Spotený Ježiš.

Keď som v ten deň vošla do izby, tak som mala pocit, že nebo preniklo túto našu Zem. Nevedela som odhadnúť, že či sú to oblaky, Božia sláva, alebo hmla zvonku. Až keď som vstúpila úplne, tak som pochopila, že je to len na kompletku vystriekaný deodorant,…v tom sa objavil Dado s už nefungujúcim sprejom.

“Dado? Ty si to tu všetko vysprejoval?!” pozerám zúfalo na Dávida

“Áno.” odpovedá.

IMG_2182.JPG“A čo si prosím Ťa sprejoval?!” pýtam sa ďalej.
“No Ježiša.” odpovedá znovu.

V hmle zrazu objavujem kríž z Jeruzalema s úplne bielym Ježišom od deodorantu a ešte zúfalejšie hľadím na Dávida.

“A to prečo?” pýtam sa.

No, bol spotený.” a odchádza.

Ach… jasné. Spotený Ježiš. Že som sa vôbec pýtala. A tak otváram okná, aby sa mi v izbe vyvetralo a umývam bieleho Ježiša od deodorantu.

Esterka je plná myšlienok. To som vlastne aj ja. Špeciálne ráno jej to melie. Niekedy príde ešte pred šiestou a vedie so mnou životu dôležité záležitosti. Ľahne si mi pod paplón a začne:

“Ivi? A vedela si, že teď si zavriem ja oči, tat vôbec nevidím?” pýta sa ma Esti.

“Ty a na to si ako prišla?” pýtam sa jej v mojom polospánku.

“No, lebo aha,..” zaviera oči a pokračuje: “..teraz Ťa vôbec nevidím.”

“Ty brďo, vážne.” pokračujem v rozhovore a snažím sa byť tak najviac prebudená ako sa len dá.

“Ivi?” pokračuje Esti so stále zavretými očami: “A Ty ma teraz vidíš alebo nie?

“No nevidím Ťa iba vtedy, keď si aj zavriem oči, vieš?” snažím sa jej objasniť realitu toho, že zavretie si očí nestačí k tomu, aby sa stala neviditeľnou.

“No tat si zavri tiež.” dodáva.

A tak sme tam ležali v mojej posteli so zavretými očami a čakali sme kto to dlhšie vydrží. A zrazu len počujem ako sa jej detské hlboké dýchanie stáva chrápaním a modlím sa, aby to tak bolo aspoň do siedmej. A tak spíme ďalej. A keď už sa moje dýchanie má stať tým hlbokým spacím dýchaním, tak zrazu:

IMG_2114.JPG“Ivi?” pýta sa akoby vôbec nespala.

“Áno Esti?” snažím sa znovu prebudiť do jej dôležitých myšlienkových pochodov.

“A Ty si vedela, že existujú chudobní ľudia, ktorí nemajú svetlo?” pýta sa ma takým tónom akoby dúfala, že jej poviem, že to nie je pravda.

“Hej Esterka, vedela.” odpovedám dúfajúc, že nebude odo mňa o šiestej ráno počuť vysvetlenie o tom, prečo existujú chudobní ľudia.

Ivi, ale oni vôbec nevedia, že to svetlo môžu mať.” dodáva a berie si moju ruku akoby sa ňou chcela prikryť, keď sa mi obracia chrbtom a zaspáva.

A ja už neviem zaspať. Lebo existujú chudobní ľudia, ktorí vôbec nevedia o tom, že môžu mať svetlo. Pozerám na biely fľak na mojej modrej stene po spotenom Ježišovi a hovorím si, že každý by mal vedieť, že svetlo môže mať.

Vieš to teda?

Vieš, ja mám pocit, že my tak veľakrát zatvárame oči pred zdanlivou tmou, hmlou, búrkou, bolesťou… a možno vôbec nie je zdanlivá. Možno je úplne reálna, hmatateľná, prítomná.

Ale chcem Ti povedať, že zatvorením očí sa nevytráca,… že zatvorením očí sa občas dostaneme do stavu “to okolo mňa vôbec neexistuje”. A môžeš si pod tým predstaviť čokoľvek žiješ alebo robíš, keď chceš zastaviť ten chaos uprostred Teba – od nakupovania, neviazaného sexu, rozbíjania tanierov, vytvorenia si novej závislosti, alebo úplnej samoty, oddelenia sa, odpojenia sa od všetkých a všetkého -ja viem, že ten chaos je ozajstný. Ale týmto spôsobom tmu neumenšujeme. Naopak – dávame jej možnosť rozširovať sa – lebo zatvorením si očí nielenže zväčšujeme tmu, ale strácame príležitosť vidieť Svetlo.

Neviem, či si to uvedomuješ. Ale to Svetlo vo tmách svieti a neexistuje tma/temnota, ktorá by Ho pohltila. A tak stále svieti. Stále. Aj keď máš zrovna zatvorené oči.

Prepáč, že Ti to takto na rovinu hovorím – ale podľa mňa je to smutné, že ľudia vôbec nevedia, že to Svetlo môžu mať. A preto mi príde nefér odo mňa, nefér voči Tebe nepovedať Ti o Ňom. A tak Ti hovorím, že to Svetlo je dostupné a prítomné... že Boh túži byť Tvojim svetlom v temnotách, smútkoch a bolestiach.

IMG_2260.jpgDaj Mu príležitosť zažiariť tým, že si pred Ním viac nebudeš zatvárať oči slovami o tom, že “má rád všetkých okrem Teba” …alebo “že tak prečo sa dejú také zlé veci, ak je Boh dobrý”… a všetky Tvoje “prečo?”, “či”, “ak”… nahraď “obyčajným” “Príď.” a dovoľ Mu tak, aby začal robiť neobyčajné veci pre Teba.

Dáva slobodu. Nikdy nespraví nič do čoho Ho nepozveme. Čaká.

Vieš, lebo ten Ježiš sa naozaj potil…krvou. Lebo musel čeliť Tvojej opustenosti, Tvojej osamelosti, Tvojmu smútku, Tvojim závislostiam, strachom a hriechom…Tvojim temnotám, aby sa mohol stať Svetlom, ktoré nič z toho nikdy nepohltí.

On jednoducho musel zažiť moju temnotu, aby som mohla žiť Jeho svetlo. A presne toto isté ponúka Tebe.

Túži byť Svetlom.

Naša chudoba spočíva len v tom, že si zatvárame oči. Naša chudoba je len o tom, že “sme vôbec nevedeli”…

Ale teraz už viem.

A Ty už vieš tiež… a tak dovolíš si na miesto zatvárania si očí všetkými otáznikmi a výkrikmi nad neférovosťou povedať jednoduché “príď”… ?

 

 

 

Zahanbený golierom.

Mám veľmi rada deti. Sú veľmi spontánne. Ich spontánnosť ma baví. Keď sa ráno zobudím a idem tak-trochu-viac nezobudená dole do sprchy, tak vykIMG_1996.jpgríknu “Iviiii…” a hodia sa mi okolo krku. A tešia sa. Toto je pre mňa každodenná spontánna rutina ich života. Že ma vítajú akoby som zaspala na 100 rokov a zázračný princ bez bieleho koňa nazývajúci sa “Kričme najviac ako sa dá a ona sa isto zobudí!” ma nežne pobozkal a jemne preniesol zo sveta snov až ku kráčaniu po schodoch…ale samozrejme, že tá ich radosť z toho, že sa mu to podarilo stojí za to. A takto to je stále. Či sa vrátim po hodine domov, alebo po troch mesiacoch, tak deti sa neustále tešia z mojej prítomnosti a z toho, že so mnou môžu opäť byť. Poznáš tento druh spontánnosti tiež?

