Dávať lásku za láskou. Neustále.

Ďakujem Vám všetkým za mnoho zdieľaní a komentárov k predošlému blogu. Veľmi ma to tešilo 🙂 Včera sme mali PassionTN. 11048609_1525406067706198_991436474064086429_nAni neviem, koľko ľudí prišlo. Ale rozhodne to nebol rovnaký počet ako na predošlom Passion, na ktorom boli ľudia z Bethel a Lamačské chvály.

Občas sa mi v hlave vytvorí taký otáznik – prečo je tomu tak? A v hlave mi následne naskakuje milión dôvodov. Asi si niekto prečítal, že tam už Bethel nebude. Že tam hrá chvály len môj brat, káže Jaro,..prečo by sme mali cestovať na túto akciu, keď je ako jedna z mnohých?! A majú pravdu, úplnú. Ja si tiež pozerám plagáty rôznych akcií a v hlave si preberám, či mi to stojí za to. Tohto nepoznám, tento minule nebol až taký dobrý, tuto som sa zle cítila a tam som nič neprežila. V hlave si vytváram tisíce krabičiek s vecami, ktoré som označila “like” a tisíce, ktoré som označila “dislike”. Obyčajný facebookový systém sa utvoril v mojej hlave. S ľuďmi na tej fotke (fotil Maťo Slávik) som strávila celý týždeň. Famózna predstava – USA, Kanada, Austrália, Taiwan, Švajčiarsko – krajiny, z ktorých sú. A čím dlhšie som s nimi bola, tým viac som si uvedomovala, že ich hodnota je úplne rovnaká ako tá moja. Že pomazanie, ktoré nosia vo svojej službe, ten Duch Svätý, že je rovnaký ako mám ja.

Keď sme boli s Jankou v Betheli v Kalifornii, tak to bola prvá vec, čo sme sa tam dozvedeli – že nie my, ale Boh koná zázraky, nie my, ale Boh je ten, ktorý uzdravuje. 488065_10150997817303444_1726971560_nA vtedy akoby Ti padla obrovská ťažoba z pliec, lebo je to zrazu Božia zodpovednosť. Keď nás potom ľudia pozývali do svojich domovov modliť sa za ich fyzické uzdravenie, tak boli ľudia uzdravení a niekde neboli. Prečo? Moja vina? Vôbec nie. Nemám v rukách nič špeciálnejšie ako Ty. Boh je ten, ktorý uzdravuje, ktorý dáva milosť kráčať, žiť,..to mi inak pripomína pripomenúť Ti – že ešte vždy sme dostupné a radi prídeme aj k Tebe modliť sa. Môžme sa modliť po anglicky, s pravým americkým akcentom, ak by bolo otázkou, či to bude aj z našich úst fungovať. Pravdupovediac, neviem – ale viem, že Boh chce uzdraviť úplne vždy!

A čo potom náš Dávid? (Inak, v predošlom blogu možno vidieť už aj to, ako robí vrana). Alebo prečo teda sa môjmu tatovi začal celý stav zhoršovať potom, ako som prišla z Bethelu? Nepovedali nám predsa, že sme nositeľmi Božej prítomnosti, kdekoľvek sme? Áno som. A nehodľám sa toho vzdať. Nevzdala som sa skutočnosti, že Boh je dobrý vo chvíľach, kedy moji známi museli porodiť svoje mŕtve bábo, ani keď mi zomrel Charlie, ani keď zomieral môj tato, ani keď som na Father’s heart počúvala jeden zlomený príbeh za druhým, o znasílnení, zneužívaní, bolesti, zomieraní, trápení, nenávisti. Občas sú príbehy tak bolestivé, alebo skúsenosť priam nechutná, že neviem ako reagovať. Ani len netuším. Ale keď som sa vo svojich 16 rokoch rozhodla ísť za Bohom, tak za Ním chcem ísť, nech sa deje čokoľvek…

A čo potom psychiatria? IMAG0615Ľudia v klietkach, kazajkách, ubližujú si, boja sa, prežívajú úzkosť a strach a nevedia ako ďalej, chcú zomrieť. Nemajú viac svoje sny o veľkom dome, psovi, či škrečkovi, svadbe, deťoch,.. (obrázok kreslila naša Sofi). No niekde v hĺbke svojej duše zo všetkého najviac túžia ŽIŤ. Túžia byť zbavení nálepok, ktorí im svet dal. Túžia začať odznovu. Písať svoj príbeh od úplne novej, čistej strany. Nikdy si nedovolím povedať, že sú blázni. Ani na chvíľu si nechcem dovoliť myslieť, že si za to môžu sami, alebo že im už nik a nič nepomôže. Sú to predsa ľudia. Rovnako iní ako ja. Aj ja som iná.

