Neberú život až tak vážne…

IMG_1195Deti. Ježiš povedal, že máme byť ako deti. Niekedy premýšľam, čo tým asi myslel. Ostrihať si vlasy tak štýlovo, že ich zrazu na určitých miestach niet. Alebo strihať si mihalnice a obočie, aby sme lepšie videli. Alebo dávať si do nosa uhorky a neskôr z neho vybrať šušIMG_0790ne a nakoniec ich zjesť – tie uhorky samozrejme. Alebo nájsť krémik, ponatierať seba, okolie, steny, ľudí, psa, su226097_2086169748489_5435413_nsedovho kocúra i babku. Alebo vyzliecť sa úplne do naha, dať si na hlavu čiapku, aby nám nebola zima a ísť von. Alebo prekakať plienku takmer po uši. Alebo preberať odpadky, jesť zo zeme, či doslova ocikať dospelákov. Hodiť sa o zem, dupať nohami, kričať, vrieskať, plakať, smiať sa na slovách ako “zadok”, či “bobek”. Vždy vedieť, čo je pre nás najlepšie a znenávidiť všetkých, ktorí si myslia niečo iné. Tváriť sa, že to, čo sa stalo včera už dnes neplatí a čo bude zajtra, tak na tom jednoducho nezáleží. Asi to myslel nejak takto. A možno inak. Pravdupovediac neviem. Ale nie všetko z tohto zoznamu sa mi páči a javí ako možné v tomto svete a v mojom živote.

Alebo tým myslel niečo úplne iné. Viete, deti veľa rozprávajú. Mám pocit, že sa im ústa málokedy zavrú. Väčšina ešte aj spí s otvorenými ústami. A všetko komentujú. Raz bola pustená telka a v reklame zaznela veta “niektoré veci sa nám časom stajú rutinou” a Rút sa na to urazila so slovami, že nie je žiadna Rutina.

Raz mi sestra prerozprávala svoj rozhovor s Rút. Rozprávali sa o tom, že im chýba dedko (môj tato). Ruty ale s povzdychom povedala: “No, ale aké ťažké to musí byť pre Ivi. Tá nemá ani mamu, ani tata a ani manžela.”

Niekedy mám pocit, že nás deti sledujú. 285414_2088092116547_4994979_nŽe o nás vedia všetko. Že sú to takí tajní Boží anjeli, či agenti na tomto svete a držia nás veľkých oveľa viac ako my ich. Keď sme Rút oznámili, že dedko zomrel, tak sa pousmiala nad tým, že babka Jarka už konečne nebude Charlieho venčiť sama. A s nadšením utekala Sofinke zdeliť, že už je v nebi. Tá v tom má úplne jasno.

Najzaujímavejšou vecou na písaní blogu je to, že nikdy neviete, kam smerujete, o čom budete písať, ani ako to skončí. Niekedy samú seba prekvapím v tom, čo píšem a musím si prečítať, čo som to vlastne napísala.

Ale vráťme sa k téme. Ako to teda Ježiš myslel? Viete, podľa mňa Rút a samozrejme všetky ostatné deti sú veľmi citlivé. Vnímajú svet úplne inak ako my. Sú si vedomé malých, ale aj veľkých vecí. Ako keby videli, čo koho bolí a ešte aj to, ako veľmi to bolí.

IMG_2453

Toto je Dávid (keď bol trochu menší) v tričku, na ktorom sa píše, či si pamätáme príbeh Dávida a Goliáša. Myslím, že keď vyrastie, tak všetci budeme spomínať na jeho Goliáša v podobe nádoru. Dávid momentálne čelí rakovine a chemoterapia nie je jednoduchou záležitosťou ani pre veľkých a ani pre malých Dávidov. Dávid je skutočný bojovník, má srdce Kráľa Dávida, ale aj srdce Pastiera Dávida. Momentálne po dome pasie iba ich malého pudla Ponga a snaží sa kraľovať a vládnuť nad svojimi sestrami. Skúša, aké je to stáť na nohách a od radosti zo státia nespadnúť. Ako som už písala predtým, Dávid má pred sebou ešte cca 25 týždňov ambulantnej liečby v Bratislave. Ak by si mu chcel prispieť v hádzaní kamienkov na toho veľkého Goliáša, tak sa zaňho prosím modli. Aby bol silný, aby sa radoval, tešil, rástol a mocnel. Pripomínaj Bohu tohto dôležitého malého muža a ja som presvedčená, že mnohí budeme jesť z ovocia, ktoré Dávid prinesie do tejto krajiny. A ak by si mu túžil prispieť aj finančne, tak číslo účtu Dávidkových rodičov je: SK5809000000005032784789 GIBASKBX