Mňa veci všedné nudia…asi preto mi pomalšie stále rastú vlasy na ľavej strane. Rovnaká dĺžka, ktorú vidno všade by mi bola na vlastnej hlave asi priveľmi všedná…

A tak aj Pongo.IMG_1784.jpg Pongo prešiel ozajstnou zmenou. Povedala som si, že by bolo super, aby sa ten náš bastard znovu pudlom stal (bastard je mimochodom normálny názov pre kríženca – nenadávam, to by som si nedovolila, asiA ta-ta-ta-daaaaaa…veruže sa stal. Vyzerá ako vypratý v perwolle, Ty vole. Ale uisťujem Ťa, že stále ide o nášho večne skákajúceho psa Ponga. Hovorím “nášho”, lebo pred nedávnom už aj Dávid uznal, že keď teraz bývam tu kde oni, tak je i môj. Lebo predtým mi vždy hovoril: “To je naši Pongo, nie tvoj…” až raz teda povedal, že je aj môj. A tak je to “naši”, teraz už pudel znovu pudel Pongo. Takže po piatich rokoch som vlastne znovu spolumajiteľom psa.

No a krátko na to – nastala ďalšia zmena:IMG_1855.JPGPo ostrihaní sme zistili, že to vôbec nie je výstavný kúsok a ani nikdy nebude, lebo má také čudné prsty – veď pozri na predné laby, tie prstenníky mu rastú akosi zhora. A asi bol trochu tou mašinkou porezaný na krku a on si to somár samozrejme úplne rozškrábal a tak chodil s golierom. No a podľa mňa je úplne na zjedenie teraz…no neni chutný?! Ale keď tak hľadím na tú fotku a predstavím si, že by ma niekto s takým golierom hodil na internet, tak mu asi ublížim…asi každý. No nič, Pongo nemá heslo na našu wifi, takže “no worries”.

Občas by sa nám zišlo, aby sme takéto goliere nosili. Nemyslíš? Aspoň by sme vedeli, že niečo nie je úplne v poriadku – o tých druhých a druhí o nás. Zviditeľnilo by to naše zranenia, ale stále by boli úplne nepoznané a nepomenované, lebo by boli ukryté pod tým golierom. Chápeš. Nebolo by to fajn? Podľa mňa by ich nosil úplne každý. A úplne každý by mal možnosť zvoliť si, komu dá nahliadnuť na svoje bolestivé miesto…

Neviem, či to aj Ty občas v sebe riešiš, že “do paže, tak veľa sa snažím, tak veľa robím a potom nastane Deň Blbec a všetko je fuč…”. Lebo nemáš golier a tak to Tvoje zranenie nemalo šancu sa zahojiť, namiesto toho sa Ti doňho opäť raz len nahnojilo. Tento blog mám rozpísaný už viac ako týždeň. Čiže Pongov golier nie je novinkou. Už ho ani nemá… ale prístup na wifi stále nemá, tak v ňom slobodne pokračujem.

Vieš,…naozaj by ma zaujímalo, či nosenie goliera a schopnosť byť spontánny má nejaký súvis. Možno vôbec nemá. Lebo Dávidovo spontánne gesto je obliecť si šaty a venčiť Ponga s golierom po dome. A je mu fajn. Aké gesto je potrebné pre Teba, aby bolo fajn?!

Len si to teraz predstav…takú úplnú absurditu. Si “človek” s gIMG_1865.jpgolierom okolo krku. Ono je to úplná kravina…ale skús. Skús nad tým iba pouvažovať. Že máš možnosť dať si na svoj krk golier, ktorý vyzerá maximálne trápne, priam debilne, ale Ty si ho dáš, lebo vieš, že Ťa uchráni predtým, aby to, čo sa stalo malo šancu sa aspoň trochu hojiť. Dá sa to? A takto teraz chvíľu musíš fungovať. Oddeľuje Ťa to trochu od všedného života, lebo však si jediný z okolia, ktorý to má…lebo je to zahanbujúce. Dávaš tým predsa najavo, že si iný – že si slabý. Slaboch – ale nie zbabelec. A cítiš v tom občas zvláštny druh osamelosti, opustenosti, lebo stále nikto nerozumie, prečo si niečo také spravil…a možno sa aj smejú na Tvojej odvahe byť zraniteľný, veď už aj tak si zranený…a zrazu sa udeje niečo oveľa absurdnejšie – príde niekto, ako Dávid a oblečie si šaty a takto pôjde s Tebou von. Medzi ľudí. Medzi všetkých tých, ktorí nerozumeli a smiali sa…medzi tých, pred ktorými si skrýval svoje zranenia, chránil si sa nosením goliera a utajoval to, že Ťa niečo bolí…a vo svojej bolesti si sa stával objektom výsmechu…lebo všetko si skrýval za úsmev nad tým, že “však nosenie goliera je kúl”…ale nie je. A Ty to vieš. A teraz neviem, kto by bol väčším objektom ponižovania – či Ty alebo niekto v šatách, komu šaty nepatria… prosím nehľadaj za tým žiadne “muž-v-šatách” idey…jednoducho to viď ako obraz gesta toho, že uprostred Tvojho najväčšieho zahanbenia a opustenosti prichádza niekto, kto sa rozhoduje v tom byť s Tebou a zároveň sa dať na “Tvoju” alebo lepšie “pod Tvoju” úroveň hanby…a robí niečo veľké – JE S TEBOU.

Niekto sa rozhodol byť uprostred búrky v Tvojej blízkosti. Je to ako nejaká scéna z filmu, keď sa všetci ľudia zastavia a Ty si tak hlbšíe uvedomíš, čo sa práve stalo. Vieš čo sa práve stalo? Udialo sa to, že si milovaný. Bezhranične a veľmi. Toto je moment Lásky. Myslím, teda som presvedčená o tom, že niečo takéto pre Teba robí Ježiš neustále. Stáva sa poníženým uprostred Tvojho vlastného poníženia. Ja rozumiem, že je Ti ťažko a možno nikdy nepochopím ako veľmi… a možno nikdy nebudem schopná s Tebou alebo s niekým zliesť na také dno, aké si Ty vo svojich smútkoch zakúšaš… ale náš zranený uzdravovateľ použil klince a kríž na to, aby sa Ti mohol priblížiť práve tam, kde si teraz. 

Nech to znie akokoľvek čudno s tými mojimi predstavami o golieri a spontánnom geste v šatoch…na tom až tak nezáleží. Ja si myslím, že Ježiš je uprostred mojej, či Tvojej hanby veľmi zahanbený tiež. Od kedy sa snažím napísať tento blog, tak si mi behalo hlavou, že “ako sa iné psy asi tak pozerajú na Ponga s tou srandou na hlave”…a vieš čo?! Ja neviem…ďalšia kravina, dobre. Ale myslím, že existuje 3424ľudí, či bytostí, či už v duchovnom alebo v tomto našom “svetskom” svete, ktorí chodia a vykrikujú aj dnes na Ježiša – “Vidíš…ten Tvoj kríž – zbytočný, stále chodí s tým golierom.” A vieš čo?! Dnes sme mu ho dali dole – Pongovi.. a za chvíľu už prišiel s krvavým krkom… a v tom to vidím ďalej, či počujem: “Vidíš Ježiš,…nemá to ešte ani 5 minút dole po tom, čo si ju uzdravil, čo si jej odpustil a už je tam, kde bola, môžeš jej to znovu nasadiť.” A čo robí Ježiš?! Prosím Ťa čítaj ďalej, alebo uvažuj, alebo odpovedaj, čo robí Ježiš?! Oblieka si “šaty” a počúva ich hlas ďalej…a kráča s nami v našej hriešnosti a osamelosti a beznádejnosti. Ako jediný, ktorý búra našu osamelosť, lebo ostáva. Ako jediný, ktorý rúca našu beznádejnosť, lebo je nádejou. Rozumieš tomu aspoň trochu? Lebo ja nie. Úprimne nie. Lebo keby áno, tak viem, že prvá vec pri zložení golieru nie je rozrýpanie starej rany…

V jednej knihe som čítala – že neuzdravené budú vždy tie zranenia, ktoré máme premlčané, alebo prebolené v osamelosti. (The broken way – Ann Voskamp). A asi to tak teda je.

