Moment viac vs. večnosť stále

Speedy Prdko sa pokazil v tom najlepšom čase, v akom len mohol – včera. To, aby som mohla zažiť to ranné husté sneženie cestou k automechanikovi.

“Ivi a prečo ideme na prechádzku peši?”

“A ako si chcel ísť Dávidko?”

“No Prdkom.”

“Prdko je v nemocnici Dado a keby ideme Prdkom, tak už to nie je prechádzka.”

To už sa brodíme kolačanským snehom a Dadove otázky pokračujú:

“A kam ideme?”

“No na prechádzku.”

“Ivi? A kde je tá prechádzka?” určite si chcel v hlave vytýčiť nejaký cieľ, že ako “prechádzka” vlastne vyzerá. Raz za čas sme zastavili, pretože potreboval drakom pohrabať sneh:

A potom sme šli ďalej. Na cestu hľadania prechádzky. Keď zrazu Dado zapadol po pás do snehu a chcel von. Ruky mal dvihnuté do hora – v jednej mal svojho dvojhlavého draka a v druhej jahodový rúž – a volal na mňa, že sa zasekol. Tak som sa poňho načiahla tak, že sa mi samej šmyklo a pocítila som obrovskú bolesť vo svojom kolene. Zapadla som hneď pri Dávida a chcelo sa mi plakať od bolesti. No to už plakal Dado, lebo “Ivi, ja som stlatil môj úž.”

Slzy mi šli po lícach, lebo som sa nevedela z tejto zapadnutosti postaviť a jemu tiež, lebo stratil svoj rúž. Chcela som mu povedať, že ho už nenájdeme, lebo však toľko snehu všade navôkol a ktovie kedy mu vypadol. No “Ivi, ja plačem moč, lebo nemám úž…” ma zdvihlo na nohy a vybrala som ho teda z tej hromady snehu. A v tom vzdušnom presune Dada z bodu A do bodu B som zbadala rúž v tom snehu… “Pozri Daviduško, tu je.” a plač prešiel, lebo rúž sa našiel.

No s mojou bolesťou nájdenie rúžu nepohlo…

“Ivi, ja som celý motlý, už chcem domov.” Keď som si predstavila tú cestu pred nami, tak byIMG_1272.jpg veru nebolo veľmi do kráčania. Tak sme zavolali Dadovmu tatintovi, ktorý šiel akurát autom domov, aby nás zobral z vedlajšej ulice. Pri nastupovaní do auta mi nohou opäť šmyklo a ruplo v nej po druhé…ach.

Hej, takže ma to bolí aj o sedem hodín neskôr.

Asi to je jednoduchšie, keď niečo stratíte a máte možnosť znovu to nájsť. Možno to spôsobí zpočiatku obrovský šok a budete plakať “moč” ako Dado… ale ak sa to nájde rýchlo, tak aj rýchlo zabudnete na to, že vôbec niekedy nejaká strata nastala. Alebo?!

V tom prípade by teda malo platiť aj to opačné – že čím dlhšie strácaš, tak tým dlhšie ten šok ostáva?! Ja vlastne neviem… občas si len v hlave skladám hypotézy o tom, čo by bolo keby, keby niečo nebolo a tak.

A tak som si doma sedela večer za počítačom, ktorý mi tiež nejak prestával fungovať,…a som si hovorila, že dnešok je už úplne nemožný – lebo Prdkovi asi bude treba meniť katalyzátor, ťažko sa mi kráča …a do toho počítač haproval. Ach. Včera mi Janka poslala citát na FB: “V nebi nebude žiadna bolesť, strata alebo zmätok. A tak prijímam teraz tento moment bolesti a vzdávam Bohu chválu uprostred nej. Dať Mu takýto obetný dar v nebi šanca nebude.” …a to som si s ňou ešte ráno písala o tom, že jej Dráčik už dolietal. Tiež mala auto, ktoré pri obyčajnom pomalom šmyku sa nabúralo do stromu tak, že už jednoducho ďalej nepôjde. Ach, vravím si, že aké je to nefér.

Rozhodnutie chváliť a uctievať Boha za to, že je dobrý uprostred momentov najväčších bolestí je naozaj zložitým procesom. Vôbec neviem, čo sa od nás vtedy očakáva. Alebo, akým smerom vtedy kráčať. Či len tak ostať stáť na mieste a pozerať na to, ako Boh to zlé premení na dobré… alebo sa musím snažiť spraviť niečo preto, aby to zlé nedopadlo ešte horšie.

Viete čo?! Ja si myslím, že máme svoje momenty “viac” a Boh má svoju večnosť “stále”. 

Prednedávnom som sa rozprávala s Esterkou a zrazu jej hovorím:

IMG_1030.jpg“Esti ja Ťa ľúbim.”

“Ty mi to vždy hovoríš Ivi. A ja nezabudám veci, ktoré som počula.”

“No tak naozaj nikdy nezabúdaj, že Ťa ľúbim Esterka.”

“Aj ja Ťa ľúbim, Ivi.”

“Ale ja Ťa ľúbim viac Esti.”

“Ivi, ale ja Ťa ľúbim stále.” a neviem, že ako Vy…ale mňa táto odpoveď úplne dostala. Ľúbiť stále a ľúbiť viac je akoby kráčať po dvoch rôznych možnostiach milovania. Esterka ľúbi stále.

A som si to uvedomila vtedy. Že mi jednoducho sa máme svoje “momenty viac” – viete napríklad, keď sa zamilujete. Alebo keď ste na nejakom seminári, konferencii, či chválach, alebo niekde… a v srdci to úplne zahorí – že áno, Pane Ježišu, Teba chcem nasledovať, za Tebou chcem ísť. A ten moment môže trvať naozaj len moment, alebo deň, týždeň, mesiace… a zrazu sa objaví ten múr s názvom prekážka, alebo “ako odpútať Vašu pozornosť od momentu teraz”..a je to tu. Akoby neexistoval. Zmizne. A potom sú tu tie večné stále – ktoré sú myslím zvyčajné iba pre Boha. Lebo On je nemenný. Lebo On je verný. Lebo On je stály za každých okoloností. Veríte tomu?!

Ja tomu verím – aspoň to tak v srdci prehlasujem a napriek tomu si vyberám neustále tie svoje momenty teraz… tie momenty viac.

Mám teraz obrátiť všetku svoju pozornosť, že sa možno zase nedoplatím na aute a to ešte v čase, keď ma kráčanie bolí?! Alebo zameriam svoju pozornosť na to, že Boh doteraz úplne vo všetkom premieňal to zlé na dobré. Hej, zázračne. Lebo však je Boh zázrakov. Či veríte v iného boha?

Lebo tento môj je Láska – a ja neverím, že by od Neho mohlo pochádzať niečo zlé. Alebo Vy áno?!

