Afrike, alebo samotné Father’s heart. Aj tam som sa len tak vyskytla, keď som tam prišla strážiť svoju v tom čase ročnú neter Sofinku. Aj to tlmočenie sa zrazu nejak stalo. Hoci robím chyby. Naposledy som začala vetu s tým, že “they went to ….” /oni išli do …/ – a povedal Promise land, no ja som počula Disneyland. Tak som asi päť minút rozprávala o tom, že Izraeliti kráčali do Disneylandu a nie Zasľúbenej zeme. Ale povedzme si narovinu – je to takmer to isté.

Aj ja som v mnohom ako ovca – ktorá málokedy vie, kam pôjde. Ale poznám svojho Pastiera. Za to sa nehanbím. Nech aj kedykoľvek v mojom živote sa dejú veci, kedy ako ovca hľadím do blba a neviem si predstaviť, ktorým smerom sa vyberiem. Či dokončím školu, či budem mať kde bývať, či budem mať dostatok peňazí, či sa vydám, či budem mať deti, či toto a či tamto…ale v tom celom – nikdy neprestávam vyznávať, že Boh je dobrý. Že môj Pastier je dobrý, preto idem za Ním. Toto bolo niečo, čo som sa naučila hovoriť a čo sa stále učím. Že Boh je ten istý, včera, dnes i naveky. Že je rovnako dobrý dnes, ako bol vtedy, keď som si mohla kúpiť iPhone, alebo keď ma prijali na výšku. Alebo keď som mohla vycestovať tam a tam. Rovnako dobrý, ako bol vtedy, keď zomrela moja mama, či môj tato. Dokonca bol dobrý aj vo chvíľach, keď mi zomieral Charlie. Lebo napriek nedostatku si stále žijem v nadbytku. Lebo napriek tomu, že nemám rodičov, tak už nie som schopná spočítať na rukách to množstvo ľudí, ktorí by si ma chceli adoptovať a ktorí reálne robia veľké skutky voči mne, ako robia len rodičia voči svojej dcére. A Boh je dobrý, hoci má Dávidko rakovinu. A Boh je dobrý a nik ma nepresvedčí o opaku. A je mi najviac ľúto všetkých tých zlých vecí naokolo. A aj moji priatelia majú depresie, úzkosti, sú závislí, zomierajú, potratili, hoci nechceli, nenávidia, nenachádzajú, neveria…a stále sú to moji priatelia. A stále je Boh rovnako dobrý. On to nespôsobuje..

Keď tata previezli do Hospicu, tak som zložila pieseň. Niekedy ju s bratom nahrám. Ale toto je časť z nej: “Keď sa v búrke nachádzam, chcem hľadieť na Tvoju tvár. Keď sa vrchy nehýbu, keď sa v púšti nachádzam. Aj keď sa more neoddelí, ja viem, že si prítomný. Keď je všade suchá zem, keď strácam svoju nádej. Tak Ti spievam chcem, že dobrý si, že stále ku mne dobrý si, že stále stále dobrý si ku nám.” 

Búrku prežili apoštoli – a báli sa. Aj ja sa bojím. Niekedy mám pocit, že 99% svojho žitia mám strach. Ale dokonála láska vyháňa všetok strach, aj ten môj. V Biblii sa píše, že aj keby sme mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by sme vrchu, aby sa presunul, tak sa presunie. Ak by sa nepohol – tak som rozhodnutá prehlasovať, že je dobrý. Izraeliti prešli suchou nohou cez more, ktoré sa oddelilo. Ak by sa mi to nestalo, tak Boh bude stále dobrý.

V Biblii sa píše, že všetko slúži na dobré tým, ktorí v Neho veria, ktorí Ho milujú. A ja viem, že ak niečo nie je dobré, tak to ešte nie je koniec.

Myslím, že odkedy tato zomrel, tak som takmer na každých chválach hrala pieseň Urob nemožné veci pre nás. A vyznávala, že nech ukáže, čo je schopný urobiť, keď sa Mu celá dávam. A verila som v to, že nespievam len tak niečo, čo prinesie ľuďom dobrý pocit, ale čo stiahne Nebo na túto zem.

Toto je tá pieseň – je to náhravka z posledného Passion. Ospravedlňujem sa za falošné pasáže 🙂 v speve sa musím ešte zlepšiť: 

– ale spieva tam aj môj brat a Domino 🙂 žehnám Tvojmu počúvaniu, aby si prežil Božiu blízkosť a lásku aj skrze toto.