A viem, že povedať Ti, alebo celému svetu – že nebojte sa nosiť golier a hovoriť o svojich bolestiach by bolo asi prudko odvážne. Ale tak – hovorím to aspoň Tebe… neboj sa nosiť ten golier. Lebo Ježiš je naozaj ochotný zájsť za hranice Tvojej hanby, opustenosti, odmietnutia, beznádeje… a je ochotný Ťa práve tam milovať. Možno to nebude obrovské “bum” a Tvoje srdce bude zo sekundy na sekundu premenené, lebo sa udial zázrak. Možno to bude trvať. A možno to bude bolieť. A možno to bude v samote, niekde v tichu Tvojho domova…a možno to bude cez niekoho druhého…ja neviem, ako toto funguje.

Viem len, že premlčané a prebolené veci v osamelosti sa ťažko hoja a najviac bolia… možno naozaj potrebujeme mať niekoho, pred kým môžme padnúť na hubu a povedať o všetkom boľavom a nezvládnuteľnom a možno to aj zakončiť slovami “a ja si vôbec nezaslúžim byť milovaným Tebou, tak už ma prosím prestaň ľúbiť..” – aby on mohol vložiť za našu bodku čiarku a dokončiť vetu niečím ako “vlastne si ani ja Teba nezaslúžim, lebo ja nie som tak silný a odvážny a asi by som Tvoj príbeh neuniesol, keby je mojím..” alebo niečo podobné. Chápeš? Každý niečo máme. Každý.

Možno láska preniká ľahšie práve tam, kde sa srdce rozlomilo vo dvoje… (aj to mám z tej knihy)

Ale to, že je zlomené sa možno bez goliera nikto nikdy nedozvie.

Čo myslíš?

 

 

 

Hrtútajúca vrana.

Drahý čítateľ,

napísal si mi: “Mám otázku…” a moja tamošta Janta by bez váhania hneď povedala “A ja odpoveď.” Ale ja som teda človek trpezlivý (niežeby Janta nebola) – a čakala som na tú otázku, ktorá znela: “Kedy bude ďalší blog?” a tu je moja odpoveď:

“Ivi poviem Ti vtip.” hovorí Esterta.IMG_1451.jpg

“Letí vrana a pospevuje si “trá trá trá” a v tom narazí do stromu. “čvirit-čvirit, tutut-tutut, hrtú-hrtú a-jajaj, jat to bolo.”

Samozrejme, najkrajšie na tom celom bolo spôsob prezentovania daného vtipu.

Ale tak som si povedala, že do akého druhu stromu je potrebné naraziť, aby si človek naspäť uvedomil, že je milovaný, chcený a prijímaný a že na tomto svete nie je náhodou. Lebo mám pocit, že celý svet okolo je plný vrán krákajúcich “čvirik-čvirik”, či “hrkú-hrkú”, namiesto toho, aby robili tak, ako boli stvorení. Neviem, či rozumieš, ale naozaj mám pocit, že sa priveľmi snažíme byť niekým-niečím, čo nemá ani trochu súvis s tým, čo naozaj chceme a kým naozaj sme.

Narážame akoby neustále do stromu poznania dobra a zla. Vieš, toho, ktorý je plný predsudkov, posudzovania, súdenia…toho, ktorý Ti dáva na tvár masky, aby si sa cítil byť prijatý – ale s maskou v skutočnosti nikdy nie si…vieš, ľudia prijímajú Tvoju masku, nie Teba. Prijímajú Tvoje “hrtú-hrtú” a ani len netušia, že si vranou, lebo si nikdy nezačal “trá-tať”…narážame do toho stromu, ktorý nás učí zabúdať na svoje IMG_1686.jpgsny a túžby – lebo zrazu vidíme všetko ostatné a prídeme si zrazu takí nedôležití. Do stromu, ktorí nás učí len tak si prežívať zo dňa na deň, víťaziť a nikdy neprehrať, byť silní, …alebo možno naopak milí a nápomocní za každých okolností. Akoby to vôbec bolo možné. A potom vyprahnutí zabudáme nielen na to, že sme kedysi krákali, ale že sme vôbec boli schopní lietať.

Nebolo by niekedy fajn oddychnúť si v korune stromu života? Toho, ktorý Ti napĺňa Tvoje srdce Láskou a nádejou…a iba tak byť a naozaj spočinúť v Pravde o tom, kým naozaj si a akým smerom sa vybrať? Lebo hľadáme 4324 spôsobov ako správne kráčať, či lietať a Ježiš pri tom celkom jasne povedal “miluj”… svojho Boha, svojho blížneho a seba samého. A my namiesto toho, aby sme sa učili Láske a milovaniu, tak hľadáme 6543 nových spôsobov ako veci robiť bez lásky a stále to nazývať láskou…

Neviem, či mi stíhaš môj milý čítateľ.. ale mal si otázku – kedy bude ďalší blog. A ja teda mám odpoveď:

Myslím, že som ešte nestihla uchopiť všetky moje predošlé blogy v tom zmysle, že by som bola schopná všetky tie moje výzvy a modlitby žiť ako svoje vlastné…a tak som si stále hovorila, že na čo ja budem prichádzať stále s novými a novými vecami, ktoré premáhajú moje srdce, keď ešte stále sa musím naučiť žiť tie “staré”..

Aj tak sa mi zdá, že priveľa rozprávame. Vlastne tak veľa, že nám to naše “hrkútanie” príde úplne prirodzené, lebo však to robia všetci. Ale myslím, že aj moje ne-blogovanie má svoj zámer. Nie, nepostím sa od rozprávania, ani od písania. Veď ja som úplný tárajko i písateľ a tí, čo ma poznajú, tak to vedia.

V sobotu sme sa vrátili z Izraela – zo Svätej Zeme. A samozrejme, som plná zážitkov, dojmFullSizeRender.jpgov, ktoré sa rozhodujem uchovať vo svojom srdci pre seba… lebo mal si otázku, milý čítateľ o tom, že kedy bude ďalší blog a toto je moja odpoveď:

Rozhodni sa uchovávať si to krásne vo svojom srdci. Veď sám Šalamún, ktorý sa považuje za toho najviac múdreho, aký kedy žil povedal, aby sme si nad všetko ostatné chránili svoje srdce. Chrániš si ho? Stíhaš to? Ja mám pocit, že pri všetkom tom zamaskovaní a tvárení sa, že sme niekto iný, tak ja vôbec nestíham hľadieť na svoje vlastné srdce. A pri tom je tak dôležité. Vo všetkých jeho bolestiach, pádoch, zlyhaniach, pretvárkach, radostiach, predsudkoch, zamilovanostiach, milovaní, strácaní, nachádzaní…veď toho je tak strašne veľa, že si vravím, že či sa to vôbec dá – mať ho v úplnom bezpečí. Že to sa asi treba naučiť, či?