Hej, bolesť bolí – alebo teda, zranenie bolí a asi sa s tým nedá pohnúť, lebo však všetci vieme, že bolesť prejde…a prestane Ti znemožnovať Tvoje kráčanie. To hej. Na stratu asi nikdy nezabudneme, ak trvala pri dlho a šok bol väčší ako strata samotná… ale tiež Tvoje srdce vyformuje akoby úplne iným spôsobom než čokoľvek iné. Alebo?! Veď ja neviem, len chcem, aby ste premýšľali nad tým, či sa naozaj oplatí byť v tom zapadnutí snehom všade naokolo… alebo či je čas vstať zo svojho momentu teraz a viac a prejsť do večnosti stáleho a nemenného Boha, ktorý je Láska a dal za nás všetko. Naozaj všetko.

 

Stále je zima.

IMG_1208.jpgDnes Sofi vysvetlovala Kami ako dostala svoj prvý a vlastne asi aj posledný astmatický záchvat, keď bola ešte “malá”.

“Vieš, babka mala zajace. No a stará mala mladé a ja som k nim vyliezla až na druhé patro.” 

A to je celý príbeh – ako stará mala mladé.

Vlastne potom ešte dodala, že stará už je het a zdôraznila to posunutím rukou pri krku (akoby bola pri podrezaní krku tej starej) a povedala, že sme ju už isto dávno zjedli. Má v tom prehľad.

Často sa ľudia pýtajú na Dávida. Lebo však mal rakovinu a už nemá a či sa dobre má. A poviem Ti, veru má. Je z neho taký lapaj, či ako sa to hovorí.IMG_1287.jpg

Myslím, že najväčšie potešenie nachádza v robení neporiadku všade, kde sa len dá. Vysypať krabice s hračkami, legom, drakmi, dinosaurami. To je proste také jeho. Správať sa jak najväčší chalan na svete a večer zaspať v šatách princeznej Elzy z Ľadového kráľovstva. 

A ešte ma vystavuje situáciam, ktorým by som sa najradšej vyhla. Po jednom seminári, kde som tlmočila som zavolala svoju tamoštu Moničtu k nám, že jej ukážem, kde bývam a moju novú izbu. Keďže ešte nemám dvere, tak je do nej vstup voľný. Aspoň Dávid tomu tak rozumie. A tak sme už vyšli hore po schodoch, odhrnula som deku, ktorú mám zavesenú na mieste dverí a hovorím, aby vošla. A tak aj vošla a nastalo ticho. A bolo mi to čudné, tak som vošla za ňou a všade, kam si sa pozrel boli tampóny. Hej, zabalené, ale vysypané naozaj kade-tade. Keby to nestačilo, tak pár vložiek nalepených na posteli…a tak som ticho stála a fakt som nevedela, čo povedať. Hlavou mi išlo strašne veľa scénarov o tom ako to uhrať na to, že predtým ako som odišla, tak som strašne zúrila a keď zúrim, tak rozhadzujem tampóny všade okolo a že vôbec sa neviem zastaviť…ale tak nakoniec som len povedala: “..to asi Dado.” A veď kto iný.

A miluje kečup! Veď aha:

Tak hej, nastala zmena v jeho živote a teda aj v živote nás všetkých.

“Zmena je život.” povedal raz niekto múdry a v podstate mal pravdu. Lebo život je neustále plný zmien.snow house.jpgDeň sa strieda s nocou. Jeseň so zimou… a tak tu teraz máme zimu, ktorú akoby stále striedala iba zima a potom zase zima… aj Ty máš ten pocit? Dnes ráno ako som pred 6:30 štartovala auto, že už by sa mohlo otepliť a akurát vidím, že sneží, tak si vravím, že to asi ešte potrvá. 

A to si hovorím pri mnohých veciach, mnohých iných veciach – že to ešte asi potrvá. 

Niekedy sa zdá, že zmeny sa dejú všade okolo mňa, ale nie vo mne. Lebo akoby všetko okolo mňa je podmienené nejakými zákonmi a tá zmena jednoducho nastať musí. No my ľudia – čelíme skôr takým telesným zmenám. Napríklad šedivieme, lebo však stres okolo nás, alebo jednoducho starneme. Alebo po Vianociach môj Július nabral na objeme, narástol. Alebo iné veci. A čo potom naše srdcia, naše mysle, naše pocity?! Pod akými zákonami sú oni, že občas sa javiac byť priam nepohnuté?

A zmeny sa nedejú, keď sa zmien obávame. Aspoň si to myslím. Že nám chýba kúsok odvahy do toho, aby bolo veciam inak. Vieš napríklad pustiť sa do niečoho a “behlavo” dôverovať, že Boh tam pôjde s Tebou. Bezhlavo sa hovorí asi preto, že si to nestihneš premyslieť. Jediné, čo stihneš je, že vykročíš. Do neznáma. Do prázdna. Možno nielen bezhlavo, ale občas už aj beznádejne, lebo všetky šance, ktoré si komu dával, tak už sú premrhané a už ostala len tá jediná.

Hej, asi viem, o čom hovoríš, keď vravíš, že to už je jedno. Vieš, keby s Tebou súhlasím, tak vlastne súhlasím s tým, že nech robím čokoľvek, tak aj tak to skončí zle a utrpenie a bolesť nikdy neprejdú a zármutok ten je priam neuhasiteľný a do toho všetkého, čo s toľkým hnevom….a také veci. A s týmto vlastne nemôžem súhlasiť. Lebo by sa to protirečilo s tým mojim základným “zákonom”, ktorý nad svojim životom prehlasujem – “že všetko slúži na dobré tým, ktorí veria…”

A  ja predsa verím. A viem, že Bohu je možné nemožné.

Viem, že Boh prichádza – niekto hovorí, že “o päť minút dvanásť” – a ja k tomu dodám, že niekedy neviem, či myslel poludnie alebo polnoc, lebo tak sa mi to niekedy javí… nie že 5 minútové meškanie, ale priam 12, či 24 hodínové. Ale je verný svojim prisľúbeniam a vždy splní, čo sľúbil. Len to Jeho načasovanie je trosku neporovnateľné s tým našim.

Hej, je zima. Je stále zima. A vôbec to nevyzerá na to, že by sa to chcelo zmeniť. Ale povedzme si pravdu – keby si nevedel, že po zime nasleduje jar, lebo to tak vždy bolo… rozhodol by si sa zvyknúť si na zimu a nejak sa s ňou vžiť? Naučil by si sa, že “veď je zima, treba sa obliecť”, začal by si sa otužovať, mal by si drahé termo-oblečenie, lebo však už navždy…? Alebo by si bojoval o teplo. O niečo, čo možno by si nepoznal…len by si sníval. Že niečo – čo cítiš vo svojom srdci, že musí existovať aj vonku. Vieš, také to teplo, z toho, že si milovaný, že nie si opustený… lebo náš Boh nikdy neodchádza. Alebo jednoducho teplo domova. Sníval by si o tom, že to teplo by bolo aj za múrmi Tvojho domova? Za múrmi Tvojho srdca?

Predstav si, že by sa jedného dňa jednoducho začal topiť sneh a zima by ustávala…čo by si robil? Možno by si mal na začiatku strach, lebo však nikdy sa nič také nedialo… summer house.jpeg

Možno si o tom čítal v nejakých “fantasy” knihách, ale nikdy by si nepovedal, že práve Tvoj dom niečo takéto zažije…že Tvoje srdce jedného dňa začne roztápať tie zľadovatelé hradby okolo.

