Asi ani neviem.

Neviem, či si sa niekedy zobudil na to, že vôbec nespíš… ale mne sa to posledný čas deje už asi týždeň… na to množstvo liekov, ktoré moje telo prijíma stále vo mne existuje “niekto/možno ich je viac”, na ktoré tieto lieky nezaberajú.

Aj o tom je disociatívna porucha. Jedna z Tvojich časti “trpí” insomniou/nespavosťou. V v úvodzovkách preto, lebo je telo je stále to iste – jedno. A niekedy už veľmi vyčerpané.

Možno to poznáš… tie prebdelé noci – a ja Ti len chcem povedať, nehanbi sa o tom hovoriť ďalej. Hlavne nemaj strach z odborníkov, lebo ono rozumejú.

Keď sa zdieľam s ľudmi, tak vysvetľujem veci dookola spôsobom, aký je vhodný pre nich a zrozumiteľný – a náš rozhovor aj tak vždy skončí pri tom, že si to nevedia ani len predstaviť…

Ani Ty. Ja viem. A je to v poriadku.

Za to Charlie problém s insomniou nemá:

Strácaš chuť do jedla – lebo jednoducho – niekto v Tebe práve teraz nie je hladný a z Teba automaticky vyjde veta: “Nie, ďakujem, nie som hladná.” A keď človek pokračuje otázkou, že čo si teda jedla, tak v podstate Ti hlavou behá odpoveď “nič”, ale na miesto toho povieš, že si už nepamätám…

Pamäť je ďalšia kapitola – niekedy nemám pojem o čase, dni dátumu… alebo ľudí presviedčam o tom, že je rok 2004 – kedy zomrela mama, že preto som smutna – a tí skúsení ma vedia previesť naspäť do prítomnosti.

Pritomnoť je veľmi zložitá vec – neviem koľko % svojho dňa som to ja, tu a teraz. Ani len netuším.

A preto prichádza neschopnosť riešiť úradnícke veci… mám pred sebou pokus o invalidný dôchodok, hmotnú núdzu a ZŤP – poviem Ti pravdu. V živote mi nenapadlo, že budem patriť k ním.

Niekedy sa rozplačem pred skriňou, lebo sa už tretí krát prezliekam – lebo niekto vo mne chce mať niečo iné na sebe…

Výhodou je to, že si dovoluješ veci, ktorým si sa snažila vyhýbať…. či už vyholenej hlavy, alebo melíru… možno piercingom, či tetovaním – lebo niekedy viem tak vypnúť svoje 28ročné ja – že nájdem niečo, čo neviem ako sa dostalo ku mne domov. Nie nekradnem 🙂

Aspoň dúfam.

Ľudia zo semináru, na ktorom som 9 rokov tlmočila, spievala, hrala na gitare… sa rozhodli, že do októbra mi budú platiť nájom, elektriku a internet. Čo si veľmi vážim.

Ale vieš – pri DID (to je tá porucha) je úplne možné, že tie iné časti pozerajú, či počúvajú v rovnakom čase. A tak sa môže stať, že niekto v Tebe prestane dôverovať niekomu inemu a Ty sa môžeš snažiť akokoľvek chceš… čas vrátiť nevieš. Možno časom… ale je to fakt zložité.

Dosť bolo slov na dnes – ak stojíš o to, aby som pokračovala v takomto laickom opisovaní seba a mojej poruchy – alebo iných veci zo sveta môjho pozerania – napíš mi na yvonka.r@gmail.com. Nikdy by som neblogovala za peniaze, ale ak chceš ma aj v tomto smere podporiť, tak napíš do mailu….

Ivonka

NAD?!

Každý z nás si tak trochu žijeme svoj vlastný svet. Máme svoj vlastný život. Máme svoje sny, ktoré poznáme len my. IMG_3414Máme svoje plány, splnené, či nesplnené túžby, ktoré nás ženú vpred, alebo naopak, dávajú nás na úplné dno.

Máme svoju rozbitosť, svoje zlomenosti, alebo svoje farebnosti – tie šťastné chvíle. Ak chce byť niekto súčasťou toho, čo žijem ja, musí byť ochotný naučiť sa kráčať/plávať/lietať tak trochu rovnako ako ja.. či myslíš, že sa to dá aj inak?

