A nič sa nezmení.

IMG_0072Premýšľam, či som sa niekedy ocitla v situácii, v ktorej by bol ohrozený môj život a okoloidúci by ostávali okoloidúcimi. A niečo v mojom tele prestávalo fungovať a okoloidúci naďalej ostávali okoloidúcimi. Asi nie. A asi môžem byť Bohu vďačná, že vo chvíľach, keď je to potrebné, tak som povšimnutá. So sestrou, Dávidom a Ester sme šli do Trenčína. Keď sme autom stáli na prechode, tak sme na križovatke neďaleko videli padnúť muža na zem. Asi štyri autá išli v tej chvíli okolo neho. Možno viac, možno menej. Nerozumiem úplne autoškolám, ktoré dávajú vodičák slepým vodičom. Keby popri ich aute utekal nejaký labrador, alebo za autom ťahali slepeckú paličku, tak nepoviem ani slovo. Ale nič z toho nemali. Tak sme zastavili. Zavolali pomoc a snažili sa s ním komunikovať. Nakoľko sme mali v aute dve malé deti a zrazu všetci videli a prichádzali pomáhať, tak sme pána nechali so skupinkou ľudí. IMG_0075Večer som viezla kamošku na vlak, lebo jej otec mal mozgovú porážku cestou na záhradku. Vtedy mi to doplo a ako sme sedeli v aute, tak som ukázala na miesto, kde sme ráno zachraňovali jedného muža. Bol to on. Cítila som sa ako superhrdina. Vlastne, moja sestra v tom celom bola tá odvážnejšia. Cítila som sa ako sestra superženy. Neviem si predstaviť horšiu situáciu, ako viesť večer kamošku, ktorá ide za svojim otcom do nemocnice a ukázala by mi miesto, ktoré by som ja “nevidela” a obišla ho. Alebo keby sa stalo ešte horšie a ja by som mala v sebe pocity viny, že som predsa len mohla urobiť niečo.

V nedeľu sme boli opekať: teta Janka, Ovce, malé Roncky, dvaja omšeňáci – Danka a Jojo, Anička a ja. Processed with MoldivBolo naozaj super. Bol aj Pongo. Keď idete opekať na nejaký kopec, na ktorý bežne vybehnete za 15 minút a vyberiete sa opekať s deťmi, tak sa z 15-minútového kopca stane Mount Everest. Šesť detí, pes a sedem dospelákov a kočík. Buď tlačíte kočík, alebo nesiete psa, alebo Dávida a psa, alebo Ester na pleciach, či Rút na chrbte, alebo túžite byť jedným z nich a nechať sa niesť. Vďaka Bohu, že nám posiela do cesty anjelov v podobe starších pánov na tragáči, ktorý aspoň kúsok posádky vyviezli hore. Aničku a deti samozrejme. Kým sme vyšli hore, tak pán Ovečka založil oheň a my sme mohli rozložiť veci.

Danka sa nevedela dosmiať, keď sme zrazu počuli Rút kričať: “Nehodááá, stala sa nehodááá!!!” a pritom utekala za nami od neďalekého potoka. “Ester skoro spadla do potoka, poďte jej pomôcť.” Danka šla Esterku zachrániť. Ester našla ležiacu dole hlavou, s rukami zdvihnutými, aby zachránila svoje veci, spadnutú hneď pri potoku a Sofiu ako naď ňou stojí s rukami vbok a hovorí: “No pozri ako spadla.”

Dávidko si užíval surové špekačky, ktoré si striedal s Pongom. Danka a deti športovali s raketami a loptičkami, či košíkmi a my ostatní sme zachraňovali tých, ktorí sa zrovna nehrali. “Bety, poď sa rýchlo pozrieť, to hovienko, čo som vykakala vyzerá jak tá špekačka, ktorú som zjedla.” kričala z lesa Rút na Alžbetku, ktorá sa samozrejme bola pozrieť. Mokré utierky, ktoré použila slušne prišla hodiť do ohňa. Tie deti sú tak dobre vychované, až z ich poslušnosti občas nechápem.

Anička má dnes narodeniny! Napíšte jej 🙂 nie v rámci súťaže, ale aby mala radosť 🙂 už má 23!

Mala som tu na prázdninách Katku. Spravili sme si taký mini výlet. O pol piatej ráno sme vstali, aby sme na siedmu boli v Ľubochni. A potom sme šli vyzdvihnúť jednu skriňu do Spišskej Novej Vsi pre švagrinú. Podľa google maps som včera odšoférovala asi 490km. Nie je to úžasné? Myslím, že sme zablúdili iba raz. Kým sme čakali v Ľubochni, tak som sklopila sedačky v aute a tak sme mali piknik vo veľkom kufri auta. Ale bolo skvele. Katka mi vždy prinesie veľa radosti a svetla do života. Vždy keď som ju pri šoférovaní potrebovala, tak buď spala, alebo “mala zatvorené oči”. Ale bez nej by som to nedala. Katka je jednou z tých priateľov, za ktorými by som šla 43242km, keby potrebovala byť so mnou. Ľudia ako ona sú vzácni a potrební.

Processed with MoldivDávidko mal včera ďalšiu operáciu – robili mu komôrku – port a cath. Ak neviete, čo to presne je, Mr. Google o tom vie celkom dosť. Keď pozerám na túto fotku s dvojmesačným rozdielom – pred začatím chemoterapie a to ako vyzerá teraz, tak mám pocit, že z toho malého bacuľatého bábätka Dávidka sa stal veľmi rýchlo mladý muž Dávid.

Na Dávidovi je vidieť zmeny, rastie. Nevzdáva to a napreduje. Všetci sa meníme. Rastieme, niečo sa deje v našom vnútri, s našim telom, s našimi myšlienkami, snami, srdciami. Jednoducho sme stále iní. Dávidko je malý chlapec, verí v malé veci – ako v to, že mu mama dá mliečko, keď si vypýta, alebo že keď bude plakať, tak bude potešený, alebo že keď bude z nemocnice doma, tak sa s ním budú sestry hrať a on bude zase môcť biť Ponga hračkami po hlave. To sa mi na ňom veľmi páči. Dávid neočakáva, že niekto vyzve jeho vieru, aby kráčal po vode. Dávid jednoducho kráča. Toto je to výnimočné na deťoch – oni vedia, že Boh sa nikdy nezmenil. Že je to ten istý Boh, ktorý oddelil more, aby viac ako tri milióny ľudí mohlo prejsť na druhú stranu a všetci mali suché nohy! A kráčali po dne mora a ich nepriatelia na nich nemali dosah. Som presvedčená, že Dávidko pozná tohto Boha. Ktorý potrel oči slepého muža blatom a slinami a on znovu videl. Podľa mňa ani len netušíme, čo všetko dokáže tento Boh.

Dávidko žije od februára s rakovinou a víťazí. V podstate vedie víťazný boj, lebo nech sa deje čokoľvek, tak celé Nebo je na jeho strane. 

Vážne – čo keby sa zrazu všetky tie sny, ktoré máme začali stávať skutočnosťou a veci šli presne tak, ako chceme? Tým najväčším múrom na ceste k našim snom je naše neustále počítanie so zlyhaním. Máme tendenciu myslieť si, že to nevyjde, že to možno len skúsime. Ak vôbec.

IMG_0079Čo keby sme na chvíľu začali brať Boha vážne?! Ježiš je ten, kto nás v skutočnosti všetkých zachránil. Ježiš je ten, ktorý uzdraví Dávida. A ak nie? Tak má vážny problém 🙂 veď je všemohúci.

A je mi úplne jedno, či v Neho veríš alebo nie. Či s Ním máš alebo nemáš skúsenosť. Jednoducho Mu predlož svoj sen a očakávaj, čo sa bude diať.

Ľudia mi často hovoria, že by chceli môj pokoj, že by chceli moju radosť, že by chceli toto a tamto… že vôbec nevyzerám, že bývam niekedy aj smutná, či nahnevaná, alebo že sa niečo deje… viete, čo je tým tajomstvom, ktoré im vždy prezradím? Že nič, naozaj nič nás neodlúči od lásky Kristovej – tak je to v Biblii. Ak uveríš tomu, že si milovaný svojim Bohom, nech sa deje čokoľvek, tak uvidíš, že nie som v ničom iná a začneš žiť presne to isté. To, kým sme nie je vôbec definované tým, čo robíme alebo nerobíme. To, kým sme je definované tým, čím sa rozhodneme stať, koho sa rozhodneme nasledovať. Ja patrím Bohu. Takže moja identita je už navždy definovaná – som Božia dcéra. A môžem zachraňovať padajúcich ľudí na ceste, alebo ich môžem obchádzať – a nič sa nezmení. Stále budem milovanou. A môžem prestať hrať chvály a začať chodiť na koncerty slovenských rapperov, kde väčšinou všetci pijú, fajčia, alebo neviem čo všetko – ale nič sa nezmení. Ak povieš Bohu svoje “áno”, tak On Ti už nikdy nepovie “nie”. Ani po mojom 23 123 932-raze, keď som Mu povedala, nech zmizne a vypadne z môjho života, lebo môj život s Ním bolí, tak neodišiel. Boh neopúšťa, neodchádza. Nemení svoj názor na mňa. Všetko mi má slúžiť na dobré, keď v Neho verím – to je Jeho prísľub pre nás všetkých. Ak to nie je dobré, tak to ešte nie je koniec. 