Hej, je zima. Je stále zima. Ale predstav si to – že zmena Tvojho srdca nastane. Lebo však povedzme si úprimne. O existencii štyroch ročných období sme sa všetci učili v školách. Takže vieme, že po tejto mrznúcej zime bude nasledovať rozkvitajúca sa jar.

Tak Ťa pozývam, aby si dal možnosť sebe samému vykročiť z Tvojej hradby strachu z toho, že čo by bolo keby… lebo ja si myslím, že už Ti je celkom aj zima tam, kde si. Modli sa a prehlasuj nad svojim životom, že “Už dosť bolo zimy, Otec príď so svojim teplom, so svojou jarou, s novým začiatkom, prebuď moju nádej.” 

V prípade, že by Ti to nefungovalo – prijímam reklamácie a budem ich predkladať Bohu Otcovi… dobre?

Jedna z mojich zmien je napríklad aj táto:

http://us13.campaign-archive1.com/?u=248fb1d216a1f1cd991f6e5e8&id=39ec8048bc&e=cbad324059 🙂 niekedy o tom napíšem viac.

Rozhodnutie prehovoriť.

Tie tri sa IMG_4597.jpgnezdajú, ale pokojne by mohli robiť dohadzovačky. Boli sme dnes v Lídli. Na šišty. Esterkin život so šiškami je jednoducho krajší. Dnes som skladala prádlo a pýtala sa, či tie legíny sú jej. Čerstvo pohádaná s niektorým so svojich súrodencoch mi mrzuto odpovedala, že sa so mnou nebaví. Ani sa nepozrela. Tak som opýtala inak: Esterka a tie šišky boli v tomto sáčku?! Ukázala som jej prázdny sáčok od šišiek. “Hej, ale ja som zjedla tri.” odpovedá s úsmevom. “A tie legíny sú Tvoje?” “Nie, to sú Ruttine.”…a tak.

Ale späť do Lídla. Keď za mnou stojí niekto s jednou dvomi vecami a ja pozerám na môj plný košík, tak vždy poviem nech ma obehne. A tak tomu bolo aj dnes. Stál za mnou pán s kyslou kapustou v sáčku. Ja som mala plný košík, Esterka na ňom visela zozadu, Ruty naň liezla zpredu a Sofi premýšľala, čo ešte prihodí. Tak mu vravím, že sa môže predbehnúť, že mám toho veľa.

A on: “Ale máte veľa aj tých detí.”

A Sofi mu odpovedá: “My sme len netere.” 

Ruty dodáva: “To je naša teta, ešte nemá svoje deti.” 

Eterka tiež nemlčí: “A volá sa Ivta.”

A tak telepaticky podsúvam každej z nej do úst, či mysle ešte jeden prídavok “a nemá ani manžela”, alebo “a s nikým nechodí” …ale nič z toho. Nefunguje to. Tak sme sa s pánom s kyslou kapustou bez obrúčky na seba len usmiali. Týmto ho pozdravujem, i keď netuším, či tú obrúčku náhodou nemal doma, alebo tak…ale trošku vo mne oIMG_0987.jpgžila nádej v to, že moje netere by ma predsa len rady vydatú mali.

Vianoce odišli, Nový rok tiež.. za chvíľu aj to, že je nový zovšednie ako všetky ostatné roky. Celkom som si zvykla na nové mimoňovské pyžamo od Kami a Lukyho. Začala som spávať na hornom poschodí vo svojej izbe a tak občas už aj nosiť papuče. Dadove papuče. Na neviem ktorej návšteve mu stromček daroval papuče číslo 38 – angry birds. Tak chodím s dvomi nahnevanými vtákmi na nohách. Išla som sa ho opýtať, či teda smiem si ich požičať. A povedal, že hej, “na štyri” a ukazoval tri prsty. A tak som skúšala štyri sekundy, minúty a čakala či ich vezme, potom štyri hodiny, už ich nosím viac ako štyri dni a stále nič…možno myslel mesiace, alebo roky. Alebo ktovie…

A videla som aj film. A v ňom počula pesničku. A film i pesnička sa volajú rovnako: Fathers and daugthers / Otcovia a dcéry.

Môžeš si pozrieť, prípadne si to iba vypočuj, lebo zistíš dosť veľa z filmu, keď to aj pozrieš.

A je smutný. Tak trochu. Ale tá pieseň tiež vlastne. Myslím, že je to túžbou každého otca, vyznaním každého jedného…že keby dokázal chytiť hviezdu, tak by ich pochytal všetky pre svoje dievčatko.

Najviac ma z tej piesne uchvátili tieto vety: “ak niekedy poruším svoj sľub/nesplním, čo som sľúbil, tak verím, že jedného dňa to pochopíš.” a že “keď budú časy zlé, tak viem, že budeš silná, lebo budem tam v tvojom srdci a ty to zvládneš.” a najviac tá, že “otcovia a dcéry si nikdy nehovoria zbohom”.

A počúvala som ju dookola. A premýšľala, že aj tá hlavná hrdinka bola predsa sirota a nakoniec to celkom dosť dobre dala. A že aj môj tato porušil úplne základný sľub, ktorý mi kedy hovoril, že tu pre mňa vždy bude a žije iba pre mňa. A že asi je to naozaj niekde za hranicami neznáma a nemožna povedať nejaké to isté, určité, či definitívne zbohom. Urobiť čiaru za tým, čo bolo a vnoriť sa do predstavy o tom, že čas naozaj lieči.

IMG_0870.jpg

A potom ten film Collateral beauty (Druhá šanca to preložili) – ach,..vlastne neviem či tie očakávania nie sú niekedy nad naše sily. Očakávať, že po strate niekoho je možné vrátiť sa do rovnakých koľají je asi nemožné. Takto život nemá fungovať. Či?! Priznám sa, že neviem. Čím som staršia tým viac toho neviem. To je niečo, čo si stále viac uvedomujem, že ľudskému srdcu, duši i duchu úplne nerozumiem. Že je úplne absurdné predstaviť si písanie listov Času, Smrti a Láske. Alebo si vybrať úplne iných, nových, napríklad ten Hnev, Zármutok a Nádej a napísať o tom, že sú úplne neschopní. A potom ich stretnúť a počuť vysvetlenie o tom, že prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. Veď ja väčšinu času nerozumiem tomu, že prečo sa niečo tak ako sa deje. A veľakrát sa mi to ani nepáči, ale neviem s tým pohnúť.