A ja som ani nevedela, že čo je nemožné. Ak je to nemožné, tak to hádžem bokom a ani si to nepýtam. Lebo je to pre mňa nemožné. A minulý týždeň ma Boh jednou takou nemožnosťou úplne prekvapil. Niekto, koho som spoznala na Father’s heart sa ma pýtal ako sa mám a ukončil vetu tým, či by som na pár mesiacov neprišla za nimi.

A ja som včera povedala “áno”. Viete, takáto možnosť bola pre mňa úplne mimo mojej reality. Ale verím, že Boh spôsobil, že niečo, čo som sa neodvážila ani len snívať, tak sa to deje.

Vyznávajte, že Boh je dobrý. Že je stále dobrý. A On bude robiť nemožné možným. A ukáže, čo dokáže On. A dokázal to, že 15.5 z Viedňe poletím cez Dubai do Adelaide v Austrálii…a pár mesiacov budem písať odtiaľ.

Ľudia, Boh je dobrý, nepochybujte prosím o tom. 

Mne z toho až sánka padá, aký je dobrý. (Fotka stará, ale výraz ostal ten istý.)

IMG_0348

PS: zajtra ideme s Lukym a Kami do kina na Avengers! Už teraz sa teším ako Vám o nich napíšem 🙂

N!KTO ?!

V sobotu sa výdava moja kamoška. Je z Litvy a volá sa Ona. Keď prišla prvýkrát na Slovensko, tak mala obrovský zmätok zo svojho vlastného mena. Nielen z toho, že sa nachádza na konci toho môjho – ivOna – ale aj z toho, že počula ako sa o nej všade rozprávali.

Keď som raz bola na Father’s heart škole v Severnom Írsku, tak prišla aj Ona. A s ňou ešte aj iní ľudia s veľmi zaujímavými menami. Bola som tam so svojou kamoškou Maťou. Raz sme šli na obed a Maťa ma poslala obsadiť miesta pri nejakom stole. Tak som sa hneď s nimi zoznámila a išla za Maťou. Keď sme prišli ku stolu, tak sa ma Maťa pýtala, že s kým sedíme, lebo si ešte naberali jedlo. Tak som jej odpovedala: “Tu sedí Ona, tam Taina, Tujja a tu ja a tu si môžeš sadnúť Ty.” Pozerala sa, či mi nešibe, že som si mohla aspoň jedno meno zapamätať, ale tentokrát som si pamätala mená úplne všetky.

Mená dávame všade všetkému, aby sme sa potom počas rozhovorov vyhli vysvetlovaniu, že čo vlastne máme na mysli. Keď som bola s Aničkou a Miškou v Nórsku na brigáde, tak sme pomenovali každú jednú kravu. Rohaňa, lebo mala rohy. Bielko, lebo bola biela. Koza, lebo fakt vyzerala jak koza. Kopaňa, lebo vždy kopala…alebo Ceckaňa, lebo. A tak keď sme niečo riešili, tak sme presne vedeli, o ktorej krave je reč. Dôkaz o našom pobyte v Nórsku som samozrejme zdokumentovala. A tak prikladám jedno video:

IMG_1218Jedného dňa, keď sa z mojich neterí stanú tínedžerky, tak budem musieť asi celý tento blog zahodiť do zabudnutia, lebo už bude všetko v ňom trápne a staromódne a nebudem im chápať a budem nudná a predovšetkým ich videá a fotky z detstva by im mohli pokaziť meno na strednej, alebo v partii, ktorú budú mať. No ja by som chcela, aby nimi puberta nešľahala až tak veľmi, že by sa hanbili za svoje originálne nápady. Preto, ak máš potrebu behať po dome v dokonalom maskovaní v podobe nohavičiek na hlave, tak choď za tým!

Podľa mňa je dôležité, aby sme úplne vo všetkom boli nositeľmi svojich mien. Nie nálepiek, ktoré nám svet pridelil. Tým nemyslím len naše krstné mená, ale mená, ktoré sme si sami stanovili – ako keď ja hovorím o tom, že som milovaná a chcem milovať. Aby tieto mená neboli prekryté niečím z tohto sveta.

