Koniec disociatívneho systému.

Všetci odišli. Naozaj. Teda sama tomu stále neviem a možno chvíľami aj nechcem uveriť, ale moja disociatívna porucha identity je oficiálne bez osobností.

Po 30 rokoch života s nimi som sa dozvedela, že ich bolo spolu 24. 24 rôznych osôb, svetov, vnímaní, odlišností veku, pováh, charakterov, strachov, depresií a prežívania života je preč. Znie to neuveriteľne. Viem. Znie to nemožne. Viem.

Moji superhrdinovia, ktorí ma 30 rokov chránili, boli so mnou, boli mnou, zdieľali svoje slová, myšlienky, pocity so mnou sú preč.

Ostalo prázdno. Ticho, ktoré sa nedá vmestiť do slov. Ostal iba jeden Hrdina, ktorý ich všetkých stretol a povedal to, čo túžili toľké roky počuť odo mňa: “Už to viac nemusíš niesť.” Stretli sa so živým Kristom, ktorý dal prísľub, že to teraz ponesie so mnou On. Neviem dať iné vysvetlenie toho, ako sa to stalo.

Hovorím o osobnostiach, ktoré nemali so mnou niekedy spoločné nič, ani pohlavie, vek, sexualitu, vyznanie, názory, pocity. Neboli len akoby príchuťou uprostred koláča a neboli len nositeľmi jednej traumatickej udalosti. Boli akoby samostatnými prvkami vo mne. Celou partikulou. Boli ochotní odísť po tom, ako sa stretli s ľudmi, ktorí si ich ctili, vnímali ich dôstojnosť a milovali ich v tom, kým boli. Odišli až po tom, ako som ich ja sama začala prijímať, milovať, obdivovať.

Viem, že to prekračuje všetko psychologické, či teologické poznanie. Ale jednoducho nastal ich kairos moment – príhodný, správny čas na to, aby viac neboli.

Ježiš im dal poznať, že zomrel za mňa a za každého z nich. Že je Vzkriesený a pripravený s nimi žiť Nebo.

Ostala som Ja. A už 6 dní sa učím, aké je byť mnou bez nich. Mám po nich zjazvené ruky, prepadajú ma panické záchvaty, občas hodiny plačem, niekedy nespím a myslím na nich, niekedy plačem za nimi. Snažím sa vstávať z každého pádu a hriechu, prijať všetky tie traumy ako svoje vlastné a kráčať.

Niekedy v marci, ak si dobre pamätám, tak dal Ježiš prisľúbenie toho, ako sa môj disociatívny systém zintegruje. Ako skončí. Ako budú všetci v bezpečí v dome Nebeského Otca, lebo On má pre nás všetkých svoje miesto. A stalo sa.

Asi som trochu úzkostne-depresívna naďalej, ale nevypína ma, neprepína ma a ja si uvedomujem každý svoj nádych a výdych bez toho, aby som si nepamätala polovicu dňa.

Asi Ti neviem presne popísať, čo sa stalo, alebo čo sa momentálne deje. Ale ja asi začínam žiť. Žiť ako 30-ročná Ivona Roncová, ktorou som sa narodila, aby som bola. So svojimi neúspechmi, pádmi, radosťami, humorom, vierou, nádejou, mojim spôsobom milovania. Mojim vlastným.

Vlastne pri láske objavujem svoje najväčšie strachy a to, ako veľmi sa bojím láskavosti, nežnosti, dobrote k sebe samej. Pre druhých mi všetko funguje ako predtým, že by som sa aj rozdala aj s celým majetkom aj bytím. Ale prijať fakt toho, že ja sama som darom pre seba samú, pre ľudí naokolo, či Boha… to už mi nejde. Tomu sa túžim naučiť.

Nič z tohto by sa neudialo bez Ježiša. A nič z tohto by sa neudialo bez toho, aby bol niekto ochotný vymilovať ma, akoby to bol sám Ježiš, z mojich údolí temnôt. A niekto ochotný bol, viac ako ochotný, niekto si nechal priam vytrhnúť srdce za to moje… možno by si Boh použil niekoho úplne iného, keby táto osoba nebola ochotná pre mňa aj bolieť, ale ona ochotná bola. A niekedy je to na moje prekvapenie, stále je ochotná. Niekedy, keď naberiem odvahu, napíšem aj o tejto osobe.

Ale tým najpodstatnejším, čo ma naučila je zamerať svoj zrak na Krista nech sa deje čokoľvek. Neprestať na Neho hľadieť… a keď moja viera zlyhavá, prestáva fungovať, tak sa jednoducho zavesiť na tú jej.

Prosím nikdy neprestaň hľadieť na Krista… kráčaš víťazný boj, aj v čase, keď sa všetko rúca… si víťazom skrze Ježiša. Aj mne to občas príde ako náboženské blábolenie… hej, priznavam. Stracam vieru veľmi často. Ale najdôležitejšie je, že Boh to s nami nikdy nevzdal. Nikdy to nevzdá. Nezabudni na to prosim.

Zmena.

Poviem Ti o tej najjednoduchšej a zároveň najzložitejšej veci, ktorú zažívam: pri Bohu nič nemusíš.

Celé to pretváranie môjho Ja v Neho spočíva v úplnej nečinnosti. Jednoducho si sadnem pred svätostánok v akomkoľvek kostole, či kaplnke a celé moje snaženie sa vložím do úplného nič-nerobenia.

Prečo?

Lebo viem, že Božie očakávania na mňa sú naplnené, lebo existujem. Ešte pred stvorením sveta zmýšľal o mne ako o čistej a nepoškvrnenej, ako o svätej. Stále mi opakuje, že moje cesty nie sú Jeho cestami a moje zmýšľanie nie je Jeho.

Ake sú moje cesty či zmýšľanie?

Momentálne by som to racionálne porovnala s tým všetkým, čo sa dialo pred tromi rokmi. Mám nové rany na tele, v noci mám nočné mory, cez deň veľa plačem, prenasleduje ma minulosť, strácam sa v osamelosti a smútku, odpájam sa od reality a nepamätám si na väčšie kúsky dňa… občas sa prebudím v mokrej posteli, lebo sny sú desivé, inokedy trávim ráno upratovaním kúpeľne po vlastných zvratkoch a pravdupovediac niekedy ani len netuším, ako a kedy sa to vlastne všetko stihlo udiať. Aj toto je realita disociativnej poruchy identity… a teda mojej cesty, môjho zmýšľania a toho ako tento svet vidím. Mám pocit, že strácam tú pevnosť pod nohami zvanú uzdravenie a že nádej sa mi akoby vytrácala z rúk.