Ale vieš čo?! Asi existujú iba dve riešenia, alebo dve možné cesty. Alebo si to nazvi akokoľvek. Jedna je cesta ľútosti, zármutku, smútku, bolesti, sĺz, púšte, chladu a nemiznúceho strachu. Počas týchto mrazivých nocí i dní si uvedomujem stále viac, ako ťažko je dostať sa z toho zamrznutého pocitu. Že stačí, keď si len pomyslím ako je zima, tak mnou prebehnú zimomriavky. A ako ťažko sa ráno štartuje. Hoci Prdko s tým problém nemá…ale niektoré autá majú z mrazu vybité batérie, iné zamrznutú naftu a podobne. Čím dlhšie dovolujeme mrazu, aby konal tak ako chce, tak tým viac problémov sa vyskytne. A to hovorím o obyčajných autách. Vezmi si svoje srdce. Keď si vyberáme necitlivosť, chlad, mrazivosť, bolesť alebo úplne nič, tak jednoducho čím dlhšie v tom budeme tým viac problémov si narobíme. Myslím to vážne. Moje mlčanie je väčšinou skrývania niečoho bolestivého a zahanbujúceho. Možno to robíš úplne inak. Ale robíme to všetci. Myslím, že hej. Každý inak a v inej miere, ale všetci.

Druhá možnosť je vykročiť. Hej, myslím to vážne. Napriek bolesti a trápeniu rozhodnúť sa prehovoriť. Napriek strachu a zlyhaniu rozhodnúť sa neostať stáť. Ono to niekedy zabolí viac ako všetko to predtým. Ale niekde hneď za rohom sa to ukrýva. Niečo nové. Veď vieš ako sa to hovorí… že zaklopal strach na dvere, otvorila mu odvaha a nik tam nebol. Presne takto to je. Úplne vždy. Život je veľmi krátky na to, aby tomu bolo inak.

A posledná vec – neboj sa, že kvôli minulosti a neviem čomu nemôže byť nič už také ako bolo…máš pravdu, nemôže. Ani nebude. Bolo by to čudné. Boh si nepoužije staré trosky na vybudovanie niečoho úplne rovnakého…hej, použije si aj to staré a pokazené, aby z toho urobil niečo nové a dobré…ale nemyslím si, že je nevyhnnutné do všetkého pchať tie trosky. Myslím, že Boh chce budovať aj nové z nových vecí…dovoľ Mu, aby Ti ich začal ukazovať. Možno budeš musieť čeliť Láske, Smrti, Času, Zármutku, Hnevu, Nádeji alebo niečomu úplne inému… ale skús to.

Modlím sa, aby to už tak nebolelo…alebo aby Ťa to stále nebolelo..aby bolo možné, aby nové povstalo.

Lebo hej – strata bolí. Najradšej by som tu napísala tých 34 nadávok, ktoré som kedy počula a dala ich do jednej vety o tom ako to bolí…ale keď sa uprostred strácania naučíš niečo nové nachádzať, ja verím, že Tvoje srdce začne akoby nanovo byť/biť…a nanovo začneš žiť. A nanovo akoby sa Tvoje sny začali prebúdzať. Aspoň takto nejak si to predstavujem. Možno to tak naozaj je. Ja radšej nič nesľubujem…lebo veď ľudia neustále porušujú svoje sľuby.

Ale Boh, ten vždy splní, čo sľúbil..a hlavne – nikdy nemešká s prisľúbením, ktoré nám dal. Tak je v Biblii…skúsime tomu veriť?!

Rozhodni sa prehovoriť o tom, ako to naozaj je.

 

 

Ukrytá krása.

Dávidko prežíval veľmi požehnané obdobie v tento vianočný čas. Uveril totižto tomu, že darčeky prichádzajú so stromčekom – žiadny Ježiško, anjeli, či rodičia, ale stromček! Kamkoľvek prišiel na návštevu a uvidel stIMG_0979.jpgromček, našiel nejakého dospelého a položil veľmi základnú otázku, ktorá mala vlastne hodnotu ich rozvíjajúceho vzťahu, či sa teda prehĺbi, alebo skončí: “Máš pre mňa darček?” – poukazujúc na stromček. Predstav si, že všade sa vždy nejaký našiel a tak Dávid pochopil, že darčeky naozaj nosí stromček.

Je druhý deň nového roku a tak premýšľam, čo všetko sa udialo počas toho predošlého…a tak menšia rekapitulácia zážitkov z minuloročných blogov