To je moje jediné tajomstvo – moja identita, to kým som, nie je nikdy založené na mojich skutkoch. Ale na tom, že viem, že nech sa deje čokoľvek, som milovaná.

Skús to s Ním – aj keby si mal začať vetou: “Vôbec v Teba neverím, ale Ivonka napísala, že to s Tebou dokážem, tak sa ukáž.” a ja verím, že mi napíšeš o tom, že sa ukázal.

A potom – nech sa deje čokoľvek, tak ani u Teba sa už nič nezmení… veď budeš stáť na Láske.

Koniec súťaže!

IMG_3332“Ivta, ja už spávam sama vo veľkej posteli s mojim manželom.” mi raz oznámila Ester. “Maminta mi požičala svojho manžela.” a tak spala so svojím “tatintom”. No na ďalší deň prišla za mnou a začala mi rozprávať o svojom druhom manželovi. “Pondo je môj manžel, on sa do mňa asi zamiloval.” a zasmiala sa na tom tak, že to vyzeralo byť pravdou, neviem či sa pri tom až nečervenala. “Teraz sme manželia Pondoví.” Zdvihla Ponga za chvost a povedala, že ho ide “jenčiť”. Myslím, že Pongo môže byť spokojný.

Ester, tá vidí veci tak, ako málokto. Raz som od jednej svojej milovanej Zlatky z Čiech dostala takú ručne-vyrobenú hračku a bola som presvedčená o tom, že je to ovca. Až kým som sa neopýtala Esterky na jej názor: 

V piatok sme šli do Bratislavy s mojou sestrou a Dávidom na chemoterapiu a nejak sme zistili, že tam musím spať aj ja, aby sa mali ako odviezť domov. V takýchto prípadoch Vám odporúčam mať svoju Aničku, lebo tá má na všetko vždy riešenie. Keď veci riešime podľa nej, tak neviem, kto je väčší pako, či ja že som sa na to dala, alebo ona, že to vôbec navrhla. Ale vlastne to vždy má šťastný koniec.

Tentokrát bolo Aničkine riešenie skvelé. Budeme opekať! Myslím, že v piatok sa moje šoférske znalosti zdokonalili v Bratislave o 232%. Odhliadnuc od toho, že som prešla na červenú, vyparkovávala auto asi 10 minút, zablúdila asi 53krát, takmer bola zavraždIMG_3531ená nahnevaným ujom zo spätného zrkadla. No vážne. Hovorím Aničke: “Teraz potichu zavriem okná, zamknem dvere, lebo ten pán v aute za nami mi už všeličo ukázal.”. Boli sme v zápche a vlastne ani neviem kvôli čomu sa hneval, ale nasratý bol riadne. Ale počúvaj toto! Z Kramárov som sama išla na vyšetrenie do NOÚ (nár. onkologický ústav) – autom samozrejme. Odtiaľ do Mlýnskej doliny pre Aničku. Tá chcela ísť do Bory mall v Devínskej, kde mi kúpila úžasný mopslíkovský rupsak k narodeninám. Najskôr som zle odbočila a objavili sme sa takmer pri Markíze v Záhorskej Bystrici 🙂 Odtiaľ musela ísť niečo zaniesť do Dúbravky (tu bola tá 40 minútová zápcha). A cestou sme cez telefón presvedčili Martu s 1% baterkou v mobile, že nech ide s nami, že budeme opekať na Kolibe u Aničky. A tak sme kúsok od Polusu vyzdvihli Martu a došli na Kolibu. Večer sme Martu odviezli do Petržalky a šli späť na Kolibu. Marta nám upiekla úžasnú tortu a tak sme spolu s Aničkou oslávili spoločne narodeniny! Moje 25-narodeniny a Aničkine už za chvíľu 23-narodeniny.

Opekanie bolo skvelé! Najskôr sme zavolali pánom požiarnikom zavolali, že ideme opekať – to bolo fakt vtipné 🙂 a nezabudli nám oznámiť, že im musíme zavolať, aj keď doopekáme. Tá Bratislava je fakt funny mesto.

Processed with MoldivDnes mi štatistiky uviedli, že ma čítalo už 800 čítateľov 🙂 ani neviem, čo povedať, som na seba hrdá!! 🙂 Ale na to, že mám 800 čitateľov sa do súťaže zapojilo iba 14 ľudí. Do budúcej súťaže sa zapojí verím že aspoň polovica z Vás. Ale losovanie prebehlo úspešne za pomoci mojej šarmantnej pyžamkovej asistentky Kamilky. Zuzka – si výhercom 🙂

Prejdime ale k cene: Anička zbožňuje selfies! Rada sa fotí, robí duck-face, špúli ústami a tak. Takže Zuzka, zorganizujem Ti stretnutie s Aničkou, na ktorom si spravíte selfie-fotku, ktorú uverejníme v tomto blogu! Dnes mám 800 ľudí, ktorí Vás uvidia!

A druhá cena je – Anička zbožňuje písanie básní! A tak, (hoci sa o tom dozvedá až pri čítaní tohto blogu) Anička napíše pre Zuzku báseň, ktorú taktiež uverejníme v jednom z blogov!

Ako vidíte, s Ivonkou sa naozaj oplatí súťažiť!

Tento blog bol tak vtipnejšie ladený, nakoľko ste pri tom minulom viacerí plakali 🙂 tak si užite slnečnú Nedeľu a choďte dakam opekať aj vy 🙂

Neberú život až tak vážne…

IMG_1195Deti. Ježiš povedal, že máme byť ako deti. Niekedy premýšľam, čo tým asi myslel. Ostrihať si vlasy tak štýlovo, že ich zrazu na určitých miestach niet. Alebo strihať si mihalnice a obočie, aby sme lepšie videli. Alebo dávať si do nosa uhorky a neskôr z neho vybrať šušIMG_0790ne a nakoniec ich zjesť – tie uhorky samozrejme. Alebo nájsť krémik, ponatierať seba, okolie, steny, ľudí, psa, su226097_2086169748489_5435413_nsedovho kocúra i babku. Alebo vyzliecť sa úplne do naha, dať si na hlavu čiapku, aby nám nebola zima a ísť von. Alebo prekakať plienku takmer po uši. Alebo preberať odpadky, jesť zo zeme, či doslova ocikať dospelákov. Hodiť sa o zem, dupať nohami, kričať, vrieskať, plakať, smiať sa na slovách ako “zadok”, či “bobek”. Vždy vedieť, čo je pre nás najlepšie a znenávidiť všetkých, ktorí si myslia niečo iné. Tváriť sa, že to, čo sa stalo včera už dnes neplatí a čo bude zajtra, tak na tom jednoducho nezáleží. Asi to myslel nejak takto. A možno inak. Pravdupovediac neviem. Ale nie všetko z tohto zoznamu sa mi páči a javí ako možné v tomto svete a v mojom živote.

Alebo tým myslel niečo úplne iné. Viete, deti veľa rozprávajú. Mám pocit, že sa im ústa málokedy zavrú. Väčšina ešte aj spí s otvorenými ústami. A všetko komentujú. Raz bola pustená telka a v reklame zaznela veta “niektoré veci sa nám časom stajú rutinou” a Rút sa na to urazila so slovami, že nie je žiadna Rutina.

Raz mi sestra prerozprávala svoj rozhovor s Rút. Rozprávali sa o tom, že im chýba dedko (môj tato). Ruty ale s povzdychom povedala: “No, ale aké ťažké to musí byť pre Ivi. Tá nemá ani mamu, ani tata a ani manžela.”

Niekedy mám pocit, že nás deti sledujú. 285414_2088092116547_4994979_nŽe o nás vedia všetko. Že sú to takí tajní Boží anjeli, či agenti na tomto svete a držia nás veľkých oveľa viac ako my ich. Keď sme Rút oznámili, že dedko zomrel, tak sa pousmiala nad tým, že babka Jarka už konečne nebude Charlieho venčiť sama. A s nadšením utekala Sofinke zdeliť, že už je v nebi. Tá v tom má úplne jasno.

Najzaujímavejšou vecou na písaní blogu je to, že nikdy neviete, kam smerujete, o čom budete písať, ani ako to skončí. Niekedy samú seba prekvapím v tom, čo píšem a musím si prečítať, čo som to vlastne napísala.