Božie cesty sú však úplne iné, Jeho zmýšľanie o mne ostáva nemenné. On nikdy nezapochyboval o mne ako nádobe, ktorá je použiteľná v Jeho očiach.

A tak chodím pred ten bohostánok sedieť každý deň… niekedy mám pocit, že nevnímam vôbec nič celé dni. Že len tak presedím svoj čas na svätej omši a že sa nedeje vôbec nič.

Avšak toto je úplne nemožné.

Je úplne nemožné, aby si prijal Ježiša a aby to nespôsobilo vôbec nič v Tvojom srdci… pretvára Ťa v seba samého.

Pocity a viera kráčajú spoločne a pritom sú niekedy v úplnom rozpore. Lebo vo viere Vyznávam, že nech sú okolnosti akékoľvek, tak ja viac nie som tou rozbitou nádobou, akou som bola pred troma rokmi.

A preto opakujem: je úplne nemožné, aby Tvoje stretnutie sa so živým Kristom nespôsobilo zmenu v Tvojom vnútri.

A tak chodím do toho kostola, lebo verím, že napriek tomu, že moje okolnosti sa nejak pobláznili a nachádzam sa doslova v istom relapse či recidíve, tak Kristus vo mne spôsobil zmenu a to, čo žijem teraz je neporovnateľné s tým, čo bolo predtým… je to normálne. Relaps, či recidíva sa môže stať všetkým. Dôležité je, aký postoj k tomu zaujmeš.

Bola som tento týždeň na púti, navštívila som Vysokú nad Uhom, Ľutinu a Litmanovú… také naše slovenské sväté miesta. Stihla som aj Odpust v Žiline. Niekedy mám pocit, že sa ženiem za všetkým, čo mi by mi prinieslo naspäť tie staré dni pokoja, alebo len hľadám spôsoby ako prežiť do ďalšieho dňa…

Ale nezastavujem sa. Pokračujem v tom, že verím, že Boh ma skrze toto všetko pretvára v niečo oveľa vznešenejšie ako si viem sama predstaviť. Boli v tom aj boľavé chvíle, keď som si musela priznať, koľko ľudí neverí tomu, že budem naozaj uzdravená… možno by to až tak nebolelo, keby neboli z okruhu tých blízkych.

A tak priznávam, že tých, s ktorými sa naozaj delím mi ostalo ledva na spočítané na dvoch rukách.

Je to obrovská zmena, keď Tvoj život bol nastavený na stretnutie sa s tisíckami ľudí ročne, ktorí obdivovali Tvoj spev, hru na gitare, vedenie chvál, tlmočenie, prekladanie, podľa mňa môj život na pódiu by kľudne smeroval aj k tomu, aby som bola uznávaný stand-up comic 🙂 môj situačný humor bol naozaj krásny… moje svedectvá veľké a môj hlas naozaj hlasný. Všetko, čo si len vieš predstaviť ku slovu “sláva” bolo moje.

Ale moje cesty naozaj nie sú Božími… učí ma ceste tichej a pokornej. Kedy viac ako moje slová hovorí moje mlčanie.

Chcem Ti len povedať, aby si to nevzdal, ak sa ocitáš v návrate starých vecí. Je to celkom prirodzené v čase jesene. A všetko boľavé, čo sa mi kedy mohlo stať sa dialo v zime. Asi je prirodzené, že moje telo reaguje na okolnosti.

Len jedno viem: je nemožné, aby sa nič nedialo, keď svoje veci riešiš so svojim Bohom. Prosim nestracaj nádej.

Ja ju momentálne stracam, priznavam to… avšak chcem Ťa poprosiť o pomoc. Napíš mi na mail: yvonka.r@gmail.com o tom, prečo čítaš moje blogy a akú zmenu sleduješ v mojom živote v ich čítaní – pozitívnu či negatívnu. Daj blog zdieľať, aby mi prišlo, čo najviac emailov a ja sa v tom ďalšom podelím o Vaše reakcie na mňa.

Ivonka

Delenie.

Najpodstatnejším momentom v mojom živote nebol samotný pád, ani zotrvávanie v temnote, či hnisajúcich ránach, ale odhodlanie postaviť sa a kráčať ďalej. Kráčanie vie byť veľmi bolestivé. Keď som sa rozhodla ísť peši z Porta (Portugalska) do Santiaga de Compostela (Španielsko) = cca 215km za 10 dní, tak sa mi otlaky na nohách spravili hneď po prvom asi 25km dni. Nebola som na to sama, mala som tam Pepu. Druhý deň bol bolestivejší ako ten prvý a o dalších radšej ani nehovorím. Nenaplnili sme očakávania putovania sveta jednoducho preto, že som to vzdala. Pepa sa rozhodla zobrať môj spacák do svojho batohu a kráčať s mojou ťarchou. Ale nič to nespravilo s mojimi krvavými nohami a trasúcimi sa kolenami. A tak sa stalo, že namiesto kráčania sme sedeli vo vlaku, keď som zrazu z okna uvidela pláž a ľudí kupujúcich sa v mori a povedala som Pepi: “Tu vystúpme.” Celkom spontánne rozhodnutie, ale súhlasila. A tak namiesto putovania sme sa ocitli na pláži, objednali sme si morské plody, ktoré Pepa miluje (a ja som ich teda jedla tiež) a prespali v meste, ktoré vôbec nebolo v našich plánoch. Do Santiaga sme prišli vlakom a nezískali sme odznak pútnika. Ale som presvedčená o tom, že Pepa by bezo mňa došla peši trebárs aj naspäť na Slovensko. V mojich očiach som tak trochu dosť zlyhala. Ale Santiago de Compostela bolo našim cieľom a tam sme aj prišli.

Keď som prišla do Stjørdalu (Nórsko) na farmu dojiť kravy, tak ma v hneď prvý deň nabrala jedna krava tak, že som “letela” do steny. To je asi moja jediná skúsenosť s lietaním. Ja koza som totiž hladkala teľa a nemyslela na materinský inštinkt u kráv. To je asi môj najpravdivejší fakt o kravách, že aj ony sú mamy. Dostala som panický záchvat a myslím, že aj “kravofóbiu”. Nebola som schopná priblížiť sa ku kravám. Ale nebola som tam sama. Mala som tam Mišku, neskôr Aničku a potom Pepu. Strávila som tam totiž tri letá. Naučila som sa dojiť a veľa farmárskych vecí. Ale v mojich očiach som počas tých prvých dní tam bola zlyhaním. A bez kamošiek by som to jednoducho nedala.

Bolesť je deliteľná. Naozaj. Tak ako všetko.