  • úplný začiatok (v januári) 2016 sme boli v Prahe s Iv a Katkou a bolo to super, citujem: “Z Prahy si najviac pamätám, ako nám Katka začala hovoriť o Pražskom Orloji a ukazovala na dve veže a nadšene rozprávala o apoštoloch. Nechcela som sa hádať, ale hovorila som jej že Orloj je za nami, že to sú tie hodiny. No nič, pozerali sme sa na Katkin Orloj a čakali na apoštolov, ktorí sa objavili na tom pražskom za našim chrbtom.”
  • vo februári som zistila, že s Ježišom sa môžeš mať aj úplne na figu: “Ako keď sa ma Lenka zo Soblahova spýtala, že ako sa mám s Ježišom a ja som jej povedala, že sa s Ježišom teraz nebavím. A ona spravila to, čo pravý priateľ spraví – zmenila tému. Lebo veď máme právo mlčať, hnevať sa, plakať, radovať sa, smiať sa, milovať – veď inak by nebolo možné hovoriť o vzťahu. Inak by to celé bolo len o nejakom bábkarstve, kde Boh, Ježiš, alebo ktokoľvek iný hýbe šnúrkou a Vy na základe toho otvárate ústa, či už pri chválach, alebo počas rozhovorov… nie. Boh nie je bábkar. Boh je Boh. Je to milujúci Otec, ktorý nám dáva slobodnú vôľu fungovať vo vzťahu s Ním v takej blízkosti a miere ako si sami navrhneme, zvolíme. Vzťah je vždy o dvoch. Naozaj vždy.”
  • v marci môj vzťah so Speedym Prdkom zoficiálnej, lebo dostal meno: “No a tak po dlhšom zvažovaní a dlhšej ceste cez kopcovitú Homolku som rozhodla. Speedy nie je Ronec. Veď je predsa z druhej ruky. Nemusí byť nositeľom nášho priezviska. Speedy je Prdko.”
  • v apríli sa rozšírili moje znalosti v oblasti pipušiek vďaka Milke: “A počas semináru na Duchonke som vďaka nej pochopila, že sliepky sú schopné vzťahov a znášať menej vajíčok v prípade, že ich panička nie je doma. Vďaka Bohu, Milka je doma a pipušky znášajú opäť nadbytok vajíčok! Lenka, ktorej sestra študuje veterinu nám prezradila, že pipušky môžu znášať veľa vajíčok aj bez pomoci kohútika. Ale keď tak nad tým premýšľam, tak radšej nenapíšem, aký návod sme (za pomoci prstov) od nej dostali. Ale ak budem mať niekedy pipušky, tak výlučne s kohútikom!”
  • v máji Sýkorka kúpila nové auto, tak Speedy občas šiel do úzadia, lebo ma zviezla ona: “No a keď sme pri tých autách, aj Sykórka z Teplej (áno Evi – prvykrát Ťa oficiálne, konečne spomínam vo svojom blogu!) má nové auto. Je úplne zelené. Ale tak pekne zelené. Tak svetlo-kriklavo zelené. Alebo neviem ako inak nazvať tú farbu, ktorú má. No proste tak žiari, že všetci naňho serú. No vážne. Sorry za výraz. Ale umývala som mu okná a kým som ich umyla, tak som mohla začať odznovu. Ale už má aj meno! Mená sú podľa veľmi dôležité. Vytvárajú vzťahy. Putá. Také, že máš pocit, že si si to auto skrotila. A tak sa volá Žabiak H/Fučo. Lebo Speedy občas do kopca prdká a má zopár chýb, ale tento Žabiak skutočne hučí-fučí.”
  • v júni som už mohla Evke vysvetlovať, ako to s tým Hučom vlastne chodí: “Ako správny šofér to chcela zvaliť na smrad zvonku, tak plná sebavedomia chcela stlačiť to tlačítko, ktoré spôsobuje, že vzduch zvonku neprichádza do vnútra auta. Chcela. Namiesto toho stlačila rozmrazovanie zadného okna a šli sme ďalej. Potom som jej začala vysvetlovať na čo vlastne to rozmrazovanie zadného okna slúži a vonku bolo dosť teplo a že chcela stlačiť asi niečo iné, na čo mi nakoniec povedala, že však jej to minule fungovalo a smrad zvonku jej vďaka tomu tlačítku do vnútra neprešil.”
  • v júli sme už s Pep dojili kravy v Nórsku a tak sme sa aj napríklad otitulovali: “KRtl. Koštová a Hvl. Roncová. Ja som Pepke navrhovala iba Rtl., ale mala obavy, že by si ju ľudia plietli s nemeckou televíznou stanicou. A tak preto KRtl. = kravská riťologička. Keby ste videli ako kravám hľadí na zadky, jednoducho vie, aké hovno z nich vypadne. Rukou vie napodobniť každý pohyb ich chvosta, či sa naťahujú, plieskajú do mňa, idú čúrať, či kakať…proste to má pod palcom, tú oblasť kravského tela. Ja som chcela byť Hnl. Ale bála som sa, že by si ma ľudia plietli s hokejovou národnou ligou. A tak teda Hvl = hovnologička.”
  • naše nohy sa v Nórsku stali vodeodoľné: “Lebo vždy keď nás farmár presvedčil o tom, že bude sucho v lese a určite nemáme ísť v gumákoch, lebo naše nohy potrebujú dýchať, tak sme skončili po členky v bažinách. Myslím, že moje nohy sa po týchto zážitkoch naučili dýchať i pod vodou!”
  • v septembri som už bola doma a začala zažívať ako Dávid plače moč: No jeho plač sa len stupňoval. Hlavne množstvo sĺz a hlasitosť: “Ivi ale ja muším. Ja plačem moč.”Nakoľko to bolo pre mňa prvýkrát, čo som ho počula hovoriť o tom, že plače moč, tak sa mi chcelo strašne smiať. Ale je samozrejmé, že som sa smiať nezačala, lebo ja detský plač beriem naozaj vážne.”
  • v októbri mi konečne pribudol titul pred menom:  “MY GOD REIGNS and that’s why I have WON🙂 (predĺžená verzia môjho podpisu Mgr. Iwon – Môj Boh vládne a to je to prečo víťazím…)
  • no najdôležitejšia októbrová skutočnosť – Emmka Roncová! moja 6.neter prišla na tento svet.ako-vycvicit
  • v novembri narástla Dadova vášeň po dinosauroch a drakoch:Dado objavil novú fintu. Ako hovorí Pepa – Fintu Fň! Začal veľkých ľudí = dospelákov lákať do iných miestností na dinosaura. “Na chodbe je dinosaurus. Choď pozrieť.”A opakuje to, dokola, kým sa daná osoba nejde pozrieť. A keď už sa teda odhodlá ísť, tak on sa vyberie opačným smerom – do kuchyne – a ide si tajne nájsť nejakú čokoľádu, či cukrík.”
  • december bol celkom oslavný, lebo deti pravidelne pili – detské šampanské: “Takže predpokladám, že Esterka je buď presolená, alebo Collateral_Beauty_poster 2.pngnapitá…”

Bolo toho proste veľa. Určite sa mnoho minuloročných vecí toh
to roku zopakuje, bude podobných, alebo úplne iných. Ale už teraz viem o niečom, čo sa stihlo stať tento i minulý rok – bola som v kine. 30.decembra i 1.januára na ten istý film, v tom istom kine, no s inými ľuďmi. A preto chcem povzbudiť aj Teba – Collateral beauty je film, ktorému som neodolala a rozhodla sa vidieť ho znovu. Ani neviem, čo k nemu napísať. Film, ktorý je o láske, smrti a čase a ktorý Ťa jednoducho prinúti hľadať a vidieť skrytú krásu všade. Názov preložili ako “Druhá šanca” – ale vieš čo, mne sa veľmi páči slovo collateral, ktoré možno preložiť ako niečo súbežné, paralelné… a tak si to predstavujem ako krásu, ktorá jednoducho prichádza vo všetkom a je obsiahnuta vo všetkom a my ju jednoducho môžeme nájsť.

Neviem, či rozumieš. Ale keby som mala písať blog o minulom roku, tak by som ho vedela možno aj dosť negatívne zaklincovať a beznádejne prehlásiť, že dúfam, že už nikdy nebude taký istý, … alebo sa rozhodnúť pozrieť naspať a vidieť tú krásu, ktorá bola v tom všetkom zahrnutá.

Hlavný hrdina tam čelí Času, Smrti i Láske – nechcem Ti prezrádzať dej – toto je možné spozorovať aj z traileru… ale tak som premýšľala, komu, alebo čomu by som čelila ja …Hnevu, Zármutku a Nádeji?! Asi. Vlastne neviem. Ale myslím, že objaviť tú krásu, ktorá je ukrytá vo všetkom a v každom je zložitý proces.

Vlastne o tom môžem napísať až neskôr – keď si ten film väčšina z Vás pozrie, aby som nemala pocit, že som Vám ho svojim blogom pokazila…

No i tak – skús nájsť tú skrytú/vnútornú/paralelnú krásu v aj v tom ťažkom a boľavom, čo sa Ti udialo – som si istá, že existuje. Vo filme bola zopakovaná veta: “Just make sure you notice collateral beauty…” – uisti sa, že si povšimneš tú súbežnú krásu – nech už je to čokoľvek…

Myslím, že to chce veľa milosti a taktiež veľa sebalásky…ale bolo niekedy niečo nemožné pre nášho Boha?!

 

Špina v lampe.

Je 22:12, ležím si na posteli a premýšľam nad tým, že napíšem blog, no žiadne nápady. DIMG_0750.JPGo toho prichádza Ester so slovami: “Ivi, vieš že na tej veľtej lampe, čo máš nad hlavou máš veľa špiny?”

Pozerám teda na tú lampu nad mojou hlavou a nič nevidím, lebo práve nesvieti, tak len prihmkávam na čo Ester už lezie na moju posteľ a pokračuje: “A ja Ti ju musím teraz vyčistiť..” a fúka do lampy, ktorá je nado mnou, pod ktorou ja vlastne ležím a tak pozerám hore a vidím malé čiastočky prachu z lampy nado mnou ako dopadajú na moje okuliare.

“Už to je!” Hovorí s nadšením a odchádza do svojho pet-shop-domčeku, lebo od Ježiška pod strom chcela petšopákov. To sú také mini hračky zvieratká.