Lenže my si prečítame ich diagnózu a nechceme byť v ich blízkosti. My sa dozvieme o niekoho minulosti a nezaujíma nás jeho prítomnosť. My si pozrieme, kto bude kázať a povieme si, že ten nám nemá čo dať. My si pozrieme, kto hrá chvály a jednoducho tam nejdeme, lebo oni nie sú takí, ako tí druhí. Samozrejme, že rovnako zmýšľa aj Boh. Hej? Veď nás stvoril. Vie, akí sme rozdielni. Veď aj Biblia píše o tom, že Boh má svojich obľúbencov. IMG_1255Že? Vôbec nie. My sme tí, ktorí si sami vytvárame zoznamy toho, koho budeme milovať, kto si ako zaslúži byť milovaný, koho radšej hneď odmietneme. Veď predsa strávili tak veľa mesiacov na psychiatrii, alebo tak veľa rokov vo väzení, alebo tak často presedia v krčme. Alebo ani sa v kostole neukáže. Ani krížik na krku nenosí. Ak by to bolo o tom, tak sme všetci niekde úplne inde. Niekedy premýšľam, že či tí ľudia, ktorí nemajú stanovenú svoju psychiatrickú diagnózu ju nemajú len z dôvodu toho, že nikdy u psychiatra neboli. Keby to bolo dovolené, tak by som chodila za všetkými ubolenými ľuďmi a objímala ich. Objatie za objatím. Lásku za láskou. Milovať ich.

Podľa mňa – celé toto nálepkovanie a preberanie ľudí na dobrých a zlých nie je vôbec v poriadku. Poďla mňa sú ľudia dobrí a sú ľudia dobrí, ktorí sú doráňaní a nevedia, čo so svojou bolesťou robiť. Iba zranení ľudia zraňujú. Nič iné predsa nevedia. Nevedia inak. Akoby aj mohli, keď utŕžili počas svojho života toľko rán? Tebe sa to hovorí, keď máš v živote toľko priazne, či už Božej, alebo ľudskej – si často ľudia o mne hovoria. Hej. Je to pravda. Mám veľa priazne. Ale nie vždy tomu bolo tak. Kedysi bolo aj moje písanie úplne iné: “Tak veľmi túžiš, aby to skončilo. Aby si sa už nikdy nemusel zobudiť na vlastný plač. Aby to čiernobielo Tvojho života bolo pohltené aspoň malou kvapkou farebnosti. 14077583314_f70a1907d4_kNeviem, či by to stačilo, ale možno by to prinieslo malý kúsok nádeje toho, že aj to nemožné stane možným. Ale nič sa nedeje. Stále si to Ty – ten istý, aký si bol včera, keď si hľadel dole z najvyššieho poschodia. Je mi Ťa ľúto, zabudol si na krásu lietania, jediné, čo Ťa zaujímalo, bol pád. To, že zomrieš, nie viac to, že môžeš žiť. Postavil si mi tým plot okolo vlastného srdca. Vybudoval si múry, kvôli ktorým už viac nevnímam veci naokolo…umlčal si moje sny, zahodil moje spomienky. Už nikdy nebudeš slobodnou. Kričala som na Teba a prosila o pomoc. Zatemnil si to všetko vo mne, čo chcelo spievať, radovať sa.” 

Mám desiatky stránok, kde sa píšu ešte horšie, ešte smutnejšie veci, ešte bolestivejšie…aj moja duša prežíva-la rôzne stavy… a teraz je to na mne, dám sa do krabičky všetkých tých “bláznov” a zabudnem na krásu žitia, alebo budem bojovať za svoj život a začnem si ho užívať a nielen prežívať?! Dajme si dole svoje ružové okuliare a aj tie, ktoré nosia tajní agenti, v ktorých vidia všetko o danom človeku. Začnime sa k nim inak správať. Čo nám povedia, si nechajme pre seba. Čo nám nepovedia – asi majú na to svoj dôvod. Prestaňme dávať kazateľov, chváličov, Božích služobníkov do nejakých kategórii väčšieho a menšieho požehnania. Začnime veriť tomu, že to, že sme tu, práve teraz, na danom mieste, má svoj dôvod – že požehnanie môžme priniesť aj my, úsmevom, objatím, láskou, radosťou… Zlomenosť človeka naozaj bolí – ale bolí oveľa viac, ak je v nej oddelení od druhých a nepríjimaný. Bolí menej, ak sa mu priznáme, že aj my sme zlomení, možno trochu inak, možno v niečom inom, ale sme. Začnime milovať bez ohľadu na to, kto ten človek pred nami je, čo robí, ako vyzerá..dávajme láskou za láskou (a nie lásku za lásku)..

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s