9 567 376:2= 4 783 688

Predstav si mieru, výšku, či hĺbku svojej bolesti a daj si ju do jednoduchého príkladu, kedy ju vydelíš dvoma… čo v jednoducho znamená, že si sa rozhodol o svoju bolesť “podeliť” s jednou osobou. Teraz ste na ňu dvaja… hoci som písala, že v mojich očiach to všetko bolo zlyhaním a podobných zážitkov mám stovky. Ale zrazu, keď sa stalo, že som na bolesť nebola sama, podarilo sa mi vstať dôjsť do cieľa. Možno to vôbec nebolo podľa predstav nikoho, ale vtedy mi moje kamošky akoby priam navratili úctu a bola som schopná kráčať ďalej.

Asi som si nebola vedomá toho, že nemám ešte stále uchopenú bolesť, ktorú prináša tento svet a kráčanie si v ňom. Ak si si prechádzal temným údolím a máš pocit, že ešte stále nie si z toho vonku, tak vytrvaj prosím…

Viem len, že všetko môže byť umenšované obyčajným delením.

A možno ide o úplne neuveriteľnú bolesť… takzvanú fantómovú bolesť, kedy prichádzaš o niečo, čo bolo obrovskou súčasťou Tvojho Ja a nik si nie je vedomý toho, ako veľmi to bolí viac to nemať.

Sama nerozumiem bolesti, ktorú pociťujem z toho, že Charlie viac nie je súčasťou môjho každodenného života. Chvíle, keď otváram dvere svojho prázdneho bytu a nepočujem jeho krochkanie sú pre mňa stále bolestivé…

Ale priznám sa, že viac nerozumiem bolesti, ktorú človeku môže priniesť duševná choroba. Už to budú tri roky, čo sa k môjmu menu pridelila Disociatívna porucha identity. Myslím, že som nikdy predtým nevnímala strácanie tak bolestivo ako teraz…

Viem, že posledné blogy boli plné nádeje a svetla a preto nechcem, aby tomu dnes bolo inak.

Nech sa deje čokoľvek, nestrácaj prosim nádej vo Svetlo, ktoré naozaj naozaj naozaj nikdy nebude pohltené tmou. Ježiš svojim krížom priniesol víťazstvo, ktoré nemôže byť premožené ani samotnou smrťou.

Neostávaj vo svojej bolesti sám.

Ja viem, že zdieľanie sa o ťažkých veciach vie byť niekedy náročnejšie akoby sme chceli… ale je to nevyhnutné pre uzdravenie. Aspoň ja to tak mám.

A možno sa zdá, že sa mi všetko sype pod nohami, ale nechcem sa zastaviť. A viem, že je ťažké hľadieť na jazvy z našich bojov nie to ešte hľadieť na nové rany…

Ale po každé, keď sa mi podarí vstať, tak si musím pripomenúť to, že viac nie som na tom mieste ako predtým.

Neuver klamstvu, že si tam, kde si bol… lebo je nemožné, aby si sa po stretnutí so Svetlom ocitol v rovnakej tme.

Po rokoch snahy mi uznali invalidný dôchodok na 50% =131,70€, tak sa teraz snažím zapadnúť do nášho systému…

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

S láskou a vďakou, Ivonka

Čo chceš, aby som Ti urobil?

Všemohúci a teda aj vševediaci Boh sa pýtal Adama: “Kde si?”, keď sa pred Ním ukrýval… ten istý všemohúci a vševediaci Boh sa pýtal slepého: “Čo chceš, aby som Ti urobil?”. Akoby si nebol vedomý toho, že nevidí… alebo toho, že sa Adam skryl.

Adam sa ukrýval, pretože spoznal, že je nahý a Boh sa ho pýtal, kto mu povedal o jeho nahote. Adam už otočil celú tému na ženu, ktorá začala jesť ako prvá. Ale mňa sa veľmi dotkla myšlienka toho, že sa Boh pýta na to, kto mu povedal o jeho nahote. Akoby dovtedy nikdy nahý nebol. A pritom bol nahý od začiatku.

Niekedy akoby stačilo, že je nad nami niečo povedané a my sa rozhodneme umenšiť Božiu veľkosť na to, čo sme počuli. A rozhodujeme sa kráčať v tomto “novom poznaní” o sebe samom ďalej.

Preto chcem len zvýrazniť to, že Boh všemohúci. A že Jeho všemohúcnosť nás presahuje. On je Darcom nášho života a Pánom aj nad smrťou. Hoci sa veľmi snažíme ako ľudia vstúpiť do Jeho moci, tak On ostáva nemenný a mocný.

Samozrejme máme život vo svojich rukách, lebo máme slobodnú vôľu zaobchádzať si s ním ako sa nám páči. Ale nie vždy to, čo sa nám páči je v súhlase s tým, čo Boh pre nás naplánoval.

Vieš – každý lekár, aj ten, čo verí v Boha, každý terapeut, či psychológ to môže povedať – disociatívna porucha identity, ktorú mám je nevyliečiteľná. Možno si to počul o svojich depresii, rakovine, či cukrovke, možno si to počul o tej nálepke, ktorú Ti tento svet nalepil. Ako som počula o tom, že keďže moja mama aj babka zomreli na rakovinu prsníka a ja som dedičkou ich génu s názvom BRCA1, lebo genetické testy nepustia… a najlepšie by pre mňa bolo keby som si už dávno (myslím, že som mala 22 rokov, keď mi to odporučili) dala odstrániť prsníky a ženské vnútorne orgány. Ale Boh je Bohom života a smrti… ak v Jeho pláne je, že budem žiť iba 30 rokov, tak to tak prijímam a cítim sa ako Jeho milovane a prijaté dieťa, ktoré sa už nevie dočkať neba.

A čo potom so zázrakmi? Aj tie patria výhradne Jemu. Akoby niekedy naše modlitby presahovali až na dno Jeho srdca a On sa túžil osláviť aj skrze naše slabosti. Ako keď tí štyria priniesli ochrnutého k Ježišovi cez strechu a dotkli sa Ho svojou neutíchajúcou túžbou po uzdravení svojho blízkeho.

A tak mám nevyliečiteľnú disociativnu poruchu identity a podľa najnovších výskumov mám rakovinu v krvi… ale chcem prehlásiť, že neustále dávam priestor na Božie konanie a Jeho zázraky. Som len úbohou nadobou, ktorá sebou riadne otrieskala o tento svet, lebo svet neustále zvádza k svojim “dobrám”… a tak podľa všetkého by vo mne nemalo ostávať z Jeho požehnania, lebo by malo vytekať dierami mojich hriechov. Ale Jeho požehnanie zlepuje naše diery a zaceluje naše rany. On Je Bohom, ktorému patrím a tak ma zaceluje…

A tak si dovoľujem povedať, že možno tu tá disociativna porucha identity bola cely môj život niekde ukrytá, vznikajúca z rôznych tráum… ale čo ak Boh, ktorý uzdravuje chromých, slepých, kriesi mŕtvych a hovorí áno tam, kde už všetci prehlásili nie, môže uzdraviť aj mňa?!