Myslím si, že hej. Treba sa to naučiť. Počúvať jeho potreby a dovolovať Jeho potrebám, aby ich naplnili…lebo Jeho potreba je napĺňať ma. Teba tiež. Vieš, Boh, ktorý je Láska nepozná iný spôsob. On miluje. To Láska predsa robí. Áno, my máme 32424 spôsobov prečo a ako nemilovať. Ale len Jeden je Ten, ktorý to naozaj stále a bez prestania a bez podmienok robí – Boh, ktorý je Láska.

A tak drahý čítateľ, mal si otázku a ja mám odpoveď:

Buď k sebe láskavý a ku mne tiež – neži z mojich blogov, lebo to je len zdieľanie môjho srdca s Tebou v miere a hraniciach, ktoré si stále strážim. Ale Boh je bezhraničný. Neočakávaj, že napíšem niečo prevratné, lebo ja Tvoj život neprevrátim spôsobom, akým Ho Boh môže prevrátiť…lebo mne sa to naozaj stalo. A prevrátil mi Ho spôsobom, v ktorom som začala rozumieť Jeho túžbe po mne. A ja Ti žehnám, nech si ktokoľvek, aby si túto Jeho túžbu objavil tiež – lebo potom sa zrodí Tvoja po Ňom tiež.

A možno to vôbec nemusí byť o hrkútaní, čvirikaní, či krákaní..nie sme predsa vrany. Sme ľudia. Len občas sa schovávame do klietok, ktoré sú vyrobené z vecí, ktoré nám ponúka tento svet alebo ľudia naokolo…a pritom klietky nie sú Božím vynálezom.

Ak sa chceš dozvedieť, že či sa oplatí ísť do Svätej Zeme, tak Ti vravím, že sa oplatí. A ak chceš vedieť dôvod prečo áno, tak si otvor Božie slovo a čítaj si o tom, čo sa tam udialo. A ak Tvoje srdce aj napriek tomu nezahorí túžbou ísť na tie miesta, tak tam stále môžeš ísť a verím, že Boh rozpáli v Tebe Jeho túžbu po Tebe…

Tak drahý môj čítateľ, tak tu niekde končí moja odpoveď 🙂 neviem, kedy napíšem znovu, možno hneď zajtra…a možno to zase bude chcieť čas mlčania, kým prídem na to, čo Ti prinesie život a nielen rozlišovanie dobrého a zlého…

Poteším sa akémukoľvek komentáru a len vedz, že čom vďačná za Tvoju túžbu čítať ma viac! Veď ja zase napíšem.

S láskou v modlitbe Iv.

 

Moment viac vs. večnosť stále

Speedy Prdko sa pokazil v tom najlepšom čase, v akom len mohol – včera. To, aby som mohla zažiť to ranné husté sneženie cestou k automechanikovi.

“Ivi a prečo ideme na prechádzku peši?”

“A ako si chcel ísť Dávidko?”

“No Prdkom.”

“Prdko je v nemocnici Dado a keby ideme Prdkom, tak už to nie je prechádzka.”

To už sa brodíme kolačanským snehom a Dadove otázky pokračujú:

“A kam ideme?”

“No na prechádzku.”

“Ivi? A kde je tá prechádzka?” určite si chcel v hlave vytýčiť nejaký cieľ, že ako “prechádzka” vlastne vyzerá. Raz za čas sme zastavili, pretože potreboval drakom pohrabať sneh:

A potom sme šli ďalej. Na cestu hľadania prechádzky. Keď zrazu Dado zapadol po pás do snehu a chcel von. Ruky mal dvihnuté do hora – v jednej mal svojho dvojhlavého draka a v druhej jahodový rúž – a volal na mňa, že sa zasekol. Tak som sa poňho načiahla tak, že sa mi samej šmyklo a pocítila som obrovskú bolesť vo svojom kolene. Zapadla som hneď pri Dávida a chcelo sa mi plakať od bolesti. No to už plakal Dado, lebo “Ivi, ja som stlatil môj úž.”

Slzy mi šli po lícach, lebo som sa nevedela z tejto zapadnutosti postaviť a jemu tiež, lebo stratil svoj rúž. Chcela som mu povedať, že ho už nenájdeme, lebo však toľko snehu všade navôkol a ktovie kedy mu vypadol. No “Ivi, ja plačem moč, lebo nemám úž…” ma zdvihlo na nohy a vybrala som ho teda z tej hromady snehu. A v tom vzdušnom presune Dada z bodu A do bodu B som zbadala rúž v tom snehu… “Pozri Daviduško, tu je.” a plač prešiel, lebo rúž sa našiel.

No s mojou bolesťou nájdenie rúžu nepohlo…

“Ivi, ja som celý motlý, už chcem domov.” Keď som si predstavila tú cestu pred nami, tak byIMG_1272.jpg veru nebolo veľmi do kráčania. Tak sme zavolali Dadovmu tatintovi, ktorý šiel akurát autom domov, aby nás zobral z vedlajšej ulice. Pri nastupovaní do auta mi nohou opäť šmyklo a ruplo v nej po druhé…ach.

Hej, takže ma to bolí aj o sedem hodín neskôr.

Asi to je jednoduchšie, keď niečo stratíte a máte možnosť znovu to nájsť. Možno to spôsobí zpočiatku obrovský šok a budete plakať “moč” ako Dado… ale ak sa to nájde rýchlo, tak aj rýchlo zabudnete na to, že vôbec niekedy nejaká strata nastala. Alebo?!

V tom prípade by teda malo platiť aj to opačné – že čím dlhšie strácaš, tak tým dlhšie ten šok ostáva?! Ja vlastne neviem… občas si len v hlave skladám hypotézy o tom, čo by bolo keby, keby niečo nebolo a tak.

A tak som si doma sedela večer za počítačom, ktorý mi tiež nejak prestával fungovať,…a som si hovorila, že dnešok je už úplne nemožný – lebo Prdkovi asi bude treba meniť katalyzátor, ťažko sa mi kráča …a do toho počítač haproval. Ach. Včera mi Janka poslala citát na FB: “V nebi nebude žiadna bolesť, strata alebo zmätok. A tak prijímam teraz tento moment bolesti a vzdávam Bohu chválu uprostred nej. Dať Mu takýto obetný dar v nebi šanca nebude.” …a to som si s ňou ešte ráno písala o tom, že jej Dráčik už dolietal. Tiež mala auto, ktoré pri obyčajnom pomalom šmyku sa nabúralo do stromu tak, že už jednoducho ďalej nepôjde. Ach, vravím si, že aké je to nefér.

Rozhodnutie chváliť a uctievať Boha za to, že je dobrý uprostred momentov najväčších bolestí je naozaj zložitým procesom. Vôbec neviem, čo sa od nás vtedy očakáva. Alebo, akým smerom vtedy kráčať. Či len tak ostať stáť na mieste a pozerať na to, ako Boh to zlé premení na dobré… alebo sa musím snažiť spraviť niečo preto, aby to zlé nedopadlo ešte horšie.

Viete čo?! Ja si myslím, že máme svoje momenty “viac” a Boh má svoju večnosť “stále”. 

Prednedávnom som sa rozprávala s Esterkou a zrazu jej hovorím:

IMG_1030.jpg“Esti ja Ťa ľúbim.”