Ale vráťme sa k téme. Ako to teda Ježiš myslel? Viete, podľa mňa Rút a samozrejme všetky ostatné deti sú veľmi citlivé. Vnímajú svet úplne inak ako my. Sú si vedomé malých, ale aj veľkých vecí. Ako keby videli, čo koho bolí a ešte aj to, ako veľmi to bolí.

IMG_2453

Toto je Dávid (keď bol trochu menší) v tričku, na ktorom sa píše, či si pamätáme príbeh Dávida a Goliáša. Myslím, že keď vyrastie, tak všetci budeme spomínať na jeho Goliáša v podobe nádoru. Dávid momentálne čelí rakovine a chemoterapia nie je jednoduchou záležitosťou ani pre veľkých a ani pre malých Dávidov. Dávid je skutočný bojovník, má srdce Kráľa Dávida, ale aj srdce Pastiera Dávida. Momentálne po dome pasie iba ich malého pudla Ponga a snaží sa kraľovať a vládnuť nad svojimi sestrami. Skúša, aké je to stáť na nohách a od radosti zo státia nespadnúť. Ako som už písala predtým, Dávid má pred sebou ešte cca 25 týždňov ambulantnej liečby v Bratislave. Ak by si mu chcel prispieť v hádzaní kamienkov na toho veľkého Goliáša, tak sa zaňho prosím modli. Aby bol silný, aby sa radoval, tešil, rástol a mocnel. Pripomínaj Bohu tohto dôležitého malého muža a ja som presvedčená, že mnohí budeme jesť z ovocia, ktoré Dávid prinesie do tejto krajiny. A ak by si mu túžil prispieť aj finančne, tak číslo účtu Dávidkových rodičov je: SK5809000000005032784789 GIBASKBX

Viete, deti ma asi vždy budú fascinovať. Rút aj takmer po piatich mesiacoch vie myslieť na to, že stratiť rodičov môže byť bolestivé a to má iba 5rokov. Chcem byť ako ona. Mnohí si už povedali, že už prešlo dosť času, že je čas vstať a ísť ďalej. Ale ja týmto rečiam neverím. Ak si smutný, tak buď. Kľudne smúť aj desaťročie, ak to má vniesť pokoj do Tvojho srdca a úľavu pre Tvoju dušu. Ak si štastný, tak sa raduj a raduj sa úplne zo všetkého, najviac ako sa len dá. Neohraničujme druhých podľa svojich vlastných skúseností, alebo podľa naučených vedomostí. Buďme ako deti a hlaďme na svet úplne inak.

IMG_4651Dnes sme mali dedičské konanie. Tak sme mali ako súrodenci spoločný výlet za pani notárkou. A potom spoločne na kávu – viď foto. Pravdupovediac, ani len netuším, akým smerom pôjde môj život najbližšie mesiace, či dni. Stalo sa Vám už niekedy to, že ste vyslovili vetu, ktorú ste vôbec nemali v pláne a potom ste sa pozastavili nad skutočnosťou, že z plnosti srdca hovoria ústa?! To sa mi stalo dnes na obede s mojim bratom a Kami. “Nemôžem ostať sama, lebo to nezvládnem.” Pravdupovediac som povedala, že to nezvládnem sama s mojou poruchou osobnosti. Na okamih mi zovrelo srdce a vlastne som ani nevedela, čo ďalej povedať.

Niekedy sa v mysli vraciam späť do hospicu a času, keď tam tato ležal. Viete, bol tam iba osem dní, ale niektoré z tých okamihov si nechcem nikdy vymazať z pamäte. Boli to tie krásne a dôležité okamihy. Chvíle, keď si odpúšťate, vyznávate lásku, ďakujete, púšťate daného človeka a to všetko iba pohľadom. Slzami. Snažíte sa byť silní a celé to nepreplakať. Raz som si k nemu zobrala gitaru a hrala chvály a spievali sme mu. Všetky sestry sa vtedy prišli pozrieť. Viete, to sú tie nezabudnuteľné okamihy. Alebo keď si v hlave premielate vetu: “Teraz mu len musíš klamať, že to bez neho zvládneš, aby odišiel v pokoji.” a potom ju vyslovíte a viete, že tomu neveríte ani vy, a ani on. No napriek všetkému sa tomu zabrániť jednoducho nedá.

Na terapiu som začala chodiť z určitých príčin, ktoré sa mi počas terapie stali len dôsledkami niečoho úplne iného. Vôbec to neboli príčiny, ako som si myslela, boli to obyčajné následky niečoho oveľa iného. Mám veľa priateľov, ktorí berú, či brali lieky kvôli zlomenosti, bolesti duše, boli hospitalizovaní, alebo priam zničení – ale to všetko boli len následky, to čo nasleduje po niečom. Ja som lieky nikdy nebrala, nebola som hospitalizovaná, ale myslím, že mnohí, ak nie aj všetci máme ten istý dôvod – deficit lásky – dokonca aj tí, ktorí psychiatra, či psychológa nikdy nenavštívili.

IMG_0795V tomto sú deti iné – deti milujú. Možno sa na začiatku hanbia a tvária, že nič. Ale ak sa do vás zamiluje dieťa, tak vás miluje. Nefalšujú radosť z toho, že ste prišli, aj ak je to už druhý krát v ten istý deň. Ani s Vami nechcú byť iba kvôli sladkostiam, alebo že by ste im toho dovolili viac ako ich rodičia. Neviem presne v čom to je, ale deti milujú. Nenosia masky, hoci sa často zmaľujú na nepoznanie. Ani sa na nič nehrajú, hoci sa hrajú neustále. Ak dôverujú, tak skočia zo schodov, lebo vedia, že ich chytíte. Ak plačú, tak chcú utešiť, hoci len na 23 sekúnd. Nie vždy vedia vysvetliť svoje konanie, ale na tom až tak nezáleží. Podstatné je, že to prežili, oni a aj okolie. Deti dodávajú odvahu. Idú za svojimi snami a snívajú nové sny. Chcú veľké veci a nezastavujú sa pri prvom dospeláckom “nie”. Deti sú schopné vymilovávať nás veľkých z toho, že nevieme byť ako oni. Jednoducho milujú. Doslova, milujú jednoducho.

PS: Myslím, že Dávid je do mňa.

PS2: V najbližšom blogu vylosujeme výhercu v súťaži o Aničke. Máte sa na čo tešiť.

PS3: Deti neberú život až tak vážne:

Dávať lásku za láskou. Neustále.

Ďakujem Vám všetkým za mnoho zdieľaní a komentárov k predošlému blogu. Veľmi ma to tešilo 🙂 Včera sme mali PassionTN. 11048609_1525406067706198_991436474064086429_nAni neviem, koľko ľudí prišlo. Ale rozhodne to nebol rovnaký počet ako na predošlom Passion, na ktorom boli ľudia z Bethel a Lamačské chvály.

Občas sa mi v hlave vytvorí taký otáznik – prečo je tomu tak? A v hlave mi následne naskakuje milión dôvodov. Asi si niekto prečítal, že tam už Bethel nebude. Že tam hrá chvály len môj brat, káže Jaro,..prečo by sme mali cestovať na túto akciu, keď je ako jedna z mnohých?! A majú pravdu, úplnú. Ja si tiež pozerám plagáty rôznych akcií a v hlave si preberám, či mi to stojí za to. Tohto nepoznám, tento minule nebol až taký dobrý, tuto som sa zle cítila a tam som nič neprežila. V hlave si vytváram tisíce krabičiek s vecami, ktoré som označila “like” a tisíce, ktoré som označila “dislike”. Obyčajný facebookový systém sa utvoril v mojej hlave. S ľuďmi na tej fotke (fotil Maťo Slávik) som strávila celý týždeň. Famózna predstava – USA, Kanada, Austrália, Taiwan, Švajčiarsko – krajiny, z ktorých sú. A čím dlhšie som s nimi bola, tým viac som si uvedomovala, že ich hodnota je úplne rovnaká ako tá moja. Že pomazanie, ktoré nosia vo svojej službe, ten Duch Svätý, že je rovnaký ako mám ja.

Keď sme boli s Jankou v Betheli v Kalifornii, tak to bola prvá vec, čo sme sa tam dozvedeli – že nie my, ale Boh koná zázraky, nie my, ale Boh je ten, ktorý uzdravuje. 488065_10150997817303444_1726971560_nA vtedy akoby Ti padla obrovská ťažoba z pliec, lebo je to zrazu Božia zodpovednosť. Keď nás potom ľudia pozývali do svojich domovov modliť sa za ich fyzické uzdravenie, tak boli ľudia uzdravení a niekde neboli. Prečo? Moja vina? Vôbec nie. Nemám v rukách nič špeciálnejšie ako Ty. Boh je ten, ktorý uzdravuje, ktorý dáva milosť kráčať, žiť,..to mi inak pripomína pripomenúť Ti – že ešte vždy sme dostupné a radi prídeme aj k Tebe modliť sa. Môžme sa modliť po anglicky, s pravým americkým akcentom, ak by bolo otázkou, či to bude aj z našich úst fungovať. Pravdupovediac, neviem – ale viem, že Boh chce uzdraviť úplne vždy!