Hovorím si, že chcem písať blog, už každý jeden “akoby bol môj posledný”, lebo naozaj neviem ani dňa ani hodiny, kedy už konečne pôjdem za Ním 🙂 a ľutujem predchádzajúcich blogov, kde bolo mnoho výčitiek a potlačeného hnevu… ale Láska si nepamätá naše pády, ale každý deň je tu nanovo.

Nádejám sa, že som všetkým už vyznala to, že prosím o odpustenie za to, čo som stihla vykonať. Lebo žiť v neodpustení je akoby si si každý deň pripravoval jed pre toho, kto Ti ublížil a neustále ochutnával, či už je dosť jedovatý a tým trávil seba samého. Viem o čom hovorím a nechcem už viac dávať prísady do toho, čo ma uberalo o život.

Akoby sa ma Boh celý ten čas pýtal: “Ivonka kde si?” A ja som mu dookola kričala naspäť: “Tu sa skryvam, lebo mám disociativnu poruchu identity…” akoby nevedel. A nedávala Mu priestor na to, aby ma uzdravoval, lebo veď to je terminálne štádium ochorenia. A ešte k tomu som postupne zabúdala na to, za koľkých ľudí som sa modlila a videla zázrak uzdravenia, zázrak odpustenia, alebo ako prebýval na chvalach svojho ľudu, ktoré som viedla a lámal okovy otroctva,… zabudla na tie svedectvá, ktoré som hovorila o tom, že ma zachránil, spasil, že ma oslobodil.

A tak som tu, aby som Ti pripomenula, aby som pripomenula sebe, že ja som Božím zázrakom.

Viem, že to mnohí so mnou vzdali a že ja som to vzdala s mnohými, lebo akoby bola moja myseľ upriamená len na to, že to lepšie nebude.

Ale chcem Ti povedať, že je to lepšie. Už dva mesiace nemám úzkosti ani depresie a to dávky liekov už mám znížené možno na štvrtinu toho, čo som kedy mala najvyššie. A už to je zázrak.

Boh vidí veľmi dobre to, že sme slepí. A predsa sa pýta: “Čo chceš, aby som Ti urobil?” a mojou najväčšou túžbou je byť s Ním… ako keď svätý Augustín vyznal, že je nespokojné jeho srdce, kým nespočinie v Ňom.

A tak aj tam, kde naša ľudská snaha a vedomosti končia ešte stále nastupuje Boh práve vtedy, keď Mu to konečne dovolíme. A povieme svoje “Áno” a pridáme ho k tomu Jeho.

Prestaňme sa skrývať za “údelmi tohto sveta” a dovoľme Ježišovi zjaviť nám ten Jeho. On nemešká so svojimi prisľúbeniami. Aj keď toto moje temné obdobie depresie pretrvávalo tri roky, alebo moje terapie takmer desať… chcem a dávam Bohu seba samú, aby vykonal svoje dielo. Chceš to aj Ty?

Nehovorím, že je všetko v poriadku a je kráčam si v oblakoch… ešte stále je toho veľa. Občas smútim za Charliem, ktorý sa nakoniec bude sťahovať ešte do inej rodiny do Ostravy, nemám vyriešený ten invalidný dôchodok, lebo asi majú naozaj čas, nemám prácu a stále spím iba vďaka liekom… ale to sú také “maličkosti”, ktoré sa mi občas nafúknu do zúfalstva, ale Boh je nad tým.

Včera mi pred očami “zdochol“ po deviatich rokoch môj počítač… tento blog píšem už viac ako hodinu na mobile. Na počítači by som ho už dávno mala uverejnený 🙂 niekedy neviem, či to nie je hlúpe každý blog končiť svojim číslom účtu – ale keď viem, že ma to posledné tri roky dokázalo “uživiť” na všetky základne potreby, aké mám, tak ho tu dám aj dnes: SK1902000000001948107253 či už na nový počítač alebo na podporu blogu, alebo len tak ja budem vďačná. Boh ma naučil dávať Mu desiatky zo všetkého, čo sa mi dostane a ak Ťa Boh pozýva týmto smerom, začni tak robiť aj Ty a začneš naozaj žiť v zázrakoch.. ale tým teraz nemyslím, že keď to pošleš mne uvidis zázrak 🙂 teda vidím ho ja, lebo On je mojim Pastierom a ja nemám nedostatok.

Nech si požehnaný/á.

Odovzdanosť Jemu.

Uvedomujem si, že tento rok je plný zmien a plný odovzdanosti. A že nerobím zrovna tie najjednoduchšie rozhodnutia… občas cítim ako maľuje prázdnotu v mojom vnútri, ale akýmsi spôsobom je zaobalená pokojom.

To bolestivé je samotná Láska, ktorá sa odhodlala dať všetko pre mňa, aby som ja mohla žiť v nej. Ježiš mi zjavuje akýsi nový spôsob života – v úplnom neočakávanom a zároveň v nevidiacom a nepočuteľnom odovzdaní sa Mu vo všetkom.

Mám “svoju spriaznenú dušu”, či človeka, ktorý pozná moje srdce v detailoch a niekedy premýšľam, že by sa mu ľahšie o mne napísalo blog ako mne samotnej. Lebo si uvedomujem, že čo mi ešte chyba k normálnemu životu je poriadna pamäť a schopnosť pozornosti. Nie pozorovania. V skrytosti pozorujem tento svet stále.

Ale keď tak nad tým premýšľam, asi by mi napísala nejaký hrdinský blog. Hrdinský blog o tom, že som to zvladala a zvládla. To všetko. Môj rozchod s Bobim – nepíšem tu veci osobne, lebo on sám ma naučil, že každý vzťah má mať navždy uchované svoje súkromie. A tak tomu je. Ale bolo to pre mňa slzavé obdobie, kedy som nášmu vztahu povedala “nie”. Mala som pocit, že za dverami už nebude môcť vidieť svetlo… akoby som zabudla v okamihoch na to, že žiadna temnota Svetlo nepohltí.

Tak to bol potom temný čas, lebo som zabudla. Zabudla som na tu odovzdanú Lásku, ktorá je hodná davania.