“Ty mi to vždy hovoríš Ivi. A ja nezabudám veci, ktoré som počula.”

“No tak naozaj nikdy nezabúdaj, že Ťa ľúbim Esterka.”

“Aj ja Ťa ľúbim, Ivi.”

“Ale ja Ťa ľúbim viac Esti.”

“Ivi, ale ja Ťa ľúbim stále.” a neviem, že ako Vy…ale mňa táto odpoveď úplne dostala. Ľúbiť stále a ľúbiť viac je akoby kráčať po dvoch rôznych možnostiach milovania. Esterka ľúbi stále.

A som si to uvedomila vtedy. Že mi jednoducho sa máme svoje “momenty viac” – viete napríklad, keď sa zamilujete. Alebo keď ste na nejakom seminári, konferencii, či chválach, alebo niekde… a v srdci to úplne zahorí – že áno, Pane Ježišu, Teba chcem nasledovať, za Tebou chcem ísť. A ten moment môže trvať naozaj len moment, alebo deň, týždeň, mesiace… a zrazu sa objaví ten múr s názvom prekážka, alebo “ako odpútať Vašu pozornosť od momentu teraz”..a je to tu. Akoby neexistoval. Zmizne. A potom sú tu tie večné stále – ktoré sú myslím zvyčajné iba pre Boha. Lebo On je nemenný. Lebo On je verný. Lebo On je stály za každých okoloností. Veríte tomu?!

Ja tomu verím – aspoň to tak v srdci prehlasujem a napriek tomu si vyberám neustále tie svoje momenty teraz… tie momenty viac.

Mám teraz obrátiť všetku svoju pozornosť, že sa možno zase nedoplatím na aute a to ešte v čase, keď ma kráčanie bolí?! Alebo zameriam svoju pozornosť na to, že Boh doteraz úplne vo všetkom premieňal to zlé na dobré. Hej, zázračne. Lebo však je Boh zázrakov. Či veríte v iného boha?

Lebo tento môj je Láska – a ja neverím, že by od Neho mohlo pochádzať niečo zlé. Alebo Vy áno?!

Hej, bolesť bolí – alebo teda, zranenie bolí a asi sa s tým nedá pohnúť, lebo však všetci vieme, že bolesť prejde…a prestane Ti znemožnovať Tvoje kráčanie. To hej. Na stratu asi nikdy nezabudneme, ak trvala pri dlho a šok bol väčší ako strata samotná… ale tiež Tvoje srdce vyformuje akoby úplne iným spôsobom než čokoľvek iné. Alebo?! Veď ja neviem, len chcem, aby ste premýšľali nad tým, či sa naozaj oplatí byť v tom zapadnutí snehom všade naokolo… alebo či je čas vstať zo svojho momentu teraz a viac a prejsť do večnosti stáleho a nemenného Boha, ktorý je Láska a dal za nás všetko. Naozaj všetko.

 

Stále je zima.

IMG_1208.jpgDnes Sofi vysvetlovala Kami ako dostala svoj prvý a vlastne asi aj posledný astmatický záchvat, keď bola ešte “malá”.

“Vieš, babka mala zajace. No a stará mala mladé a ja som k nim vyliezla až na druhé patro.” 

A to je celý príbeh – ako stará mala mladé.

Vlastne potom ešte dodala, že stará už je het a zdôraznila to posunutím rukou pri krku (akoby bola pri podrezaní krku tej starej) a povedala, že sme ju už isto dávno zjedli. Má v tom prehľad.

Často sa ľudia pýtajú na Dávida. Lebo však mal rakovinu a už nemá a či sa dobre má. A poviem Ti, veru má. Je z neho taký lapaj, či ako sa to hovorí.IMG_1287.jpg

Myslím, že najväčšie potešenie nachádza v robení neporiadku všade, kde sa len dá. Vysypať krabice s hračkami, legom, drakmi, dinosaurami. To je proste také jeho. Správať sa jak najväčší chalan na svete a večer zaspať v šatách princeznej Elzy z Ľadového kráľovstva. 

A ešte ma vystavuje situáciam, ktorým by som sa najradšej vyhla. Po jednom seminári, kde som tlmočila som zavolala svoju tamoštu Moničtu k nám, že jej ukážem, kde bývam a moju novú izbu. Keďže ešte nemám dvere, tak je do nej vstup voľný. Aspoň Dávid tomu tak rozumie. A tak sme už vyšli hore po schodoch, odhrnula som deku, ktorú mám zavesenú na mieste dverí a hovorím, aby vošla. A tak aj vošla a nastalo ticho. A bolo mi to čudné, tak som vošla za ňou a všade, kam si sa pozrel boli tampóny. Hej, zabalené, ale vysypané naozaj kade-tade. Keby to nestačilo, tak pár vložiek nalepených na posteli…a tak som ticho stála a fakt som nevedela, čo povedať. Hlavou mi išlo strašne veľa scénarov o tom ako to uhrať na to, že predtým ako som odišla, tak som strašne zúrila a keď zúrim, tak rozhadzujem tampóny všade okolo a že vôbec sa neviem zastaviť…ale tak nakoniec som len povedala: “..to asi Dado.” A veď kto iný.

A miluje kečup! Veď aha:

Tak hej, nastala zmena v jeho živote a teda aj v živote nás všetkých.

“Zmena je život.” povedal raz niekto múdry a v podstate mal pravdu. Lebo život je neustále plný zmien.snow house.jpgDeň sa strieda s nocou. Jeseň so zimou… a tak tu teraz máme zimu, ktorú akoby stále striedala iba zima a potom zase zima… aj Ty máš ten pocit? Dnes ráno ako som pred 6:30 štartovala auto, že už by sa mohlo otepliť a akurát vidím, že sneží, tak si vravím, že to asi ešte potrvá. 

A to si hovorím pri mnohých veciach, mnohých iných veciach – že to ešte asi potrvá. 

Niekedy sa zdá, že zmeny sa dejú všade okolo mňa, ale nie vo mne. Lebo akoby všetko okolo mňa je podmienené nejakými zákonmi a tá zmena jednoducho nastať musí. No my ľudia – čelíme skôr takým telesným zmenám. Napríklad šedivieme, lebo však stres okolo nás, alebo jednoducho starneme. Alebo po Vianociach môj Július nabral na objeme, narástol. Alebo iné veci. A čo potom naše srdcia, naše mysle, naše pocity?! Pod akými zákonami sú oni, že občas sa javiac byť priam nepohnuté?

A zmeny sa nedejú, keď sa zmien obávame. Aspoň si to myslím. Že nám chýba kúsok odvahy do toho, aby bolo veciam inak. Vieš napríklad pustiť sa do niečoho a “behlavo” dôverovať, že Boh tam pôjde s Tebou. Bezhlavo sa hovorí asi preto, že si to nestihneš premyslieť. Jediné, čo stihneš je, že vykročíš. Do neznáma. Do prázdna. Možno nielen bezhlavo, ale občas už aj beznádejne, lebo všetky šance, ktoré si komu dával, tak už sú premrhané a už ostala len tá jediná.

Hej, asi viem, o čom hovoríš, keď vravíš, že to už je jedno. Vieš, keby s Tebou súhlasím, tak vlastne súhlasím s tým, že nech robím čokoľvek, tak aj tak to skončí zle a utrpenie a bolesť nikdy neprejdú a zármutok ten je priam neuhasiteľný a do toho všetkého, čo s toľkým hnevom….a také veci. A s týmto vlastne nemôžem súhlasiť. Lebo by sa to protirečilo s tým mojim základným “zákonom”, ktorý nad svojim životom prehlasujem – “že všetko slúži na dobré tým, ktorí veria…”

A  ja predsa verím. A viem, že Bohu je možné nemožné.