A čo potom náš Dávid? (Inak, v predošlom blogu možno vidieť už aj to, ako robí vrana). Alebo prečo teda sa môjmu tatovi začal celý stav zhoršovať potom, ako som prišla z Bethelu? Nepovedali nám predsa, že sme nositeľmi Božej prítomnosti, kdekoľvek sme? Áno som. A nehodľám sa toho vzdať. Nevzdala som sa skutočnosti, že Boh je dobrý vo chvíľach, kedy moji známi museli porodiť svoje mŕtve bábo, ani keď mi zomrel Charlie, ani keď zomieral môj tato, ani keď som na Father’s heart počúvala jeden zlomený príbeh za druhým, o znasílnení, zneužívaní, bolesti, zomieraní, trápení, nenávisti. Občas sú príbehy tak bolestivé, alebo skúsenosť priam nechutná, že neviem ako reagovať. Ani len netuším. Ale keď som sa vo svojich 16 rokoch rozhodla ísť za Bohom, tak za Ním chcem ísť, nech sa deje čokoľvek…

A čo potom psychiatria? IMAG0615Ľudia v klietkach, kazajkách, ubližujú si, boja sa, prežívajú úzkosť a strach a nevedia ako ďalej, chcú zomrieť. Nemajú viac svoje sny o veľkom dome, psovi, či škrečkovi, svadbe, deťoch,.. (obrázok kreslila naša Sofi). No niekde v hĺbke svojej duše zo všetkého najviac túžia ŽIŤ. Túžia byť zbavení nálepok, ktorí im svet dal. Túžia začať odznovu. Písať svoj príbeh od úplne novej, čistej strany. Nikdy si nedovolím povedať, že sú blázni. Ani na chvíľu si nechcem dovoliť myslieť, že si za to môžu sami, alebo že im už nik a nič nepomôže. Sú to predsa ľudia. Rovnako iní ako ja. Aj ja som iná.

Lenže my si prečítame ich diagnózu a nechceme byť v ich blízkosti. My sa dozvieme o niekoho minulosti a nezaujíma nás jeho prítomnosť. My si pozrieme, kto bude kázať a povieme si, že ten nám nemá čo dať. My si pozrieme, kto hrá chvály a jednoducho tam nejdeme, lebo oni nie sú takí, ako tí druhí. Samozrejme, že rovnako zmýšľa aj Boh. Hej? Veď nás stvoril. Vie, akí sme rozdielni. Veď aj Biblia píše o tom, že Boh má svojich obľúbencov. IMG_1255Že? Vôbec nie. My sme tí, ktorí si sami vytvárame zoznamy toho, koho budeme milovať, kto si ako zaslúži byť milovaný, koho radšej hneď odmietneme. Veď predsa strávili tak veľa mesiacov na psychiatrii, alebo tak veľa rokov vo väzení, alebo tak často presedia v krčme. Alebo ani sa v kostole neukáže. Ani krížik na krku nenosí. Ak by to bolo o tom, tak sme všetci niekde úplne inde. Niekedy premýšľam, že či tí ľudia, ktorí nemajú stanovenú svoju psychiatrickú diagnózu ju nemajú len z dôvodu toho, že nikdy u psychiatra neboli. Keby to bolo dovolené, tak by som chodila za všetkými ubolenými ľuďmi a objímala ich. Objatie za objatím. Lásku za láskou. Milovať ich.

Podľa mňa – celé toto nálepkovanie a preberanie ľudí na dobrých a zlých nie je vôbec v poriadku. Poďla mňa sú ľudia dobrí a sú ľudia dobrí, ktorí sú doráňaní a nevedia, čo so svojou bolesťou robiť. Iba zranení ľudia zraňujú. Nič iné predsa nevedia. Nevedia inak. Akoby aj mohli, keď utŕžili počas svojho života toľko rán? Tebe sa to hovorí, keď máš v živote toľko priazne, či už Božej, alebo ľudskej – si často ľudia o mne hovoria. Hej. Je to pravda. Mám veľa priazne. Ale nie vždy tomu bolo tak. Kedysi bolo aj moje písanie úplne iné: “Tak veľmi túžiš, aby to skončilo. Aby si sa už nikdy nemusel zobudiť na vlastný plač. Aby to čiernobielo Tvojho života bolo pohltené aspoň malou kvapkou farebnosti. 14077583314_f70a1907d4_kNeviem, či by to stačilo, ale možno by to prinieslo malý kúsok nádeje toho, že aj to nemožné stane možným. Ale nič sa nedeje. Stále si to Ty – ten istý, aký si bol včera, keď si hľadel dole z najvyššieho poschodia. Je mi Ťa ľúto, zabudol si na krásu lietania, jediné, čo Ťa zaujímalo, bol pád. To, že zomrieš, nie viac to, že môžeš žiť. Postavil si mi tým plot okolo vlastného srdca. Vybudoval si múry, kvôli ktorým už viac nevnímam veci naokolo…umlčal si moje sny, zahodil moje spomienky. Už nikdy nebudeš slobodnou. Kričala som na Teba a prosila o pomoc. Zatemnil si to všetko vo mne, čo chcelo spievať, radovať sa.” 

Mám desiatky stránok, kde sa píšu ešte horšie, ešte smutnejšie veci, ešte bolestivejšie…aj moja duša prežíva-la rôzne stavy… a teraz je to na mne, dám sa do krabičky všetkých tých “bláznov” a zabudnem na krásu žitia, alebo budem bojovať za svoj život a začnem si ho užívať a nielen prežívať?! Dajme si dole svoje ružové okuliare a aj tie, ktoré nosia tajní agenti, v ktorých vidia všetko o danom človeku. Začnime sa k nim inak správať. Čo nám povedia, si nechajme pre seba. Čo nám nepovedia – asi majú na to svoj dôvod. Prestaňme dávať kazateľov, chváličov, Božích služobníkov do nejakých kategórii väčšieho a menšieho požehnania. Začnime veriť tomu, že to, že sme tu, práve teraz, na danom mieste, má svoj dôvod – že požehnanie môžme priniesť aj my, úsmevom, objatím, láskou, radosťou… Zlomenosť človeka naozaj bolí – ale bolí oveľa viac, ak je v nej oddelení od druhých a nepríjimaný. Bolí menej, ak sa mu priznáme, že aj my sme zlomení, možno trochu inak, možno v niečom inom, ale sme. Začnime milovať bez ohľadu na to, kto ten človek pred nami je, čo robí, ako vyzerá..dávajme láskou za láskou (a nie lásku za lásku)..

Neviditeľná láska.

theavengers001

MILUJEM AVANGERov.

30.apríla bude premiéra druhého filmu na Slovensku. Ak máte vtedy čas, určite poďte. Pozrite si trailer! Komiksoví sú pekní akurát tak na tričkách, ale títo vo filmoch, to je iné. Oni sú moji ozajstní hrdinovia. Niekedy sa bojím, že niekto príde a povie mi, že s Avengermi je to ako s bábätkami a bocianmi, alebo Vianocami a Ježiškom, alebo Mikulášom a čižmami,.. dovtedy chcem veriť v ich superschopnosti.

Máš aj Ty svojich avengerov?!Svojich tajných anjelov?! Svojich superhrdinov, ktorí keď sa nepozeráš, Ti povešajú prádlo? Alebo keď nemôžeš, tak Ti odvezú deti do školy? Alebo ktorí Ti zaplatia obed a Ty to zistíš až keď súrne odišli? Odvezú Ťa, aby si nezmokol, alebo len tak, lebo chcú byť s Tebou?

Myslím, že každý potrebujeme mať svojho tajného superhrdinu.

b4a7186965877c2004522ee912b517b7

Neviditeľnú lásku. Nevidno ju a v istých okamihoch vieme, že je.