Mám najmenej troch svedkov môjho slzavého údolia – mojich troch súrodencov. Mala som každodennú úzkosť a bála som sa ostať sama, lebo to mi len prebúdzalo predstavy o tom, že sa neotvorím viac Svetlu, ale že sa nechám úplne pohltiť tmou, že jednoducho skončím svoj život. Jednoducho povedané – bola som presvedčená o tom, že ak budem sama, tak si siahnem na život. Zabudla som, že je darom od Darcu Svetla. Keby si mi neveril, tak moji súrodenci Ti povedia o mojom zúfalom obdobi – a to nie prvom.

Ale stojím opäť na nohách. Odchod Bobiho ma bolel, ale nevidela som inú možnosť. Tak ako ma bolel odchod Charlieho – nie rovnako, lebo každý odchod je odlišný… ako keď spomínam na odchod svojich rodičov, jeden bol nečakaný, druhý očakávaný, jeden bol neprebolený roky, druhý roky bolel… každý odchod bolí inak.

Ale dnes viem povedať, že Charlie mi bol najlepším psom na 11 rokov v mojom živote – najskôr ako ten prvý, ktorý prišiel keď som mala 12 a potom ako ten druhý, ktorý odišiel, lebo som ho pred mesiacom darovala. Naozaj je v milujúcej rodinke a už som ho párkrát bola aj pozrieť, ale moje srdce je v pokoji, lebo vidím, že sa ma dobre. Ale predovšetkým preto, lebo Princ Pokoja kraľuje v mojom vnútri.

Boli bolestivé aj odchody mojich osobností… disociativna porucha identity sa mi posledný mesiac zdá byť schopná uzdravenia a vidím, že môj Boh je Bohom zázrakov. Počas modlitieb som sa rozlúčila s tými traumatickymi časťami môjho Ja a viem, že ostal iba jeden. Kto čítal predchádzajúce blogy alebo kto pozná trochu tuto diagnózu, tak ide buď o úplne šialenstvo alebo o Zázrak.

A ja som vďačná, že ja aj moja rodina sa staviame na stranu Zázrakov. Moji súrodenci sú v mojom uzdravení pevnou pôdou, lebo tam kde som ja neverila, oni stále videli nádej.

Ešte sú aj ini, ktorým ďakujem – ale ďakujem tak veľmi, že toho nie je hodny ani môj blog a tak veľmi, že oni sami vedia.

Tri týždne som strávila v stacionari Otcov dom na Krahuliach, kde mi Boh ukazoval úplne nežnú jednoduchosť žitia… aj by som pozdielala koho som tam postretala a prečo to vnieslo novú nádej pre mna, ale sú to predsa len klienti a pracovníci miesta, ktoré si zaslúži mlčanlivosť – ako je to aj pri mojich terapeutoch. Iba skladám klobúk aj všetko ostatne a s údivom hladim na to, že život je možný aj inými spôsobmi, ako som bola naučená. Je to miesto, kam sa chcem vracať, lebo je to dom Otca.

Tak len v bazni sledujem, že Otec koná v mojom živote a činí veci novými. O tom až na budúce, lebo ako furt píšem aj dnes na mobile… 🙂

Môj invalidný dôchodok ešte stále nezačal chodiť, sestra sa dovolala cez pár prepajaní a dozvedela sa, že je to u nejakých právnikov a to je celé, čo vieme. Preto ďakujem každému jednému, ktorý podporuješ môj život hocijakým spôsobom. Najviac však tým, ktorí sa modlite, lebo celé Nebo je hýbané k tomu, aby sa veci zlepšili nielen v mojom, ale v Tvojom živote taktiež. Každý môj čitateľ si v mojich prosbach, aby Ti Boh napĺňal Tvoje potreby – v angličtine sa hovorí “to meet our needs” – že priam ide o stretnutie Teba a Trojjediného Boha, ktorý sám vie, čo potrebuješ a to Ti aj žehnam a k tomu Ťa aj pozývam – aby si sa chcel stretnut so živým a stále verným Bohom.

Ak chceš podporiť môj blog alebo mňa, môžeš tak urobiť na moje číslo úctu SK1902000000001948107253 – ale najviac stále budem vďačná za Tvoju odovzdanosť mňa Jemu. Aj ja Ťa dnes odovzdavam Jemu.

Iba tak.

Dnes je tomu päť dní, čo som v Otcovom dome. Otcov dom na Krahuliach je stacionar iného druhu, na aký som bola zvyknutá. Je to predovšetkým dom Otca. Som tu len tak ako kamarat ostatných 🙂 nie ako klient alebo pacient, ale jednoducho môžem tu byť ja ako Ivonka.

Dnes je tomu desať dní, čo som bez Charlieho. Charlie je v bezpečí u rodinky, ktorú poznám a viem, že sa ku mne môže kedykoľvek vrátiť. Dajme tomu, že je na prázdninách.

Ani neviem porovnať týchto desať dní s predošlými tromi mesiacmi, ktoré boli tak plne strachu a úzkosti. O tom by vedeli rozprávať moji súrodenci, u ktorých som trávila dni. Bola som naozaj presvedčená o tom, že sa z tej úzkosti nedostanem. Ale som z nej vonku a to čiernobielo zrazu akoby nebolo mojou súčasťou.

Je to možné. Boh môže vymilovať človeka z jeho vlastnej biedy. Boh Ťa túži vymilovať z miesta, na ktorom sa nachádzaš a túži Ťa posunúť vpred, aj keď to môže byť úplne neznámo.

Ja ani neviem, ako sa to udialo, ale všetko to smutne sa zrazu skončilo a ja sa nachádzam v neopísateľnom pokoji vyznávajúc, že Boh je verný vo svojich prislubeniach. Aj v tom, že všetko slúži na dobre. Hoci som bola už na hranici s hospitalizovanim, Boh ma doslova vytiahol z mojej biedy a to iste túži urobiť s Tebou. Túži byť osobný a prítomný uprostred Tvojej tmy…

Priznám sa, že ani viac neviem, čo písať 🙂 len to, že Boh je pravdivý a verný v tom, kým je pre nás. Verím, že v ďalšom blogu budem schopná napísať viac.

Pocit zaseknutia

Koronakríza stále pokračuje. Len v mojej hlave je niekde zamlčaná. Samozrejme nosím rúško a nikoho nenavštevujem, ale premýšľam, či by sa tak dialo, keby tá kríza nie je.

Cítim, že kríza je niekde v mojom vnútri už len asi ako dôsledok tej vonkajšej.

Mám pocit, že som sa zasekla niekde na prahu s novým začiatkom a starým koncom. Veľa sa toho udialo. Dnes mám mať po celom tom čase konečne terapiu v stacionari. Píšem cez mobil, tak sa ospravedlňujem za chyby.