Veľmi túžim, aby si moje netere nevyberali knihy podľa obalu. A chcem, aby to už nikto tak nerobil. Aby nesúdil človeka podľa toho, čo o ňom niekde počul, čítal, alebo ho zrazu videl v niektorej situácii. Toto je niečo, čo som sa odznovu učila na každej jednej Father’s heart škole. Či už som rozhovory tlmočila, alebo niekto prišiel za mnou. Niekto, kto od prvého momentu vyzeral, že je nájomný vrah, ktorý ma prišiel zabiť a ja som sa musela rozhodnúť neveriť vlastným predsudkom a čakať na rozpovedanie jeho príbehu. Väčšinou v tom bolo domáce násilie, alebo sexuálne znásilnenie, ktoré im dalo na tvár masku drsňákov.

IMG_3596Toto je moja kamoška Veronika a ja 🙂 Nosí tričko s nápisom N!KTO, ktoré nosí strašne veľa ľudí na Slovensku. Takéto tričko by som jej najradšej spálila v prípade, keby som ju v ňom stretla. Ale to by bolo zase len o mojich predsudkoch a obrovskej túžbe, aby si na seba nedávala takéto nálepky. Dnes som si konečne vypočula na youtube tú slávnu pesničku od Kolomana Magyara “Kaliho”, ktorú tu nejdem odporúčať už len kvôli slovníku, ktorý v nej používa. Ale v tej pesničke vôbec nespieva o tom, že je Nikto. (Teda, pravdupovediac podľa mňa rapperi nespievajú.) Ale hovorí tom, že nikto mu už nebude hovoriť to, kým naozaj je. A myslím, že pre tento dôvod ho nosí aj Veronika. Lebo túži žiť svoj život bez toho, aby ju niekto neustále naprával a hovoril o tom, čo má alebo nemá robiť. Pre toto má Veronika môj veľký obdiv – lebo keď sa pre niečo rozhodne, tak ju ani moje psie oči asi nepresvedčia o opaku.

Podľa mňa dôvod, prečo mám priateľov toľko, že som ich neni schopná prstami na rukách, či nohách spočítať je to, že som sa neustále učím byť zraniteľná. A zraniteľní sme len v prípade, že si nedáme žiadnu masku, že si nedáme žiaden ochranný štíť, žiadne brnenie. Blog o svojom živote môžeš písať len ak vieš byť zraniteľný. Otvárať sa a dôverovať ľuďom po 342324krát. Odporúčam Vám to. Buďme reálni. Nenanzývajme ľudí na základe ich skutkov – lebo potom by ten, kto zabil bol navždy vrahom a Biblia hovorí o tom, že kto sa i len hnevá na svojho brata, tak bude s ním zaobchádzané rovnako. Alebo, že tí a tí mali dieťa pred svadbou – keď Biblia hovorí, že ak sa len žiadostivo pozrieš, tak si scudzoložil vo svojom srdci. Toto nie je kázanie. Ja nie som z tých, ktorí by mohli kameňovať, lebo som bez hriechu. Ani z tých, ktorí by poučovali druhých o tom, že niečo sa má, alebo nemá. Nie je vôbec žiadny rozdiel medzi mnou a mojimi priateľmi. Keď ma niekto zavolá von, tak idem tam, kde to má rád. Keď ja zavolám niekoho, tak ideme tam, kde to mám rada ja. Napríklad do reštaurácie, či kaviarne. Keď volajú mňa, tak sedíme v krčme, smrdím od cigariet a pijem vždy len kofolu, lebo mi pivo nechutí, nefajčím, ale som s tými, ktorých milujem. Na ostatnom nezáleží. Viete, keby malo byť mojou prioritou to, aby chodilo viac ľudí na chvály, alebo do kostola, tak to nikdy nedosiahnem tým, že ich tam budem volať, ale nikdy neprídam tam, kam ma volajú oni. V podstate ich nikam volať potom nemusím, keď mi zavolajú a poviem, že idem napríklad na chvály, tak sa ma pýtajú, či by mohli ísť so mnou.

Naozaj, prestaňme nosiť masky. Keby ľudí nazývame prezývkami na základe toho, čo si prežili, tak ja by som bola pod štítkom bláznov, lebo som chodila ku psychiatričke. Dávid by sa nachádzal niekde pri onkologických deťoch. Niektorí moji priatelia pod štítkom svätých a iní medzi vyvrheľmi spoločnosti, či brutálnymi hriešnikmi. Hovorme o tom, kým sme a aké sú naše túžby.