Včera som cestovala s Lenkou zo Soblahova do Troubska, ktoré je pri Brne.IMG_3453

To bolo prvýkrát, čo som šla autom tak ďaleko. Cestou domov po tme nás predbehlo asi 138 aút, väčšinou slovenských. Zachovala som si svoj pokoj angličana. No cestou domov som si na okamih zazlievala, že prečo som nezačala šoférovať aspoň o mesiac skôr, aby tato videl, že idem, že sa nebojím a že je to vlastne úplne v pohode. Hoci som si vodičský preukaz urobila ešte pred svojimi 18timi narodeninami, strach prevalcoval moju túžbu šoférovať natoľko, že som prestala. Prvýkrát som naozaj (nie len tak skušobne) začala znovu šoférovať v čase, keď tatina previezli do hospicu. V tej chvíli asi smútok z nastávajúcej straty prevalcoval môj strach zo šoférovania natoľko, že som šla bez premýšľania. Môj tato bol mojou neviditeľnou láskou, mojím tajným avengerom. Keby tu bol, tak dnes nezlomím pri cúvaní ten malý krík pri našom dome. Veď som ho znovu postavila a tvári sa, že nič. Ale nestalo by sa to. Niekedy ku koncu, tie posledné mesiace, akoby rakovina vyhrávala nad jehou túžbou milovať a tak to bolo veľmi ťažké a chcela som odísť, ale ostávala som. Ostávala som, lebo môj tato bol mojím tatom. Jediným a prvým a posledným. Mojím tajným superhrdinom, vďaka ktorému bola vždy plná chladnička, vždy peniaze na mojom účte i peňaženke, vždy všetko, čo som len chcela mať sa zrazu vyskytlo, stalo, mohla som študovať, pracovať, tlmočiť, prekladať, cestovať, a dokonca aj nič nerobiť a stále tu bol. To, že mi liezol na nervy s tým, že už mi dopralo, alebo či som jedla, alebo prečo to alebo tamto,…každý vedel, dokonca aj on sám. Nehovoriac o sledovaní Šláger TV, ktoré bolo pre mňa vždy určitou formou pokánia, možno tak ako preňho pozeranie nejakých tých Avengerov so mnou. Ale bol tu a ja tiež. Čoraz viac si uvedomujem, že najťažšou fázou zomierania je aj tak tá “post finem” – tá po smrti, kedy už nič nie je tak ako predtým.

Preto je vždy lepšie začať si všímať svoje neviditeľné lásky, svojich superhrdinov už dnes. Alebo už dnes sa stať superhrdinom niekoho iného. Veď predsa každý o niečom sníva. Každý po niečom túži. Aj my. Len niekedy, akoby bolesť prevládla našim vnútrom a na chvíľu zabudneme, že sme vôbec niekedy niečo snívali.

Chcem, aby tieto chvíle zabudnutia neboli pre mňa a ani pre Teba chvíľou púšte a samoty. 11081371_1525405767706228_2958278184752107542_nZačni snívať sen niekoho iného, kým si spomenieš na ten svoj. Toto je môj brat (vybrala som túto fotku, lebo tam má naozaj dobré tričko). Aj on má svoje sny. Niekedy mám pocit, že má milióny snov. Jeden zo snov, ktoré sníva sa volá PassionTN. Túži, aby si ľudia boli blízki, aby tam prežívali blízkosť Boha, Jeho lásku, Jeho bezpodmienečné prijatie, Jeho neustálu prítomnosť, aby sa budovali nové vzťahy, priateľstvá, rodina. A ja to samozrejme chcem tiež. Je to predsa môj brat. Chcem, aby sa mu plnili sny. Túžim po tom najviac na svete. Aby ľudia prichádzali na PassionTN a zahoreli vášňou po Bohu, tak ako môj brat. Túto nedeľu bude Passion. Príďte. Budem spievať 🙂

Každý o niečom sníva. U11136653_10204690009544784_7937671135202689758_nrčite áno.

Vieš, niekedy mám pocit, že sa niečo udeje, niečo veľké a bolestivé – zomrie nám otec. Stalo sa to v novembri. A teraz v apríli, akoby všetci zabudli na to, že nás to ešte stále bolí. A bude to bolieť ešte dlho.

A niekedy akoby sa zabúdalo na to radostné. Naša Sofi už bude mať osem rokov v sobotu, ja som tú predošlú mala 25. Rastieme, zrejeme, starneme, radujme sa z toho 🙂 IMG_3446

A toto je Dávid. Syn mojej sestry. 14.februára mal jeden rok. Na obličke mal 13cm nádor. Pred sebou má ešte 26 týždňov chemoterapie, ktorú mu dajú iba keď príde zdravý. Keby mi Dávid nebol blízky ako vlastný syn, tak ho toľko nespomínam. V skutočnosti ešte nemám deti, neviem si to ani len predstaviť, aké to je byť mamou. Ale to, aký mávam ja o neho strach, akú mi on robí radosť, ani si neviem predstaviť ako veľa krát viac to prežívajú jeho rodičia.

Myslím to vážne. Tohto malého muža veľmi ľúbim. Chcem byť jeho tajným superhrdinom počas jeho liečby, pádov i víťazstiev. Som presvedčená, že Boh o ňom vie a že Dávid vie už teraz o Bohu, Jeho anjeloch, Jeho moci oveľa viac ako ja. Ešte minimálne 26krát pocestuje do Bratislavy. Každá jeho cesta, spolu s parkovným pri nemocnici a podobnými vecami stojí asi 50eur. Možno menej, možno viac. Ak túžiš prispieť jeho rodičom na Dávidkove cestovanie, tak Ti môžem poslať číslo účtu. Ak mu chceš poslať na niečo iné, tak Ti stále môžem poslať číslo účtu. Jeho rodičia nevedia, že tu píšem. Teda, isto im o tom niekto povie, alebo si to prečítajú. Alebo sa staň tajnou láskou niekomu inému. Ale neostávaj stáť na mieste v tom, čo si prijal. A ani neostaň stáť na mieste, lebo Ti niečo bolo vzaté.

Dávid by Ti vedel hovoriť o tom, že tento život sa oplatí žiť. O tom ale až na budúce. Aj o tom ako robí vrana. https://instagram.com/p/1in0_0BmvD/

Friends!(2)

Aby bol môj blog o priateľoch úplný, musím spomenúť ešte štyri dôležité kamošky!

– no predtým ako začnem. Dôležitá pripomienka o Aničke, ktorá nebola spomenutá, na ktorú ma upozornila samozrejme Anička samotná. Nielen, že je slečna! Táto slečna je nezadaná 🙂 a čakajúca. A veľmi by chcela bábätko. Často zháňa kontakt na gynekológa, ktorý by jej bábätko do bruška vložil, tak veľmi chce byť mamou.

A teraz k dievčatám samotným. Ani jedna z nich už nie je slobodná 🙂 tak v tomto prípade sa im ozývať nemusíte. Posnažím sa písať o nich naozaj stručne.

Ešte z času gymnázia. KačMôj prvý školský deň. Mala som 10 rokov. Ako som si sadla, prišlo za mnou jedno dievča. Asi prvé dievča, ktoré v tom čase malo baculatejšie líčka ako ja. Mne ostali, jej neviem kam sa podeli. Ale na jej otázku: “Môžem s tebou sedieť?”, som hanblivo odpovedala, že môže, lebo som nikoho iného poriadne nepoznala. A tak sa začalo moje priateľstvo s Katkou. Tancuje najlepšie na svete, no naozaj. Veľa krát aj v muzikáloch. Úžasne spieva, možno tak dobre ako ja – to už si až tak nepamätám 🙂 maľuje, štrikuje, háčkuje, kreslí, vytvára, proste mám pocit, že vie úplne všetko. Patrí k mojim najviac kreatívnym priateľkám. Sľúbila som jej, už ani neviem kedy, že s ňou budem priateľka navždy. Sľúbila som to trochu inak, ale také veci už nehovorím… “že až do hrobu”… a má manžela už! A už aj syna – doteraz sa ma veľmi dotýka skutočnosť, že mu dala meno po mojom Charliem a volá sa Karol 🙂 (vlastne to tak vôbec nebolo a volá sa po dedkovi, ale tak či tak krásne meno).

https://www.facebook.com/kEJka/media_set?set=a.1519298656060.2068399.1042324818&type=3 Katkina dieľnička… 🙂 podporte ju, napíšte jej, vyrobí vám čokoľvek 🙂

Mima. Niekde v Dánsku, v druhom ročníku začalo moje priateľstvo s Miriam. Mima bola asi všade na svete. Vyskúšala všetky najviac extrémne veci, ak mi neveríte, prečítajte si jej blog a jej zážitky. https://hlavickova.wordpress.com/about/Mima

Ak si niekto niekedy o mne myslel, že to preháňam v úprimnosti o niektorých konkrétnych témach – verte mi, ešte ste sa nerozprávali s Mimou.

Mima je svetová. Mima je len jedna. No naozaj. Je fun-tastická 🙂 veľa som sa naučila pri nej v unikátnosti a jedinečnosti..v tom, že si máme vždy ísť za tým, čo túžime a chceme. Mima má manžela, Karola (nie Katkinho syna). Spolu tvoria jeden z mojich najviac obľúbených párov, hoci som ich už dlho nevidela. Moc ich mám v srdci oboch.