Viete, deti ma asi vždy budú fascinovať. Rút aj takmer po piatich mesiacoch vie myslieť na to, že stratiť rodičov môže byť bolestivé a to má iba 5rokov. Chcem byť ako ona. Mnohí si už povedali, že už prešlo dosť času, že je čas vstať a ísť ďalej. Ale ja týmto rečiam neverím. Ak si smutný, tak buď. Kľudne smúť aj desaťročie, ak to má vniesť pokoj do Tvojho srdca a úľavu pre Tvoju dušu. Ak si štastný, tak sa raduj a raduj sa úplne zo všetkého, najviac ako sa len dá. Neohraničujme druhých podľa svojich vlastných skúseností, alebo podľa naučených vedomostí. Buďme ako deti a hlaďme na svet úplne inak.

IMG_4651Dnes sme mali dedičské konanie. Tak sme mali ako súrodenci spoločný výlet za pani notárkou. A potom spoločne na kávu – viď foto. Pravdupovediac, ani len netuším, akým smerom pôjde môj život najbližšie mesiace, či dni. Stalo sa Vám už niekedy to, že ste vyslovili vetu, ktorú ste vôbec nemali v pláne a potom ste sa pozastavili nad skutočnosťou, že z plnosti srdca hovoria ústa?! To sa mi stalo dnes na obede s mojim bratom a Kami. “Nemôžem ostať sama, lebo to nezvládnem.” Pravdupovediac som povedala, že to nezvládnem sama s mojou poruchou osobnosti. Na okamih mi zovrelo srdce a vlastne som ani nevedela, čo ďalej povedať.

Niekedy sa v mysli vraciam späť do hospicu a času, keď tam tato ležal. Viete, bol tam iba osem dní, ale niektoré z tých okamihov si nechcem nikdy vymazať z pamäte. Boli to tie krásne a dôležité okamihy. Chvíle, keď si odpúšťate, vyznávate lásku, ďakujete, púšťate daného človeka a to všetko iba pohľadom. Slzami. Snažíte sa byť silní a celé to nepreplakať. Raz som si k nemu zobrala gitaru a hrala chvály a spievali sme mu. Všetky sestry sa vtedy prišli pozrieť. Viete, to sú tie nezabudnuteľné okamihy. Alebo keď si v hlave premielate vetu: “Teraz mu len musíš klamať, že to bez neho zvládneš, aby odišiel v pokoji.” a potom ju vyslovíte a viete, že tomu neveríte ani vy, a ani on. No napriek všetkému sa tomu zabrániť jednoducho nedá.

Na terapiu som začala chodiť z určitých príčin, ktoré sa mi počas terapie stali len dôsledkami niečoho úplne iného. Vôbec to neboli príčiny, ako som si myslela, boli to obyčajné následky niečoho oveľa iného. Mám veľa priateľov, ktorí berú, či brali lieky kvôli zlomenosti, bolesti duše, boli hospitalizovaní, alebo priam zničení – ale to všetko boli len následky, to čo nasleduje po niečom. Ja som lieky nikdy nebrala, nebola som hospitalizovaná, ale myslím, že mnohí, ak nie aj všetci máme ten istý dôvod – deficit lásky – dokonca aj tí, ktorí psychiatra, či psychológa nikdy nenavštívili.

IMG_0795V tomto sú deti iné – deti milujú. Možno sa na začiatku hanbia a tvária, že nič. Ale ak sa do vás zamiluje dieťa, tak vás miluje. Nefalšujú radosť z toho, že ste prišli, aj ak je to už druhý krát v ten istý deň. Ani s Vami nechcú byť iba kvôli sladkostiam, alebo že by ste im toho dovolili viac ako ich rodičia. Neviem presne v čom to je, ale deti milujú. Nenosia masky, hoci sa často zmaľujú na nepoznanie. Ani sa na nič nehrajú, hoci sa hrajú neustále. Ak dôverujú, tak skočia zo schodov, lebo vedia, že ich chytíte. Ak plačú, tak chcú utešiť, hoci len na 23 sekúnd. Nie vždy vedia vysvetliť svoje konanie, ale na tom až tak nezáleží. Podstatné je, že to prežili, oni a aj okolie. Deti dodávajú odvahu. Idú za svojimi snami a snívajú nové sny. Chcú veľké veci a nezastavujú sa pri prvom dospeláckom “nie”. Deti sú schopné vymilovávať nás veľkých z toho, že nevieme byť ako oni. Jednoducho milujú. Doslova, milujú jednoducho.

PS: Myslím, že Dávid je do mňa.

PS2: V najbližšom blogu vylosujeme výhercu v súťaži o Aničke. Máte sa na čo tešiť.

PS3: Deti neberú život až tak vážne:

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s