Viem, že Boh prichádza – niekto hovorí, že “o päť minút dvanásť” – a ja k tomu dodám, že niekedy neviem, či myslel poludnie alebo polnoc, lebo tak sa mi to niekedy javí… nie že 5 minútové meškanie, ale priam 12, či 24 hodínové. Ale je verný svojim prisľúbeniam a vždy splní, čo sľúbil. Len to Jeho načasovanie je trosku neporovnateľné s tým našim.

Hej, je zima. Je stále zima. A vôbec to nevyzerá na to, že by sa to chcelo zmeniť. Ale povedzme si pravdu – keby si nevedel, že po zime nasleduje jar, lebo to tak vždy bolo… rozhodol by si sa zvyknúť si na zimu a nejak sa s ňou vžiť? Naučil by si sa, že “veď je zima, treba sa obliecť”, začal by si sa otužovať, mal by si drahé termo-oblečenie, lebo však už navždy…? Alebo by si bojoval o teplo. O niečo, čo možno by si nepoznal…len by si sníval. Že niečo – čo cítiš vo svojom srdci, že musí existovať aj vonku. Vieš, také to teplo, z toho, že si milovaný, že nie si opustený… lebo náš Boh nikdy neodchádza. Alebo jednoducho teplo domova. Sníval by si o tom, že to teplo by bolo aj za múrmi Tvojho domova? Za múrmi Tvojho srdca?

Predstav si, že by sa jedného dňa jednoducho začal topiť sneh a zima by ustávala…čo by si robil? Možno by si mal na začiatku strach, lebo však nikdy sa nič také nedialo… summer house.jpeg

Možno si o tom čítal v nejakých “fantasy” knihách, ale nikdy by si nepovedal, že práve Tvoj dom niečo takéto zažije…že Tvoje srdce jedného dňa začne roztápať tie zľadovatelé hradby okolo.

Hej, je zima. Je stále zima. Ale predstav si to – že zmena Tvojho srdca nastane. Lebo však povedzme si úprimne. O existencii štyroch ročných období sme sa všetci učili v školách. Takže vieme, že po tejto mrznúcej zime bude nasledovať rozkvitajúca sa jar.

Tak Ťa pozývam, aby si dal možnosť sebe samému vykročiť z Tvojej hradby strachu z toho, že čo by bolo keby… lebo ja si myslím, že už Ti je celkom aj zima tam, kde si. Modli sa a prehlasuj nad svojim životom, že “Už dosť bolo zimy, Otec príď so svojim teplom, so svojou jarou, s novým začiatkom, prebuď moju nádej.” 

V prípade, že by Ti to nefungovalo – prijímam reklamácie a budem ich predkladať Bohu Otcovi… dobre?

Jedna z mojich zmien je napríklad aj táto:

http://us13.campaign-archive1.com/?u=248fb1d216a1f1cd991f6e5e8&id=39ec8048bc&e=cbad324059 🙂 niekedy o tom napíšem viac.

Rozhodnutie prehovoriť.

Tie tri sa IMG_4597.jpgnezdajú, ale pokojne by mohli robiť dohadzovačky. Boli sme dnes v Lídli. Na šišty. Esterkin život so šiškami je jednoducho krajší. Dnes som skladala prádlo a pýtala sa, či tie legíny sú jej. Čerstvo pohádaná s niektorým so svojich súrodencoch mi mrzuto odpovedala, že sa so mnou nebaví. Ani sa nepozrela. Tak som opýtala inak: Esterka a tie šišky boli v tomto sáčku?! Ukázala som jej prázdny sáčok od šišiek. “Hej, ale ja som zjedla tri.” odpovedá s úsmevom. “A tie legíny sú Tvoje?” “Nie, to sú Ruttine.”…a tak.

Ale späť do Lídla. Keď za mnou stojí niekto s jednou dvomi vecami a ja pozerám na môj plný košík, tak vždy poviem nech ma obehne. A tak tomu bolo aj dnes. Stál za mnou pán s kyslou kapustou v sáčku. Ja som mala plný košík, Esterka na ňom visela zozadu, Ruty naň liezla zpredu a Sofi premýšľala, čo ešte prihodí. Tak mu vravím, že sa môže predbehnúť, že mám toho veľa.

A on: “Ale máte veľa aj tých detí.”

A Sofi mu odpovedá: “My sme len netere.” 

Ruty dodáva: “To je naša teta, ešte nemá svoje deti.” 

Eterka tiež nemlčí: “A volá sa Ivta.”

A tak telepaticky podsúvam každej z nej do úst, či mysle ešte jeden prídavok “a nemá ani manžela”, alebo “a s nikým nechodí” …ale nič z toho. Nefunguje to. Tak sme sa s pánom s kyslou kapustou bez obrúčky na seba len usmiali. Týmto ho pozdravujem, i keď netuším, či tú obrúčku náhodou nemal doma, alebo tak…ale trošku vo mne oIMG_0987.jpgžila nádej v to, že moje netere by ma predsa len rady vydatú mali.

Vianoce odišli, Nový rok tiež.. za chvíľu aj to, že je nový zovšednie ako všetky ostatné roky. Celkom som si zvykla na nové mimoňovské pyžamo od Kami a Lukyho. Začala som spávať na hornom poschodí vo svojej izbe a tak občas už aj nosiť papuče. Dadove papuče. Na neviem ktorej návšteve mu stromček daroval papuče číslo 38 – angry birds. Tak chodím s dvomi nahnevanými vtákmi na nohách. Išla som sa ho opýtať, či teda smiem si ich požičať. A povedal, že hej, “na štyri” a ukazoval tri prsty. A tak som skúšala štyri sekundy, minúty a čakala či ich vezme, potom štyri hodiny, už ich nosím viac ako štyri dni a stále nič…možno myslel mesiace, alebo roky. Alebo ktovie…

A videla som aj film. A v ňom počula pesničku. A film i pesnička sa volajú rovnako: Fathers and daugthers / Otcovia a dcéry.

Môžeš si pozrieť, prípadne si to iba vypočuj, lebo zistíš dosť veľa z filmu, keď to aj pozrieš.

A je smutný. Tak trochu. Ale tá pieseň tiež vlastne. Myslím, že je to túžbou každého otca, vyznaním každého jedného…že keby dokázal chytiť hviezdu, tak by ich pochytal všetky pre svoje dievčatko.

Najviac ma z tej piesne uchvátili tieto vety: “ak niekedy poruším svoj sľub/nesplním, čo som sľúbil, tak verím, že jedného dňa to pochopíš.” a že “keď budú časy zlé, tak viem, že budeš silná, lebo budem tam v tvojom srdci a ty to zvládneš.” a najviac tá, že “otcovia a dcéry si nikdy nehovoria zbohom”.

A počúvala som ju dookola. A premýšľala, že aj tá hlavná hrdinka bola predsa sirota a nakoniec to celkom dosť dobre dala. A že aj môj tato porušil úplne základný sľub, ktorý mi kedy hovoril, že tu pre mňa vždy bude a žije iba pre mňa. A že asi je to naozaj niekde za hranicami neznáma a nemožna povedať nejaké to isté, určité, či definitívne zbohom. Urobiť čiaru za tým, čo bolo a vnoriť sa do predstavy o tom, že čas naozaj lieči.