Nosíme si svoje masky a snažíme sa zapadnúť do života tých druhých len preto, aby sme konečne niekam patrili, boli súčasťou niečoho, našli svoje miesto a zakúšali tú istú radosť ako naši dokonalí superhrdinovia,… rodičia, súrodenci, tety, ujovia, susedia, či ľudia, ktorých sme stretli počas nášho túlania sa svetom.

Ale má to takto byť? Svet plný Teba. Svet plný mňa. Nebolo by to ideálne? Nemali by sme tak veľa nepriateľov… a môj názor je aj tak vždy ten najlepší, tak by sa ani nebolo s kým hádať. Takto si to predstavujeme?!

Esterta pred pár mesiacmi snívala o tom, že bude učiteľkou karate.

Myslíš si, že o tom stále sníva?

Ja si myslím, že nie.

IMG_3440.jpg

Jednoducho deti menia to, kým sa stanú, keď vyrastú úplne pravidelne. Ja si myslím, že je to úplne prirodzené. Prirodzené u detí. K nim to jednoducho patrí.

Ale patrí to aj nám? Nám dospelým? Naše masky. Spôsob ako sa dokonale ukryť. Spôsob ako dokonale utiecť. Spôsob ako dokonale začať svoje boje. Najúčinnejšie ochranné/obranné mechanizmy, s akými sme sa my ľudia naučili prežiť v tomto svete. Používaš ich často? Tiež si len tak prežívaš s nádejou, že jedného dňa to všetko skončí, nastane deň D – deň plný zázrakov, nemožné veci budú možnými a Ty zabudneš na všetky svoje terajšie trápenia, či bolesti? No kým ten deň D nastane, tak ja ostanem vo svojom naučenom kráčaní, nosení si svojej masky a večnému prispôsobovaniu sa tomu, čo nám niekto predložil ako najlepší návod na prežitie. Veď to je úplne prirodzené takto žiť. Úplne prirodzené. Prirodzené.

Až mi je z toho smutno. Neboli sme predsa len pozvaní, či povolaní k tomu, aby sme žili nadprirodzený život?

Ach… čo to vlastne znamená. Keby som ja vedela. Najjednoduchšie vysvetlenie, aké mi prichádza na um je povedať, že žiť nadprirodzene znamená jednoducho žiť viac ako len to, čo mi doteraz prišlo prirodzené. Že existuje niečo NAD tým všetkým. Niečo NAD mojím životom je viac ako ja sama.

Ak Ti je prirodzené to, že bojuješ stále dookola s vlastnou osamelosťou, prázdnotou, zlomenosťou … tak potom nadprirodzené bude to, že uveríš, že existuje niekto, kto nikdy neodchádza a tak nemáš ani len príležitosť cítiť sa osamelo. Že je niekto, kto túži prebývať v Tvojom vnútri, že môžeš byť príbytkom pre Niekoho, kto sa naozaj túži zabývať v Tvojom srdci a prázdnota bude napĺňaná. Že je niekto NAD Tvojou zlomenosťou, niekto kto o nej vie a rozhodol sa spraviť všetko preto, aby z Tvojho popolu bola krása, aj keby Ho to malo stáť život.

Ale ja neviem, či chceme žiť NAD-prirodzene… keď to všetko sa nám stalo tak veľmi prirodzené.

Ale premýšľaj nad tým prosím.

Ja v tom vidím istú naliehavosť. Boh naozaj klope na dvere nášho srdca a očakáva, že Mu bude otvorené. Nielen že Mu bude otvorené a bude počuť všetky naše prosby a vďaky a požiadavky a sťažnosti a chvály… ale že Mu dovolíme vstúpiť. A jednoducho uznáme, že je Boh. Že má autoritu úplne nad všetkým… minulosť, budúcnosť, prítomnosť… anjeli, démony… ľudia, malí, či veľkí,.. problémy, ozajstné, či také naše prehnané… všetko, jednoducho všetko a všetci musia padnúť na tvár pred Ním. Každé koleno sa musí skloniť, keď vstupuje Kráľ a vyznať, že je Kráľ a žasnúť nad Jeho svätosťou… veríš tomu?! Ja si to takto nejak predstavujem.

Raz som čítala, že Ježiš nikdy nežil v nejakom reagovaní na diabla a jeho snahách pokúšať, či zvíťaziť… Ježiš hľadel na Otca. Reagoval na Jeho hlas, počúval Ho, nasledoval Ho. To bolo podstatou Jeho kráčania. Prečo sa my teda nevieme sústrediť na to najjednoduchšie a najdostupnejšie, čo máme – na Neho. Že Všemohúci Boh, ktorý je naozaj NAD všetkým, pred ktorým sa skláňa úplne všetko a všetci… že to myslí naozaj vážne a túži vstúpiť. Premeniť. Obnoviť. Pretvoriť.