Evka. Kto uhádne jej povolanie, tak vyhráva 🙂 neviem čo…ale pri pohľade na túto fotku si to asi ani len nepomyslíte. O Evke som kedysi napísala celý blog. IMG_2933Ak ste si to vtedy neuvedomili, tak bol o nej. http://iwon-myblog.blogspot.sk/2011/02/kazdy-predsa-vie-o-koho-ide.html vtedy som písala viac umelecky 🙂 ale som to ja a je to o nej. Aspoň úryvok: “Včera som mal pocit, že bola vyslyšaná daná prosba o pomoc. Keď som Ti písal o znovuobjavení lietania u tých, ktorým krídla búchali o mreže vlastých väzníc, tak som to myslel vážne. Som rád, že si to zobrala vážne. Mal som pocit, že aspoň na chvíľu mi bolo dovolené opäť vzlietnuť. Poznáš to? Jasné, že to poznáš, musíš to poznať. Inak by nebolo možné, aby si to dala prežiť iným.Ďakujem, že si vnímavá a skutočná. To sa na ľuďoch z Tvojej planéty cení.”

A úplne posledná. Najlepšie na koniec… ale nie, neporovnateľnú hodnotu majú všetky. Hoci by ich bolo oveľa viac, keby mám spomínať úplne všetkých.Paja Možno niekedy na budúce. Pája. Pája je z Brna. Neviem, či som niekedy poznala takúto ženu. Asi nie. Je to naozaj žena. Neviem, či som sa niekedy tak veľmi s niekým rozprávala na tému sex ako s Pájou. Neviem, či som mala niekedy priateľku, ktorá sa tak nahlas premýšľala o mužoch ako ona. Neviem, či som sa niekedy tak veľmi s niekým bavila a tak veľmi vyrušovala počas hodín ako s ňou. Asi nie. Bola so mnou na výške iba tri roky, miluje Afriku a na ústnych skúškach som ju posielala pred sebou, lebo som mala istotu, že vie toho menej ako ja. Je najlepšou zdravotnou sestrou na svete, kým sme boli spolužiačky, tak ma z rozprávania poznalo celé jej oddelenie. Zakúsila som to pri jednej návšteve danej nemocnice, keď sa celý personál prišiel pozrieť na jej kresťanskú spolužiačku. Asi som bola jedna z mála ľudí, ktorých Pája pozná a majú Boha ako svoju prioritu. Boh nás však nikdy nerozdeloval. Nútil ma milovať ju. A stále ju veľmi ľúbim. Na fotke je s našim Dávidkom, keď bol ešte naozaj bábo.  Pája mi je najväčším príkladom a povzbudením do toho, aby sme neoddeľovali svoju vieru od tohto sveta. Pája mi vždy dovolila byť samou sebou, hovoriť jej o tom, že som do nej a že ešte viac je do nej Ježiš. S Pájou som zdielaľa svoje najťažšie chvíle, svoje zlomené srdce, smútky,…ona je typ človeka, ktorý Vás vymiluje z Vašej bolesti bez toho, aby ste si to vôbec všimli. Naozaj má veľké a milujúce srdce. Keď som bola s ňou, tak som bola plná radosti. Pája je nositeľkou niečoho výnimočného, čo Vaše srdce musí rozradostniť. A má skvelých rodinu…vždy mi bude veľkým vzorom – a naozaj vo všetkom 🙂

Friends!

Bola som na svadbe!

Jedna z mojich najviac obľúbených spolužiačok povedala túto sobotu “ÁNO” svojmu milovanému.  Toto je Jupa. Tá nevesta samozrejme. Tá napravo je Ľubka, kým sme boli spolužiačky, zvykli sme bojovať medzi sebou o Julkinu priazeň. Inak, poznáte tú neustále sa opakujúcu situáciu zo školy: “Učila si sa?!” pýtam sa. “Nie. Ani som to nevidela.” odpovedá. “Super, lebo ani ja, aspoň v tom nie som sama.” dodám. A poznáte aj ten takmer vždy rovnaký koniec? Ona jednotku a ja “prinajlepšom” tri, štyri, či päť. 11009968_10203226365253597_712025193513914859_oTak takáto bola Júlia. S rýchlosťou svetla písala svoje polročné práce z matematiky, aby mohla opraviť tú moju predtým ako ju odovzdám. Skoro celých osem rokov sme spolu sedeli pred katedrou. Veľmi si nás tak počas skúšania, či písomiek nevšímali. Ona vysoko inteligentná a múdra žiačka vedela vždy všetko. A kto by si myslel, že ja so svojou detskou tváričkou a psím pohľadom môžem niekedy niečo opísať?! A tak sme boli team. Občas hádajúci sa, občas milujúci sa,…to, čo jej šlo najlepšie, tak mne ani trošku. Skvele sme sa dopĺňali. Akurát, že si nespomínam ani na jednu vec, ktorá by mi išla lepšie ako jej.

Nevadí, tak či tak, som vďačná za ňu veľmi. A šťastná moc, že už nie je slečna, ale pani!

Boli okamihy na Julkinej svadbe, kedy som sa v pamäti vracala k určitým okamihom prežitým s ďalšou najlepšou spolusediacou zo školy. Ale z tej Dánskej. Tiež už to nie je slečna, ale pani! Bola som tooho svedkom! 9406754Miška. Nikdy nezabudnem na chvíle strávené s ňou. Niekedy v polke augusta roku 2008 sme sa spoznali, keď nás dali na rovnakú izbu na biblickej škole v Dánsku. Do janurára 2009 sme sa veľmi nemuseli, skoro vôbec. Potom nás potreba po priateľstve v Nigérii úplne pritiahla jednu k druhej a vtedy to celé akoby začalo. Spolu sme sa smiali, plakali, jedli, upratovali a robili neporiadok a vlastne úplne všetko sme spolu robili. Boli sme spolu v Dánsku, Nórsku, Nemecku, Holandsku, Nigérii aj Tanzánii. Myslím, že už len tieto prejduté kilometre nikdy nedovolia vytvoriť medzeru medzi našimi srdciami natoľko, aby sme na seba niekedy mohli zabudnúť.

Nemôžem povedať, že by Boh vymieňal staré za nové v prípade priateľstva, ale istým spôsobom mi neustále preukazuje svoju vernosť aj v mojich priateľstvách. Celý tento blog je venovaný mojim kamoškám/priateľkám, ktoré som spoznala vďaka svojim školám. Nie je to žiaden špeciálny druh priateľok a predsa úplne výnimočné v tom, že s nimi som si prechádzala naozaj všetkým. Mlčaním, rozprávaním sa do noci, cestovaním, hádkami, urazením sa, udobrením sa, smiechom i slzami…proste všetkým. Samozrejme, vekom sa skúsenosti rozširovali a zážitkov bolo viac a viac.

A tak mi nedá nespomenúť Aničku! Ešte stále slečnu! IMG_0877 Asi preto sme najviac najlepšie kamarátky ešte stále! Anička pozná celú moju rodinu. Moji súrodenci a vlastne aj tato s tetou Jankou si ju veľmi obľúbili. Anička by chcela psíka z útulku a mať ho so mnou v striedavej starostlivosti. Pre jej veľmi empatické srdce by chcela toho najškaredšieho a volať ho Škareďák a milovať ho. Ja som sa s myšlienkou na vlastnenie škaredého psa ešte nestotožnila. (A teraz si mnohí vzdychli s tým, že či si myslím, že môj mopslík Charlie bol pekný..) Tak psa ešte nemáme. Ale občas mi pošle fotku veľmi škaredého psa s otázkou, či ešte nie. Anička je misionárka, alebo lepšie povedané, často chodí do Afriky. Ľúbim ju úplne najviac, lebo má so mnou najviac trpezlivosti. Čím sa dejú ťažšie veci v mojom živote, tým menej sa viem ozývať práve tým, ktorým by som sa mala najviac. Preto tá trpezlivosť! Som za ňu vďačná najviac na svete. Chodí sa pozrieť na chvály (určite prichádza aj chváliť), na ktorých spievam. Pomáha mojej sestre, keď býva s Dávidom v nemocnici. Môjho brata volá Lukinko a to ani ja nie. A druhému bratovi istý čas strážila deti. Anička je proste naša. Ak ju niekde stretnete, či uvidíte, kľudne k nej bežte, veľmi ju objímte! Ona je ako Olaf z rozprávky Frozen. Má rada hrejivé objatia. Povedzte jej, že ste o nej čítali a že ju len chcete objať 🙂

Alebo ešte lepšie mi napadá – napíšte jej prosím všetci, čo to tu čítate na FB: “Anička, buď vždy Ivonkina najviac najlepšia kamarátka, aj keď to nie vždy vie oceniť a vážiť si. Veľmi Ťa ľúbi a potrebuje.” Na facebooku sa volá: Ančika Horváthová – má fotku s malým černošským bábätkom 🙂 keď jej napíšete aspoň päťdesiati, tak Vám budem veľmi vďačná. Dokonca z mien, ktoré mi Anička pošle vylosujem výhercu a vymyslím špeciálnu cenu! Určite nebudete ľutovať. A nenechajte sa odradiť faktom, že Aničku nepoznáte! 🙂

Bod mínus 1492

Ďakujem Vám všetkým – nové údaje (hoci aj spolu s tými na starom blogu iwon-myblog.blogspot.com) hovoria, že ten môj najvnovší článok čítalo (alebo si aspoň kliklo na stránku – škoda, že tie blogy ešte nesledujú pohyb našich očí a to, či to naozaj niekto prečíta celé) cez 160 ľudí (alebo klikov myšiek). A to len počas jedného dňa.