IMG_0870.jpg

A potom ten film Collateral beauty (Druhá šanca to preložili) – ach,..vlastne neviem či tie očakávania nie sú niekedy nad naše sily. Očakávať, že po strate niekoho je možné vrátiť sa do rovnakých koľají je asi nemožné. Takto život nemá fungovať. Či?! Priznám sa, že neviem. Čím som staršia tým viac toho neviem. To je niečo, čo si stále viac uvedomujem, že ľudskému srdcu, duši i duchu úplne nerozumiem. Že je úplne absurdné predstaviť si písanie listov Času, Smrti a Láske. Alebo si vybrať úplne iných, nových, napríklad ten Hnev, Zármutok a Nádej a napísať o tom, že sú úplne neschopní. A potom ich stretnúť a počuť vysvetlenie o tom, že prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. Veď ja väčšinu času nerozumiem tomu, že prečo sa niečo tak ako sa deje. A veľakrát sa mi to ani nepáči, ale neviem s tým pohnúť.

Ale vieš čo?! Asi existujú iba dve riešenia, alebo dve možné cesty. Alebo si to nazvi akokoľvek. Jedna je cesta ľútosti, zármutku, smútku, bolesti, sĺz, púšte, chladu a nemiznúceho strachu. Počas týchto mrazivých nocí i dní si uvedomujem stále viac, ako ťažko je dostať sa z toho zamrznutého pocitu. Že stačí, keď si len pomyslím ako je zima, tak mnou prebehnú zimomriavky. A ako ťažko sa ráno štartuje. Hoci Prdko s tým problém nemá…ale niektoré autá majú z mrazu vybité batérie, iné zamrznutú naftu a podobne. Čím dlhšie dovolujeme mrazu, aby konal tak ako chce, tak tým viac problémov sa vyskytne. A to hovorím o obyčajných autách. Vezmi si svoje srdce. Keď si vyberáme necitlivosť, chlad, mrazivosť, bolesť alebo úplne nič, tak jednoducho čím dlhšie v tom budeme tým viac problémov si narobíme. Myslím to vážne. Moje mlčanie je väčšinou skrývania niečoho bolestivého a zahanbujúceho. Možno to robíš úplne inak. Ale robíme to všetci. Myslím, že hej. Každý inak a v inej miere, ale všetci.

Druhá možnosť je vykročiť. Hej, myslím to vážne. Napriek bolesti a trápeniu rozhodnúť sa prehovoriť. Napriek strachu a zlyhaniu rozhodnúť sa neostať stáť. Ono to niekedy zabolí viac ako všetko to predtým. Ale niekde hneď za rohom sa to ukrýva. Niečo nové. Veď vieš ako sa to hovorí… že zaklopal strach na dvere, otvorila mu odvaha a nik tam nebol. Presne takto to je. Úplne vždy. Život je veľmi krátky na to, aby tomu bolo inak.

A posledná vec – neboj sa, že kvôli minulosti a neviem čomu nemôže byť nič už také ako bolo…máš pravdu, nemôže. Ani nebude. Bolo by to čudné. Boh si nepoužije staré trosky na vybudovanie niečoho úplne rovnakého…hej, použije si aj to staré a pokazené, aby z toho urobil niečo nové a dobré…ale nemyslím si, že je nevyhnnutné do všetkého pchať tie trosky. Myslím, že Boh chce budovať aj nové z nových vecí…dovoľ Mu, aby Ti ich začal ukazovať. Možno budeš musieť čeliť Láske, Smrti, Času, Zármutku, Hnevu, Nádeji alebo niečomu úplne inému… ale skús to.

Modlím sa, aby to už tak nebolelo…alebo aby Ťa to stále nebolelo..aby bolo možné, aby nové povstalo.

Lebo hej – strata bolí. Najradšej by som tu napísala tých 34 nadávok, ktoré som kedy počula a dala ich do jednej vety o tom ako to bolí…ale keď sa uprostred strácania naučíš niečo nové nachádzať, ja verím, že Tvoje srdce začne akoby nanovo byť/biť…a nanovo začneš žiť. A nanovo akoby sa Tvoje sny začali prebúdzať. Aspoň takto nejak si to predstavujem. Možno to tak naozaj je. Ja radšej nič nesľubujem…lebo veď ľudia neustále porušujú svoje sľuby.

Ale Boh, ten vždy splní, čo sľúbil..a hlavne – nikdy nemešká s prisľúbením, ktoré nám dal. Tak je v Biblii…skúsime tomu veriť?!

Rozhodni sa prehovoriť o tom, ako to naozaj je.

 

 

Ukrytá krása.

Dávidko prežíval veľmi požehnané obdobie v tento vianočný čas. Uveril totižto tomu, že darčeky prichádzajú so stromčekom – žiadny Ježiško, anjeli, či rodičia, ale stromček! Kamkoľvek prišiel na návštevu a uvidel stIMG_0979.jpgromček, našiel nejakého dospelého a položil veľmi základnú otázku, ktorá mala vlastne hodnotu ich rozvíjajúceho vzťahu, či sa teda prehĺbi, alebo skončí: “Máš pre mňa darček?” – poukazujúc na stromček. Predstav si, že všade sa vždy nejaký našiel a tak Dávid pochopil, že darčeky naozaj nosí stromček.

Je druhý deň nového roku a tak premýšľam, čo všetko sa udialo počas toho predošlého…a tak menšia rekapitulácia zážitkov z minuloročných blogov