Moje zaseknutie sa sa začalo niekde uprostred nočných mór, ktoré poznajú asi moje anonymné kamošky zo stretnutia pre CSA (child sexual abuse).

Tak som vydržala po celom mesiaci asi na tri dni doma mysliac si, že to zvládnem. No nezvládla som to. Vratila som sa naspäť k sestre. Potom nastal druhý pokus, ktorý trval iba jednu noc, kedy som bola zase u seba doma s Charliem. Zase som sa vratila k sestre.

Včera nastal tretí pokus, ktorý som dala len na opätovne zbalenie si vecí a presun z horného poschodia na to dolné. Potom už len nezastaviteľný plač.

Ani neviem, ako to popísať, lebo bola som aj na modlitbe, aby sny prestali a tie prestali a napriek tomu sa neviem posunúť vpred.

Tak tento blog je skôr volaním o prosbu o modlitby… aby som sa nejak postavila na vlastne nohy a vedela vykročiť. Mám pocit, že boli zlomené a že sa musím nanovo naučiť chodiť.

Disociativny svet je naozaj zložitý, stále verím, že niektoré časti odišli za Ježišom a ostali s Ním. Že ich integrácia naozaj zostala. Len akoby s ich odchodom sa stalo to, že to, v čom mi oni pomáhali nebáť sa a boli mojim obranným mechanizmom, že práve v tom zlyhavam.

Ale aj tak nad sebou naďalej prehlasujem, že kráčam víťazný boj a že za chvíľu to bude dobré, že to najhoršie je za mnou a že ma čaká nejaká práca a schopnosť v nej vytrvať.

Lebo akoby napriek víťaznému boju tuto schopnosť v sebe neviem nájsť. Akoby ma zaplavovala tma depresie.

Myslím, že mnoho ľudí ostalo zaseknutych tiež práve kvôli koronakrize alebo kríze ich vlastného vnútra. Ale stále verím, že je možné sa postaviť z miesta a pohnúť sa vpred.

Tiež prosim tentokrát o finančnú pomoc, lebo hoci som bola na hmotnej núdzi, ktorá za posledné mesiace bola 57,70€, lebo som nerobila aktivnačné prace pre mesto, tak mi ju zrušili, lebo zistili, že vyplácanie môjho invalidného dôchodku nebolo schválené. Ja som si to vďaka úveru doplatila – len niekde uprostred tejto krízy informácie idu pomalšie, tak na úrade sú jednoducho v tom, že invalidný dôchodok nebol schválený.

Týmto chcem poďakovať aj Centru pre rodinu v Trenčíne, ktoré mi stále prispieva na život, hoci pomáhajú iba rodinám v kríze, tak tým, že “mňa” je viac, tak sa rozhodli pomôcť mi.

Len kvôli úveru mi mesačne dávky stúpli o 100€ naviac. Verím však, že v tento mesiac už príde rozhodnutie o vyplácaní mi toho dôchodku a že to bude celé opäť v poriadku… len som teraz ostala zaseknuta aj bez príjmu.

Stále sa snažím nad sebou prehlasovať život a dobre veci, len niekedy ten pocit zaseknutosti je silnejší ako ja sama.

Ak by si mi teda chcel pomôcť finančne v tomto čase, tak môžeš tak urobiť na moje číslo účtu: SK1902000000001948107253

Ďakujem všetkým za modlitby a verím, že nasledujúci blog bude plny nádeje a života… s láskou Ivonka

Stacionar?!

Už je tomu mesiac, čo som tu. A možno aj viac. Prestala som počítať nedele, od kedy mám pocit, že každý deň je nedeľou. Do včera som ani nevedela úplne popísať, kde to vlastne som, ale som tu. Strava trikrát denne – tí, ktorí to majú predpísané môžu aj päťkrát za deň. Mobily a iné technické vymoženosti sú dovolené – ale len niektorým z nás. Preto je tu môj mobil často v obehe, čo i len na vyfarbovanie mačičiek podľa čísielok alebo počúvanie hudby. Personál je stále vo švungu písaním správ o niektorých z nás, alebo varením, či upratovaním. Do týchto cyklov sme samozrejme zapájaní. V stacionári by sme to nazvali ergoterapiou = terapiu prácou. Stále sú nám dostupní dvaja psy, čo možno nazvať canisterapiou = terapiou so zvieratkami. Občas sa s nimi vyberieme do okolitých lesov, nosiac náhubky ako zvyšok sveta ľudí, psy sú samozrejme bez nich. Vtedy ide o takzvané KTP = koncentratívno-pohybovú terapiu, v ktorej je dovolené všetko. Dokonca aj odmietnuť ísť. Tým, že sa emócie spájajú s pohybom, tak sú všetky v poriadku a nie je možné sa v tom nejak pomýliť. Je to tu naozaj ako v stacionári, akurát, že 24/7. Stretnete tu všelijaké výjavy – včera svietilo slnko, tak sa na šikmej streche s paplónom opalovala jedna z nás, vyňaté ako z romantického filmu nebyť okoloidúcich v rúškach, ktorí sa tomu čudovali. Ráno sa stretáme na rannej komunite, začínajúc raňajkami, rozprávaním o tom, kto ako spal. Niektorí sa budia s krikom už o piatej, iní majú dovolené spať aj do ôsmej. Večer sa samozrejme najľahšie zaspáva napríklad mne vďaka liekom. Večerný film je takmer v každodennej ponuke. Keď chcete odísť, stačí si vypýtať priepustku a povedať kedy a ako sa vrátite. Človek by

39ea823f-1c79-467d-bef0-b6ef49db6b4d.jpg

povedal, že som v nemocnici na psychiatrickom oddelení. Aspoň takúto mám predstavu, že sa to raz tak mohlo udiať. Ale ja som vlastne len na karanténnych prázdninách v dome mojej sestry. Ale až včera pri našom večernom rozhovore so sestrou som si uvedomila, že som tu jak v nemocnici s obmedzeným prístupom návštev kvôli karanténe.

Ako žiješ Ty vo svojej karanténe?

My bývame desiati v jednom dome. Sedem detí, dvaja dospelí a ja. Dnes som zistila, že neviem, do ktorej kategórie sa radím, keď rodičia sú tu dvaja, ale pri hľadaní veľkonočných kinder-vajíčok bola aktivita len pre sedem ľudí.  Ešte sú tu dvaja psy. Ten môj Charlie a ten ich Pongo. Ale myslím, že ponorka ich zatiaľ nechytá. Občas musia nosiť ružové sukne, asi preto sa v tom celom pochlapili a ostávajú byť len psami. A stále chcú byť v mojej provízornej izbe všetci, nielen psy teda.IMG_4783.jpg

Cítila som potrebu pohnúť sa z bytu, keď nastala karanténa, lebo som bola presvedčená o tom, že ak ostanem sama, tak si niečo spravím. Mala som suicidálne myšlienky takmer stále. Ten korona vírus vo mne spôsoboval toľké strachy, že som takmer úplne uverila tomu, že niekto mi určite zomrie… a z toho som potrebovala vykročiť.