To, že vlastne už je noc vôbec nerieši. Čaká na mamu, ktorá šla s kamoškou do kina. Zvyšok domu už samozrejme spí, ale Esterka čaká. To už prišla sestra (Esterkina mama) s balíčkom pukancov v ruke a Esterka s nadšením, že ju vidí hovorí: “Kde si bola”

“Kúpiť Ti pukance predsa.” odpovedá. 

“Jeeeeeej.” a začína jesť putance.

Dnes sme mali totižto oslavu. Mala som meniny. Teda ešte stále je dnes, tak ešte mám. Deti rozhodli, že musíme mať oslavu. Tak sme šli do Tesca. Kúpili sme detské šampanské a igelitku chipsov.  Takže predpokladám, že Esterka je buď presolená, alebo napitá… pili sme elzovské šampanské a Ester sa a po prvom na ex-vypitom poháriku pýta: “Ivta a kedy prídu Tvoje tamošty?”

“Esterka, veď Ty si moja kamoška a aj Rút, Sofi, Dado, Bety a Lulu.” Vymenovávam všetky moje netere a synovca a zodpovedne sa snažím odpovedať na jej otázku.

“Tak dobre.” hovorí akoby jej ma bolo ľúto.

Už je skoro koniec roka. A tak pozerám na tú lampu a premýšľam, že prečo prach nevidieť, keď nesvieti a vidieť keď svieti a že stačí úplne obyčajné fúknutie na to, aby to začalo lietať kade-tade a bolo čistejšie ako predtým.

A že koľkí z nás sa dobrovoľne rozhodujeme žiť v tme a pritom si neuvedomujeme, že to jedného dňa bude brániť svetlu, aby žiarilo tak, ako predtým.

A že “Ježiš sa vtedy dávno narodil pre to, aby prežiaril náš svet Láskou. “A to svetlo vo tme svieti, ale tma ho nepohltila.” Jn 1:5 žehnám Ti, aby sa počas Vianoc v Tebe ešte viac rozžiarila Láska, ktorou Otec miloval, keď nám Ho dal.  Tma Ho nikdy nepohltila, lebo stále miluje.” – takto aspoň znela moja vianočná sms, “prianie” pre všetkých (alebo väčšinu) mojich priateľov.

IMG_0725.jpg

Lebo občas stačí úplne obyčajná hmla a my prestávame hladieť vpred ako predtým. Len tak naslepo hľadáme nám predtým známe veci a kráčame s rukami vpred, aby sme náhodou do niečoho nenabúrali, lebo to by predsa mohlo bolieť a preto neskúšame veci neznáme, ale ostávame akoby prikovaní k zemi…že veď takto to teraz má byť. A zabúdame na to, aké to bolo.

Bol Tvoj rok 2016 tápaním v hmle, skrývaním sa v tme, alebo náháňaním sa za nedosiahnuteľným, zatiaľ čo všetko to dosiahnuteľné akoby Ti utekalo pomedzi prsty bez toho, aby si to vôbec len trochu cítil?!

Prosím, nikdy neočakávaj, že Ti tu napíšem návod “ako na to” – toto ja nikdy nepsravím, lebo to “ako na to” je niekde mimo mojej mozgovne. Jednoducho neviem.

Viem len o Božej vernosti, Jeho dobrote a neutíchajúcej túžbe zmeniť náš prach na krásu, tmu na svetlo a hmlu na niečo v čom sa naučíme jednoducho tancovať. Lebo vtedy sa proste rozplynie. Veríš tomu?! Ja hej. A keď sa pozriem späť na rok 2016, tak tomu verím o to viac. A keď na rok 2015, tak tiež, a aj rok 2014 to v sebe mal! Aj ten rok si v sebe nosil vernosť dobrotu a Jeho Lásku.

A keď pozrieš späť Ty, čo vidíš?!

Vieš. Môžeš vidieť mnoho prešľapov, chýb, zlyhaní… a možno mnoho víťazstiev…ale povedzme si pravdu – kde všade vnímaš, cítiš, vidíš prítomnosť živého Boha?! Kam si Mu dovolil vstúpiť? Kde si Mu dal svoje áno a kde svoje nie?!

A občas najviac bolí práve tá intimita a tá nahota pred druhým a povedať, že vieš, takýto ja som a vzdávam sa… a ver mi, že môžeš. A nesľubujem Ti reakciu ostatných ľudí v tomto niekoľko miliardovom svete… ale verím, že Boh verne bude i naďalej kráčať po Tvojom boku, pretože pre Neho je nemožné, aby odišiel, zanechal, alebo opustil.

Neboj sa teda dovoliť druhým, aby fúkli do Tvojej lampy (alebo svojmu Bohu) a aby si znovu mohol zažiariť tak ako predtým…a Jeho svetlo v Tebe a skrze Teba tiež.

Vlastne neviem čo viac písať… pozri sa dozadu a premýšľaj o Jeho milosti a o tom, čo všetko dobré Ti dal. Som presvedčená, že budeš udivený nad tým, koľko Ti toho zjaví… a neboj sa byť sám sebou.

Prajem požehnaný rok 2017 Tebe i Tvojim blízkym! 🙂

Ivonka.

Strach prasa.

IMG_0879.jpgV nedeľu som šoférovala “z východu na západ” – ale vlastne iba veľmi krátko a kvôli nadbytku času som sa rozhodla pre dedinské cestičky namiesto tých diaľničných. Niekedy si to vyskúšaj tiež. (Ak Ti teda v dnešnom ubehanom svete hrozí môj nadbytok času.) Ja som sa rozhodla pre to predovšetkým preto, že ma uchvátilo to snehobielo Liptova.

A do toho Advent – príprava na niečo Veľké. A to vianočno všade navôkol. Úplne všetko tým dýcha, žije, bliká, svieti, ožíva, sníva, …jednoducho očakávanie na niečo viac.IMG_0841.jpg

Všetko sa stáva tak veľmi bielym akoby čo i len predstava o tom, že by to mohlo byť niekedy nejak inak sa vytráca. Jednoducho sa zasekneš v momente zvanom TERAZ a s údivom hľadíš na krásu všade navôkol. Líca ružovejú, ruky v tej zime krehnú a sopeľ v nose naopak akoby sa zhmotňoval.  Zo skríň vyťahujeme stále hrubšie svetre, balíme sa do x-vrstiev termo-vecí a vykračujeme tvárou-vpred tomu, čo nazývané ZIMA. (Tak aj Pongo samozrejme.) Ak si ešte nezamrzol, tak pokračujeme.

V stave tohto studena som sa stretla už so všetkým možným. Alebo skôr – počula som už o všeličom. Mne sa to všeliečo vďaka dobrému Bohu nestalo. Ale to neznamená, že kvôli dobrému Bohu sa to niekomu stalo, to zase takto nemysli. Ale tak napríklad – ozajstné omŕzanie končatín prežívajú napríklad takí ľudia bez domova. Myslím, že moje myšlienky nesiahajú tak ďaleko, aby som vedela premýšľať nad tým, aká veľká zima to musí byť, aby som prestávala strácať cit v prstoch natoľko, že o ne nakoniec prídem úplne. Je mi to veľmi ľúto. Ale takáto je moc zimy. Dokáže Ťa pripraviť o to najpotrebnejšie, čo máš – ruky, nohy… niekedy Teba celého. Nejeden človek kvôli zime zomrel. Ťažko sa na to pozerá a predsa sa to stále deje. A my stále vieme obdivovať tú jej krásu.