Tak veľmi chce.

Čo keby svet plný mňa bol zrazu svet plný Trojjediného Boha?! Lebo keď hľadíme do zrkadla a snažíme sa presvedčiť o svojich neschopnostiach, pripomíname si svoje zlyhania, utopiť vo vlastných sračkách… tak asi nie vždy sme schopní vidieť Jeho konanie, skutky, odhodlanie, milovanie. Kdekoľvek si zasiahnutý hriechom – Jeho milosť presiahne hlbšie. Prosím, nikdy na to nezabudni.

Nenos už viac masku. Nestojí to za to. Pred Bohom sa aj tak nikdy úplne neskryjeme. Nikdy úplne neujdeme pred Jeho láskou. A nikdy vlastne nezvíťazime vo svojom bojovaní proti Jeho plánom pre našu dobrú budúcnosť, Jeho dobré zámery s našim životom. On sa bude neustále vzdávať z Lásky. Keď padneme, vždy padne hlbšie, aby nás aj na tom najtemnejšom mieste priam prekvapil v tom, že aj tam nás miluje. Že aj tam nás prijíma. Aj tam nás objíma vo všetkom a so všetkým. Veríš tomu?

Ja hej.

Dať Bohu šancu, aby ukázal, že je NADprirodzený… môže to bolieť. Ja viem. Ale ja si myslím, že bolesť, ktorú spôsobujeme Jemu tým, že ostávame vo svojom prirodzenom svete a nedávame ani len príležitosť NADprirodzenému Bohu, je oveľa väčšia. Nepredstaviteľná bolesť večne milujúceho Boha, ktorý dal všetko, aby som mohla žiť život tak, ako si zmyslím?! S maskami, či bez? Presne tak… Jeho spôsob milovania, v ktorom sa rozhodol zanechať nám slobodu za akýchkoľvek okolností je nepochopiteľný. Slobodu nerozhodnúť sa pre Neho. Rozhodnúť sa pre seba. Lebo veď žijeme len raz. Práve tu a práve teraz… tak sa to tuším spieva. Naozaj?!

Ja v tom celom čoraz viac pociťujem Jeho láskavú naliehavosť – lebo Jeho to všetko v skutočnosti bolí oveľa viac. On túži oveľa viac po naplnení Tvojej prázdnosti, uzdravení Tvojej zlomenosti a objatí Tvojej osamelosti.

Daj Bohu šancu ukázať Ti, že je NAD…

Skús niekedy iba tak hladieť na Ježiša. Dovoliť si hladieť Láske do očí. A nechať sa prekvapiť tým, čo On sám spraví. Skús na Neho hľadieť bez masky, bez svojich snáh, dokazovaní, skutkov… iba tak Mu povedz: “Tu som.” a dovoľ Mu milovať Ťa v tom, kým si, kde si… dovoľ Mu zjaviť Ti, že to nie je len tu a teraz…ale už navždy.

Neputovanie pútnika 

Heslom nášho dnešného dňa je: “Máme čas!” Cestujeme zo Santiaga do Barcelony – vlakom – celých 12 hodín, aby sme mohli prespať na nejakej krivej, tvrdej lavičke na letisku a ráno letieť do Budapešti… vďaka Bohu za bratov, ako mám ja a že Luky ma na letisko asi aj vždy chodí vyzdvihnúť.

Aby naša púť do Španielska nebola len vážnych slovách, tak Ti aspoň porozprávam pár zážitkov z našich ciest.