V minulom blogu som písala o Mirke – tak ju chcem len pripomenúť. Mirka nie je u mňa pod štítkom s Dávidkom. Nemilujeme predsa z ľútosti. Milujeme, lebo chceme. Ak mi chceš pomôcť pri rozdávaní radosti, tak si prečítaj môj posledný blog. A toto je moje číslo účtu:  194 810 7253 / 0200 kde môžeš Mirke prispieť na tablet – do utorka. Potom ho kúpim a pôjdem za ňou 🙂

Dávať z ničoho a dostať naspäť všetko.

IMG_3397Neviem prečo, ale vždy keď čakám na onkológii na Dávida a sestru, tak sa objavia. Klauni. Lekári s červenými nosmi. Ľudia, ktorí liečia smiechom. Doktor Trubka, či Doktor Huspeninka a iní… im netreba vysvetlovať, že nie ste pacient, že len čakáte. Oni budú čakať s Vami. A tak čakáte s nimi. A kým teda čakáme, tak hrajú na ukulele a spievajú romantické piesne. “Kolegyňka, tuto chyťte moje vajco a hrajte s nami.” a dá mi do ruky vajíčko naplnené ryžou a tak hráme. “Kolegyňka, opatrne, predsa len, držíte moje vajcia.” keď zrazu “Pán kolega, z môjho vajca sa sype ryža.” vraví jeden druhému. A teraz si predstavte nasledujúcu odpoveď – prázdna čakáreň, iba ja a oni. “To vôbec nevadí. Vy si nájdite nevestu, zoberiete sa a ja budem hádzať ryžu.” A tak je úplne prirodzené, že už mám pri sebe na jednom kolene kľačiaceho doktora Huspeninku, ktorý ma žiada o ruku. No, kto by mu odolal. A tak sme sa v čakárni na detskej onkológii vzali a pán kolega hádzal ryžu. Myslím, že on mal z toho najväčšiu radosť. Dávid ich v tento deň ani nestihol. Liečili mňa. “Mamička Huspeninková, keď prídem domov, nech je večera na stole.” a odišli.

Včera sme boli so sestrou u veterinára zaočkovať Ponga. IMG_1957Bola s nami Ester. Tí dvaja – Ester a Pongo – preskúmali v ambulancii, čakárni a v podstate v celej budove úplne všetko. Po chvíli Ester prišla, potiahla ma za tričko, že mi niečo potrebuje ukázať. Cestou mi potichu šepká, že “Ten doktor tu chová dinosaury.” a tak mi ich potrebuje ukázať. Prstom ukázala na dvoch chameleónov. Keď bol Pongo zaočkovaný, tak pán doktor navrhol, že jej jedného dinosaura vytiahne a dá chytiť. No to už bezplienková Ester kľačala v rohu pod stolom a hovorí: “Ja mám asi bob.” Pripomínam, že nemala plienku. V tom istom momente sa Pongo vycikal na rohožku. A tak sme dinosaurov videli iba cez sklo.

Viete, neustále hovorím o tom, že máme snívať vo veľkom a hovoriť o tom s Bohom. A stále si to myslím. Vlastne je to to, čomu verím. Hovoriť Bohu o svojich túžbach. A priam Ho s nimi otravovať. Neustále mu predkladať, čo chcete. Viete, keď bola malá, tak som bola tak trochu zamilovaná do afričanov. Vlastne stále sa mi veľmi páčia afričania. Nemyslím mužov afričanov, ale celkovo, černosi. Ešte som si ich aj lepila na stenu – do tej Afriky, tam sa raz dostanem. Keď bola možnosť z mojej biblickej školy v Dánsku ísť do Afriky, tak som úplne žasla. Môj úžas sa vytratil vo chvíli, keď som počula cenu. “Aha.” a potom sa mi to všetko cez seba začalo v hlave zomielať. A v tom som si to uvedomila – mám 18 rokov, som v Dánsku, život tu je v podstate krásny, ale tam doma je môj tato a s mojím tatom nemám až tak dokonalý vzťah. Mojou misiou je predsa on. A nie hľadujúci ľudia. A tak som dala Afriku bokom. Výhodou na tej škole bolo, že som bola najmladšia. Mňa tam mal rád každý, každý mi chcel byť oporou, každý mi bol blízko, zaujímal sa o mňa. Raz som teda sedela a rozprávala sa o tom s mojim o 15 rokov starším spolužiakom, tak sa ma opýtal, že prečo tatovi nenapíšem list. List, v ktorom ho poprosím o odpustenie za moje skutky, či slová a zároveň mu odpustím. List som písala asi týždeň. Väčšinou som viac plakala ako písala. A tak som šla jedného IMG_0457dňa na poštu – poslala list. Vyšla som z pošty a stretla mojich spolužiakov-manželský pár. Prišli za mnou a povedali: “Ivonka, Boh nám povedal, že chce, aby si išla do Afriky.” a do ruky mi dali presnú sumu na misiu do Nigérie. A tak som šla. Tato môj list nikdy nespomenul.