Nachádaš sa aj Ty na mieste, z ktorého by si potreboval vykročiť?!

Ak áno, tak neostávaj stáť na mieste, ale choď na miesto, ktoré Ti v tomto čase pomôže najviac. Ja sa len každým dňom modlím, aby to už skončilo a bolo za nami, prestala som sledovať o korona víruse, priznám sa, že už neviem koľko ľudí je ním nakazených, ani koľko uzdravených. Len verím, že sa to všetko posúva k dobrému. Lebo však tým, čo veria všetko slúži na dobré. Ako píšem vždy 🙂

I keď si nemyslím, že som sa niekedy nachádzala v tak temnom údolí ako teraz. Je to naozaj prvýkrát v živote, čo som zažila zatvorenie kostolov a zákaz svätých omší. Myslím, že nič horšie som zatiaľ nezažila. Je to ako vkročenie do prázdnoty, v ktorej nemám istotu, kedy bude naplnená. Chcela by som aspoň trochu poznať, kedy to už bude všetko v normále, ale teraz nič nie je v normále. Ešte aj terapie mám cez telefón, takže sa nemusím každý pondelok budiť pred šiestou a ísť s Charliem von, aby som stihla autobus o 7:15 priamo na Legionársku a potom utekala naspäť za ním. Teraz mi stačí zobudiť sa 8:14 s tým, že 8:15 mi moja terapeutka zavolá a budeme sa rozprávať tak dlho, ako sa nám podarí, alebo bude dať.

Či Tebe sa zdá byť všetko naokolo v normále?

Lebo mne takmer nič… akoby som strácala pevnú zem pod nohami. Ale nechcem odbočiť od témy, ktorou nie som ja… ale už predtým som písala o duchovnej chudobe a prázdnych kostoloch a ako strácame to, čo naozaj máme. Dnes to akurát, že nestrácame, dnes je nám to zakázané, alebo odporučené, ak mám znieť jemnejšie. Ale pre mňa je to veľmi bolestivé.

Neviem ako si vynahradiť prijímanie Eucharistie duchovným prijímaním. Neviem ako si vynahradiť veľkonočné slávenie všetkého tým, že pozerám do počítača. Jednoducho to pre mňa nie je to isté. Keby som si mohla vybrať, tak je jasné, že si vyberiem Ježiša face-to-face = z tváre do tváre a nie facetime, čo je len spôsob online komunikácie…

Ale necítim v tom zármutku hnev voči tomu, že nám je to tak nariadené, iba obrovskú túžbu, aby to už konečne bolo inak. Aj Ty to tak máš?

Teraz asi kladiem viac otázok. Bola by som rada, keby ste mi vedeli aspoň niektorí dať odpovede, keď už sa ich nemôžem pýtať na rovinu.

8359ddf7-ec77-4fad-b9cb-595002af9872.jpg

A oslávila som tu svojich prvých 30-narodenín 🙂 asi aj posledných vlastne. Bola by som najradšej v ten deň na Bielu Sobotu strávila v kostole pri Ježišovom hrobe čakajúc na Jeho Vzkriesenie.

Jednoducho nič nie je tak ako by som práve teraz naozaj chcela. Torta bola veľká aj veľmi chutná za čo som vďačná… ale akoby môj duch naozaj už prahol po živom Bohu. Chýba mi Eucharistický Ježiš, naozaj veľmi.

Aj Ty to tak máš? Alebo máš nejaké tipy ako to zvládaš?

Lebo mne akoby bol vytrhnutý zmysel všetkého, ktorým je On.

Možno keby máme telku, tak sedíme celý deň pred ňou. Ale tu nemám ani tu, ani doma, keby mi náhodou chcela chýbať, tak mi vlastne nechýba. Neviem ako nazvať to, čo mi chýba ak nie On sám.

A posledná vec. Počas tohto mesiaca úplne došiel jediný notebook, ktorý táto rodina má. Ak by si mal na srdci prispetie im na nový, alebo chcel priamo meno a adresu na môjho švagra, tak Ti budem veľmi vďačná. Najmä teda deti, ktoré ho používali na to večerné kino – ak by si mi chcel v tejto veci pomôcť, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB) len do poznámky napíš, že je to na notebook 🙂

Budem rada, ak po tomto blogu budeme trochu v komunikácii viac.

Ivonka.

 

 

 

Keď príde Dušan.

Počas karanténnych dní je celkom možné, že sa Vám utužia vzťahy a narastie komunikácia. My sme štyria súrodenci. Teraz trochu oddelení týmto všetkým a tak používame tzv. Family chat (rodinné písanie si), ku ktorému mám prístup ja, moji bratia a ich manželky a moja sestra s jej manželom.

A niekedy z toho vzniknú celkom vtipné situácia. Ako situácia s Dušanom.

Začalo to jednoduchým obrázkom:9270489b-d205-4c97-9c3d-a3217df17642.jpeg

A zrazu akoby sa Dušan stal súčasťou našej rodiny. Posúvame si ho navzájom medzi sebou, zrejme podľa toho, kto má aký neporiadok doma – tam Dušan zrejme bol. (Mňa pozná asi od mala).

Po tejto fotke sa akoby rozprúdila debata o Dušanovi. Švagor Miro šiel na Markovicu, poslal fotky odtiaľ a môj brat Braňo sa ho pýtal, či náhodou nešiel s ním aj Dušan, že ho od obeda nevidel. Na tu druhý brat Luky odpísal: “Ee, je u nás.”

Potom facebookom prešla informácia o tom, že psychiatri prosia, aby ľudia, ktorí sa doma začali rozprávať so svojimi domácimi miláčikmi, kvetinkami, vecami, s čímkoľvek, že nie je nutné, aby volali na tú psychiatriu. Stačí, keď sa ozvú, keď im dané veci začnú odpovedať. A samozrejme je to hoax, fake, proste blbosť – neberte to vážne. Ale dostala sa do nášho rodinného chatu,…tak som tam odpísala, že veď mne Charlie bežne odpovedá (a teraz sa z toho nevysomárim, lebo psychiatrický pacient som) – ale to nie je celé – môj brat Braňo odpovedal, že však aj jemu Dušan a nič sa nedeje… tak som im opísala príbeh o tom, ako som šla korytnačkám vymeniť vodu. Presťahovala som sa totiž v tomto čase paniky k sestre, lebo stačila chvíľa osamote a mňa dobiehali myšlienky o víruse, o tom, kto to môže dostať, koho môžem stratiť a že najlepšie, keby som to mala ako prvá (to je súčasť mojej disociatívnej časti – o tom v inom blogu, teraz naspäť ku korytnačkám. Tak som napísala súrodencom, že ako som po týždni prišla do bytu, tak som korytnačky našla vonku z pancierov, všade len voda a ony si tancovali na stole, že som im to zatrhla. Dala nažrať, navliekla znovu do pancierov a dala naspäť do akvárka.