Najradšej spomíname na nórske tetušky. Stretli sme ich v jednom z tých lepších albergue (ubytovní pre pútnikov), kde si si však chvíľami pripadal ako vo väzení. Dve dvojposchodové postele oproti sebe a namiesto dverí záves. Takže všetci vedeli o všetkých. A tu, do tejto sympatickej izby, v ktorej som mala možnosť iba ležať, lebo dokonca ani ja krátka, malá som sa nezmestila do dolnej postele, tak tu nám prišli za spolubývajúce dve nórske tetušky. Mali tak do 50 rokov a boli veľmi milé. Mne hneď srdce podskočilo, keď som počula ich nórčinu, nakoľko  som sa ju tak trochu učila…no a tieto nórske tetušky mali batohy väčšie ako ony samé – ich batohy mali okolo 15kg a vysvetľovali nám, že ich nevedia tak rezko niesť ako “tí mladí” a tak to kráčanie striedajú s busmi. Keď sme im povedali, že my mame len dve tričká, ktoré si každý druhý deň perieme a meníme, tak nechápali. Ony putovali v plavkách. Blondínky hnedšie odo mňa. Večeru sme väčšinou zapíjali magnéziom alebo acylpyrinom a oni nechápali ako nás môže niečo z cesty bolieť – mali teóriu že dôležitý je cukor a tak mali plnú tašku (cca 20ks) snickers…ktovie nakoľko dní. Večer tvrdili, že by možno s nami aj pred siedmou vyrazili, ale potom som z toho môjho chabého chápania nórskeho jazyka pochopila, že by bolo pre nich šialenstvom vstať o šiestej, keď im bus pôjde o desiatej. 

Veľa času sme trávili v lekárňach. Vlastne nikdy sme tak často lekáreň nenavštívili ako za posledné dva týždne. Keby ponukali ubytovanie, isto tam aj spíme. Raz sme prišli do jednej, kde nás lekarník zdvorilo pozdravil “Ola!”, na čo Pepa zdvorilo odpovedala “Ola!”, na ktoré jej on znovu odpovedal “Ola!” a tak Pepa znovu odzdravila “Ola!”… ale už nám bolo do smiechu, ale pán lekárnik vo vážnom a zdvorilom zdravení pokračoval…to už Pepa ale ukončila tým, že chceme niečo ostré, nožík alebo nožničky – kúpili sme si totiž údeného lososa a olivy a nemali čím krájať… tak sme ho chceli strihať… 
Ale na lekárne mame veľa krásnych spomienok! Nakoľko som mala veľmi veľa otlakov a z portugalských ktorých chodníkov ma už strašne boleli kolena i chodidla, tak sme sa rozhodli kúpiť nejakú bandáž… prišla lekárnička, krásna žena tak do 30 rokov a začala mi ukazovať všelijaké vymoženosti na predchádzanie otlakov a bolesti chodidiel. Začala som jej vysvetľovať, že mám 38ku nohu, ale že si to tu teraz nemôžem vyskúšať, lebo už od rána kráčam a moje nohy sú špinavé a istotne smrdia…ona sa len usmiala, že to vôbec nevadí. Zrazu sa však zdvihla a odišla, potom ako som sa vyzula. Pepe som začala vysvetľovať, že zrejme si šla pre rukavice. No táto mladá žena prišla s uterákom a vodou a začala mi umývať nohy. Bola som dojatá, ani som nevedela ako reagovať na toto jej gesto. Pravdupovediac si neviem predstaviť, že by sa takto zachoval niekto z mojich blízkych, alebo vôbec – ja k niekomu. No táto žena s vizážou modelky riadne otriasla mojim srdcom.

Viete, niekedy sa stalo, že sme nešli tak ako sme mali… a vtedy sa nám stavalo, že za nami dobehol nejaký miestny Španiel a kričal, že ideme zle a ukázal nám správnu cestu.

Keď sa nám stalo stalo, že sme zúfale hľadali už hodinu nejaké ubytko, tak z jedného hostelu vybehol majiteľ a vysvetľoval nám, že on má plno, ale že nám pomôže. A tak obtelefonoval všetky ubytovne v danom meste, našiel nám dve miesta a rovno spravil rezerváciu. Ľudské srdce obsiahne oveľa viacej lásky ako si my kedy vieme predstaviť. Znovu nás to “dostalo”…

Keď som mala otlak cez celú pätu podliaty krvou, tak mi ho prepichoval jeden mladý Talian s obrovskou nehou – a to ani nevedel anglicky. Potom mi to celé obviazal, akoby sme kráčali spolu. Pútnici držia spolu…asi 🙂

A takto sme kráčali. 

Naučili sme sa nanovo šušlať, lebo Španieli neuveriteľne šušlú… okolo tretej poobede nenájdete nič otvorené, lebo majú svoju siestu a otvoria tak okolo siedmej. A tak sme si zvykli aj na španielsku siestu.

Na mnohých miestach sme zakusovali priazeň, nielen ľudskú ale najmä tú Božiu – jednoducho bolo poznať, že sa to všetko nedeje len tak. 