Ďakujem Vám za všetky pochvaly, komenty (tým som mala na mysli, že píšte skôr tu na blogu ako súkrome na FB, či formou SMS – to potešilo samozrejme veľmi tiež, ale verejne to vyvoláva pocit, že to bolo fakt dobré aj pred ostatnými). V písaní samozrejme pokračujem. Môžem povedať, že aj všetci menovite spomenutí ľudia boli veľmi vďační za spomenutie ich mien – predovšetkým slečna speváčka Mária, ktorá nenachádzala slov. Ak neviete, o kom hovorím, tento piatok bude spievať na mládežke u kapucínov 🙂 fakt jej to ide. Choďte ju povzbudiť, veľmi sa na to teší! Úplne naj by bolo prísť s nejakým zápisničkom a po omši si pýtať autogram… (myslím, že ma týmto všetkým ešte len začína milovať)

Ak máte voľný čas –  určite odporúčam film “Fast and furious 7” bez ohľadu na to, či ste videli predchádzajúce dva filmy (alebo všetkých šesť), oplatí sa to!  https://www.youtube.com/watch?v=Skpu5HaVkOc  – trailer 🙂 my traja (Kami, Luky a ja) sme na tom boli a bolo to super, na konci až dojímavé.

IMG_3372Včera sme hrali na Strede v Bratislave v Istropolise. Pokiaľ nepoznáte modlitebné stretnutie Streda, tak Vás môžem zoznámiť s niektorými členmi toho spoločenstva a moji priatelia sa tak stanú Vašimi priateľmi. Napríklad tajomná Lenka zo Soblahova, alebo samotná Mária (- už ju nebudem spomínať). Bolo naozaj dobre, myslím to vážne. Nech sa môj život nachádza na bode nula, alebo mínus 1492 (vtedy Krištof objavil Ameriku), alebo si lietam v oblakoch niekde v plus milión päť, tak nič sa  nemení na skutočnosti, že Boh je prítomný.  Ak ste nás na Strede nestihli a chceli by ste, tak toto sme my. Budeme hrať znovu, niekedy v máji. Nepoviem Vám presne kedy, lebo takto aspoň začnete chodiť na stredu s nádejou, že tam budeme my 🙂  Bubu z kapely GodKnows a my traja ElijahBand. V skratke by som to nazvala ElijahKnows. Lebo Eliáš, ako prorok, naozaj vedel 🙂 inak – po chválach sme skončili v piešťanskom Burger Wow.
https://www.facebook.com/wowpiestany/info?tab=overview

Ako tak píšem, tak som si uvedomila jednu vec – nikdy nevieme, čo nám bod (mínus) 1492 môže priniesť. Možno máme pocit, že sa nachádzame v roku 1492 v domnení, že sme sa práve vylodili do Indie, do nejakej zrovna najchudobnejšej časti sveta, uprostred ľudí, ktorí uctievajú všelikoho a všeličo, len Boha nie.1349746043852_1864777 Napriek nadpriemernému počtu ľudí naokolo, naša ľoď zrovna stroskotala a my sa cítime byť úplne sami. Už to horšie nemôže byť. Prišli sme o prácu, nedokončili školu, nestihli veci na čas, zomrel nám niekto blízky, prihorel koláč, jedlo, ktoré sme uvarili vyzerá úplne inak ako v časopise Food, nestihli sme to na záchod (today’s true story našej trojročnej Ester), alebo neprišiel autobus, alebo sme sa na pár hodín stali bezdomovcami bez kľúčov od domu, alebo… Tvoje najhoršie chvíle sú samozrejme odlišné od tých mojich. A nikdy si nevodolím povedať, že viem ako sa cítiš, že poznám Tvoju bolesť, lebo to sa proste nedá. Ja som ja a Ty si Ty. Ale čo ak je práve naša India, náš bod mínus 1492, miestom úplnej zlomenosti, kedy možno len hľadíme na našu apple, či google mapu so zúfalstvom, že sme naozaj stratení a v skutočnosti sme už v Amerike. Chcem Ťa teraz povzbudiť, pozvať. Nestaň sa druhým, či tisícim Krištofom Kolumbusom, ktorý si myslel, že sa nachádza v Indii, zatiaľ, čo objavil Ameriku. História mi nikdy nešla. Ale myslím, že to bolo zrovna v Amerike, čo našli zemiaky. Začnite nachádzať veci typické pre “Ameriku” na mieste svojej púštnej, suchej “Indie”. Objavte zemiaky, alebo niečo, čo Vám začne prinášať radosť, nádej, lásku, vieru. A nielen Vám, ale všetkým naokolo. Začnite prehlasovať, že “mi všetko slúži na dobré” ako je v liste Rimanom 8:28. To mi pripomína pesničku od OneRepublic s názvom I lived!. Nech sa deje čokoľvek, začnime aj dnes od znovu, aby sme vedeli povedať, že žijeme. Nie, že nejak to už prežijeme a bude lepšie. Žime. https://www.youtube.com/watch?v=z0rxydSolwU

To mi pripomenulo jednu situáciu – išli sme s mojou sestrou 5kou a jej dcérou Rút a synom Dávidom autom z MCD drive a Ruty mala asi posledné dve hranolky obale, keď sa zrazu ozvalo hlasné “Fuj”, IMG_3148
tak som sa rýchlo otočila, že či im tam nevletel nejaký hmyz a na moju otázku, čo sa deje mi Ruty odpovedala: “A vy ste vedeli, že hranolky sú zo zemiakov?”. A tak sa pýtam, že ako na to prišla, “..oni to tam nakreslili.” Posledné dve hranolky samozrejme zjedla, ale bolo to veľmi vtipné. Niekedy objavenie zemiakov nemusí vyzerať najšťastnejšie. Samotná slečna Wiki(pedia) píše o zemiakoch a Amerike:  “prieskumníci tu nenašli ani zlato ani osadníkov, iba opustené chatrče a neznáme hľuzy. Surové hľuzy za veľa nestáli, ale keď ich uvarili… to už bola iná vec! Rytier Gonzáles si dokonca urobil do denníka poznámku: vynikajúca pochúťka pre labužníka.”

A keď už to tak rytier González napísal, tak to tak asi naozaj bolo. Hoci naozaj netuším, kto to bol. Ale to nič nemení na skutočnosti, že to bola vynikajúca pochúťka pre labužníka… 🙂

Kami mi povedala, že dlhé blogy vedia odradiť, tak sa na dnes blížim ku koncu. Nakoniec iba toľko, že som dnes bola u kaderníčky. Ak hľadáte naozaj skvelú kaderníčku, tak Vám môžem naozaj odporučiť https://www.facebook.com/pages/Kadern%C3%ADctvo-Peťka/572563516131875?fref=ts …mňa jej účesy vždy fascinujú. A tak mám kúsok dosť kratšie vlasy ako som mala tuto, keď som bola v Nórsku kravy dojiť pred dvomi rokmi: (krásny fjord, že?)

IMG_0060

Čo to znamená dať “druhú” šancu po miliónpiaty krát.

Posledný príspevok na tomto blogu bol v júni 2013. A to bol v tom roku iba jeden. Až sa mi to nezdá. V roku 2008 som napísala 60 blogov. A moji čítatelia/publikum? To ma asi najviac prekvapilo, kde všade ma ľudia čítali.

IMG_3365

Prečo teda nastala tak obrovská zmena medzi rokom 2008 a 2015?

Nemôžem povedať, že by nebolo, o čom písať.