Kami nechce po karanténe ani len vidieť, lebo je bordelár. Tak som ho vzala na výlet do Žiliny s tým, že však rodinu si nevyberáme a on už sa akoby stal súčasťou tej našej.

A takto nejak si žijeme online. To som Vás len chcela trochu potešiť – že naša rodina naďalej srší humorom. A Dušan tiež. Ak by ste potrebovali trochu zábavy do života tak on je na to ten pravý.

A čo môj život?!

824d06b7-0cf5-481e-b672-33025861964b.JPG

Asi tak… keďže som stále bola doma, jediné, čo zmenilo celé moje vnímanie bolo neskutočne rýchle šírenie strachu naokolo. Preto som u sestry. Behali mi hlavou myšlienky rôzneho typu a tu u sestry mi po hlave behá sedem detí rôzneho veku… je to celkom znesiteľnejšie. Samota sa jednoducho nedala zniesť.

Preto Ťa chcem povzbudiť, aby si neostal sám. Panika je väčšia ako skutočnosť, že naozaj môžeme byť s našimi milovanými. Alebo aspoň s niekým… mne pri mojich úzkostiach Charlie nestačil. Aj keď si viem predstaviť, že mnohých teší byť zrazu na chvíľu len so psom…

Ale mňa stále desí to, že nemáme príležitosť chodiť do kostolov a že Veľká Noc bude slávená len z našich domovom “tak ako si to spravíme sami”… a že do júna alebo kedy bude čas akoby zastavený.

Pravdupovediac dnes nemám veľa povzbudení, iba som chcela humorom potešiť zdieľanie toho, ako sa to dá na diaľku “zvládať”.

Asi to, čo mi teraz dáva najväčšiu nádej je skutočnosť, že môžem svoj smútok, svoje úzkosti, svoje depresie, svoje ťažkosti, utrpenie zdielať s trpiacim Kristom a že On rozumie. A že je nad všetkým. 

Stratila som síce veľa nádeje vo veľa vecí, ale v Ňom sú všetky prisľúbenia pravdivé.

 

Koruna vírus.

Dnes som sa naozaj bála. V nedeľu by sa mala konať sv. omša za mojich rodičov. Len kostoly sú zavreté, ale verím, že úmysly ostávajú. Mali sme mať svoj “family day” – čas kedy sa všetci súrodenci a ich deti a môj Charlie stretneme a máme sa radi 🙂 naobedujeme sa a trávime spolu čas. Ale zrušil sa, lebo ten Corona-vírus.

Vo mne to celé vzbudilo tak obrovský čas, že som hľadala doma sáčok na dýchanie – predstava, že nieko z mojich blízkych by mohol zomrieť na to, čo teraz prebieha svetom. Panikárala som ako dlho nie. Potom som sa pozrela na FB – a panikárila som ešte viac.

Preto mi napadlo napísať o tom, v čo chcem veriť:

Chcem veriť v to, že sa rýchlejšie ako tento Corona-vírus začne šíriť Koruna vírus. Bolo by to pre mňa zázrakom. Nemyslím korunu, ktorú sme kedysi nosili v peňaženkách, ale tú, ktorú Kristus dostal na hlavu. Verím, že bola naozaj priam zaborená do Jeho hlavy kvôli tomu, aby naše myšlienky boli očistené. Niesol ju, aby naša myseľ bola premenená. Zomieral s ňou, aby naša myseľ bola vykúpená. A vstal z mŕtvych, lebo to všetko sa naozaj stalo. Máme byť kresťanmi premenej mysle – Jeho mysle. To, čo sa mi dnes dialo bolo niečo úplne odlišné od toho, čo pre mňa vydobyl na kríži.

Chcem Ťa len povzbudiť – viem, že to je naozaj ťažké… sama mám krízu z toho, ako to mám sama prežiť. Ale predstav si Ježiša – toho Ukrižovaného, ako spája svoju myseľ s tou Tvojou, aby sa upokojili Tvoje myšlienky strachu.

Môj strach sa tým umenšil. Viem, že je to zložité. Pre nás katolíkov je to ťažké v tom, že veríme, že Ježiš je naozaj vtelený, premený do tej malej Eucharistie, ktorú môžme každý deň prijímať. Je to bolestné vedieť, že Ho nemôžeme len tak prijať…

Ale je čas 40 dní pôstu. Miesto rádií o tých katastrofických veciach mám v aute zapnutý Lumen, kde vždy natrafím na nejaký druh modlitby. Či už Korunka, alebo Ruženec, alebo tam je práve sv. omša. Niečo sa tam proste deje. Na internete možno nájsť neprestajne sv. omšu, alebo chvály, alebo niečo, čím sa môžeme plniť.

Chcem sa viac plniť Božimi prisľúbeniami o tom, že všetko slúži na dobré tým, ktorí veria, ktorí Ho milujú… snažím sa vložiť svoje strachy k Jeho krížu. On ich premenia. Verím v to. Chcem v to veriť.

Chcem veriť, že Koruna “vírus” sa bude šíriť oveľa rýchlejšie týmto svetom, ako to, čo sa teraz šíri.

Buďme Jeho deťmi. Dnes keď pri mne Charlie ležal, tak som si uvedomila, že ten má v paži. Lebo je pri mne. Vie, že ho mám rada, že večer dostane najesť, že v noci má kde spať, že keď ráno o šiestej zašteká, tak sa zobudím a vezmem ho von. Jednoducho si nejak zvykol na to, že ho mám naozaj rada.

A tak som si uvedomila ako ďaleko ja mám od toho, aby som naozaj vedela, že som Milovaná svojim Bohom. A pri tom som. Aj Ty si. Jeho láska je samozrejmosť aj dnes a je naozaj nemožné byť nemilovaní Láskou.

Tak som Ťa chcela len povzbudiť – nechaj sa nakaziť Jeho dotykom. Iba jednoducho povedz, že sa otváraš pre Neho, že smie vstúpiť a zmeniť Tvoj svet. On nikdy nepôjde ďalej ako Mu to my umožníme.

Ja chcem ísť s Ním ďalej. Hlbšie.