Ešte len príchodom do Porta sa to celé začalo, nakoľko sme len tak na blink išli do jedného hostelu, či majú miesta. A mali iba jedno, ale rozdeľovať sa v prvý deň by bolo šiši a tak sme povedali, že nevadí, ideme ďalej… bolo už celkom neskoro večer. A tá pani zrazu, že viete, vlastne jeden hosť odišiel skôr, takže ak jednej z Vás nevadí ostať tu prespať zadarmo, tak zostaňte. Jasne, že nevadilo.

Niektorých pútnikov stretneš na viacerych miestach, lebo proste začínaš aj končíš rovnakými vzdialenostami. Tak to bolo aj s nami a Chuanom (Juan). Chuan bol skoro 70ročný pan, ktorý mal so sebou istotne ešte menej oblečenia ako my. Keď si raz dopral v umývadle svoje slipy a tričko a uvolnil miesto Pep, ktorá tú hnedú vodu po jeho praní vyliala a napustila si čistú, tak jej povedal, že toto jej gesto nebolo pútnické… nevadí, hlavne bolo aspoň kúsok hygienické.


A aj takto sme putovali. 

Každý deň v sebe niesol nový zážitok, novú chuť, novú perspektívu,…


Možno nie vždy sa nám podarí pochopiť zmysel uplne všetkého… ale myslím si, že skutky ľudí okolo mnohokrát vyjadrovali oveľa viac ako nejaký zmysel. 

Uvidíme, čo nám prinesie dnešná 12 hodinová cesta vlakom a zajtrajšia cesta domov… 🙂

Putovanie nepútnika.

Vieš, neviem do akej miery sme si my tu všetci vedomí strácania a nachádzania, hľadania a objavovania… toho, že tí, ktorí sejú v slzách budú žať s plesaním. (Ž 126:5)

Áno, aj Ty!


Nachádzam sa niekde na ceste objavovania 24.krajiny za mojich krátkych 27rokov života. Som v Španielsku, do ktorého som prišla peši spolu s Pep z Portugalska.

Santiago de Compostela – vysnívaná destinácia takmer každého, koho poznám. 


Lebo si myslíme, že počas putovania objavíme, kým sme, určitý zmysel nášho bytia, novú nádej, strasieme sa beznádeje, ponesieme svoj kríž,  mlčanlivosti sa dotkneme hĺbky svojho vlastného srdca,… a všeličo podobné. Všeličo podobné, na čo počas svojej stereotypnej zaneprázdnenosti akoby neostal čas. 


To všetko sa môže stať na Tvojej ceste do Santiaga, ale nemusí. Môže sa to kľudne stať na Tvojej ceste do práce. Iba tak, niekde uprostred Teba, keď si dovolíš byť sám so sebou.

Mňa osobne to strácanie veľmi nefascinuje… nežasnem nad pribúdajúcimi stratami, ani túžobne neočakávam kedy nastane ďalšia. Asi nikto z nás. A predsa sa dejú… a my utekáme, lebo potrebujeme nájsť istý druh oázy, či prameňa, ku ktorému prídeme a budeme a piť dúfajúc, že už konečne uhasí všetku našu prázdnotu, náš smäd. A zastaví ten cyklus nášho strácania.


Keď sme dali prvých cca 28km za jeden deň bola som na seba hrdá – nikdy som si nemyslela, že dám takúto vzdialenosť – “len tak z fleku”… a dala. No v skutočnosti si uvedomujem, že vzdialenosti sú úplne nepodstatné na našom kráčaní. Počas včerajšej sv. omše tu v Santiagu to jeden kňaz vysvetľoval – že dôležitý je náklad našich batohov a to ako ďaleko sme ich schopní niesť…celé to potom prehupol do toho, že akú váhu sú schopné uniesť naše srdcia pri nasledovaní Krista a čo všetko je naozaj podstatné, aby sme v nich mali. 

A asi o tom je to vyprázdňovanie, strácanie, odvrstvovanie sa od všetkého nepotrebného, nežiaducého… lebo vieš – môžeš to brať tak, že vo všetkom budeš vždy nachádzať to dobré – lebo sa preto rozhodneš, ale nepochopíš zmysel. A niekedy ten zmysel možno vôbec nenájdeš a ani to dobré v tom nebude. Ako moje ostrihanie sa – po toľkom čase očakávania, že vlasy sú konečne dlhé zistíš, že ich je asi 3krat menej než si zvyknutá…tak preto. Takže všetky komentáre o tom, aká som krásna sú láskavé – ale niekde v hĺbke poznať pravý dôvod ostrihania nie je láskavé.