IMG_0714.jpg

A to som zomieranie sa netýka len nášho fyzického bytia. Lebo niekedy ochladnutie nášho srdca spôsobuje, že postupne zomierame vo svojom vnútri. Prestávame žiť. Lebo veď bolesť – tá bola priveľká. A nehovorím o všetkých tých traumách, ktoré sa nám stali. Alebo smútok, ktorý na nás dýchal z každej strany. A tá prázdnota po strate. Čo iné nám ostávalo ako jednoducho ochladnúť a vzdať sa do rúk niečomu neciteľnému, necitlivému a nesúciacemu ako je zima samotná. Oddeľujeme sa od všetkého, čo kedy bolo, zabudáme na minulosť, prestávame veriť v budúcnosť a naša prítomnosť viac nemá nádej. Tak nejak?!

Ach. Však to by bolo, keby to tak malo byť. Vôbec to tak nemá byť. Boh povedal o našej hriešnosti, alebo teda hriechu samotnom, že stráca svoju moc práve vďaka tomu, že je belší ako sneh. Lebo Jeho milosť a milosrdenstvo spôsobuje, že to staré a zranené, priam zhnité môže byť teraz prikryté niečím čistým, novým, snehobielym…

Boh, ktorý nemešká vo svojich prisľúbeniach to myslel s tým snehom vážne. Nemusíš kvôli snehu strácať svoje končatiny. Vďaka nemu môžeš zažívať nehu, jemnosť a starostlivosť svojho Otca. A samozrejme, že to nie je o snehu. Je to skôr o období snehu. O období, kedy sa má možno práve pod pokrievkou niečoho boľavého a chladného – zrodiť niečo úplne nové. Niečo, čo má priniesť život Tvojmu duchu, Tvojej duši a Tvojmu srdcu.

IMG_0880.jpgTakto nejak prežívam tohtoročný Advent ja – ako odhodlanie prehlasovať dobrotu svojho Otca napriek boliestkam, či bolestiskám, ktoré sa pri tom prehlasovaní budú objavovať, alebo sa už objavili. Odhodlanie chváliť a uctievať Ho aj napriek zime, ktorá je všade navôkol a aj napriek tým horám, ktoré musím zdolať a údoliam, ktorými budem prechádzať. Lebo veď tými temnými údoliami len prechádzame ľudia – tie zelené pastviny sú nám prisľúbené ako miesto líhania, odpočinku, radosti a pokoja.

Tak Ťa chcem povzbudiť k niečomu podobnému. Tie zelené pastviny pripomínam preto – lebo však po každej zime nasleduje jar, v ktorej všetko kvitne, vonia a farbí sa…a každé obdobie má svoje kúzlo. Aj obdobie zimy/Vianoc/Adventu.

Je teda na Tebe, či sa rozhodneš pre tú zimu, ktorá Ti postupne vezme Tvoje končatiny alebo zľadovatie Tvoje srdce a vnútro celé… alebo sa rozhoduješ pre tú, ktorá prichádza s Adventom, prípravou na niečo veľké. Na narodenie Krista, ktorého Láska prežiari každú temnotu. Advent, ktorý Ťa vovedie do Vianoc a v Tebe sa zrodí niečo nové – napriek zime, chladu a únave v Tebe vzrastie odhodlanie a odvaha chváliť svojho Kráľa, uctievať Jeho majestátnosť a túžba priblížiť sa Mu bližšie a intímnejšie. Vianoce, v ktorých najväčším prekvapením a darčekom sa Ti stane to, že uprostred búrky budeš spať, uprostred chaosu pevne stáť a predovšetkým budeš niekde vo svojom najvnútornejšom vnútri vedieť a zároveň cítiť, že si milovaný a tak sa netreba báť. Lebo Jeho Láska, On Boh láska, prišiel, narodil sa, aby viac strachu nebolo…kam prichádza Láska, tá ozajstná, bezpodmienečná a verná, tam je strach len obyčajné prasa, ktoré zuteká pred nami – a nie my pre ním ako v reklame na Kofolu… a to môžete papať koľko len chcete a ani nemusíte čakať do Štedrého večera, aby ušlo… lebo Ježiš to všetko už dávno zdolal za nás.

Požehnaný týždeň prípravy na zrodenie niečoho veľkého prajem! Zrodenie Teba skutočného – bez masiek a predsa celého 🙂 lebo zima nemá právo kradnúť Ti to kým si…

 

 

 

Oživenie dinosaura.

Dado objavil novú fintu. Ako hovorí Pepa – Fintu Fň! Začal veľkých ľudí = dospelákov lákať do inýIMG_0426.jpgch miestností na dinosaura. 

“Na chodbe je dinosaurus. Choď pozrieť.”

A opakuje to, dokola, kým sa daná osoba nejde pozrieť. A keď už sa teda odhodlá ísť, tak on sa vyberie opačným smerom – do kuchyne – a ide si tajne nájsť nejakú čokoľádu, či cukrík. Ale naozaj neviem, či tento druh kreativity zdedil po mne, alebo ho jednoducho odkukal od svojich sestier alebo Ponga. Tak či tak, ja mu v tom fandím. Veď ako inak.

Moje myši so mnou precestujú postupne celé Slovensko a myslím, že to neskončí len Slovenskom, ale pôjdu kade-tade do sveta. Janka vedela, čo robí, keď mi ich dáva. Ja teda ešte úplne neviem, prečo vo svojich 26tich rokocIMG_0543.jpgh brávam na svoje tlmočnícko-spevácko-objímačske výlety aj moje myšie komando, ale určite to má svoj význam. Lebo keď to spravila Janka, tá Jaššová predsa, tak to musí byť veľká vec! Síce teraz k nim neustále musím zháňať nejakých baby-sitter, či vlastne mouse-sitterov, ktorí mi ich postrážia, kým pracujem..ale zatiaľ boli ľudia celkom ochotní. A keď nie ľudia, tak aspoň Jankin Šot. Dostala som aj náhrdelník – od mojej neterky Alžbetky, ktorá mi hneď povedala, kde ho kúpili aj koľko stál 🙂 a hovorím všetkým, že je to strom života, obsypaný diamantami – akože mojim ovocím. A štvrtý zľava diamand je práve Janka Jaššová. To len aby ste vedeli. Keď s niekým strávim 3 týždne iba s 1dňovými prestávkami, tak musia čeliť faktu, že o nich budem písať … a Janka má netere. Napríklad Janku, ktorá je tiež moja tamošta, má iné priezvisko, aj inak vyzerá, aj sa inak správa, ale aj tak je tamošta. A petná tamošta! Chodieva so mnou občas tlmočiť na naše semináre. A akurát mi vysvetľuje, že možno kvôli nadmernému používaniu francúzštiny jej tá angličtina už tak ľahko nepôjde. Ja jej vysvetlujem, že to nevadí. Lebo naši angličania vedia isto po francúzsky. A povedala mi, že vedia. Že sa vedia opýtať, kde je výťah…a to je asi celé. A tak som s ňou mohla iba súhlasiť, lebo naposledy som im so svojím prešpekulovaným francúzskym prízvukom vysvetlovala, že “kon se pase na terase. kon nežere travu, kon papá, kon nesere, kon kaká.” a že mi nerozumeli.