  • úplný začiatok (v januári) 2016 sme boli v Prahe s Iv a Katkou a bolo to super, citujem: “Z Prahy si najviac pamätám, ako nám Katka začala hovoriť o Pražskom Orloji a ukazovala na dve veže a nadšene rozprávala o apoštoloch. Nechcela som sa hádať, ale hovorila som jej že Orloj je za nami, že to sú tie hodiny. No nič, pozerali sme sa na Katkin Orloj a čakali na apoštolov, ktorí sa objavili na tom pražskom za našim chrbtom.”
  • vo februári som zistila, že s Ježišom sa môžeš mať aj úplne na figu: “Ako keď sa ma Lenka zo Soblahova spýtala, že ako sa mám s Ježišom a ja som jej povedala, že sa s Ježišom teraz nebavím. A ona spravila to, čo pravý priateľ spraví – zmenila tému. Lebo veď máme právo mlčať, hnevať sa, plakať, radovať sa, smiať sa, milovať – veď inak by nebolo možné hovoriť o vzťahu. Inak by to celé bolo len o nejakom bábkarstve, kde Boh, Ježiš, alebo ktokoľvek iný hýbe šnúrkou a Vy na základe toho otvárate ústa, či už pri chválach, alebo počas rozhovorov… nie. Boh nie je bábkar. Boh je Boh. Je to milujúci Otec, ktorý nám dáva slobodnú vôľu fungovať vo vzťahu s Ním v takej blízkosti a miere ako si sami navrhneme, zvolíme. Vzťah je vždy o dvoch. Naozaj vždy.”
  • v marci môj vzťah so Speedym Prdkom zoficiálnej, lebo dostal meno: “No a tak po dlhšom zvažovaní a dlhšej ceste cez kopcovitú Homolku som rozhodla. Speedy nie je Ronec. Veď je predsa z druhej ruky. Nemusí byť nositeľom nášho priezviska. Speedy je Prdko.”
  • v apríli sa rozšírili moje znalosti v oblasti pipušiek vďaka Milke: “A počas semináru na Duchonke som vďaka nej pochopila, že sliepky sú schopné vzťahov a znášať menej vajíčok v prípade, že ich panička nie je doma. Vďaka Bohu, Milka je doma a pipušky znášajú opäť nadbytok vajíčok! Lenka, ktorej sestra študuje veterinu nám prezradila, že pipušky môžu znášať veľa vajíčok aj bez pomoci kohútika. Ale keď tak nad tým premýšľam, tak radšej nenapíšem, aký návod sme (za pomoci prstov) od nej dostali. Ale ak budem mať niekedy pipušky, tak výlučne s kohútikom!”
  • v máji Sýkorka kúpila nové auto, tak Speedy občas šiel do úzadia, lebo ma zviezla ona: “No a keď sme pri tých autách, aj Sykórka z Teplej (áno Evi – prvykrát Ťa oficiálne, konečne spomínam vo svojom blogu!) má nové auto. Je úplne zelené. Ale tak pekne zelené. Tak svetlo-kriklavo zelené. Alebo neviem ako inak nazvať tú farbu, ktorú má. No proste tak žiari, že všetci naňho serú. No vážne. Sorry za výraz. Ale umývala som mu okná a kým som ich umyla, tak som mohla začať odznovu. Ale už má aj meno! Mená sú podľa veľmi dôležité. Vytvárajú vzťahy. Putá. Také, že máš pocit, že si si to auto skrotila. A tak sa volá Žabiak H/Fučo. Lebo Speedy občas do kopca prdká a má zopár chýb, ale tento Žabiak skutočne hučí-fučí.”
  • v júni som už mohla Evke vysvetlovať, ako to s tým Hučom vlastne chodí: “Ako správny šofér to chcela zvaliť na smrad zvonku, tak plná sebavedomia chcela stlačiť to tlačítko, ktoré spôsobuje, že vzduch zvonku neprichádza do vnútra auta. Chcela. Namiesto toho stlačila rozmrazovanie zadného okna a šli sme ďalej. Potom som jej začala vysvetlovať na čo vlastne to rozmrazovanie zadného okna slúži a vonku bolo dosť teplo a že chcela stlačiť asi niečo iné, na čo mi nakoniec povedala, že však jej to minule fungovalo a smrad zvonku jej vďaka tomu tlačítku do vnútra neprešil.”
  • v júli sme už s Pep dojili kravy v Nórsku a tak sme sa aj napríklad otitulovali: “KRtl. Koštová a Hvl. Roncová. Ja som Pepke navrhovala iba Rtl., ale mala obavy, že by si ju ľudia plietli s nemeckou televíznou stanicou. A tak preto KRtl. = kravská riťologička. Keby ste videli ako kravám hľadí na zadky, jednoducho vie, aké hovno z nich vypadne. Rukou vie napodobniť každý pohyb ich chvosta, či sa naťahujú, plieskajú do mňa, idú čúrať, či kakať…proste to má pod palcom, tú oblasť kravského tela. Ja som chcela byť Hnl. Ale bála som sa, že by si ma ľudia plietli s hokejovou národnou ligou. A tak teda Hvl = hovnologička.”
  • naše nohy sa v Nórsku stali vodeodoľné: “Lebo vždy keď nás farmár presvedčil o tom, že bude sucho v lese a určite nemáme ísť v gumákoch, lebo naše nohy potrebujú dýchať, tak sme skončili po členky v bažinách. Myslím, že moje nohy sa po týchto zážitkoch naučili dýchať i pod vodou!”
  • v septembri som už bola doma a začala zažívať ako Dávid plače moč: No jeho plač sa len stupňoval. Hlavne množstvo sĺz a hlasitosť: “Ivi ale ja muším. Ja plačem moč.”Nakoľko to bolo pre mňa prvýkrát, čo som ho počula hovoriť o tom, že plače moč, tak sa mi chcelo strašne smiať. Ale je samozrejmé, že som sa smiať nezačala, lebo ja detský plač beriem naozaj vážne.”
  • v októbri mi konečne pribudol titul pred menom:  “MY GOD REIGNS and that’s why I have WON🙂 (predĺžená verzia môjho podpisu Mgr. Iwon – Môj Boh vládne a to je to prečo víťazím…)
  • no najdôležitejšia októbrová skutočnosť – Emmka Roncová! moja 6.neter prišla na tento svet.ako-vycvicit
  • v novembri narástla Dadova vášeň po dinosauroch a drakoch:Dado objavil novú fintu. Ako hovorí Pepa – Fintu Fň! Začal veľkých ľudí = dospelákov lákať do iných miestností na dinosaura. “Na chodbe je dinosaurus. Choď pozrieť.”A opakuje to, dokola, kým sa daná osoba nejde pozrieť. A keď už sa teda odhodlá ísť, tak on sa vyberie opačným smerom – do kuchyne – a ide si tajne nájsť nejakú čokoľádu, či cukrík.”
  • december bol celkom oslavný, lebo deti pravidelne pili – detské šampanské: “Takže predpokladám, že Esterka je buď presolená, alebo Collateral_Beauty_poster 2.pngnapitá…”

Bolo toho proste veľa. Určite sa mnoho minuloročných vecí toh
to roku zopakuje, bude podobných, alebo úplne iných. Ale už teraz viem o niečom, čo sa stihlo stať tento i minulý rok – bola som v kine. 30.decembra i 1.januára na ten istý film, v tom istom kine, no s inými ľuďmi. A preto chcem povzbudiť aj Teba – Collateral beauty je film, ktorému som neodolala a rozhodla sa vidieť ho znovu. Ani neviem, čo k nemu napísať. Film, ktorý je o láske, smrti a čase a ktorý Ťa jednoducho prinúti hľadať a vidieť skrytú krásu všade. Názov preložili ako “Druhá šanca” – ale vieš čo, mne sa veľmi páči slovo collateral, ktoré možno preložiť ako niečo súbežné, paralelné… a tak si to predstavujem ako krásu, ktorá jednoducho prichádza vo všetkom a je obsiahnuta vo všetkom a my ju jednoducho môžeme nájsť.

Neviem, či rozumieš. Ale keby som mala písať blog o minulom roku, tak by som ho vedela možno aj dosť negatívne zaklincovať a beznádejne prehlásiť, že dúfam, že už nikdy nebude taký istý, … alebo sa rozhodnúť pozrieť naspať a vidieť tú krásu, ktorá bola v tom všetkom zahrnutá.

Hlavný hrdina tam čelí Času, Smrti i Láske – nechcem Ti prezrádzať dej – toto je možné spozorovať aj z traileru… ale tak som premýšľala, komu, alebo čomu by som čelila ja …Hnevu, Zármutku a Nádeji?! Asi. Vlastne neviem. Ale myslím, že objaviť tú krásu, ktorá je ukrytá vo všetkom a v každom je zložitý proces.

Vlastne o tom môžem napísať až neskôr – keď si ten film väčšina z Vás pozrie, aby som nemala pocit, že som Vám ho svojim blogom pokazila…

No i tak – skús nájsť tú skrytú/vnútornú/paralelnú krásu v aj v tom ťažkom a boľavom, čo sa Ti udialo – som si istá, že existuje. Vo filme bola zopakovaná veta: “Just make sure you notice collateral beauty…” – uisti sa, že si povšimneš tú súbežnú krásu – nech už je to čokoľvek…

Myslím, že to chce veľa milosti a taktiež veľa sebalásky…ale bolo niekedy niečo nemožné pre nášho Boha?!