Stála som už na mnohých hraniciach, rozmedziach v rozhodovaní sa, ale aj takých skutočných – medzi Španielskom a Portugalskom. Ale aj tak som tomu celému prestávala rozumieť. Že prečo po toľkých stratách – rodičov, domova, zázemia, istôt, ľudí, priateľov, túžob, snov, vlasov, … som sa zrazu objavila na pokraji ďalšieho rozhodovania sa – či dám so svojim čoraz viac boľavým kolenom, s paličkou na podopieranie a 8kilovým batohom zostávajúcich 60km…hoci by to znamenalo asi len tri dni…ktoré by sme mohli ešte rozdeliť do viacerých dní, alebo si dovoliť padnúť už na úplne dno zanechania napĺňania svojich túžob a snov o kráčaní do Santiaga a dovoleniu bolesti, aby bolela. Otriasť zo seba zostávajúcu pýchu, či hrdosť o tom, že to dokážem, lebo však to toľkí dokázali… a jednoducho to nedokázal. A presne to sa stalo. Buď sa onálepkujem titulom pútnika zlyhávateľa, alebo pútnika, ktorý sa dotkol dna svojej prázdnoty, aby mohol opäť vykročiť do Jeho plnosti. 


Vieš, píšem Ti to všetko iba preto, lebo viem, že strácanie bolí. Že rozumiem… tomu, keď strácaš to všetko naokolo a prestávaš mať kontrolu nad svojim ďalším krokom, lebo jednoducho si začínaš byť vedomý toho, že Tvoje nohy Ťa viac neunesú. Že rozumiem, že najbolestivejšie je strácať seba samého uprostred pretvárania do toho, kým naozaj máš byť. Lebo myslím, že všetky tie nánosy sú úplne nepotrebné v napĺňaní toho, kým máme byť v Ňom. 

Viem, že ma čítava kadekto…a to vôbec nevadí. Iba chcem, aby sk vedel, že Boh jednoducho túži, aby ten Jeho plán s Tebou sa naplnil v Ňom. 

Aby sme niekde počas putovania pochopili, že to, kým sme má byť určené tým, kým sme v Ňom. 

Pre Neho sa toto strácanie oplatí. Píšem Ti to, lebo mňa to vyšlo 3000km prísť na to, že v Ňom už mám svoje naplnenie a Ty tiež. A každý z nás. Možno máš pocit, že si prišiel o všetko, svoju identitu, silu, mužskosť, ženskosť, svaly…čokoľvek. V skutočnosti v Tebe po každej jednej strate bol rozšírený priestor pre Kráľa – pre Jeho vládu, pre Jeho kraľovanie. Bolesť by nikdy nespôsobil, stratu by Ti nikdy nedoprial,..ale robí všetko preto, aby si uprostred svojej vyprahnutosti mala z Nebo svoj prameň živej vody, po ktorej nikdy nebudeš smädná.

Moja púť začala nastúpením do vlaku, s vedomím zlyhania, vzdania sa toho prečo som sem šla – aby On mohol mať priestor vstúpiť a byť mi prameňom.

V Santiagu sme namiesto dvoch dní päť – ale v žiadnom odkráčanom kilometri mi nebol tak blízko ako tu a teraz… okúsiť Jeho prítomnosť, pýtať si milosti aké tú získal sv. Jakub, byť len tak bielym platnom, bez očakávaní, na ktoré si On ako Jediný môj umelec a Tvorca môže maľovať na novo, to, čo On sám chce…tak toto je moja púť.

Nachádzania nového nie vždy zmenší bolesť starého, ale stále verím, že Jeho láska je schopná vymilovávať nás z nás samých, aby sme mohlo byť Jeho – jedno s Ním.

Aby On mohol byť spoločníkom na našom putovaní – a byť spoločníkom  putovaní občas znamená aj deliť sa o chlieb – a lámanie bolí… občas. Ale je aj plne radosti, odovzdanosti, oddanosti a láskavosti.


S Pep o tom vieme svoje… a lepšieho spoločníka ako Ježiša by som Ti nikdy v Tvojej bolesti či radosti neodporučila.

Ps: blog bol písaný na mobile, ospravedlňujem sa za všetky chyby a preklepy 🙂