Takže, s tými jazykmi je to aj tak úplne inak ako si myslíme. Keď vieme, tak vlastne nevieme. A keď si myslíme, že nevieme, tak vieme úplne dostatočne dosť. No vážne.

Tri týždne seminárov sú za mnou. Včera sme sa s Jankou smiali – ona totižto tých seminárov za tento rok napočítala len 16, no ja 17. Takže, keby sme súťažili, tak asi teda vyhrám. No nesúťažime. Ale poviem Ti stráviť 3 týždne objímaním a milovaním mnohokrát neznámych ľudí je veľká vec. Smiali sme sa síce aj na tom, že sme platené za to, že objímame. No v skutočnosti to je úplne inak. Objíma Boh Otec cez našu náruč. Keby to má byť o mojich objatiach, tak si asi vyberám, premýšľam. A keby si vyberám, tak nechodím do všetkých miest na semináre alebo do všetkých spoločenstiev. Ale možno by som šla smerom Sereď, Zlaté Moravce, Bratislava a neviem, aké iné, kde ľudí poznám a veľa priateľov tam mám a bolo by to isté a bezpečné.

A takto premýšľať nechcem. Lebo takéto premýšľanie je úplne odbočené od akéhoľvek dIMG_0288.JPGruhu lásky Otca. Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jediné Syna, aby nik, kto v Neho verí nezahynul, ale ma večný život. A my si proste myslíme – teda, alebo ja si teda niekedy myslím na základe svojho selektívneho premýšľania, že sa to nejak spraví a tak sa ja vyberám tam, kde chcem a tam, kde nechcem sa vyberie niekto iný. A vlastne – je to tak 🙂 ale niekedy je dobré vypnúť hlavu a proste zapnúť srdce.

Lebo niekedy sa s nevinným výrazom pandy, alebo iného zvieratka snažíme druhých presvedčiť o tom, že je niekde dinosaurus a my zatiaľ robíme niečo, čo chceme. Lebo v prípade Dada a dinosaura, tak ide o niečo úplne mega – lebo Dado je veľký fanúšik dinosaurov 🙂

Chcem Ti povedať – dinosaury, na ktoré veríš sú v skutočnosti len výhovorkou v Tvojom kráčaní za niečím lepším… lebo ja si myslím, že keby Dado povie, že chce cukrík, tak dostane aj celý balík, aby sa mohol podeliť aj so sestrami a mnou. A nemusel by vymýšľať storky o dinosauroch.

A máme strach. Samozrejme, že ho máme. Lebo dokonalá Láska vyháňa všetok strach. Z toho mi logicky plynie, že kde niet lásky, tam je strachu… tento posledný seminár bol pre mňa naozaj požehnaním. Boli sme v Juskovej Voli – a to je fakt že v paži. Lebo tá cesta tam akoby nemala konca. Hlavne tá cesta tam. Kedy sa Prdkovi opäť uvoľnila hadica od chladiča a bol bez vody a tak sme vyrazili takmer o hodinu neskôr. A keď už sme skoro prešli dobre známym Strečnom, tak úplne na konci sa stala nehoda a museli sme sa vrátiť do ZA a vybrať sa cez Terchovú… proste som si vravela, že nás tam asi čaká niečo dobré, keď sa nám dejú takéto veci…ale nedali sme sa. A tak sme prišli. Robili sme seminár pre Rómov. A som šťastná. Moje predstavy o nich boli niekedy možno presne také – že ja narozprávam ľuďom, aké to bude super a nech sa prihlásia a ja si ostanem tam, kde mi je to pohodlné. A pritom voči Rómom som nikdy nič nemala. Ale ostatní mali. A niekedy nám úplne stačí to, že ostatní zmýšľajú inak a do našej hlavy sa akoby vbuduje taký ten prevrátený vzorec toho, že existuje aj lepšia možnosť. A poviem Ti – možno existuje, ale predsa hovorím – neexistuje.

Nie je to úplne šiši, že si buduje nejaké predsudky/výhrady, kladieme bariéry/obmedzenia/múry voči ľuďom, ktorí sú presne takí istí ako my?

Prosím, prestaňme s tým. Odložme nabok všetky rozprávky o dinosauroch a drakoch a Bezzubkách a Zvonilkách a kadečom. Lebo vtedy akoby vlastnej fantázii dovoľujeme, aby zaujala miesto v našom srdci, ktoré má patriť niekomu oveľa dôležitejšiemu – Božiemu dieťaťu.

A hej, nie je možné milovať všetkých. Ale vždy je možné milovať toho, s kým práve si. A ja nehovorím o objímaní, čo je jedna z tých vecí, s ktorou sa možno stretnúť aj na našich seminároch. Ale je to len jedna z vecí. Hovorím o úcte. Hovorím o čase. Hovorím o pozornosti. Hovorím o Láske vo všetkých možných prejavoch. Hovorím o tom, že dáme potrebu toho druhého pred tú svoju, nech už je ten človek ktokoľvek. Ale rozhodneme sa pre lásku. A rozhodneme sa milovať – teraz.

Hej, dinosaury sú skvelou vecou. Ale ak naozaj na ne veríš, ak naozaj veríš, že sú na chodbe a chceš, aby ich niekto videl, tak tú osobu chyť za ruku a choď tam s ňou. A vychutnajte si ten “Jurský park” spoločne. A samozrejme myslím to celé len metaforicky… ale aj tak Ťa do toho pozývam… dovoľ svojmu srdcu dať šancu srdcu toho druhého, nech už je to ktokoľvek. Ja som presvedčaná o tom, že ten človek za to stojí. Že má veľkú hodnotu. Že nebudeš ľutovať a ani nepremrháš nič. Investuj do ľudí, ktorí sú pri Tebe…a naozaj nezáleží na to, či Tvojou investíciou bude čas, peniaze, dotyky, slová – lebo záleží na tom, čo ten druhý potrebuje… 🙂 nebudeme predsa objímať ľudí, ktorí majú panický strach už len z podania ruky. Ani nebudeme hovoriť veľa niekomu, kto už “prepočúvaný” milých slov a potrebuje to už konečne zažiť a zakúsiť…

Tak si pozvaný! Dovoľ dinosaurovi, aby ožil a zober niekoho, aby videl, že je skutočný… a tým teda myslím to, že dovoľ niekomu aspoň na chvíľu byť súčasťou toho, čo Ti robí radosť, aby on mohol spraviť to isté pre Teba… 🙂 a ani sa nenazdáš a nové priateľstvo je na svete.