V roku 2008 som prvýkrát odišla na dlhšie z domu. 12 rokov prežitých na tej istej škole sv. Jána Bosca, v tom istom meste v Novej Dubnici, s tými istými ľuďmi bolo úžasné, no tak či tak som šla.
Na otázku “What’s your name?” som v tom čase na mojej biblickej škole v Dánsku odpovedala “I’m eighteen.” tak odvážna a úžasná bola moja angličtina. Zažila som tam skvelé obdobie môjho rastu, zamilovávania si seba samej a života, v ktorom bolo možné jednoducho všetko.
Po medzi to misia v Nigérii, neskôr v Tanzánii. Ktorá mi priniesla túžbu byť tu, práve teraz pre toho, ktorý je práve so mnou, nech už je to ktokoľvek a nech som kdekoľvek. To, že niekto netrpí hladom, neznamená, že netrpí hladom.
Spoznanie Father’s heart ministries. Od vtedy som prešla už asi aj 20timi školami. Pretože tam bol začiatok môjho tlmočenia a neskôr čestné miesto v tíme.
Dve letá strávené dojením kráv v Nórsku. Kravy sú skvelé, fakt, aj keď smrdia a také to úplne čerstvé mlieko mi nechutí. Ale kravy sú skvelé. Aj Miška aj Anička – dievčatá, ktoré to so mnou celé prežili. Vlastne by som to bez nich nedala. Ony sú vlastne oveľa viac skvelé ako tie kravy, kravy v tomto porovnávaní nie sú vôbec.
Vycestovanie do krajín ako Česko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Fínsko, Severné Írsko, Anglicko, Wales, či Kalifornia,…
Vysoká škola – misijná a charitatívna činnosť. Úspešné zdolanie bakalárky s témou “Sprevádzanie príbuzných pacientov v terminálnom štádiu.” A tak som Bc. Ivona Roncová.
Preloženie knihy God loves ugly and love makes beautiful – “Boh miluje zranené”, ktorú samozrejme iba odporúčam. Kúpiť si ju možno na tomto linku: http://shop.godzone.sk/sk/knihy/341-boh-miluje-zranene-christa-black.html
V tom všetkom som vždy patrila a stále patrím do spoločenstva Eliáš v Novej Dubnici. http://www.elijah.sk všetci sú vítaní prísť medzi nás.
Stala som sa členkou kapely Elijah Band. Spievam i hrám na gitare. To predtým nebolo. Pokiaľ by ste mali záujem a chceli by ste nás, aby sme k Vám prišli viesť chvály, radi prídeme. https://www.facebook.com/bandelijah?fref=ts ak ste nás náhodou ešte ne-like-kli na FB, tak to určite spravte. Nič sa neudeje, práve teraz je tam 499 likeov. Možno budeš 500tý a budeš mať z toho radosť 🙂
Zložila som pesničku, ktorú celkom dosť ľudí vie naspämať. Nazvali sme ju “Milosťhttps://soundcloud.com/lukasronec/milost-demo-song dá sa vypočuť.
S bratom sme si obľúbili všetkých možných filmov a seriálov, kde sú superhrdinovia typu Avengeri, Agenti Shieldu, Flash,…a nehovoriac o značke Apple, ktorá sa mi ešte niekde v Dánsku, kde ju mali všetci zdala byť úplne nedosiahnuteľná.
A rozšírila sa naša rodina, tato začal randiť s tetou Jankou. Braňo si vzal Andrejku a Luky Kamilku.
Tam niekde v roku 2008 som bola hrdou tetou Sofinky Ovečkovej. Dnes som už hrdá aj na Rút, Ester a Dávida – Sofinkiných súrodencov a Alžbetku a Lujzu – dcéry môjho brata.
Začala som pozerať Ellen show – ak to nepoznáte, skúste to, ja sa s ňou rada smejem.

Premýšľam, prečo som tieto všetky požehnania a radosti nezdielala s celým svetom. Štatistika predsa ukazuje, že ma čítali mnohí v mnohých krajinách.

Sú teda naše zlomenosti, zranenia, bolesti tak veľké, že by presahovali naše požehnanie?

Ani neviem. Áno, zomrel mi niekedy v roku 2011 najlepší kamarát, ktorý bol mimochodom môj pes, mops Charlie. Ale som presvedčená, že tí ktorí ma poznajú sa nezasmiali. Lebo vedia, že to naozaj bolelo.
Zažila som odmietnutia, zlomené srdce, opustenie, zlyhania, pády, dno, trojročnú terapiu s človekom, ktorý tu bol práve vtedy, kedy mal a nikdy neviem, ako, kedy a čím sa mu odvďačím.
Prežila som zomieranie môjho otca, ktorý zomrel v Novembri 2014. V skutočnosti neviem, či existuje niečo horšie ako sa stať úplnou sirotou. Dovtedy som bola len polo-sirotou, od svojich 13.
Táto udalosť skutočne rozdrvila moje sny, očakávania, túžby a bol to naozaj ťažký čas, vlastne ešte ani neskončil.
Do toho veľa vecí doma, veľa otázok v hlave, kde budem, čo budem, na čo som tu, na čo tu nie som, kto sa o mňa postará, či ostanem sama, alebo čo…
Môj najmladšiemu a vlastne jedinému synovcovi Dávidovi našli nádor na obličke. A tak sme sa ani nespamätali zo straty otca, keď sme začali bojovať o život niekoho ďalšieho. A nielen niekoho ďalšieho, ale o Dávida, ktorý má už dnes toľko prisľúbení pre svoju budúcnosť, že nebojovať zaňho a s ním by bolo bláznostvom. Pre prípad, že by ste chceli bojovať s ním, tak tu niekde to začalo:

David

Prečo sa to ale deje, že napriek všetkému požehnaniu sa zrazu nachádzame niekde, kde sme nikdy nechceli byť?
V zlomenosti. Miesta samoty uprostred davov, sklamania uprostred lásky, straty uprostred nachádzania, bolesti uprostred uzdravenia.
Peťo Broz – vedúci môjho spoločenstva mal skvelé slovo o zlomenosti túto nedeľu. Povzbudilo ma to v tom, že Boh si ma aj v tomto vyhľadal, našiel, že práve toto je to naše osobné, blízke, intímne miesto stretnutia, iba mňa a Jeho uprostred môjho úplného klamstva, kedy smiem vyznávať, že nevládzem.

A niekedy akoby som bola málo vďačná, už mám mamy a otcov po celom Slovensku, čo Slovensku, svete. Nie som sirotou, ani ľudskou, ani duchovnou. Veľkí ľudia sú mojimi najbližšími, už len moji súrodenci (hej, Lukáš Ronec je môj brat, hej ten slávny fotograf:)http://foto.ronec.sk a už oveľa viac ako to: http://creathink.sk
Patrím do spoločenstva, ktoré už trvá dlho, moji priatelia odtiaľ sú veľkí. Veď sa mi všetci smiali, že som šla za Ježišom, aby som sa páčila Stanke, no a? Ježiš to vedel skôr ktokoľvek na tomto svete. Janka mi bola vernou úplne všade.
Aj ony majú svoje blogy: https://martinbroz.wordpress.com – Stanka a jej manžel odporúčajú filmy, ale aj dobré jedlá a iné.
Janka má tých blogov viac, ale aspoň jeden z nich: https://jankinzdravysvet.wordpress.com
Slávne speváčky ako Evka Hrešková z kapely Christallinus, či Mária Mladosievičová (zo Superstar) sú ženami, pri ktorých sa mi vždy o kúsok premení srdce. Oni budú nadmierne vďačné, že ich spomínam až takto, preto ich spomínam 🙂
Priatelia vo všetkých možných krajinách, na rôznych postoch, ako manažérka Marta, či profesionálna vojačka Evka, korektorky, prekladateľky, farmaceutky, učiteľky, muzikanti, čašníčky, architektky, stavbárky, ITčkári, fotografovia, psychiatričky a psychológovia, kňazi a rehoľné sestry, doktorky, účtovníčky, kazetelia, mamy, otcovia…

A niekde priamo v centre tohto všetkého neviem, čo prinesie zajtrajšok.
Boh je v tom s nami ľudia. Davy sa Ho dotýkali, keď medzi ne prechádzal a iba v jednej žene takýto dotyk spôsobil uzdravenie. Chcem byť ako ona. Chcem veriť, že spôsob, akým sa ja dotýkam Ježiša, ako sa On dotýka mňa, prináša uzdravanie. Verím tomu vo Vašich životoch, chcem tomu veriť aj v tom svojom, že kedykoľvek a kdekoľvek sa cítim byť zlomená, tak môj Otec je v tom zlomený tiež a priamo tam, v našej zlomenosti, nastáva to spojenie, ktoré nik iný nepretrhne, nenahdradí, nenaplní, nezmení…

Nech si ktokoľvek, ak chceš, aby tento rok 2015 som dala svojmu písaniu druhú šancu po milionpiaty krát, tak mi nechaj koment, zdieľaj to a napíš, o čom mám písať viac. Toto bolo všetko dokopy, môžem aj tak, ale ak je niečo konkrétne, tak viem aj inak.
Ak to majú “drby” o tom, čo všetko prežívame na Školách Otcovho srdca v zákulísi, kto je Lenka zo Soblahova, aké je to byť sestrou Lukáša, Braňa a Peťky, viac info o Caffé Paris v trenčianskom Tescu a ich veterníkoch, mojom vysnívanom manželovi, skúsenostiach z biblickej školy, misií, či Bethel church konferencie, viac o Dávidovi a jeho víťazstvách v liečbe, o strate rodičov, o snoch, či nádeji, zlomenosti alebo Afrike..čokoľvek 🙂

Povzbudzujem Vás, začnite snívať nemožné. Ja neviem, o čom mám začať snívať, ale určite ma povzbudí, keď začnem s niekým… 🙂
Boh je dobrý, naozaj stále.
Chcem, aby dnešný deň bol novým dňom, začiatkom, pre mňa i pre Teba. Chceš to tiež?