Snívajte vo veľkom. Ako Rút, ktorá keď maľuje, tak maľuje vo veľkom. Raz podľa mňa nakreslila Lincolna. Že?! Podľa mňa to je úplný prezident Lincoln. Akurát, že Ruty mu k jeho veku priradila aj okuliare.

11200923_446471738864320_3377797455256216531_oVčera večer som si na FB písala s jednou mojou novou kamoškou Mirkou. Mirka je v skutočnosti Dávidkova kamoška. Boli spolu hospitalizovaní na onkológii. Mirka teda v nemocnici stále je. Včera som jej napísala, lebo som videla jej fotku na Facebooku v súvislosti s jednou organizáciou “Deťom z lásky“. Môžte si ju lajknúť na FB a tak zistiť viac. V mojej hlave to začalo pracovať – totižto, tú fotku tam mala v súvislosti s tým, že Mirka túži mať tablet. Tak som tej organizácii odpísala, že jej túžim tablet podarovať. To, prečo to v mojej hlave začalo pracovať bol práve tento blog. Mám toľko čítateľov, že keď o tom napíšem, tak jej môžem kúpiť a podarovať aj výkonnejší tablet než taký, aký si môžem dovoliť. Fotka je z FB stránky. Najradšej mám, keď sa môžem ľudí spýtať konkrétne. Čo konkrétne naozaj chcú. Takto to ja robím pri Bohu. Hovorím presne. Túžim po novom mobile. Túžim mať iPhone, nie nejaký obyčajný mobil. Som konkrétna. iPhone mám a som spokojná najviac na svete. Už vyšli asi štyri nové rady iPhonov, ale môj je skvelý. Ja chcem veľmi, aby ľudia si pýtali presne to, čo chcú. Chcem, aby dostávali tak veľké sny, aké si snívajú.

Pride mi sebecké vedieť, že ma číta veľa ľudí a nevyužiť toho. Mirka má 13 rokov a v nemocnici už prežila dlhý čas. Ak mi túžiš pomôcť pri naplnení tohto sna pre Mirku, tak toto je moje číslo účtu:  194 810 7253 / 0200  keď napíšeš do predmetu Mirka-tablet, tak to určite využijem na tablet. Keď príde viac peňazí, ako je potrebné, tak to podarujem Mirkinej rodine. A keď príde veľmi veľa peňazí, tak donesiem nášmu Dávidovi. Dávidka ešte naozaj čaká asi 24 ciest do Bratislavy a naspäť kvôli chemoterapii. Preto ho budem neustále pripomínať a písať o tom. Ak chceme sťahovať nebo na túto, tak to robme vo veľkom.

Sama mám skúsenosti s tým, že dávanie desiatkov na dobrú vec spôsobuje veľké veci a navracia obrovské požehnanie. Ja mám sirotský dôchodok od svojich 13. Keď som pochopila, čo znamená dávať desiatky -dávať desatinu z toho, čo dostanem Bohu-, možno niekedy v 16, tak odvtedy som začala dávať. Keď to bolo 90eur, tak som niekde niekomu dala 9eur každý mesiac. Keď to bude 2500eur, tak budem dávať každý mesiac 250eur niekde niekomu, aby bol požehnaný. Peniaze predsa nie sú mojim pánom. Slúžia oni mne, nie ja im. Niekedy som dávala z ničoho a dostávala všetko.

Viete, čo to spôsobilo v mojom živote? Takmer dva roky som žila zdarma v Dánsku. Dvakrát som zadarmo bola v Afrike. Zadarmo som bola v Kalifornii. Na všetko vždy prišli peniaze. V priebehu dňa-či týždňa. Boh odmeňuje vernosť svojich detí. A toto nie je výzva, aby si teraz dal desiatok svojho príjmu na môj účet pre Dávidka alebo Mirku. Vôbec nie, na tej stránke nájdeš mnoho iných detí. Alebo – Tvoja ulica, či panelák má mnoho schránok, do ktorej vojde mnoho peňazí v jednej malej obálke. Pomoc potrebuje každý.

Pozrite si toto krátke dvojminútkové video, ktoré ma v robení tých skutkoch lásky naozaj povzbudzuje: